24 februára, 2008

Možno... skutočný príbeh


6.časť


,, Pani učiteľka, nemám nič proti tomu, že môj syn dostane dvojku zo správania. Za taký priestupok si ju určite zaslúži. Len chcem mať istotu, že to celé prebehlo naozaj tak, ako ste mi povedali. Viete, Filip tvrdí niečo iné. Stále dokola opakuje, že Dominikovi naleteli. Nevedeli, že má vo fľašiach víno. Napili sa iba raz,“ pokojne a rozvážne vysvetľoval Filipov otec.

,, Zase tá istá pesnička“, pomyslela si Svetlana trochu podráždene, ,, presne podľa pravidla o stokrát opakovanej lži... No fajn , a čo tak ... stokrát opakovaná lož sa dá vyvrátiť stokrát opakovanou pravdou.“

,,Pán Garaj, skutočne sa nemusíte obávať. Všetko som dôkladne prešetrila. Výpovede vinníkov a svedectvá spolužiakov sú zaznamenané, nech sa páči, sú vám k dispozícii. Nakoniec, je tu podpis vášho syna a aj ostatných chlapcov. Pokúste sa dôverovať mi. Týmto deťom som triedna už tretí rok. Mám ich rada a musím priznať, že ma to samu veľmi trápi. Neublížila by som im. Nie sú to zlí chlapci, ale žiaľ, toto je priestupok, ktorý je v školskom poriadku jasne definovaný. Verte mi, nikdy by som si nezaťažila svedomie nespravodlivým obvinením a trestom.“

,, Ako mlado vyzerá“, preblesklo Svetlane hlavou, keď sa jej Filipov otec predstavil. Pán Garaj prišiel sám, bez manželky. Nepoznala ho. Do mestečka sa priženil a bývali v tichej ulici na opačnom konci mesta. Zo školskej dokumentácie vedela, že pracuje v súkromnej firme v neďalekom krajskom meste. Na rodičovské združenia chodila iba matka. Sympatická, vždy decentne upravená. Pôsobila nesmelo a zakríknuto. Zakaždým si bez slova vypočula informácie o synovi. Bolo takmer nemožné nadviazať s ňou čo len krátky rozhovor. Svetlana si ani nepamätala, žeby počula od nej aspoň jednu dlhšiu vetu. O to viac bola zvedavá na otca. Už aj preto, že toto nebol ich celkom prvý kontakt. V triednom výkaze mala odložený jeho list. Nechala si ho na pamiatku. Ešte sa jej nestalo, aby rodič zareagoval na oznámenie, že synovi bolo na štvťročnej klasifikačnej porade za nedisciplinované správanie udelené pokarhanie, takým ústretovým spôsobom.
Vážená pani učiteľka! stálo v liste. Veľmi ma mrzí, že môj syn Vám svojou nedisciplinovanosťou spôsobuje problémy. Ospravedlňujem sa za jeho nevhodné správanie a sľubujem Vám, že urobím všetko preto, aby došlo k náprave. S úctou Igor Garaj.

Svetlanu list tak prekvapil, že neodolala a prečítala ho nahlas kolegyniam
v zborovni.
,,To môže byť z jeho strany vypočítavosť“, zasyčala vtedy Betka. ,, Vieš, sú
v rozvodovom konaní a v hre je boj o syna.“

Správanie muža, sediaceho teraz oproti nej, však celkom korešpondovalo
s obsahom pamätného listu. Pozorne ju vypočul, preštudoval si záznam
z vyšetrovania v triede a nakoniec poznamenal: ,, To celkom mení situáciu. Verím vám, pani učiteľka. Viem, že to nemáte s nimi ľahké. A nakoniec, Filip hovoril o vás doteraz len dobre, vždy si pochvaľoval, akú majú triednu. O to viac ma mrzí, že sa tak nerozumne dal zatiahnuť do celej záležitosti. Ale ani my sme neboli inakší, tiež sme všeličo povyvádzali. Pamätám si... ” a začal spomínať na školské časy. Pridala sa. Zrazu spadli z nej obvyklé zábrany a nemohla veriť svojim ušiam, keď sa počula, ako celkom cudziemu človeku prezrádza intímne drobnôstky z detstva a rokov dospievania, o ktorých bola presvedčená, že patria iba jej. Zrazu jej to bolo jedno a nedbala ani na to, že hradba, ktorú tak dôsledne celé roky okolo seba stavala, nadobúda malé trhlinky. Už dávno sa necítila tak príjemne a uvoľnene.

