femma

Magické čaro vianočnej noci

2010-01-03T19:32:00.007+01:00

Eva dobehla na poslednú chvíľu. Kúpila si lístok a rýchlym pohľadom zhodnotila situáciu v autobuse. Na počudovanie bol takmer prázdny. Urobila pár krokov smerom dozadu, no zrazu sa náhle otočila a zamierila k prvému sedadlu pri dverách. Kufrík vyložila na policu nad hlavou. Mäkký kabát s teplou podšívkou prehodila cez malé zábradlie, ktoré tvorilo akúsi bariéru medzi ňou a vstupným priestorom do autobusu. Chvíľu jej trvalo kým sa pohodlne usadila.
,, Dnes je utorok, 23. decembra. Časové znamenie ohlásilo 23 hodín. Začínajú sa správy Slovenského rozhlasu,“ zaregistrovala melodický hlas vychádzajúci odkiaľsi spod nôh šoféra.
Znervóznela. Kdesi hlboko vo vnútri sa jej zahniezdil známy nepokoj. Podvedome zaujala obrannú polohu. Sklonila hlavu a prekríženými rukami si silno stlačila roztrasený žalúdok. Zhlboka sa nadýchla. Raz, dva, tri... vypúšťala pomaly vzduch nosom, dúfajúc v úľavu.
Raz, dva, tri... desať, sto, stopäťdesiat...dvesto...och, Bože, koľkokrát už takto dúfala, že sa jej azda podarí zbaviť bolesti, čo jej trýznivo rozožierala dušu aj telo, ničila ju, ochromovala a ani po roku nestrácala na intenzite a vytrvalosti.
Hlas z rádia oživil aj tak boľavé spomienky. Dnes je 23. decembra ...
23. decembra presne pred rokom sedela v obývačke prenajatého bytu v centre hlavného mesta a netrpezlivo čakala na známy zvuk otáčajúceho sa kľúča v zámku vchodových dvier.
Mali to byť ich prvé spoločné Vianoce.
Presne do detailov si pamätá chvíľu, keď ochromená neuveriteľnou správou, položila telefón, prešla k stolíku uprostred izby a postupne sfúkla plameň všetkých štyroch sviec adventného venca.
Presne do detailov si pamätá zvláštny pocit úľavy, keď na izbu zosadla tma, potom čo vytiahnutím šnúry zo zásuvky umŕtvila teplé svetlo ich prvého vianočného stromčeka, malé sviečočky precízne poukladala do vianočnými motívmi vyzdobenej škatule a natlačením do odpadkového koša a priklopením vrchnáka definitívne spečatila ich nenaplnený osud.
Je to presne rok.
Rok najboľavejšej bolesti, nekonečnej prázdnoty, zúfalstva, absolútnej bezmocnosti, nemilosrdne obviňujúcich otázok, neprichádzajúcich odpovedí a nezmyselnej,ale o to trýznivejšej túžby.
Túžby ešte aspoň raz...
Ešte aspoň raz... cítiť, vidieť, dotknúť sa, pohladiť, objať ...
Ešte aspoň raz ... povedať nedopovedané, počúvať nevypočuté...
Chýbal jej. Jeho láska, objatie, sila, neha, istota... Bože, ako jej chýbal!

Zrazu sa strhla. Pozrela na hodinky. Prekvapilo ju, ako rýchlo cesta ubieha.
Na zlomok sekundy si predstavila mamu čakajúcu na jej príchod v obývačke vianočne vyzdobeného domu a silou vôle potlačila dotieravo vracajúcu sa predstavu inej izby ....

Nervózne sa pohniezdila, zmenila polohu a vystrela stŕpnuté nohy.
Zrazu si uvedomila zvláštne napätie, ktoré majetnícky obsadilo každú bunku jej tela, zavŕtalo sa do nej a premenilo ju na časovanú bombu, s ktorou si zatiaľ nevedela poradiť. Chvíľu skúmala pocity, ktoré ňou lomcovali. Zmeravela, ohúrená istotou, že pôvodcom jej nepokoja sú oči. Bola si stopercentne istá. Niekto ju intenzívne pozoruje. Prudko sa otočila. V ospalej temnote autobusu zazrela len nejasné siluety niekoľkých driemajúcich hláv, kývajúcich sa v rytme jazdy.
Podozrievavo pozrela na šoféra.
Zbytočne.
Okrem pár desiatok metrov osvetlenej vozovky ho evidentne nič iné nezaujímalo. Napriek tomu, ani nevedela prečo, ho neprestala pozorovať. V prítmí autobusu, v slabom svetle malej lampy, zavesenej kdesi na hornom ráme predného skla , nerušene preskúmala siluetu tváre a potom pomaly skĺzla zrakom na krk, chrbát, preskočila rukáv modrej košele, vyhrnutý až nad lakeť a zahľadela sa na mužove ruky voľne položené na volante.
Ustrnula a fascinovane ich pozorovala.
Boli to nádherné michelangelovské mužské ruky. Mocné, svalnaté, krásne anticky tvarované.
Ruky aké ešte nikdy nevidela a predsa tak dôverne známe a blízke.
Eva striedavo prechádzala pohľadom z jednej ruky na druhú.
Mierne vystupujúca žila tiahnúca sa pozdĺž ľavého vnútorného predlaktia a temná priehlbinka dlane vyžarovali toľko nehy, až mala pocit, že jej presakuje do žíl a zaplavuje celé telo. Nebránila sa. Ruky ju privádzali do vytrženia. Teraz už s istotou vedela, že z nich pramení jej nepokoj. Vlastne ich podvedome zaregistrovala už pri vstupe do autobusu. To preto sa náhle rozhodla sadnúť si na prvé sedadlo. A teraz ich má na dosah. Presne také o akých snívala. Ruky plné sily, nehy a bezpečia. Ruky túžiace a ponúkajúce. Ruky sľubujúce spaľujúcu vášeň ale aj nekonečný pokoj. Premkla ju nástojčivá túžba dotknúť sa ich. Rozhodla sa.
Ako zhypnotizovaná vstala, pomaly zostúpila do uličky , urobila dva drobné krôčiky smerom doprava a akoby zbavená vlastnej vôle, úplne neschopná zastaviť svoje šialené počínanie, si odovzdane kľakla na studenú podlahu.
Ľavou rukou nahmatala operadlo sedadla. Zavrela oči, čelom sa zľahka oprela o mužove svalnaté rameno a bruškami od vzrušenia trasúcich sa prstov jemne a veľmi pomaly prešla po ryšavkastých chĺpkoch pokrývajúcich vonkajšiu stranu predlaktia. Dlaňou preskúmala trochu drsnú pokožku záprstia a vrátila sa späť na predlaktie.
Ruka muža na zlomok sekundy znehybnela a potom sa poddala skúmajúcim dotykom jej prstov.
Eva stratila pojem o čase. Nedokázala už rozoznať, či bdie alebo sníva. Chvíľami mala pocit, že sa prepadá do nekonečnej tmy mrazivého priestoru, no vždy tu boli ruky, ktoré ju vyniesli až k belostne teplej oblohe. Už nechcela nič. Len ostať v teplom náručí, cítiť jeho silu a bezpečie.

,,Slečna Tomášiková, prosím vás, skúste si ešte na niečo spomenúť. Viete, hocičo, aj zdanlivo bezvýznamná maličkosť, nám často krát môže veľmi pomôcť. A zvlášť pri takomto záhadnom prípade. Nie je predsa možné, aby nikto z vás, čo ste boli v autobuse , si nič zvláštne nevšimol.“
,, Pán policajt, naozaj som vám už povedala všetko. V okamihu nehody som spala. Potvrdil vám to jeden z cestujúcich a aj záchranári. Našli ma zakliesnenú pod zábradlím. Asi stáli pri mne všetci anjeli. No a potom ...ten môj kabát! Mám síce poriadne doudierané kolená, ale to je všetko. Je mi ľúto, ale nemôžem vám pomôcť,“ ospravedlňovala sa Eva.
,, No zrejme budeme musieť prípad uzavrieť s tým, že príčinou nehody bol mikrospánok. Bohužiaľ, ani od šoféra sa zatiaľ nič nedozvieme. Cestou do nemocnice sa jeho stav náhle zhoršil a lekár nám nedovolil vypočuť ho. Veru, jeho rodina bude mať smutné Vianoce.“

Eva sa rozlúčila, obliekla si kabát a s kufríkom v ruke vyšla z budovy. Už sa brieždilo. Pichľavý chlad jej pripomenul, že zabudla na rukavice. Siahla do vrecka kabáta. Z koženého klbka zrazu niečo vyletelo a s jemným cinknutím dopadlo na chodník. Pomaly sa zohla. Chvíľu nepohnute stála s otvorenou dlaňou a so zatajeným dychom pozerala na malý strieborný prstienok. Zásnubný. Premkla ju ostrá bolesť.
Niekoľko minút sústredene rozmýšľala, horúčkovite sa hrabala v spomienkach.
Nechápala. Bola si istá, že prsteň spolu s ďalšími vecami leží na dne škatule dobre ukrytej pred zrakmi nepovolaných. Aj pred ňou samou.

Váhavo sa otočila k budove, ktorú pred chvíľou opustila. Skúmavo prebehla zrakom celé okolie . Žiadalo sa jej zakričať, nahlas zavolať jeho meno. Je tu, je pri nej. Vedela to.
Tvárou jej prebehol ľahučký úsmev. Z celej sily zovrela dlaň a pevným krokom vykročila do mrazivého rána Štedrého dňa.
Začali sa Vianoce.

Premárnená šanca

2009-04-05T00:51:00.005+01:00

Nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa po vcelku pokojnom týždni v posledný pracovný deň udialo niečo nezvyčajné. Z pokoja ma nevyviedla ani kolegyňa Danka, keď mi k rannej šálke ovocného čaju v zborovni nemilosrdne naservírovala aj vetu:

,, No, tí tvoji sa zase predviedli! Keď nie si v škole, vyvádzajú ako odtrhnutí z reťaze.“ Rozhodla som sa, že to budem brať ako kompliment a zareagovala som len pokrčením pliec. Božka, ktorá mala včera dozor, však pritvrdila:,, Aj cez prestávky! Keby si videla, čo stvárali...! A nedali si povedať! Cez poslednú prestávku som už úplne rezignovala!“

Pousmejem sa a v poslednom dúšku čaju utopím vetu o tichej chodbe na mojom dozore. Zdá sa však, že môj pokoj pôsobí na kolegyne presne opačne akoby som chcela, lebo z kúta od okna doletí veta:

,,Sú nesmierne vypočítaví a správajú sa účelovo. A to je ešte horšie, ako keby boli stále zlí!“

Zhlboka sa nadýchnem a namiesto reakcie len vstanem, presuniem sa k umývadlu a pomaly a dôkladne umývam šálku. Dvíha sa vo mne zlosť, no odhodlanie nepokaziť si deň je silnejšie.

