21 apríla, 2007

O posledných veciach života



O bolesti, ktorú neotupil ani čas

Ten deň mi ostane navždy v pamäti. Bol štvrtok, 30. apríla, a doma sme sa už naladili na pohodu predĺženého víkendu. V telke akurát bežali správy, keď zazvonil telefón. Keď sa ozvala susedka mojich rodičov, vedela som, že to bude niečo mimoriadne. Po úvodných formalitách mi oznámila:,, Otec dostal mozgovú porážku, je v nemocnici.“ Mozog mi odmietol informáciu správne spracovať a zlomok sekundy som si myslela, že hovorí o svojom otcovi. Možno potrebuje pomoc, napadlo ma. Pravda však bola jednoznačná a krutá. Stála som tam, všetko okolo mňa zmizlo a zostal iba hlas v telefóne, oznamujúci tragédiu.
,,Mami, pri tom telefóne si za pár minút zostarla o desať rokov,“ povedala mi neskoršie moja dcéra.

Môj otec bol vždy chlap ako sa patrí. Vysoký a mocný. Do vienka dostal široké plecia, akurát také, aby na nich uniesol všetky starosti a trápenia, ktoré mu osud bohato nadelil. Pokojný, rozvážny, každý krok si dôkladne premyslel. Neponáhľal sa, ako keby vedel, že mu bude dopriaty dlhý vek. Zmysel života nachádzal v robote, láskou mu boli rodina a hory. Čas bol
k nemu milosrdný, staroba ho obchádzala. Do vysokého veku si udržiaval kondíciu a chuť žiť. Vždy nám bol oporou, pilierom, bez ktorého by sa rodinný krb zrútil. Mysleli sme si, že to bude vždy tak, že sa dožije najmenej sto rokov a bude to on, kto aj naďalej bude ťahať tú povestnú káru, ktorá sa v našej rodine naplnila až po samý okraj. No osud chcel inak. Mozgová mŕtvica ho postihla, keď mal 86 rokov. Celkom nečakane a kruto. Na jar, keď sa všetko prebúdzalo k novému životu, ktosi ho posotil opačným smerom. Upadol do kómy a lekári hovorili o beznádejnom stave. Napriek nepriaznivej prognóze nikto z nás nemyslel na smrť. Nevedeli sme , ako sa bude jeho stav vyvíjať, ale možnosť, žeby náš otec zomrel, neprichádzala do úvahy. Neviem, čo nakoniec rozhodlo o jeho živote. Možno naše modlitby a skalopevné presvedčenie, že toto ešte nie je čas na odchod. A možno jeho sila a chuť žiť mu prikázali nepoddať sa nepriazni osudu.
Po dvoch týždňoch sa prebral z kómy a postupne, ale len veľmi veľmi pomaly, sa začal jeho stav zlepšovať. Postihnutie bolo veľké. Otec nechodil, nerozprával a pravú ruku mal ochrnutú. Rehabilitačné sestry robili zázraky. Tešili sme sa z každého, aj toho najmenšieho pokroku. Aj on sa snažil a bojoval zo všetkých síl. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sa opäť postavil na nohy. Pripravil si pre nás prekvapenie. Keď sme sa po jednej vyše dvojhodinovej návšteve chceli s ním rozlúčiť, zrazu sa zaprel rukami o posteľ a postavil sa. V tvári sme mu čítali radosť a odhodlanie. Nesmierne sa tešil, že sa mu to podarilo. Napriek tomu, že sa jeho stav rýchlo zlepšoval, lekári nám neustále naznačovali, že následky mŕtvice sú značné a schladzovali naše nadšenie, s akým sme vítali každý pokrok v rehabilitácii. Bolo to pre nás veľmi zvláštne obdobie. ,, Nech žije, pane bože, daj, aby žil!“ Tejto myšlienky sme sa držali zubami-nechtami a odmietali sme sa zaoberať jeho skutočným stavom. Nahovárali sme si, že všetko bude tak, ako predtým, veď lekárska veda už pokročila a otec je nesmierny bojovník. Otec vždy všetko prekonal, vždy zvíťazil.
Mala som práve prázdniny, keď nám lekár oznámil, že otec môže ísť domov. Bolo len samozrejmé, že som sa rozhodla opatrovať ho.