,, Pani učiteľka, som veľmi rád, že som vás spoznal. Ste veľmi príjemná spoločníčka a dúfam, že budem mať ešte česť stretnúť sa s vami,“ lúčil sa Filipov otec , keď si v istej chvíli uvedomili, že čas už značne pokročil.

,, A nebojte sa. Na syna dozriem. Sľubujem vám, že nič podobné sa už nezopakuje. A keby sa vyskytol čo len najmenší problém, prosím, zavolajte mi. Kontakt na mňa máte. Dúfam, že to nie je odo mňa veľmi drzé, ak vás poprosím o vaše číslo.“

Nenamietala. Bola to bežná prax. Pán Garaj nebol jediný rodič, ktorému poskytla číslo na mobil.

,,To je teda rozdiel“, pomyslela si Svetlana, keď si porovnala práve skončený rozhovor s včerajším stretnutím s pani Mikolášovou. Danielova matka jej nič neodpustila. Do najmenších detailov rozpitvávala správu o priebehu vyšetrovania, chytala ju za slová, snažila sa ju zneistiť a prinútiť urobiť čo len maličkú chybu. A hlavne donekonečna omieľala teóriu o nevedomosti jej syna, že ide o alkohol. Svetlana nepovolila a neustúpila ani o krôčik. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo. Ešte teraz jej v ušiach znejú výhražné slová rozhorčenej matky:

,, Sú to ešte deti. Urobili chybu. Ale mali by dostať šancu napraviť ju. Dvojka zo správania to nevyrieši. Každý raz urobí chybu. Verím, že aj vy, pani učiteľka!“

Svetlana práve vykročila z dverí školy, keď jej mobil oznámil prijatú sms-ku.

,, Ďakujem vám za príjemné popoludnie. Ste obdivuhodná žena.“

Okamžite ju vymazala. Hradba, ktorá ju celé roky chránila, bola už opäť pevná.

16 februára, 2008

Možno... skutočný príbeh

5.časť

V noci sa jej sníval hrôzostrašný sen. Stála uprostred rieky a z vysokých brehov sa na ňu valili obrovské kamene. Zrazu s hrôzou zistila, že jeden balvan tlačí kŕdeľ malých uvrieskaných opíc a za druhým sa vyškierali biele mátohy. Ich tváre jej boli povedomé.
Zobudila sa spotená a vystrašená. Rýchlo sa osprchovala. Musí byť vo forme.
Dnes sa totiž stretne s rodičmi previnilcov. Pozvánky už boli rozposlané.

,, Dobré ráno, pán riaditeľ! Prepáčte, môžem na chvíľku?“
,, Ale samozrejme, nech sa páči!“ vzhliadol od monitora počítača direktor.
,, Je mi ľúto, ale musím vám oznámiť závažný priestupok voči školskému poriadku, ktorý sa stal v mojej, teda 7. B triede.“
A spustila... Všetko mala dôkladne pripravené. Mená vinníkov, výsledky vyšetrovania v triede, svedecké výpovede ostatných žiakov, výchovné opatrenia, ktoré majú zamedziť zopakovaniu podobnej situácie. Navrhuje: pre iniciátora akcie s prihliadnutím na predchádzajúce časté priestupky zníženú známku zo správania na stupeň 3, pre ďalších zúčastnených na stupeň 2. Jedinému dievčaťu vzhľadom na doterajšie bezproblémové správanie navrhuje udeliť pokarhanie riaditeľom školy. Okrem toho sa obrátila na Pedagogicko–psychologickú poradňu so žiadosťou o prednášku o škodlivosti alkoholu. Rodičia previnilcov sú pozvaní na dnes.