Nakoniec kapitulujem a beriem si zo stola veci. Na chodbe sa stretnem so zemepisárkou Majkou. Výraz jej tváre neveští nič príjemné. ,, No dobre, že ťa vidím. Včera som mala dve hodiny v tvojej triede a mám problém. Boli zlí ako čerti! A predstav si, čo sa mi stalo! V snahe ukázať im ako sa správajú, začala som ich parodovať. Nech si uvedomia, akí sú nemožní! Nech vidia, ako to vyzerá, keď sedia s

nohami vyloženými na lavici... no skrátka, nastavila som im zrkadlo! A oni? Oni to zobrali akože žartujem a mali z toho ohromnú zábavu! A ten trhnutý Tomáš vstal a opýtal sa ma, či si ma môže odfotiť! A aj si odfotil! Veď mobily sú predsa zakázané! Však som mu ho aj zobrala! A úplne ma dorazila Barbora, keď na konci hodiny na drzovku zahlásila: toto bola najlepšia hodina zemepisu od začiatku roku! No povedz, nie sú magori?! Vôbec nič nepochopili!“

Predstavujem si opisovanú situáciu v triede a potláčam úsmev. Sľubujem, že celú vec na triednickej hodine prešetrím.

Cestou do triedy sa nechám ovládnuť hnevom. Hnevám sa na všetkých a na všetko.

Však im ja ukážem! Prvými obeťami sú Tomáš, Andrej a Lukáš sediaci na lavičke pred triedou. Na ich ,, Dobré ráno, pani učiteľka!“ zareagujem nekompromisne: ,,Choďte okamžite do triedy! Máte sa predsa pripravovať na vyučovanie!“ Ich stuhnuté tváre a tichý ústup do útrob učebne mi dodávajú guráže.

Byť absolútnym pánom situácie je skvelý pocit!

Vo vedľajšej jazykovej učebni, ktorá patrí iba mne, postupne prevetrám všetkých kolegyňou označených vinníkov. Nakričím, naziapem, nedám im dýchať, nepustím ich k slovu. Som spokojná. Veď vidieť deviatakov totálne na kolenách je nedosiahnuteľná méta mnohých kolegov.

Pokračujem ďalej vo svojom víťaznom ťažení , nakuknem do triedy a s nemalou dávkou škodoradosti oznámim: ,,Tešte sa na triednicku!“

Celé dopoludnie plánujem a dávam dokopy čo všetko im poviem, zakážem a prikážem. Premyslím opatrenia a tresty. O svojom víťazstve nepochybujem.

V triede ma víta absolútne ticho. Cestou k stolíku zaregistrujem dokonale čistú tabuľu a vzorne poukladané kriedy. Na zemi ani smietka. Mokré machule pod tabuľou svedčia o snahe zlikvidovať do posledného zrniečka prachu všetko , čo by mohlo vzbudiť moju nevôľu.

Vedia, ako nenávidím neporiadok.

Vedia, že ja viem, ako oni nenávidia upratovanie.

Donekonečna naťahujem zápis do triednej knihy. Nie kvôli nim. Kvôli sebe. Potrebujem čas.

,,Sú nesmierne vypočítaví a správajú sa účelovo“ znejú mi v ušiach slová kolegyne.

Pomaly vstanem. Vo vzduchu visí strach, očakávanie, nádej a možno kdesi slabučký náznak vzdoru.

Vidieť deviatakov totálne na kolenách nie je dobrý pocit.

,, Tak – čo sa to tu včera udialo?“ začnem pokojným hlasom. Pomaly zdvíhajú hlavy a vydýchnu si.

Po triednickej hodine zostanú v triede ešte Norika a Barbora. Sú pokladníčky a odovzdávajú mi vyzbierané peniaze. Barbora zrazu pozrie na mňa:,, Pani učiteľka, ja by som chcela ešte k tomu včerajšku. Naozaj sme si všetci mysleli, že pani učiteľka žartuje. Ale keby aj nie, to sa nedalo vydržať. V tej šiltovke, čo si nasadila na hlavu ,vyzerala otrasne. Museli sme sa smiať!

Viete, s ňou je to ťažké. Pri nej nikdy nevieme na čom sme. Väčšinou príde na hodinu naštvaná a potom jej vadí aj krivo položený zošit! A potom vyrýva. A aj včera! Najprv nakričala na Tomáša, že ju odfotil a keď si pozrela fotky, tak sa začala smiať, že ... to si chcel ukázať aké mám veľké brucho, však? A potom chcela od neho, aby jej povedal, pre koho to fotil. Ale on to nikomu nechcel poslať, to bolo len tak, zo srandy, veď načo by to komu bolo...!“

Neubránim sa úsmevu.

Z oboch dievčat zrazu spadnú zábrany a začnú jedna cez druhú rozprávať. Žalujú sa, obžalovávajú, kritizujú, nastavujú zrkadlo. Zrkadlo, pohľad do ktorého by niektorým kolegyniam poriadne skrivil tvár.

Je mi mizerne. Nie z toho, čo som počula od dievčat. To predsa nie je pre mňa nič nové. Ony len nahlas vyslovili to, o čom si v zborovni šepkáme. O čom donekonečna omieľame, že s tým treba niečo urobiť. A nerobíme nič.

Je mi zle z toho, že v tom srabe nechávame decká. A ešte si vynucujeme úctu, rešpekt, uznanie, poslušnosť, poúčame ich o povinnej vďačnosti a hlavne o nedotknuteľnosti učiteľa. Každého.

V pondelok máme pracovnú poradu. Chvíľami rastie vo mne odhodlanie vypustiť konečne džina z fľaše.

Viem však, že to neurobím.

Škoda.

Možno by v školstve konečne začala skutočná reforma...

Prosba

2008-12-26T21:22:00.004+01:00

Tretiačik Ondrík patrí k najzvláštnejším deťom, aké sa mi za celé roky učiteľskej praxe priplietli do cesty. Tmavooké šťúple chlapčiatko, akoby večne na úteku pred vonkajším svetom. Drobné tielko schované vo viacerých vrstvách teplého oblečenia. Hrubá mikina nestačí. Do lavice zasadne aj v teplej vetrovke a čiapke stiahnutej až po oči. Po viacnásobnom upozornení síce vylezie zo svojho úkrytu, ale v nestráženej chvíli sa opäť zakuklí. Do kapucne, spod ktorej mu svietia iba tmavé kukadlá. Aj keď sa veľmi snažím, dvere do jeho sveta zostávajú pre mňa zatvorené. Z času na čas sa mi podarí zapojiť ho do konverzácie. Testy píše na jednotky.

Od triednej učiteľky sa dozvedám, že ide o ,,určitú formu autizmu“.

,,Potrebuje čas,“ utešuje ma kolegyňa, ,, neboj sa , veď nemčinu má rád a na hodiny sa teší“.

Nedávno nastal zlom. Pred začiatkom hodiny pribehlo chlapča ku mne pred tabuľu.

,, Pani učiteľka, moja mama išla včera do nemocnice a tam jej dali bábätko. Bude sa volať Emka a bude to moja sestrička. A zajtra nám ju aj ukážu !“ šepkalo mi s bezhraničnou dôverou.

Pred ďalšou hodinou som už obdivovala Emku aj na fotografii.

Čo viac si môžem želať? Veci sa pohli správnym smerom. Som si však vedomá, že je to len začiatok a pred nami je ešte dlhá cesta...

Chlapča mi neschádza z mysle. Jeho prijatie správy o narodení sestričky ma dojíma k slzám. Rozumiem mu a jeho radosť si ako vzácny darček pribaľujem k tej mojej.

Budem totiž starou mamou. Párik chutnučkých bábätkovských ponožtičiek a dve povestné čiarky na baby teste boli najkrajším prekvapením v mojom živote.

Ešte je to len naše vzácne rodinné tajomstvo. Strážime si ho a statočne sa poddávame vlnám radosti a strachu s nádejou na šťastný koniec, či vlastne začiatok...

Začínam si teda písať Denník starej mamy.

Prvé riadky v ňom budú patriť už spomínanému prekvapeniu. Moja radosť bola taká veľká, že som odpustila aj sprisahanie , ktoré si voči mne moji blízki pripravili. Všetci, ktorí tú novinu mali vedieť, už o nej totiž vďaka telefonickým tamtamom vedeli. A nenechali si ujsť príležitosť osobne sa zúčastniť okamihu, keď sa to dozviem ja. Nuž, vyšlo im to. Určite neboli sklamaní.

A nebude tam chýbať ani výrok nádejného starého otca, ktorému v žiadnej situácii nechýba zmysel pre humor. Keď mu dcéra po návšteve poradne s hrdosťou oznámila, že naše bábenko už meria 11 mm, nadšene zareagoval: ,, Fíha, no to už máme ozajstného Valibuka!“

Cítim, že obdobie, do ktorého práve vstupujeme, bude spolu s narodením našich detí patriť k tým najvzácnejším v našom živote.

Dovoľ nám, Pane Bože, prežiť ho šťastne a naplno!!!

Na okraj...

2008-09-25T20:21:00.005+01:00

Vybrali sme sa na predstavenie muzikálu Mníšky Milionárky /Feldek je trieda, nie?/
Smola. Miesta sme mali až v samom strede.
Z ohľaduplnosti voči divákom sme vydržali až do prestávky.

Cítili sme sa ponížení a urazení.
A nielen my.

V prachu pod sedadlami sa váľala pošliapaná...úcta k divákovi.

Možno...skutočný príbeh

2008-08-29T21:19:00.001+01:00

9. časť

,,To snáď nie je pravda, vymýšľaš si!“ smiala sa do telefónu Ivana. Svetlana jej práve porozprávala o dnešnej poprave v riaditeľni.

Hoci jej priateľka z detstva žila už vyše 10 rokov so svojou rodinou v hlavnom meste, dokázali si aj na diaľku udržať dôverný , obojstranne naplňujúci vzťah. Svetlane vyhovoval jej zmysel pre humor, nadhľad a schopnosť vyťažiť z každej situácie maximum pre seba.

,,Prosím ťa, čo ti šibe?“, kričala na ňu na izbe internátu, keď Svetlana po nešťastnej príhode na plavárni odmietla ísť večer do klubu na diskotéku. ,,Nikto sa ti nebude vysmievať! Ježiši Kriste, čo nevieš, že ti všetky baby na fakulte závidia? Čo by dali za to, aby taký fešák ako je Turský skočil za nimi do vody a vyniesol si ich na breh ako princeznú!“

A aj teraz. Namiesto poľutovania Ivana kričí a vysmieva sa. Nevadí. Práve to Svetlana potrebuje. Aby sa celkom nezbláznila. Aby sa neutopila v mori sebaľútosti a sebaobviňovania.

Ivana už predsa dávno pozná jej príbeh. Preto sú jej obvinenia Mikolášovej také smiešne.