Informácie lekárky pri prepúšťaní do domácej liečby boli stručné: závažne poškodené rečové centrum, úplne ochrnutá pravá ruka, oslabená pravá dolná končatina a úplná a nezvratná inkotinencia. Pacient si vyžaduje 24 hodinovú starostlivosť, je potrebné kŕmiť ho, obliekať, zabezpečovať osobnú hygienu. ,, Budete mu dávať plienky ,“ povedala na záver.
,,V poriadku, veď na to som tu,“ pomyslela som si.
Bol to zvláštny návrat domov. Otec sa nám konečne vrátil. Ale všetko bolo iné. S roztrasenými rukami som mu vyzliekla sako, umyla ruky a pripravila obed. Tvárila som sa , že je všetko v poriadku a že zobrať lyžicu a vložiť mu prvé sústo jedla do úst je tá najsamozrejmejšia vec na svete. Nakŕmiť otca, bezmocné dieťa, otca, ktorý bol vždy silný, pilier rodiny! Povzbudivo som sa usmievala, no vo vnútri som sa triasla a horko-ťažko som zadržiavala slzy.
Bol pekný slnečný deň a tak sme zvyšok popoludnia strávili na záhrade. Až teraz som si uvedomovala, aké veľké je otcovo postihnutie.
Blížil sa večer a vo mne rástol stále väčší nepokoj. To najťažšie ma ešte len čakalo. Bože, čo mám robiť, ako to zvládnem!? V ušiach mi neustále znela veta lekárky, vyslovená akoby len tak, mimochodom: ,, Budete mu dávať plienky!“
Pane bože, nezvládnem to. Nemôžem otca tak ponížiť! Nahota bola u nás tabu. Nikdy som nevidela otca vyzlečeného. Vždy sa prezliekal v spálni a len niekedy sa stalo, že strčil hlavu do dverí v kuchyni a volal na mamu:,, Mama, kde mám zase košeľu?“ A cez pootvorené dvere som zazrela len biele tielko a spodky. Pripadal mi vtedy taký stratený a bezmocný.
,,Budete mu dávať plienky!“ hučalo mi v hlave. Ako, ako to mám urobiť! Veď je to môj otec!
Už som nemohla na nič iné myslieť, ale nedokázala som ani nič urobiť. S boľavým srdcom a ešte boľavejšími výčitkami svedomia som pripravila otca na spánok. Vyzliekla som mu košeľu a nohavice, umyla ruky a tvár a obliekla pyžamový kabátik. Viac som nemohla..
Keď zaspal, odišla som do svojej izby. Sedela som na posteli a plakala. Myslela som na toho starého a bezmocného človeka vo vedľajšej izbe, ale aj na môjho mocného a nikdy sa nevzdávajúceho otca. Spomínala som na naše spoločne prežité roky, na detstvo a ako na filmovom plátne sa mi premietali obrázky z nášho života. Ako som jeden – jediný krát od neho dostala po zadku, keď som neustrážila malé húsatká a vbehli do studenej vody v potoku.
Ako som čakávala s plechovým hrnčekom v ruke na čerstvo podojené mlieko a on mi ho vždy nalial so slovami: aby si bola zdravá. Ako som sa raz nečakane zobudila a on práve dával mikulášsku nádielku do papučiek v okne. A ja som spokojne zaspala s vedomím, že tým dobrým Mikulášom je práve môj otec. Ako so slzami v očiach vítal všetkých svojich vnúčikov a dlho sa bál zobrať ich na ruky, aby im neublížil. Ale keď podrástli, stal sa ich najlepším starým otcom na svete. Ako sme už aj v dospelom veku čakali, čo vyloví s nákupnej tašky po návrate z obchodu a vždy tam mal nejaké prekvapenie. Ako nás brával na výlety do jeho milovaných Vysokých Tatier a spolu sme objavovali vždy nové krásne miesta. Ako nám bolo s ním dobre a bezpečne. Ako jediným pohladením po hlave nám bez slov vyjadril všetku svoju lásku a nehu. Na toto a ešte všeličo iné som spomínala a slzy vyplavili všetok môj žiaľ a strach. Až nad ránom som zaspala.
Keď som sa zobudila, bolo už svetlo. V duši som mala pokoj a odhodlanie. Vstúpila som do jeho izby a ticho som povedala: ,, Otec, poď, ideme do kúpeľne.“
Od vtedy prešlo už veľa rokov, ale vždy, keď stojím pri jeho hrobe, nezabudnem povedať: ,,Otec, odpusť!“