Pán riaditeľ bol spokojný. Pochválil ju. Kiež by každý člen pedagogického zboru pracoval tak precízne.
Vyšla na chodbu a na chvíľku sa musela oprieť o stenu. Bolo jej nanič. Rovnako ako žalúdok sa chvelo aj jej svedomie. Pár krát sa zhlboka nadýchla . Vyšlo to. Preto sa tak dôkladne pripravila, aby ho ohúrila. Síce vždy všetko robila s pedantnou dôkladnosťou, ale tento krát to bolo premyslené. Urobila to účelovo. Musela ho učičíkať. Všetko prešetrila, zariadila, navrhla opatrenia. Pán riaditeľ nemal otázky. Žiadne pochybnosti o vine a treste.
Ostrý zvuk školského zvončeka vnímala prvý krát ako vyslobodenie. Škemravý hlas svedomia na chvíľu zmĺkol. Pocítila úľavu.
Svetlana pozvala rodičov zámerne na tento deň. V stredu učila totiž iba tri hodiny a mala čas premyslieť si stratégiu pohovoru.

,,Človek mieni a Pán Boh mení“, pomyslela si, keď jej Filip prišiel oznámiť, že jeho rodičia kvôli pracovným povinnostiam prídu až zajtra. Zmenu ohlásil aj Daniel. Otec je na služobnej ceste a mama môže prísť až o pol piatej.
,, No hurá! Dúfam, že sa dnes dostanem domov!“ preblesklo jej hlavou.
S pani Mikolášovou, Danielovou matkou, už mala svoje skúsenosti.
Jej večné sťažnosti, upodozrievania, neschopnosť objektívne posúdiť synovo správanie narúšali ich vzájomnú komunikáciu až do takej miery, že Svetlana považovala čas strávený rozhovorom s ňou za stratený. Mala pocit, že každá hovorí o niečom úplne inom. Nechápala jej absolútne liberálny spôsob výchovy. Vedela si predstaviť, že vysvetlenie pani Mikolášovej prečo chodí jej syn neskoro do školy, by mohlo byť skvelým príkladom nesprávnej výchovy
v hociktorej pedagogickej príručke.
,,Viete, pani učiteľka,“ obhajovala vtedy svojho syna, ,, on má akosi posunutý čas. Chodí neskoro spať. Nevie sa odtrhnúť od počítača alebo televízora. Vždy tam nájde niečo, čo ho zaujíma. A potom sa mu ráno nechce vstávať. Potreboval by si dlhšie pospať.“
,, No to si viem predstaviť a hlavne, keď vy odídete do práce...“, vyšla jej
v ústrety Svetlana.
,,Ale čoby, veď ja chodím až na ôsmu. Idem ho aj trikrát zobudiť, ale čo mám robiť , vari ho mám za nohy ťahať z postele ?! A potom samozrejme nestíha.“

,,Môj syn je silná osobnosť a individualita. Musíme ho rešpektovať!“

Výrok pani Mikolášovej poznala Svetlana naspamäť. Niekedy mala nutkanie potajomky si urobiť čiarku zakaždým, keď zaznel.
Svetlana si nedokázala predstaviť reakciu tejto nemožnej kverulantky na oznámenie, že jej syn bude mať dvojku zo správania. S predstavou, kam všade budú smerovať sťažnosti, sa radšej odmietala zaoberať. Počítala však so všetkým.