Vie, že tu vôbec nejde o Igora Garaja. Všetko sa to síce začalo pri okrúhlom stolíku v útulnej kaviarničke pod hradom, ale kľúčovou postavou príbehu sa nečakane stal Peter. Chlapec od susedov, ktorý bol pre ňu, jedináčika, bratom, sestrou, najlepším kamarátom a kamarátkou. On ju učil liezť na lipu pod ich oknami, s ním piekla koláčiky v pieskovisku, on ju odhodlane bránil, keď si ju chalani natrvalo zaškatuľkovali do priečinka s označením ,,bifľoška“ a rozhodli, že s takými sa nikto nebude baviť. Až po skončení strednej školy sa začali ich cesty rozchádzať. Jeho rodičia sa vrátili do rodičovského domu v akejsi dedinke na Záhorí a aj vysokú školu navštevovali každý v inom mieste. Z času na čas si ešte napísali a raz sa videli na pomaturitnom stretnutí. Potom sa na dlhé roky odmlčali. A zrazu z ničoho nič opäť vstúpil do jej života. Nedávno nastúpil do firmy, v ktorej pracoval aj Igor Garaj. Samozrejme, že si zaspomínal na roky prežité v súčasnom Igorovom bydlisku. A tak sa dostali až k nej. Peter nič neodkladal a ozval sa. Možnosť, žeby odmietla jeho pozvanie na večeru ani nepripustil. Kapitulovala. Šla aj na oslavu jeho narodenín. V úzkom kruhu najbližších kolegov s partnerkami , v diskrétnom prostredí malého hotelíka v krajskom meste sa cítila bezpečne a po mnohých rokoch aj uvoľnene, akoby spadli z nej okovy, ktorými sa sama ani nevie prečo, po celé roky sputnávala. Cítila, že niečo sa deje. Maličké svetielko nesmelo vysielalo do jej duše jemné lúče tepla. Bolo to čudné, ale nebránila sa.

Ivana vedela aj to, že z oboch ,,randezvous“ s Petrom ju domov neskoro v noci doviezol Igor Garaj a keďže mal galantnosť v krvi , bolo preňho celkom samozrejmé odprevadiť ju až k dverám bytu. A to zrejme dobrá duša, sliediaca namiesto spánku pri okne, absolútne nezvládla. Tamtamy fungovali stopercentne.

,,Iva, vieš čo ma na celej záležitosti najviac štve? Že si Mikolášová vymyslela práve takúto blbosť! Bože, ja a chlapi!!! Absurdné! Veď ty najlepšie vieš ako je to so mnou a s mužmi a že by som si nikdy nedovolila...Dočerta, však žijem ako mníška...!A pritom... keď sa pozriem okolo seba... napríklad Eva, kolegyňa z dolného stupňa... už roky to ťahá s predsedom školskej rady, vzorným otcom rodiny. Už sa ani neskrývajú, všetci o nich vedia.. a to je v poriadku, nikto sa nesťažuje. Alebo Lipovská, riaditeľka z materskej školy a jej románik s primátorom ... a vraj najlepšia kamarátka jeho ženy! Fuj, je mi z toho zle!“

,,Prosím ťa, prestaň už fňukať!“ nemilosrdne ju prerušila Ivana. ,, Sama si si na vine! Tie tvoje večné obavy čo povedia ľudia! Celý život si sa správala ako učiteľka, nie ako človek z mäsa a kostí. Chcela si byť vzorom a čo sa z teba stalo! Stará panna, zošnurovaná vlastnými, nikomu nepotrebnými zásadami, čo sa bojí čo len o krôčik vybočiť z vymyslenej dráhy. A Mikoláške to vyšlo! Prekukla ťa a presne odhalila tvoje najslabšie miesto. Uvedomila si, kde si najzraniteľnejšia a využila to. Aby ťa dostala na kolená a prinútila urobiť to, čo ona chce. Úplne sprosto ťa začala vydierať. A že sa nikto nesťažuje na Evu, alebo Lipovskú? No veď načo aj! Tým, že sa so svojím vzťahom neskrývajú, dali najavo, že sú im všetci ukradnutí. Nehovorím, že je to správne, ale funguje to. Klin sa klinom vybíja, bohužiaľ, stále to platí“

,, Máš pravdu! Urobila som chybu. Mala som sa držať tých , ako si povedala, nikomu nepotrebných zásad. Pre mňa však boli dôležité. Držali ma nad vodou a zaručovali mi pokoj. Nič mi nechýbalo! A vieš čo? Aj to tak urobím. Hneď teraz vymažem Petra zo svojho života a aby mala pani Mikolášová pokojný spánok a nemusela sa báť o mravný vývoj svojho geniálneho synáčika, podám hneď zajtra výpoveď. A všetko bude tak, ako predtým!“

,,Prosím ťa , prestaň a začni sa už správať ako dospelá žena! Nehnevaj sa, ale pripadáš mi ako dievčatko, do ktorého jeho nepodarená mater stále hučí, že sama si môže za to, že ju ten bastard otčim pri každej príležitosti obchytkáva, lebo je zlá a neustále ho svojím správaním provokuje“ hučala do telefónu Ivana. ,,Ty nemáš prečo ustupovať! Nič zlé si neurobila!“

,,Ivulka, nenamáhaj sa, už som sa rozhodla. Nechcem sa už s tým zaoberať. Urobím to tak, ako som povedala.“

Po chvíľke ticha znel Ivanin hlas odrazu mäkko až odprosujúco.

,,Sveťa, prosím ťa, neblbni. To by bolo to najhoršie, čo by si mohla urobiť. Nesmieš to vzdať.

Vieš čo, mám jeden návrh. Teraz pustíš celú záležitosť z hlavy a dobre sa vyspíš. A zajtra si urobím cestu do vášho regiónu a všetko to ešte raz spolu v kľude preberieme. Ak si dobre pamätám, zajtra máš len tri hodiny, však? To znamená, že o pol jedenástej ťa môžem vyzdvihnúť. Dohodnuté?“

,,Fajn, dobre, budem rada , keď prídeš. Budem mať však čas len do dvanástej. Šiestu hodinu totiž suplujem.“

Keď Svetlana zložila slúchadlo, bola už celkom pokojná. Už sa rozhodla. Zajtra celú záležitosť definitívne uzavrie.

Možno...skutočný príbeh

2008-07-06T14:08:00.006+01:00

8.časť

,,Pani učiteľka Záhumenská, mohla by si , prosím ťa, ísť so mnou do riaditeľne! Pán riaditeľ potrebuje s tebou niečo prejednať,“ strčila do dverí zborovne hlavu zástupkyňa riaditeľa. ,,Fúha, to bude čosi dôležité,“ prebehlo Svetlane mysľou, keď ju nasledovala. Zástupkyňa používala tento oficiálny tón vždy, keď chcela podčiarknuť vážnosť situácie, a hlavne dať najavo, že v prípade nejakých problémov žiadne kamaradšafty neplatia.

V duchu rýchlo urobila rekapituláciu uplynulých dní, no nenašla nič, čoby mohlo vyvolať záujem šéfa o jej osobu. Žiadne prešvihnuté termíny, či dokonca nesplnené úlohy. Napriek tomu ju premkla predtucha valiacej sa pohromy. Nepríjemný pocit v žalúdku sa ešte znásobil pri vstupe do riaditeľne. Zreteľne cítila , že čosi visí vo vzduchu. Prijala ponúknutú stoličku a s napätím sa zadívala na riaditeľa.
,, Pani kolegyňa, prejdem rovno k veci. Včera mi bol doručený list...teda... sťažnosť... presnejšie povedané...žiadosť o prešetrenie prípadu chlapcov, určite si spomínate .... prípad...alkohol. Rodičia chlapcov nesúhlasia s výsledkami vyšetrovania a žiadajú aj prehodnotiť výchovné opatrenia, čiže požadujú zrušiť návrh na znížené známky zo správania na stupeň 2. Nakoniec, nech sa páči, list je vám k dispozícii!“

Srdce jej bilo až kdesi v hrdle a mala čo robiť, aby papier udržala v trasúcich sa rukách. Rýchlo preletela očami strojom písaný text. Vážený pán riaditeľ!
Z poverenia rodičov žiakov, ktorí boli obvinení z ... obraciam sa na vás so žiadosťou... Veľmi si vážime doterajšiu prácu triednej učiteľky, ale v tomto prípade ... Chlapci tvrdia, že nevedeli, že vo fľaši je alkohol a napili sa iba raz... Veríme našim deťom a žiadame prehodnotiť...Navrhované opatrenie považujeme za neprimerane prísne...

No samozrejme, pani Mikolášová ,vzdychla si Svetlana. Napriek tomu, že bola zvyknutá na večné sťažnosti pani Kverulantky, ako ju v duchu volala, tento krát ju list predsa len trochu zaskočil. Bola si stopercentne istá, že celá záležitosť je uzavretá. Zhlboka sa nadýchla a pokojne poznamenala:,, Myslím, pán riaditeľ, že teraz je to už len vo vašich rukách. Ja už vlastne nemám k tomu čo dodať, všetko je uvedené v správe, ktorú som vám po skončení vyšetrovania predložila. Snáď len... všetci rodičia správu čítali a bez pripomienok podpísali, teda súhlasili. Neviem si vysvetliť zmenu ich postoja.“ Hoci sa tvárila pokojne, škrelo ju to. Tak predsa! Oficiálne písomné sťažnosti rodičov sú nočnou morou pre učiteľov. Bola však presvedčená, že jej sa to nemôže stať. Vždy sa vedela s rodičmi dohodnúť. Aj s pani Mikolášovou. Pár krát síce nechýbalo veľa, aby si skočili do vlasov. Nakoniec vždy zvíťazil zdravý rozum.

Svetlana akoby z diaľky vnímala slová riaditeľa: ,, Pani kolegynka, som presvedčený, že ste v tomto prípade postupovali správne. Viete, zo zákona mi vyplýva povinnosť na sťažnosť v predpísanej lehote písomne odpovedať. Dúfam, že chápete, že musím celú záležitosť ešte raz formálne prešetriť.“ Mechanicky prikývla. Cítila ako jej vnútro úplne zaliala nedefinovateľná zmes pocitov krivdy, nespravodlivosti a hanby z profesionálneho zlyhania.

A nielen to. Ešte stále držala ten prekliaty list v rukách a očami prevŕtavala pre ňu nepochopiteľné slová: Z poverenia rodičov žiakov... Tomu neverila, to si Mikolášová vymyslela! Igor Garaj o tom určite nič nevie. Alebo...predsa?.. krv nie je voda... Nie, to by neurobil!

