Včera som počula v rozhlase rozhovor so známym slovenským hercom. Okrem iného padla už obligátna otázka: ,, Kde je váš domov? Kde sa cítite byť naozaj doma? "
,, Tam, kde je moja rodina, kde mám priateľov a ľudí, ktorých mám rád a oni majú radi mňa,“znela odpoveď.
Domov, domov, domov...na tú istú otázku vždy iná odpoveď.
Len deti majú v tom úplne jasno. Domov je predsa mama, čerstvý chlebík na stole, plyšový macko v postieľke, čarovné svetlo sviečok na vianočnom stromčeku, vôňa pomarančov zabalených v jemnučkom papieri, pohoda nedeľného obeda, keď pri stole nikto nechýba. A ešte otcove ruky. Ruky, na ktorých smieš plakať.
Aspoň ja som to tak cítila. Ešte aj vtedy, keď som sa po svadbe odsťahovala do mestečka , ktoré bolo vzdialené 180 km od mojej rodnej dediny.
Zdalo sa mi, že si nikdy nezvyknem.
Chýbala mi majestátnosť tmavomodrých hôr, ktoré obklopovali náš kraj. Kriváň, na ktorý bol nádherný výhľad z každého kúta našej dediny. Štíhla veža kostola, jemne sfarbená do ružova v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Zamatové kopce za dedinou, volajúce už po stý krát prebehnúť sa po ich oblých chrbtoch. A ľudia. Všetky tie tetušky a ujkovia, o ktorých si myslíte, že patria do rodiny, lebo vás nikdy nenechajú bez milého slova či pozdravu a sú zrazu pri vás, hoci ste ich nevolali, keď sa kopú zemiaky či treba rýchlo pohrabať seno , lebo čierňava na oblohe nad Tatrami sa blíži závratnou rýchlosťou. Chýbala mi atmosféra dediny, kde čas akosi ináč plynie, keď aj cesta do obchodu trvá oveľa dlhšie ako v meste, pretože je nemysliteľné niekoho len tak obísť a neprehodiť s ním čo len pár viet.
Mala som všetko, milujúceho muža, deti, priateľov. Ale ,, ísť domov“ pre mňa znamenalo ísť tam, na Liptov.
Hovorí sa, že po čom veľmi túžite sa nakoniec splní. Vrátila som sa domov, hoci len na čas a za okolností, o ktorých by som bola radšej, keby sa nikdy nestali. Otcov zdravotný stav vyžadoval celodennú starostlivosť. Bolo to veľmi smutné a ťažké obdobie. Štrnásť mesiacov, počas ktorých sa mi dni scvrkli na večerných pätnásť – dvadsať minút , keď som aspoň cez telefón mohla byť doma s mužom a s deťmi. Bolo pre mňa až prekvapujúce ako veľmi mi chýbali.
A konečne mi to došlo. Oni sú mojím domovom. Môj muž a deti a všetko, čo sme si spoločnými silami vytvorili.
Keď som sa viac ako po roku vracala ku nim, s istotou som vedela, že je to návrat domov.
Už teda nehľadám, viem kam a ku komu patrím.
Keď si však chcem potešiť dušu, vyberiem sa do kraja pod Tatrami. Len tam môžem prežívať clivú tesknotu za strateným obdobím detstva, to jemnučké trblietanie v duši pripomínajúce malé dievčatko, čo práve objavilo na lúke žlté hlávky gombálií.
Možno mi bude dopriate raz sa tam po ne vrátiť.
13 komentárov:
Tie Tvoje spomienky ma stale vedia rozcitliviet. Je fajn najst tie ruky, na ktorych smies plakat. Ja mam pocit akoby som nikde nepatrila, akoby som nemala miesto na tejto zemi ....
Pustovnicka, vitaj v klube.
Femma, gratulujem, ze uz vies. Smutne je, za akych okolnosti si sa k poznaniu musela dopracovat.
vďaka mame som v tom mala jasno hneď od začiatku, že domov je moja vlastná rodina a nie tá, z ktorej som vyšla. Teraz zisťujem, že takáto situácia je vlastne smutná a hrozná.
toto mi nerob, femmicka.. ako mam ist teraz taky urevany do roboty..
Aj ja by som chcela mat domov. Ale nikde sa necitim ako doma. Uz dlhu dobu. Ale je pravda, ze domov tvoria hlavne ludia, nie styri steny. Uz ich len najst.
krasny clanok, femma :)) a dakujem. ukazala si smer a cestu :)) tvoje mudre slova si vazim
Pus,moju adresu poznáš...:-)
DW, ďakujem
mám dojem, že tiež ešte stále hľadáš...držím palce!
ge,dôležité je, že máš svoj domov...
ale viem, o čom hovoríš...
chosrove - príď /te/, rozdebatujeme to :-)))
coy, určite sa ti to podarí - aj mne to trvalo veľmi dlho!
sas, ďakujem!!:-)
prekrásne!
Ja dedinu milujem nadovšetko.
Vždy sa nemôžem dočkať víkendu, keď sa znova nadýchnem voňavého vzduchu, prejdem sa záhradou a všetko sa zrazu tak zvláštne spomalí a má celkom iný zmysel žitia.
Zverejnenie komentára