10 februára, 2008

Možno... skutočný príbeh


4.časť

Svetlana zatvorila posledný diktátový zošit. Odložila pero, vstala, povystierala si chrbát a prešla do kuchyne. Počkala, kým zovrie voda v kanvici, s rozkošou vdýchla vôňu ovocného čaju a so šálkou v ruke sa vrátila do obývačky. Svetlo malej nočnej lampy vytváralo v izbe príjemnú upokojujúcu atmosféru. Pohodlne sa usadila, zavrela oči a na okamih ju celkom nezmyselne premohla dobiedzavá predstava... Aké krásne by bolo, keby... keby...
Ach, nie! Už dávno si zakázala stavať vzdušné zámky. Prudko vstala, zo stola zobrala zošit a pero a opäť vyhľadala pohodlie fotelky.

Tak, je čas na rekapituláciu ... niečo ako dal a má dať, alebo jednoducho splnené a potrebné splniť.

Pousmiala sa pri spomienke na uplynulý deň. Ako ľahko to všetko prebehlo,
nad očakávanie ľahko a bez problémov... Moment prekvapenia bol ochromujúci. Počkala si na nich hneď ráno v triede. Prichádzajúce decká okamžite vycítili,že čosi visí vo vzduchu. Jeden za druhým sa súkali do triedy a keď ju zbadali, bez slova zamierili rovno k svojim laviciam. Zámerne nič nehovorila. Stála pred tabuľou a čakala. Občas pozrela na hodinky. Priam cítila, ako sa v prítomných žiakoch roztáča kolotoč otázok. Vedela, že s každou sekundou v nich rastie strach a pocit viny. Vedela, že v tej chvíli nebolo v triede človiečika, ktorý by sa neobával, že to on, že to kvôli nemu...Trochu si vydýchli, keď vošla Barbora a ona jej nedovolila sadnúť, ale hneď ju vystavila na pranier. Skoro naraz prišli ,,alkoholoví králi“ . Najprv Lukáš, za ním Dano s Filipom. Až potom poslala ktorúsi žiačku do kabinetu s odkazom , že Dominik môže prísť. Pani Chrenková nesklamala, doviedla syna podľa dohody a počkala s ním v kabinete.

Vinníci sa od prekvapenia ani nezmohli na odpor. Dano síce čosi bľabotal, že on nevedel....napil sa iba raz a keď zistil, že je to víno , tak viac už ani kvapku... Trieda nemilosrdne zmietla jeho tvrdenie zo stola. Všetci svorne kričali: Ukrižuj!

Dala si záležať na dôkladnom prešetrení celého prípadu. Šla do detailov, nešťastníkov nemilosrdne tlačila k múru až kým ich neprinútila vyvrátiť dušu naruby. Boli vystrašení, videli, že tento krát im to len tak neprejde.

Svetlanu striaslo. Nepríjemný pocit, ktorý jej od rána ležal kdesi na dne žalúdka, zosilnel. Dočerta, čo to stvára! Chvíľami sa jej žiadalo zasmiať sa nad absurdnosťou celej situácie a všetko hodiť za hlavu. Veď sú to ešte decká! Chalani sa potrebovali v triede vytiahnuť, ukázať, akej frajeriny sú schopní.
A ona vyvádza akoby... presne ako to spieva Hammel: ... fajčil na záchode, bude z neho vrah a zlodej! Najradšej by nezbedníkom dala pár na zadok a poriadne im vyhubovala. Keby to aspoň nebolo tak krátko pred klasifikačnou poradou!
Tiež si vedeli vybrať vhodný čas!

Nepríjemný tlak na žalúdku sa zmenil na tupú bolesť. Pocit bezmocnosti ju ťažil ako obrovský balvan. Nemôže pre tie decká nič urobiť. Akýkoľvek pokus
o ospravedlnenie je v zborovni dopredu odsúdený na neúspech. Chápala to ...
v situácii, keď sa disciplína zo dňa na deň rapídne zhoršuje , keď sa niektorí kolegovia pomaly boja ísť do triedy... A potom, už sa to roznieslo ...keby sa im to prepieklo, mohol by vzniknúť nepríjemný precedens do budúcnosti. Bolo by naivné si myslieť, že sa situácia v niektorej triede nezopakuje.