Ticho, čo sa zrazu rozhostilo v riaditeľni , preťal ostrý zvuk školského zvončeka. Úplne naraz, ako na povel sa spolu so zástupkyňou zdvihli zo stoličiek a zamierili k dverám. Svetlana zdvorilo ustúpila svojej nadriadenej a nechala ju prvú vyjsť na chodbu. Už-už chcela vykročiť za ňou, keď zrazu počula hlas riaditeľa:,, Pani učiteľka, prosím Vás, ešte na moment! Viete, ten list... nevrátili ste mi ho.“ Krátko sa zasmiala, keď si uvedomila, že papier ešte stále drží v ruke. Jej ,,prepáčte!“ však zostalo visieť vo vzduchu a celkom sa stratilo v riaditeľových slovách. Zrazu hovoril celkom potichu, akoby sa bál, žeby ho niekto mohol počuť. Tváril sa nezvyčajne tajnostkársky a akosi otcovsky dôverne a to neveštilo nič dobré. ,, Pani kolegynka, máme tu ešte jeden problém. Hmm... pôvodne som nechcel teraz o tom hovoriť, hlavne nie pred pani zástupkyňou. Ale keď vás tu už mám, vybavíme to hneď. Sadnite si, prosím!“

Nechala sa odviesť k stoličke a s obavami čakala ne jeho ďalšie slová. Vôbec nič nechápala a nevedela si predstaviť, čo bude nasledovať. Bolo jej však už jasné, že to, čo príde, zatne do živého. Inštinktívne si zopäla ruky a pritisla ich na prsia. ,,Preboha, čo sa deje...!“vydýchla.

,,No.... tá sťažnosť, ten list, to nie je jediné, čo som dostal. Akoby som to... skrátka, pani Mikolášová mi oznámila ešte jednu skutočnosť, týkajúcu sa vás a .... pána Garaja.“

,,Pána Garaja?“ nechápala Svetlana. ,, Ale veď on zápisnicu podpísal, nesťažoval sa, nenamietal, ba dokonca, keď sme sa nedávno stretli...“

,, Tak...vy ste sa stretli ... veď o to práve ide! O to vaše stretnutie, či stretnutia...!Pani Mikolášová sa nejakým spôsobom dozvedela o...povedzme...vašich nadštandartných kontaktoch s pánom Garajom a považovala si za povinnosť informovať ma o tom. Ale nielen to. Vyhráža sa, že podá sťažnosť na krajský školský úrad a neviem kam ešte, že mi nevadí, že žiakov vychováva osoba s pochybnou morálkou, rozbíjajúca rodinu, ktorá môže vážne ohroziť ich mravný vývoj. A dokonca dovolím, aby takáto osoba súdila a trestala nevinné deti...“

Zvláštne. Zachvátil ju známy pocit. Déjà vu. Totálne ochromenie, neschopnosť brániť sa. Tak ako vtedy na fakulte. Na plavárni, keď sa učila plávať. Inštruktor usúdil, že jej to už celkom dobre ide a môže sa zaradiť medzi plavcov. Keď si uvedomila hĺbku vody pod sebou, spanikárila a šla ku dnu. Pud sebazáchovy nefungoval. Prehlušil ho pocit hanby, že sa to stalo práve jej. Ani nekričala o pomoc. Tak veľmi sa hanbila. Úplne to vzdala. Nebyť pozorného inštruktora, zostala by ukrytá na dne bazéna.

Sedela s prekríženými rukami na prsiach a túžila nebyť.

Riaditeľ si vysvetlil jej mlčanie ako priznanie viny.

Hlupák! Nič nechápal. Nenávidela ho za sprisahanecký úsmev, ktorým ju chcel presvedčiť, že rozumie... veď sme len ľudia!

,,Pani kolegynka, viem, je to vaša výsostne osobná vec, ale predsa, skúste ma pochopiť, ja musím myslieť aj na dobré meno našej školy...“

Nepočkala, kým dohovorí. Vedela, čo bude nasledovať.

Bez slova podišla k dverám. Už bola jednou nohou na chodbe, no predsa pozbierala všetky sily, zastala, otočila sa a ticho hlesla:,, Pán riaditeľ, všetko je to inak!“

Možno... skutočný príbeh

2008-03-24T23:29:00.003+01:00

7.časť

,,Konečne učebnica ako má byť!“ potešila sa Svetlana, keď si prelistovala novinku z ponuky známeho vydavateľstva orientujúceho sa na cudzojazyčnú literatúru.

Už od rána sedela na seminári pre učiteľov anglického jazyka, ktorý organizovalo metodické centrum sídliace v krajskom meste. Mladá angličtinárka, pôsobiaca na súkromnom osemročnom gymnáziu v hlavnom meste, s oduševnením rovnajúcim sa výške honoráru, ktorý jej sľúbilo vydavateľstvo, rozprávala o svojich len a len pozitívnych skúsenostiach pri práci s ponúkanou učebnicou. Hoci sa Svetlane bridili priehľadné reklamné triky jednotlivých vydavateľských agentúr, tento krát ju prezentovaná kniha skutočne zaujala.

Nápadité grafické spracovanie a príťažlivé ilustrácie skvelo podčiarkovali aktuálne, vtipné a pre deti zaujímavé texty. Oceňovala množstvo dialógov a rozličných cvičení podnecujúcich rozvoj živého jazyka. ,, Tá kniha žije, je akurátne strelená a krásne ukecaná“, vytešovala sa v duchu Svetlana.

,,Prosím vás, bude učebnica dotovaná ministerstvom školstva?“ s nádejou sa opýtala zanietenej prednášajúcej. Nadšenie vyslankyne vydavateľstva na chvíľku, ale naozaj len na chvíľku, mierne pohaslo : ,,Bohužiaľ, nie...kniha sa síce dostala do užšieho kola výberového konania, a veľmi sme dúfali, že prejde, ale nakoniec vyhrala tá, ktorú v súčasnosti používate. Viete, lobbing funguje aj v tejto brandži... ! Ale nemusíte mať obavy. Ak rodičom rozumne vysvetlíte situáciu, myslím, že nebudú mať námietky a učebnicu pre svoje dieťa zakúpia. Na našej škole to takto funguje už niekoľko rokov.“

,, V Bratislave áno, ale u nás by to určite neprešlo!“ trpko si pomyslela Svetlana. Už mala s tým skúsenosti. A pri tom vôbec nešlo o insolventnosť niektorých rodičov. Vždy sa však našiel niekto, kto sa začal oháňať ústavou a právom na bezplatné vzdelanie a hlasovanie nakoniec dopadlo v neprospech jej návrhu.

,,Milé kolegynky, dovolím si vás upozorniť, že v prípade záujmu o učebnicu, je potrebné poslať objednávku ešte do konca júna. Viem, že je to šibeničný termín, ale ak chcete mať knihy k dispozícii už v septembri...“ Svetlana podvedome pozrela na displey mobilu a v duchu rýchlo spočítala dni zostávajúce do konca prázdnin. Už len tri týždne. Celkom nečakane ju prepadol už známy nepríjemný pocit. Akási tieseň či strach.
V skutočnosti sa nikdy netešila na prázdniny. Bála sa ich. Bála sa ticha, ktoré sa s príchodom voľných dní zrazu rozhostilo v jej byte. Bála sa dlhých letných večerov, keď sedela sama na balkóne a dychtivo sa snažila zachytiť každučký zvuk prichádzajúci zo životom kypiacich dvorov a ulíc. Čosi jej bránilo vyjsť von a pridať sa trebárs aj k susedom sediacim na dvore okolo dreveného stola, donekonečna chlipkať domáce červené vínko a potom sa do neskorých nočných hodín nechať unášať spevom prerušovaným občasnými výbuchmi smiechu...

Zvýšený ruch v miestnosti sprevádzajúci záverečné slová prednášajúcej ju vrátili do reality. Rýchlo si uložila písacie potreby do tašky a medzi prvými opustila miestnosť.

,, Ach, to je nádhera!“ nadýchla sa zhlboka, keď vyšla z budovy . Vonku prekypovala jar, vzduch plný všakovakých vôní omamoval zmysly a Svetlana zatúžila prebehnúť sa po zelenej lúke , ponoriť bosé nohy do zelenej trávy a celým telom nasávať energiu rodiaceho sa života. V okamihu sa rozhodla, že nepobeží na prvý autobus ako to zvykla robievať inokedy. Rýchlo zahnala pochmúrne myšlienky , ktoré ju prepadli pri predstave prázdneho bytu. Dnes nie, dnes nechce byť sama. Pomaly kráčala v ústrety už skoro letnému slnku a v duchu si kreslila predstavu dnešného popoludnia. Mala rada toto mesto, jeho námestie s výhľadom na majestátny hrad, kaviarničky, vyvolávajúce nostalgiu za starými časmi, čajovňu, s jej neopakovateľnou vôňou, starý obchodík s cudzojazyčnou a náboženskou literatúrou, v ktorom kraľovala staručká, ale čiperná pani a Svetlana mala dojem, že celá jej bytosť je presiaknutá múdrosťou kníh, ktoré dýchajú na ňu z políc a stačí jej krátky pohľad a presne vie, čo práve potrebujete. Tešila sa na popoludňajší ruch mesta, na chodníky plné ľudí, na to letné hemženie sa svedčiace o tom, že v uliciach vládne pohoda a všetko je tak, ako má byť.

V duši cítila zvláštnu pokoru, radosť a mier a napriek tomu, že bola sama, nemala pocit osamelosti. Byť anonymnou súčasťou životom kypiaceho davu bolo dokonalým naplnením jej predstavy o dnešnom popoludní.

,, Pani učiteľka, to je milé prekvapenie! Som nesmierne rád, že vás tu vidím!“
Svetlana neochotne, až s nevôľou prijala podávanú ruku.
,, Dobrý deň, pán Garaj.“
,, Zvláštna náhoda mi vás priviedla do cesty. V posledných dňoch som uvažoval, že vám zavolám. Chcel som sa opýtať na Filipa. Dúfam, že s jeho správaním je všetko v poriadku.“
,,Ale áno. Chlapci si uvedomili, že prestrelili a dávajú si pozor. Nemusíte mať žiadne obavy.
Ak by ste však mali záujem o podrobnejšie informácie, príďte, prosím, za mnou do školy.“
Svetlana považovala rozhovor za skončený a chcela sa rozlúčiť, no jej spoločník mal inú predstavu.
,,Pani učiteľka, bol by som veľmi rád, keby ste prijali moje pozvanie ...“

Nenechala ho ani dohovoriť a vychrlila zo seba najmenej tucet vážnych dôvodov, prečo nemôže...Na moment sa obaja stali účastníkmi akejsi prapodivnej slovnej hry s názvom Kto z koho, no v istej chvíli si Svetlana uvedomila aká je smiešna a detinská a keď pán Garaj veľmi zdvorilo a pokojne svoje pozvanie zopakoval, súhlasila.

Možno... skutočný príbeh

2008-02-24T21:02:00.006+01:00

6.časť

,, Pani učiteľka, nemám nič proti tomu, že môj syn dostane dvojku zo správania. Za taký priestupok si ju určite zaslúži. Len chcem mať istotu, že to celé prebehlo naozaj tak, ako ste mi povedali. Viete, Filip tvrdí niečo iné. Stále dokola opakuje, že Dominikovi naleteli. Nevedeli, že má vo fľašiach víno. Napili sa iba raz,“ pokojne a rozvážne vysvetľoval Filipov otec.