10 apríla, 2007



Spomienka

Chcel by som tvoje áno
Pod bielym závojom
A nehou naplnené ráno
Opité vášne nápojom

Chcel by som tvoje ruky
Odeté v hodvábe
A trpieť slasti muky
Čo sú v nich schované

Chcel by som tvoje pery
S prísľubom súhlasu
A byť ten čo slepo verí
Že po mne smädné sú

Chcel by som tvoje srdce
Ukryť si do dlane
Spojiť s ním svoje horúce
Vydať sa na púť odhodlane

Chcel by som tvoje telo
Do neho sa vnoriť
Aby sa vášňou rozhorelo
Bozkami tvoje ,,nie“ pokoriť

Chcel by som....

.......................................

Tak si mi spieval o túžbe
Len pre mňa zneli tie slová
No láska stratila sa v tme
Zostala spomienka boľavá

06 apríla, 2007



Smútok

večerný vánok tíško si spieva
za oknom chlad a tma
šedivá clivota svoj plášť rozostiera
do noci hodvábu zahalí ma

cez okno oka do duše nazerá
mnou nezvaný hosť
priplával na vlnách slaného jazera
na srdce vtlačil mi krvavý bozk

mrazivú tieseň ako dar prináša
rozjatrí rany, čo deň mi dal
bubienkom strieborným svoj tanec ohláša
slávnosti smútku prvý takt zadal

v šialenom rytme krúti sa dokola
divoko bubnuje a spieva
dušu mi vyzlieka úplne dohola
udeliť milosť mi, ukrutník, odopiera

do rána tancuje trýznivé bolero
orgie smútku v zamate noci
do rána bolesťou srdce mi horelo
zgniavená duša je v jeho moci

spásou mi je úsvit, čo sen mi prinesie
zatvorí rany, čo deň mi dal
a bozkom na srdce môj smútok zaženie
hlas bubna umlčí, čo pokoj mi vzal

01 apríla, 2007


Pieseň o živote


Večerný súmrak do bytu sa vkráda
pri svetle lampy vládne pohoda
rušného dňa stratila sa vláda
kreslí sa noci známa podoba

V tom tichu sedíme my dvaja
zas jeden deň je za nami
pokoj a tíš večerného raja
hľadajú súzvuk so snami

A naše srdcia tichú pieseň hrajú
bez slov, len melódia vždy iná je
skladateľ život v svojich rukách má ju
tónina z nebies písaná je

O láske spieva textár čas
o vášni, nehe, dňoch búrlivých a mladých
o plodoch, ktoré vzišli z nás
dvoch daroch nebies milostivých

Aj o dňoch ťažkých, plných slaných sĺz
keď zmietali mnou pochybnosti
keď chlad sa vkrádal do našich sŕdc
a láska strácala na plnosti

Dnes je to už iné, máme pokoj v duši
život už obrúsil ostré hrany v nás
je čas na úroky, naša duša tuší
koľko dal a mal dať, opýtajú sa nás

A naše srdcia tichú pieseň hrajú
skladateľ život súzvuk vymyslel
molovú tóninu na osnove majú
no musia spolu hrať, len vtedy to má zmysel