Zrazu ju úplne nezmyselne ovládol hnev. Hnevala sa na chalanov, na Simonu, na celú triedu, na staré štruktúry, ktoré ešte stále sedia v zborovni a nepohne nimi ani pár volov, na rodičov, ktorí si nedokážu vychovať svoje ratolesti, a hlavne na seba... na svoju neschopnosť vytiahnuť na svetlo sveta skutočnú pravdu .
Veď tie decká len využili situáciu... to ona zlyhala, mala predsa dozor! A potom kolega, večne zahalený v alkoholovom opare. Dovolil žiakom robiť si z jeho hodín oddychovky. A ďalší vyučujúci. V ten deň mala jej trieda šesť hodín!

Majú vôbec právo súdiť a trestať deti? Neplatí ešte stále to biblické: kto si bez viny, hoď prvý kameňom!? Zrazu sa rozosmiala. Áno, to sa jej podarilo! Kameň už predsa hodila! Je definitívne rozhodnuté . Vinníci sú jasní!

07 februára, 2008

Možno... skutočný príbeh


3. časť

,, Pani Chrenková, mohli by ste sa, prosím vás, ešte dnes zastaviť v škole? Viete, niečo sa stalo a bude najlepšie...
Nie, nie, nebojte sa, Dominik je v poriadku... žiaden úraz, len...
Ďakujem, pani Chrenková, samozrejme, že počkám...!“

Svetlana odložila mobil a pohodlne sa usadila v kresle.
,, Chvalabohu, že Veronika dnes nie je v škole“, pomyslela si s úľavou. Mohla tak beztrestne okupovať kanceláriu určenú pre výchovnú poradkyňu. Nechcelo sa jej ísť do zborovne a vôbec nemala chuť niekomu vysvetľovať, čo sa v jej triede zomlelo. To bude pre niektoré kolegyne voda na mlyn!

Hoci pôsobila na škole už tretí rok, stále cítila , že do kolektívu nezapadla. Nech robila čokoľvek, hradba, ktorá ju delila od ostatného osadenstva zborovne, bola rovnako pevná ako v deň, keď nastúpila. Svoj podiel na tom mala aj Marta. Na školu prišli naraz. Svetlana ako učiteľka, Marta nastúpila do funkcie zástupkyne riaditeľa. Hneď prvý deň ju zatiahla do kancelárie a dôverne jej zašepkala: ,, Slečna Záhumenská, taká som rada, že ste sa sem dostali. Viete, váš bývalý riaditeľ je môj veľmi dobrý kamarát. Hovoril na vás len samé chvály. Nevie sa zmieriť s tým, že ste sa takto rozhodli. Bojí sa, že nenájde za vás adekvátnu náhradu. A... musím vás upozorniť ... dajte si pozor na tento kolektív ...dostala som avízo... sú to strigy, viete, samé staré štruktúry ... odučiť a bežať domov, žiadne projekty, krúžky, mimoškolská činnosť... to sa bude musieť zmeniť, ale potrebujeme zanietených ľudí, takých, ako ste vy!“ Marta využila každú príležitosť, aby ju pred kolegyňami pochválila. Neuvedomila si, že jej tým robí medvediu službu.
Podhadzovala im ju ako korisť hladnej svorke, nedbajúc, že podpisuje pre ňu ortieľ osamelosti a akéhosi vydedenca kolektívu.

Svetlana sa usmiala pri myšlienke na svoje predsavzatie vyhnúť sa škole
v mieste svojho bydliska. Celých trinásť rokov bola verná svojej zásade. Keď však prišiel za ňou primátor spolu s delegáciou rodičov, nedokázala zrazu povedať nie. Vedela, že zohnať angličtinára je úloha nad ľudské sily. Neodolala prosbám a sľubom...

Prúd spomienok prerušilo klopanie na dvere.
,, Dobrý deň, pani učiteľka! Tak už sme tu. Viete, Dominika sa mi podarilo zachytiť doma a tak som ho stiahla so sebou. Nebudeme to naťahovať, najlepšie sú informácie z prvej ruky ,“ a už strkala vinníka do kancelárie.