,, Zase tá istá pesnička“, pomyslela si Svetlana trochu podráždene, ,, presne podľa pravidla o stokrát opakovanej lži... No fajn , a čo tak ... stokrát opakovaná lož sa dá vyvrátiť stokrát opakovanou pravdou.“

,,Pán Garaj, skutočne sa nemusíte obávať. Všetko som dôkladne prešetrila. Výpovede vinníkov a svedectvá spolužiakov sú zaznamenané, nech sa páči, sú vám k dispozícii. Nakoniec, je tu podpis vášho syna a aj ostatných chlapcov. Pokúste sa dôverovať mi. Týmto deťom som triedna už tretí rok. Mám ich rada a musím priznať, že ma to samu veľmi trápi. Neublížila by som im. Nie sú to zlí chlapci, ale žiaľ, toto je priestupok, ktorý je v školskom poriadku jasne definovaný. Verte mi, nikdy by som si nezaťažila svedomie nespravodlivým obvinením a trestom.“

,, Ako mlado vyzerá“, preblesklo Svetlane hlavou, keď sa jej Filipov otec predstavil. Pán Garaj prišiel sám, bez manželky. Nepoznala ho. Do mestečka sa priženil a bývali v tichej ulici na opačnom konci mesta. Zo školskej dokumentácie vedela, že pracuje v súkromnej firme v neďalekom krajskom meste. Na rodičovské združenia chodila iba matka. Sympatická, vždy decentne upravená. Pôsobila nesmelo a zakríknuto. Zakaždým si bez slova vypočula informácie o synovi. Bolo takmer nemožné nadviazať s ňou čo len krátky rozhovor. Svetlana si ani nepamätala, žeby počula od nej aspoň jednu dlhšiu vetu. O to viac bola zvedavá na otca. Už aj preto, že toto nebol ich celkom prvý kontakt. V triednom výkaze mala odložený jeho list. Nechala si ho na pamiatku. Ešte sa jej nestalo, aby rodič zareagoval na oznámenie, že synovi bolo na štvťročnej klasifikačnej porade za nedisciplinované správanie udelené pokarhanie, takým ústretovým spôsobom.
Vážená pani učiteľka! stálo v liste. Veľmi ma mrzí, že môj syn Vám svojou nedisciplinovanosťou spôsobuje problémy. Ospravedlňujem sa za jeho nevhodné správanie a sľubujem Vám, že urobím všetko preto, aby došlo k náprave. S úctou Igor Garaj.

Svetlanu list tak prekvapil, že neodolala a prečítala ho nahlas kolegyniam
v zborovni.
,,To môže byť z jeho strany vypočítavosť“, zasyčala vtedy Betka. ,, Vieš, sú
v rozvodovom konaní a v hre je boj o syna.“

Správanie muža, sediaceho teraz oproti nej, však celkom korešpondovalo
s obsahom pamätného listu. Pozorne ju vypočul, preštudoval si záznam
z vyšetrovania v triede a nakoniec poznamenal: ,, To celkom mení situáciu. Verím vám, pani učiteľka. Viem, že to nemáte s nimi ľahké. A nakoniec, Filip hovoril o vás doteraz len dobre, vždy si pochvaľoval, akú majú triednu. O to viac ma mrzí, že sa tak nerozumne dal zatiahnuť do celej záležitosti. Ale ani my sme neboli inakší, tiež sme všeličo povyvádzali. Pamätám si... ” a začal spomínať na školské časy. Pridala sa. Zrazu spadli z nej obvyklé zábrany a nemohla veriť svojim ušiam, keď sa počula, ako celkom cudziemu človeku prezrádza intímne drobnôstky z detstva a rokov dospievania, o ktorých bola presvedčená, že patria iba jej. Zrazu jej to bolo jedno a nedbala ani na to, že hradba, ktorú tak dôsledne celé roky okolo seba stavala, nadobúda malé trhlinky. Už dávno sa necítila tak príjemne a uvoľnene.

,, Pani učiteľka, som veľmi rád, že som vás spoznal. Ste veľmi príjemná spoločníčka a dúfam, že budem mať ešte česť stretnúť sa s vami,“ lúčil sa Filipov otec , keď si v istej chvíli uvedomili, že čas už značne pokročil.

,, A nebojte sa. Na syna dozriem. Sľubujem vám, že nič podobné sa už nezopakuje. A keby sa vyskytol čo len najmenší problém, prosím, zavolajte mi. Kontakt na mňa máte. Dúfam, že to nie je odo mňa veľmi drzé, ak vás poprosím o vaše číslo.“

Nenamietala. Bola to bežná prax. Pán Garaj nebol jediný rodič, ktorému poskytla číslo na mobil.

,,To je teda rozdiel“, pomyslela si Svetlana, keď si porovnala práve skončený rozhovor s včerajším stretnutím s pani Mikolášovou. Danielova matka jej nič neodpustila. Do najmenších detailov rozpitvávala správu o priebehu vyšetrovania, chytala ju za slová, snažila sa ju zneistiť a prinútiť urobiť čo len maličkú chybu. A hlavne donekonečna omieľala teóriu o nevedomosti jej syna, že ide o alkohol. Svetlana nepovolila a neustúpila ani o krôčik. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo. Ešte teraz jej v ušiach znejú výhražné slová rozhorčenej matky:

,, Sú to ešte deti. Urobili chybu. Ale mali by dostať šancu napraviť ju. Dvojka zo správania to nevyrieši. Každý raz urobí chybu. Verím, že aj vy, pani učiteľka!“

Svetlana práve vykročila z dverí školy, keď jej mobil oznámil prijatú sms-ku.

,, Ďakujem vám za príjemné popoludnie. Ste obdivuhodná žena.“

Okamžite ju vymazala. Hradba, ktorá ju celé roky chránila, bola už opäť pevná.

Možno... skutočný príbeh

2008-02-16T18:48:00.009+01:00

5.časť

V noci sa jej sníval hrôzostrašný sen. Stála uprostred rieky a z vysokých brehov sa na ňu valili obrovské kamene. Zrazu s hrôzou zistila, že jeden balvan tlačí kŕdeľ malých uvrieskaných opíc a za druhým sa vyškierali biele mátohy. Ich tváre jej boli povedomé.
Zobudila sa spotená a vystrašená. Rýchlo sa osprchovala. Musí byť vo forme.
Dnes sa totiž stretne s rodičmi previnilcov. Pozvánky už boli rozposlané.

,, Dobré ráno, pán riaditeľ! Prepáčte, môžem na chvíľku?“
,, Ale samozrejme, nech sa páči!“ vzhliadol od monitora počítača direktor.
,, Je mi ľúto, ale musím vám oznámiť závažný priestupok voči školskému poriadku, ktorý sa stal v mojej, teda 7. B triede.“
A spustila... Všetko mala dôkladne pripravené. Mená vinníkov, výsledky vyšetrovania v triede, svedecké výpovede ostatných žiakov, výchovné opatrenia, ktoré majú zamedziť zopakovaniu podobnej situácie. Navrhuje: pre iniciátora akcie s prihliadnutím na predchádzajúce časté priestupky zníženú známku zo správania na stupeň 3, pre ďalších zúčastnených na stupeň 2. Jedinému dievčaťu vzhľadom na doterajšie bezproblémové správanie navrhuje udeliť pokarhanie riaditeľom školy. Okrem toho sa obrátila na Pedagogicko–psychologickú poradňu so žiadosťou o prednášku o škodlivosti alkoholu. Rodičia previnilcov sú pozvaní na dnes.

Pán riaditeľ bol spokojný. Pochválil ju. Kiež by každý člen pedagogického zboru pracoval tak precízne.
Vyšla na chodbu a na chvíľku sa musela oprieť o stenu. Bolo jej nanič. Rovnako ako žalúdok sa chvelo aj jej svedomie. Pár krát sa zhlboka nadýchla . Vyšlo to. Preto sa tak dôkladne pripravila, aby ho ohúrila. Síce vždy všetko robila s pedantnou dôkladnosťou, ale tento krát to bolo premyslené. Urobila to účelovo. Musela ho učičíkať. Všetko prešetrila, zariadila, navrhla opatrenia. Pán riaditeľ nemal otázky. Žiadne pochybnosti o vine a treste.
Ostrý zvuk školského zvončeka vnímala prvý krát ako vyslobodenie. Škemravý hlas svedomia na chvíľu zmĺkol. Pocítila úľavu.
Svetlana pozvala rodičov zámerne na tento deň. V stredu učila totiž iba tri hodiny a mala čas premyslieť si stratégiu pohovoru.

,,Človek mieni a Pán Boh mení“, pomyslela si, keď jej Filip prišiel oznámiť, že jeho rodičia kvôli pracovným povinnostiam prídu až zajtra. Zmenu ohlásil aj Daniel. Otec je na služobnej ceste a mama môže prísť až o pol piatej.
,, No hurá! Dúfam, že sa dnes dostanem domov!“ preblesklo jej hlavou.
S pani Mikolášovou, Danielovou matkou, už mala svoje skúsenosti.
Jej večné sťažnosti, upodozrievania, neschopnosť objektívne posúdiť synovo správanie narúšali ich vzájomnú komunikáciu až do takej miery, že Svetlana považovala čas strávený rozhovorom s ňou za stratený. Mala pocit, že každá hovorí o niečom úplne inom. Nechápala jej absolútne liberálny spôsob výchovy. Vedela si predstaviť, že vysvetlenie pani Mikolášovej prečo chodí jej syn neskoro do školy, by mohlo byť skvelým príkladom nesprávnej výchovy
v hociktorej pedagogickej príručke.
,,Viete, pani učiteľka,“ obhajovala vtedy svojho syna, ,, on má akosi posunutý čas. Chodí neskoro spať. Nevie sa odtrhnúť od počítača alebo televízora. Vždy tam nájde niečo, čo ho zaujíma. A potom sa mu ráno nechce vstávať. Potreboval by si dlhšie pospať.“
,, No to si viem predstaviť a hlavne, keď vy odídete do práce...“, vyšla jej
v ústrety Svetlana.
,,Ale čoby, veď ja chodím až na ôsmu. Idem ho aj trikrát zobudiť, ale čo mám robiť , vari ho mám za nohy ťahať z postele ?! A potom samozrejme nestíha.“

,,Môj syn je silná osobnosť a individualita. Musíme ho rešpektovať!“

Výrok pani Mikolášovej poznala Svetlana naspamäť. Niekedy mala nutkanie potajomky si urobiť čiarku zakaždým, keď zaznel.
Svetlana si nedokázala predstaviť reakciu tejto nemožnej kverulantky na oznámenie, že jej syn bude mať dvojku zo správania. S predstavou, kam všade budú smerovať sťažnosti, sa radšej odmietala zaoberať. Počítala však so všetkým.

Možno... skutočný príbeh

2008-02-10T18:48:00.003+01:00

4.časť

Svetlana zatvorila posledný diktátový zošit. Odložila pero, vstala, povystierala si chrbát a prešla do kuchyne. Počkala, kým zovrie voda v kanvici, s rozkošou vdýchla vôňu ovocného čaju a so šálkou v ruke sa vrátila do obývačky. Svetlo malej nočnej lampy vytváralo v izbe príjemnú upokojujúcu atmosféru. Pohodlne sa usadila, zavrela oči a na okamih ju celkom nezmyselne premohla dobiedzavá predstava... Aké krásne by bolo, keby... keby...
Ach, nie! Už dávno si zakázala stavať vzdušné zámky. Prudko vstala, zo stola zobrala zošit a pero a opäť vyhľadala pohodlie fotelky.

Tak, je čas na rekapituláciu ... niečo ako dal a má dať, alebo jednoducho splnené a potrebné splniť.

Pousmiala sa pri spomienke na uplynulý deň. Ako ľahko to všetko prebehlo,
nad očakávanie ľahko a bez problémov... Moment prekvapenia bol ochromujúci. Počkala si na nich hneď ráno v triede. Prichádzajúce decká okamžite vycítili,že čosi visí vo vzduchu. Jeden za druhým sa súkali do triedy a keď ju zbadali, bez slova zamierili rovno k svojim laviciam. Zámerne nič nehovorila. Stála pred tabuľou a čakala. Občas pozrela na hodinky. Priam cítila, ako sa v prítomných žiakoch roztáča kolotoč otázok. Vedela, že s každou sekundou v nich rastie strach a pocit viny. Vedela, že v tej chvíli nebolo v triede človiečika, ktorý by sa neobával, že to on, že to kvôli nemu...Trochu si vydýchli, keď vošla Barbora a ona jej nedovolila sadnúť, ale hneď ju vystavila na pranier. Skoro naraz prišli ,,alkoholoví králi“ . Najprv Lukáš, za ním Dano s Filipom. Až potom poslala ktorúsi žiačku do kabinetu s odkazom , že Dominik môže prísť. Pani Chrenková nesklamala, doviedla syna podľa dohody a počkala s ním v kabinete.

Vinníci sa od prekvapenia ani nezmohli na odpor. Dano síce čosi bľabotal, že on nevedel....napil sa iba raz a keď zistil, že je to víno , tak viac už ani kvapku... Trieda nemilosrdne zmietla jeho tvrdenie zo stola. Všetci svorne kričali: Ukrižuj!

Dala si záležať na dôkladnom prešetrení celého prípadu. Šla do detailov, nešťastníkov nemilosrdne tlačila k múru až kým ich neprinútila vyvrátiť dušu naruby. Boli vystrašení, videli, že tento krát im to len tak neprejde.

Svetlanu striaslo. Nepríjemný pocit, ktorý jej od rána ležal kdesi na dne žalúdka, zosilnel. Dočerta, čo to stvára! Chvíľami sa jej žiadalo zasmiať sa nad absurdnosťou celej situácie a všetko hodiť za hlavu. Veď sú to ešte decká! Chalani sa potrebovali v triede vytiahnuť, ukázať, akej frajeriny sú schopní.
A ona vyvádza akoby... presne ako to spieva Hammel: ... fajčil na záchode, bude z neho vrah a zlodej! Najradšej by nezbedníkom dala pár na zadok a poriadne im vyhubovala. Keby to aspoň nebolo tak krátko pred klasifikačnou poradou!
Tiež si vedeli vybrať vhodný čas!

Nepríjemný tlak na žalúdku sa zmenil na tupú bolesť. Pocit bezmocnosti ju ťažil ako obrovský balvan. Nemôže pre tie decká nič urobiť. Akýkoľvek pokus
o ospravedlnenie je v zborovni dopredu odsúdený na neúspech. Chápala to ...
v situácii, keď sa disciplína zo dňa na deň rapídne zhoršuje , keď sa niektorí kolegovia pomaly boja ísť do triedy... A potom, už sa to roznieslo ...keby sa im to prepieklo, mohol by vzniknúť nepríjemný precedens do budúcnosti. Bolo by naivné si myslieť, že sa situácia v niektorej triede nezopakuje.

Zrazu ju úplne nezmyselne ovládol hnev. Hnevala sa na chalanov, na Simonu, na celú triedu, na staré štruktúry, ktoré ešte stále sedia v zborovni a nepohne nimi ani pár volov, na rodičov, ktorí si nedokážu vychovať svoje ratolesti, a hlavne na seba... na svoju neschopnosť vytiahnuť na svetlo sveta skutočnú pravdu .
Veď tie decká len využili situáciu... to ona zlyhala, mala predsa dozor! A potom kolega, večne zahalený v alkoholovom opare. Dovolil žiakom robiť si z jeho hodín oddychovky. A ďalší vyučujúci. V ten deň mala jej trieda šesť hodín!

Majú vôbec právo súdiť a trestať deti? Neplatí ešte stále to biblické: kto si bez viny, hoď prvý kameňom!? Zrazu sa rozosmiala. Áno, to sa jej podarilo! Kameň už predsa hodila! Je definitívne rozhodnuté . Vinníci sú jasní!

Možno... skutočný príbeh

2008-02-07T16:47:00.000+01:00

3. časť

,, Pani Chrenková, mohli by ste sa, prosím vás, ešte dnes zastaviť v škole? Viete, niečo sa stalo a bude najlepšie...
Nie, nie, nebojte sa, Dominik je v poriadku... žiaden úraz, len...
Ďakujem, pani Chrenková, samozrejme, že počkám...!“

Svetlana odložila mobil a pohodlne sa usadila v kresle.
,, Chvalabohu, že Veronika dnes nie je v škole“, pomyslela si s úľavou. Mohla tak beztrestne okupovať kanceláriu určenú pre výchovnú poradkyňu. Nechcelo sa jej ísť do zborovne a vôbec nemala chuť niekomu vysvetľovať, čo sa v jej triede zomlelo. To bude pre niektoré kolegyne voda na mlyn!

Hoci pôsobila na škole už tretí rok, stále cítila , že do kolektívu nezapadla. Nech robila čokoľvek, hradba, ktorá ju delila od ostatného osadenstva zborovne, bola rovnako pevná ako v deň, keď nastúpila. Svoj podiel na tom mala aj Marta. Na školu prišli naraz. Svetlana ako učiteľka, Marta nastúpila do funkcie zástupkyne riaditeľa. Hneď prvý deň ju zatiahla do kancelárie a dôverne jej zašepkala: ,, Slečna Záhumenská, taká som rada, že ste sa sem dostali. Viete, váš bývalý riaditeľ je môj veľmi dobrý kamarát. Hovoril na vás len samé chvály. Nevie sa zmieriť s tým, že ste sa takto rozhodli. Bojí sa, že nenájde za vás adekvátnu náhradu. A... musím vás upozorniť ... dajte si pozor na tento kolektív ...dostala som avízo... sú to strigy, viete, samé staré štruktúry ... odučiť a bežať domov, žiadne projekty, krúžky, mimoškolská činnosť... to sa bude musieť zmeniť, ale potrebujeme zanietených ľudí, takých, ako ste vy!“ Marta využila každú príležitosť, aby ju pred kolegyňami pochválila. Neuvedomila si, že jej tým robí medvediu službu.
Podhadzovala im ju ako korisť hladnej svorke, nedbajúc, že podpisuje pre ňu ortieľ osamelosti a akéhosi vydedenca kolektívu.

Svetlana sa usmiala pri myšlienke na svoje predsavzatie vyhnúť sa škole
v mieste svojho bydliska. Celých trinásť rokov bola verná svojej zásade. Keď však prišiel za ňou primátor spolu s delegáciou rodičov, nedokázala zrazu povedať nie. Vedela, že zohnať angličtinára je úloha nad ľudské sily. Neodolala prosbám a sľubom...

Prúd spomienok prerušilo klopanie na dvere.
,, Dobrý deň, pani učiteľka! Tak už sme tu. Viete, Dominika sa mi podarilo zachytiť doma a tak som ho stiahla so sebou. Nebudeme to naťahovať, najlepšie sú informácie z prvej ruky ,“ a už strkala vinníka do kancelárie.

Zlatá pani Chrenková! Bože, koľko hodín už spolu presedeli! Rozmýšľali, špekulovali, hľadali spôsoby ako Dominika učlovečiť. Všetko márne. Chalan ich privádzal do bezmocnej zúrivosti. V pretvárke bol majster nad majstrov! Vždy sa nechali odzbrojiť výrazom neviniatka a kajúcnym priznaním viny, obmäkčiť srdcervúcimi sľubmi, aby o dva-tri dni museli znova a znova skonštatovať, že zase naleteli... Svetlana sa už ani nevedela naňho hnevať, ale tento krát to predsa len prestrelil.

,, No tak syp!“ bez okolkov zavelila . Vlastne už vedela všetko. Informačný servis v podaní Simonky fungoval stopercentne. Nie je nad to mať dobrého špicľa v triede! znechutene si pomyslela.

,, Čóó...ja nič neviem... čo zase máte...!“ skúšal Dominik.

,, No, vraj si dnes oslavoval. A už od rána...“
,, To kto vám čo zase narozprával?... ja naozaj neviem...“
,, Pozri, Dominik, neskúšaj to na mňa! Všetko viem, doniesol si do školy dve fľaše vína... a cez prestávky ste popíjali... ty, Filip, Lukáš, Dano a ... Barbora. Je tak?“ riskla Svetlana.

Zvesená hlava a ustráchaný krátky pohľad spod obočia smerom k matke boli dôkazom, že riskantný ťah sa podaril.
,, Domino, ja ťa... to čo si zase vymyslel?!“ zaútočila pani Chrenková, no nebadaný pokyn triednej učiteľky ju zastavil.

,, Tak ako to bolo... ale pravdu!“

Potvrdilo sa, že Simona si nič nevymyslela, ba dokonca ani nič nepridala. Skôr naopak. Nemohla vedieť, že hviezdna päťka si už deň dopredu naplánovala školské orgie a úloha zásobovača sa ušla , ako ináč ,autorovi nápadu, Dominikovi. Ochotného sponzora našli v Miške, jeho o rok staršej kamarátke.
,, No, už len to mi chýbalo!“ zaúpela v duchu Svetlana, keď si uvedomila, že nešťastnica je dcérou predsedu školskej rady. A ten je háklivý na obvinenia svojich detí ako čert na svätenú vodu!

Dominik vysypal všetko. Potvrdil vinníkov, prekvapenú triednu učiteľku poučil o tom, čo všetko sa dá cez prestávky a niekedy aj cez hodiny stihnúť.
,, Ozaj, Domino, a čo ste to vlastne oslavovali?“ nedalo Svetlane.
,, No, moje narodeniny.“
,,Dodo, veď tie máš až o dva týždne!“, žasla pani Chrenková.
,,Ale Lukáš má ísť na liečenie... tak povedal, že...“

Tak, to by sme mali! vzdychla si Svetlana, keď vyprevadila návštevníkov. Dúfala, že sa pani Chrenkovej podarí zamedziť kontakt svojho syna s ostatnými ,,alkoholikmi“. A ona hneď ráno udrie na nič netušiace obete. Moment prekvapenia môže zohrať rozhodujúcu úlohu.

Ach, len keby... len ešte... Zostala stáť uprostred miestnosti a tvár si ukryla do dlaní. Dočerta, prečo sa to stalo práve jej! Bude musieť ísť za riaditeľom. Alkohol, drogy, krádeže – to sú najzávažnejšie priestupky na základnej škole. Živo si vedela predstaviť jeho reakciu : Ako je to možné, čo robil dozor!!