Zlatá pani Chrenková! Bože, koľko hodín už spolu presedeli! Rozmýšľali, špekulovali, hľadali spôsoby ako Dominika učlovečiť. Všetko márne. Chalan ich privádzal do bezmocnej zúrivosti. V pretvárke bol majster nad majstrov! Vždy sa nechali odzbrojiť výrazom neviniatka a kajúcnym priznaním viny, obmäkčiť srdcervúcimi sľubmi, aby o dva-tri dni museli znova a znova skonštatovať, že zase naleteli... Svetlana sa už ani nevedela naňho hnevať, ale tento krát to predsa len prestrelil.

,, No tak syp!“ bez okolkov zavelila . Vlastne už vedela všetko. Informačný servis v podaní Simonky fungoval stopercentne. Nie je nad to mať dobrého špicľa v triede! znechutene si pomyslela.

,, Čóó...ja nič neviem... čo zase máte...!“ skúšal Dominik.

,, No, vraj si dnes oslavoval. A už od rána...“
,, To kto vám čo zase narozprával?... ja naozaj neviem...“
,, Pozri, Dominik, neskúšaj to na mňa! Všetko viem, doniesol si do školy dve fľaše vína... a cez prestávky ste popíjali... ty, Filip, Lukáš, Dano a ... Barbora. Je tak?“ riskla Svetlana.

Zvesená hlava a ustráchaný krátky pohľad spod obočia smerom k matke boli dôkazom, že riskantný ťah sa podaril.
,, Domino, ja ťa... to čo si zase vymyslel?!“ zaútočila pani Chrenková, no nebadaný pokyn triednej učiteľky ju zastavil.

,, Tak ako to bolo... ale pravdu!“

Potvrdilo sa, že Simona si nič nevymyslela, ba dokonca ani nič nepridala. Skôr naopak. Nemohla vedieť, že hviezdna päťka si už deň dopredu naplánovala školské orgie a úloha zásobovača sa ušla , ako ináč ,autorovi nápadu, Dominikovi. Ochotného sponzora našli v Miške, jeho o rok staršej kamarátke.
,, No, už len to mi chýbalo!“ zaúpela v duchu Svetlana, keď si uvedomila, že nešťastnica je dcérou predsedu školskej rady. A ten je háklivý na obvinenia svojich detí ako čert na svätenú vodu!

Dominik vysypal všetko. Potvrdil vinníkov, prekvapenú triednu učiteľku poučil o tom, čo všetko sa dá cez prestávky a niekedy aj cez hodiny stihnúť.
,, Ozaj, Domino, a čo ste to vlastne oslavovali?“ nedalo Svetlane.
,, No, moje narodeniny.“
,,Dodo, veď tie máš až o dva týždne!“, žasla pani Chrenková.
,,Ale Lukáš má ísť na liečenie... tak povedal, že...“

Tak, to by sme mali! vzdychla si Svetlana, keď vyprevadila návštevníkov. Dúfala, že sa pani Chrenkovej podarí zamedziť kontakt svojho syna s ostatnými ,,alkoholikmi“. A ona hneď ráno udrie na nič netušiace obete. Moment prekvapenia môže zohrať rozhodujúcu úlohu.

Ach, len keby... len ešte... Zostala stáť uprostred miestnosti a tvár si ukryla do dlaní. Dočerta, prečo sa to stalo práve jej! Bude musieť ísť za riaditeľom. Alkohol, drogy, krádeže – to sú najzávažnejšie priestupky na základnej škole. Živo si vedela predstaviť jeho reakciu : Ako je to možné, čo robil dozor!!

Zhlboka si vzdychla. Bože, čo robil dozor!!... Nevie, za ten svet nevie! Môže si aj hlavu roztrieskať o múr, aj tak nedokáže pochopiť, ako jej to mohlo uniknúť! Bola v tej triede každú prestávku ! Nič si nevšimla.