Zhlboka si vzdychla. Bože, čo robil dozor!!... Nevie, za ten svet nevie! Môže si aj hlavu roztrieskať o múr, aj tak nedokáže pochopiť, ako jej to mohlo uniknúť! Bola v tej triede každú prestávku ! Nič si nevšimla.

Možno... skutočný príbeh

2008-01-31T22:32:00.000+01:00

2. časť

Svetlana bola kantorkou telom i dušou. Svoju prácu milovala a celých 16 rokov, ktoré strávila za katedrou, sa snažila priblížiť obrazu ideálneho učiteľa, ktorý si v predstavách nosila od štúdií na pedagogickej fakulte. V pamäti jej zostala spomienka na všetkými študentami zbožňovaného docenta Horského a jeho oduševnené slová:,, Učiteľ, ktorého sa žiaci boja, pretože na dosiahnutie svojho cieľa používa zastrašovanie či hrozbu trestu zlou známkou, je slabý učiteľ. Síce môže žiakov donútiť k učeniu, ale nikdy sa mu nepodarí vzbudiť u nich skutočný záujem o daný predmet, skôr naopak. Dôležité je viesť vyučovanie tak, aby žiaci sami nadobudli potrebu osvojiť si im predkladané učivo a aktívne sa podieľali na rozvíjaní svojich vedomostí. Vzťah učiteľ- žiak musí byť rovnocenný, partnerský a vzájomne prospešný.“

Nebolo to ľahké. Problémom nebola jej útla postavička či anjelský hlások, ktorý zo začiatku nemal ani najmenšiu šancu preniknúť k určeným ušiam. To sa časom naučila zvládať. Najťažší boj musela zviesť sama so sebou. So svojou naivitou.
S predstavou, že stačí prísť do triedy, zamávať vysokoškolským diplomom a decká budú k nej vzhliadať s úctou a bázňou ako ona kedysi k svojej triednej učiteľke. Tie potvorky okamžite odhalili jej omyl a bez zaváhania zaútočili. Nemilosrdne a kruto sa na ňu vrhli ako pirane na bezmocnú korisť. Dobiedzali, hrýzli, bodali, robili si posmešky... Nevzdala sa. Hádzať flintu do žita nebol jej štýl. Musela však začať od seba. Uvedomila si, že nie decká, ale ona sa musí zmeniť. Začala tvrdo na sebe pracovať. Študovala metodiky, chodila starším kolegom na hospitácie, absolvovala nesmierne množstvo seminárov, školení, kurzov, prelúskala desiatky kníh a publikácií a výsledok sa dostavil. Nepatrila síce k učiteľkám, ktoré decká doslova zbožňujú a pri každej príležitosti to dávajú dostatočne najavo. Ale hrialo ju vedomie, že žiaci jej veria a angličtina by sa určite objavila na popredných priečkach ankety Môj najobľúbenejší predmet. Stačilo, keď na hodine cítila súzvuk s dušami detí a pripadala si ako dirigent, ktorý pohybom magickej paličky bezpečne ovláda každý nástroj komplikovaného hudobného telesa.

Svetlana začínala svoju učiteľskú kariéru na škole v neďalekej dedine. Príslovie ,, doma nikto nie je prorokom“ jej v prípade kantorskej profesie pripadalo zvlášť priliehavé a dostatočne varujúce. Žila v malom mestečku kde sa navzájom všetci poznajú. Na učiteľskú dráhu chcela nastúpiť s čistým štítom. Bez zaväzujúcich príbuzenských, susedských či priateľských vzťahov, ktoré by mohli vážne ohroziť jej predsavzatie byť spravodlivá, nestranná a objektívna.

Okrem toho si nevedela predstaviť, akoby mohla fungovať na škole, na ktorej ako dieťa osem rokov drala školské lavice . Nemohla si pomôcť, ale vždy, keď sa stretla so svojou bývalou triednou učiteľkou, mala pocit, že jej pozerá na ruky, či nemá za nechtami špinu. Obávala sa, že pre kolegyne, ktoré ju vtedy učili, zostane žiačkou, ktorej povinnosťou je ctiť si a poslúchať svoje pani učiteľky.

A nadovšetko si vážila svoje súkromie. Ešte aj teraz má príchuť blenu spomienka na jedno letné popoludnie strávené na mestskom kúpalisku. Vybrala sa tam s Ivanou, o štyri roky staršou kamarátkou, ktorá sa po skončení pedagogickej fakulty už 2 roky pokúšala obhajovať farby kantorského stavu v nekonečnom zápase so žiackym osadenstvom miestnej základnej školy. Svetlane sa zdalo, že ich deka sa stala najdôležitejším miestom v areáli kúpaliska. Ako magnet priťahovala oči všetkých deciek od 7 do 15 rokov. Ani nevie prečo, ale cítila sa čudne nepríjemne, keď niektoré dieťa pobehujúce pomedzi deky, zostalo zrazu zarazene stáť a potom sa rozbehlo k mame, aby jej tajomne pošuškalo :,, Mami, tam je naša učiteľka!“

Otravovalo ju, keď niektorí výrastkovia, neforemne kostnatí a odporne uziapaní si dovolili na Ivanu pokrikovať: ,, Pani učiteľka, chýba nám jeden do partie, pridajte sa k nám!“ Svetlana nechápala Ivanin pokoj. Upodozrievala ju, že pozornosť pubertiakov jej dokonca lichotí. Zazlievala jej, že sa bez okolkov pridala k skupinke hrajúcej sa s loptou uprostred kúpaliska.

Celých trinásť rokov bola presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia dať prednosť škole mimo bydliska. Tešila ju predstava slobody, anonymity a nezávislosti. Strážila si svoje súkromie, budovala hradby okolo seba, stále viac sa uzatvárala do svojho vnútra a malého bytu. Zavalená nekonečnými prípravami, haldami písomiek a testov ani nepostrehla, že mesto ju už dávno vytesnilo zo svojho života a priestor okolo nej je čoraz tichší a prázdnejší.

Možno... skutočný príbeh

2008-01-25T21:16:00.000+01:00

I. časť

,, Konečne!“ vydýchla Svetlana , keď vošla po poslednom zvonení do zborovne. Ráznym pohybom sa zbavila triednej knihy a pomaly kráčala celkom dozadu, kde v rohu pod oknom mala svoj stôl. S úľavou si sadla. Zhodila topánky a nohy si vyložila na najbližšiu prázdnu stoličku. Rukami si vzadu podoprela hlavu, slastne sa natiahla a zavrela oči, čím dala ostatným jasne najavo, že nechce byť nikým a ničím vyrušovaná.

,, Dočerta, to bol zase deň! Šesť hodín a k tomu ešte dozor. Nekonečný kolotoč, trieda, chodba, trieda...
Hoci celkove rada učila, ani po toľkých rokoch si nevedela zvyknúť na neúprosný školský zvonec, ktorému bolo jedno, že potrebuje ešte minútku na dopitie kávy, či odbehnutie na WC alebo jednoducho na dobitie energie na nasledujúcu hodinu. Mala pocit, že čas rozdelený na šesť krát 45 minút letí neuveriteľne rýchlo a život jej ubieha pred očami ako vlak, do ktorého nikdy nestihne nastúpiť. Nenávidela, keď spolu s prvým zvukom zvonenia sa vo dverách zborovne objavil direktor a klopkajúc ukazovákom po hodinkách odporným hlasom vyspevoval:

,, Kolegynky, už ste mali držať kľučku na dverách triedy, neviem o tom , žeby bola hodina skrátená na 44 či 43 minút, ale môžem vás poučiť o krátení osobného príplatku!“

Hlupák! V takých chvíľach mala vždy chuť šplechnúť mu do tváre pravdu o jeho pracovnej morálke, pripomenúť nespočetné prípady, keď žiaci 10-15 minút po zvonení bežali do riaditeľne, aby mu sprisahanecky pošepkali: Pán riaditeľ, teraz máte mať v našej triede hodinu...

Svetlana akoby z diaľky zaregistrovala klopanie na dvere zborovne, no zotrvala vo svojom rozjímaní.

,, Svetlanka, to je pre teba“, doľahol ku nej Betkin hlas , ktorá mala stôl hneď pri dverách a tým jej na večné veky prischla úloha vrátnika. ,, Povedz, že som mŕtva!“, zahundrala Svetlana , no už sa dvíhala zo stoličky a zamierila k dverám.

,, Pani učiteľka, ja by som vám chcela niečo povedať,“ zašepkala Simona, ,,ale nie tu, nechcem , aby ma niekto videl.“

,,Tak o čo ide ,“ prehodila Svetlana keď usádzala dievčinu do kresla v kancelárii výchovnej poradkyne. Celá situácia ju pobavila. Dobre poznala svoju žiačku. Simonka nepremeškala žiadnu príležitosť zdokonaľovať svoj vlastný obraz žalovaním na spolužiakov. Neodradilo ju ani to, že v priamej konfrontácii s deťmi v triede bola neraz usvedčená z očierňovania alebo prinajmenšom zveličovania údajných priestupkov, začo si vyslúžila nelichotivú prezývku ,,špiceľ“.

,, Pani učiteľka, naši chalani mali dnes v triede alkohol. Doniesol ho Dominik“... a Simona rýchlo a zadúšavo vyrozprávala celú alkoholovú story .

Svetlana si vedela živo predstaviť čo sa dialo v triede. Dve fľaše vína ukryté v skrini premenili zasvätených, lebo nie každému sa dostalo tej cti byť do veci zainteresovaný, na malý tábor sprisahancov, u ktorých odvaha, pocit výnimočnosti a hrejivého úspechu, že sa im zas podarilo prejsť učiteľom cez rozum, rástli priamo úmerne s množstvom cez prestávky vypitého opojného moku.

,,Ach, Simona, Simona! Dočerta s tebou, dočerta s tvojím sliedením a žalovaním! Čo otravuješ, čo nedáš pokoj! Je už po vyučovaní a zrejme si nikto nič nevšimol.
A čo sa neprevalí, netreba riešiť!“ celkom iracionálne preblesklo Svetlane hlavou. No hneď tie myšlienky zahnala a s predstieraným pokojom vyprevadila dievčinu z kancelárie.

,, Dobre, Simonka, zajtra to vyšetrím! Len škoda, že si mi to nepovedala hneď, ešte cez vyučovanie, mali by sme k dispozícii aj dôkaz. Zajtra to už bude horšie.“

Svetlana sa nevrátila do zborovne. Prešla po dlhej chodbe a bočnými dverami sa dostala na školský dvor. Potrebovala sa upokojiť, utriediť myšlienky a všetko si dôkladne premyslieť.

Vedela, čo ju čaká.

Po Vianociach...

2008-01-03T23:03:00.001+01:00

Zapovedala som sa, že nebudem písať o týchto , ale ani o žiadnych iných Vianociach, vyhnem sa hodnoteniu, nebudem chváliť, ani haniť. Uložím si ich do fascikla spomienok a len čas ukáže, či zapadnú prachom , alebo sa priradia k trblietkam, ktoré zažiaria zakaždým, keď sa mi zažiada vianočného ticha.
Cítim však potrebu poupratovať si v duši, lebo kvôli veľkým vianočným prípravám som to nestihla. Áno, presne to je ono. Upratujeme, nakupujeme, zháňame recepty, varíme, počítame darčeky, aby sme nakoniec prišli na to, že aj keď je to veľmi dôležitá súčasť Vianoc, čaro sviatočných chvíľ je ukryté v niečom úplne inom.

Prehrabávam sa v spomienkach a do okna duše si poukladám tie najvzácnejšie trblietky. Tie, ktoré s ubiehajúcimi rokmi žiaria stále jasnejšie a teplejšie, tie, ku ktorým sa vraciam, keď ma premáha prázdnota cválajúcich dní a zdá sa mi, že v mojom svete je akosi priveľa sivej farby.

Nie je ich veľa, ale podľa nich viem, čo sú Vianoce. Tie naozajstné.

Najvzácnejšia a najjasnejšia je trblietka z detstva. Hrejivé a útulné prítmie v izbe, rozsvietený stromček a na stenách a strope stovky rôznofarebných a tajomných svetielok lákajúcich dušu dieťaťa do nádherného sveta zázrakov. Detská modlitbička pri stromčeku. A na stole na tanieri voňavé pomaranče, každý zabalený v jemnučkom ružovom papieri. A z prítmia vynárajúce sa otcove ruky s kúskami ovocia. Pre malé dievčatko slávnosť ticha, bezpečia, krásy a vianočného tajomna.

Potichu nechávam rozžiariť ďalšie svetielko. Bolo to, keď sa príroda rozhodla neposvätiť vianočný čas čistou belobou snehového závoja. Na štedrovečerných bohoslužbách šepkali detské pery aj prosbu o sniežik. Po skončení sa brána kostola otvorila do bielej krajiny zázrakov. Nikdy nezabudnem na tichý hustý sneh, rozsvietený kostol, organ, ktorý ticho hral posledné tóny piesne Tichá noc... a vonku vyprevádzajúci hlas kostolných zvonov a šepot ľudí, ďakujúcich Bohu za tú belostnú vianočnú krásu.

Radostne a zvláštne dojímavo v hustej tme minulosti svieti spomienka na darček zo všetkých najkrajší. Vianočné dieťa, dievčatko, ktoré práve na Vianoce začalo snívať svoj farebný sen.

A v ostatných trblietkach žiaria očká mojich detí a v nich sa opakujúca magická krása Vianoc môjho detstva.

A ešte jedna...tá je uložená hlboko v mojom srdci, krásna ako úsmev večného dieťaťa, boľavá ako nekonečné ticho odpovedajúce na otázku: prečo ?

Toto sú moje Vianoce Vianoc.

Ak sa vám niekedy zdá, že napriek bohato prestretému stolu a množstvu darčekov pod stromčekom nenapĺňa vašu dušu sviatočný pokoj, nájdite si chvíľu a otvorte bránu do sveta spomienok. Určite tam nájdete svoje večné svetielka. Stojí to zato!

Vianočný pozdrav

2007-12-23T01:23:00.000+01:00

Včerajší deň v škole sa niesol v očakávaní posledného zvonenia, ktoré ukončí vyučovanie a zároveň ohlási začiatok vianočných prázdnin.

Na chodbách bolo tichšie ako inokedy. Vianočné melódie znejúce cez prestávky zo školského rozhlasu zasiahli aj tých najotrlejších viťúzov, vniesli do tried pokoj a sviatočnú atmosféru.

Starší žiaci si dokonca zatiahli žalúzie a v príjemnom pološere spriadali plány na prichádzajúce dni voľna.

Druhú hodinu som mala u tretiačikov. Už na chodbe som videla, že sa deje čosi nezvyčajné. Z dverí vykúkali dve malé hlávky , ktoré keď ma zbadali s výkrikom ,, už ide!“ zmizli rýchlo v útrobách triedy. Prvé minúty hodiny však prebehli ako inokedy, zaužívaný rituál – pozdrav Guten Tag!, dátum v nemčine a kontrola pomôcok taktiež po nemecky vniesol do triedy pokoj a navodil pracovnú atmosféru. No len čo sme skončili, vyleteli v druhej lavici nad hlavy detí dva plagátiky s veľkými nápismi: Úlohy zakázané!!! Úchvatný obrázok! Dvaja malí špunti bojujúci za svoje práva! V očkách im žiarilo odhodlanie a odvaha. Zasmiala som sa:
,, Vydržte do konca hodiny, potom sa dohodneme! "

Hodina bola netradičná, deti vyrábali vianočné pozdravy s nemeckým textom. Samozrejme, že sa rozprúdila aj debata o vianočných darčekoch. Jurko, jeden z bojovníkov za práva prázdninujúcich žiakov, nahlas zauvažoval: ,, Pani učiteľka, ja neviem ako to je. Mama hovorí, že darčeky nosí Ježiško. Ale hneď po večeri odíde z kuchyne a keď sa vráti, povie, že Ježiško už prišiel. A tak si myslím, že darčeky tam dáva ona. Aspoň podľa mňa je to ona.“

Všetečnica Dominika okamžite zasiahla:
,, A veď to už všetci vedia, že darčeky nenosí Ježiško! Kupujú ich rodičia, veď ako by mohol Ježiško pochodiť po všetkých domoch! To by mu trvalo celý rok!“

Mudrlant Martin to zaklincoval: ,, Pani učiteľka, ja neverím, žeby niekto, kto zomrel pred tisíc rokmi, mohol ako duch tu kdesi po meste chodiť. To môže byť iba v rozprávkach .“

Jožko v prvej lavici však oponoval: ,, A ja si myslím, že je to Ježiško. U nás je obývačka od obeda až do večere zamknutá, nikto tam nesmie ísť. Mohli by sme Ježiška vyrušiť a nedal by nám nič. A keď ide dedko po večeri pozrieť, už sú darčeky pod stromčekom!“

Po takomto ,,dôkaze“ sa už nikto neodváži protirečiť. Trieda stíchla. Deťúrence si iste predstavovali toho svojho Ježiška. Je predsa jedno či sa podobá na maminu alebo na dedka, dôležité je , že na ne nezabudne.

Tesne pred koncom hodiny plagátiky opäť zasvietili nad hlávkami detí. Tento krát bola výzva umocnená dvoma riadkami výkričníkov. Nedalo sa neuposlúchnuť!
Krajší začiatok vianočných prázdnin som si ani nemohla predstaviť.

Prajem Vám krásne a požehnané vianočné sviatky!

Nech v tajomnom svetle sviatočného večera objavíme v duši dary najvzácnejšie – schopnosť snívať a veriť, že sa sny plnia, vieru v dobro, úprimnosť, odvahu, umenie nezištne milovať a prijímať lásku, schopnosť pozrieť sa občas na svet očami dieťaťa... !

Radosť z hry

2007-12-16T21:38:00.000+01:00

Naša škola žije v týchto dňoch v znamení tridsiatky. Magické číslo, ktoré by zatvorilo bránu školy a predĺžilo vianočné prázdniny prinajmenšom o 4 dni. Zaútočila totiž na nás chrípka a ak počet chorých stúpne na 30%, môže byť vyhlásené chrípkové voľno. A tak každý deň, hneď na prvej hodine, počítame chýbajúcich a percentá. Medzi jednotlivými triedami sa rozpútala akási súťaž : Kto skôr a viac. Suverénne vedie 6.A, kde z celkového počtu 34 žiakov chýba 22 a zostávajúci právom vyčítajú spolužiakom z ostatných tried, že sa málo snažia.

Chrípka preriedila aj rady vyučujúcich. Ku podivu medzi prvými padol telocvikár a tak som v piatok dostala možnosť suplovať hodinu telesnej výchovy chlapcov z mojej triedy. Uvítala som to, aspoň budem môcť zažiť mojich chalanov v celkom inej situácii, než je bežná hodina v učebni.

Samozrejme, že som si netrúfla na cvičenia na náradí, dohodli sme sa na futbale.

Hneď na začiatku hodiny prišiel za mnou Dominik: ,, Pani učiteľka, nemusíte sa o nič starať, ja všetko zariadim!“ Aj keď pôsobil presvedčivo, predsa som len mala obavy, veď Dominik je pre väčšinu vyučujúcich tak trochu ,, persona non grata“ triedy. Ak sa vyskytne nejaký problém, buď je jeho autorom alebo prinajmenšom patrí k hlavným aktérom. V presvedčení, že každý človek má právo dostať šancu, som napokon súhlasila. Veď keby niečo, zakročím.

Dominik zavelil : Nástup! a od tej chvíle som sa dostala do pozície diváka milo prekvapeného vývojom predstavenia. Všetci chalani, aj tí najväčší rebelanti, bez reptania plnili pokyny samozvaného ,,kapitána.“ Nikto neostal sedieť na lavičke.

Najprv hlásenie, potom rozcvička.

Problémy som očakávala pri vytváraní družstiev, bolo ich 17 a tak som bola zvedavá, čo s tým urobia. Dominik to vyriešil bez zaváhania – 2 družstvá po 6 hráčov vrátane brankárov ostali na hracej ploche, ostatní šli na lavičku. ,,Som zvedavá , či sa vôbec dostanú k lopte!“ pomyslela som si podozrievavo, keďže k nehrajúcim patrili ,,sivé myšky“ triedy.

Hra začala a v telocvični sa po chvíľke rozhostilo zvláštne ticho. Ticho spriaznených duší. Ticho, v ktorom všetko funguje len na nepatrný pohyb alebo mrknutie oka. Chlapské ticho, v ktorom každý presne vie čo má robiť . To ticho si pomaly ale zreteľne formovalo svoje meno: radosť z hry.

Chlapci hrali s oduševnením a plným nasadením. Ukričaní a nemotorní puberťáci sa premenili na futbalových tanečníkov. Vystretý chrbát a zvláštne držanie ramien trochu od tela s dlaňami ohnutými v zápästí mierne nahor dodávali ich pohybom nezvyčajnú eleganciu. Nohy tancovali, krepčili, predvádzali s loptou stále nové krokové variácie. Chvíľami sa s ňou hrali ako mačka s myšou, aby ju vzápätí prudko vystrelili určeným smerom. Podaktorí predviedli aj odvážnejšie figúry – letiacu loptu zachytili nohou, zlomok sekundy ju podržali pod teniskou a potom jemným a dôverným pohladením po povrchu posunuli o kúsok dozadu a takto pripravenú silným úderom poslali k ďalšiemu hráčovi. K slovu sa dostali aj elegantné hlavičky.
Pobadala som, že na ledva postrehnuteľný pokyn ,,kapitána“ sa postupne všetci hráči vystriedali v bránkach a aj na lavičke. Hra nemala presné pravidlá, nikto ,,nepískal“, napriek tomu všetko fungovalo stopercentne a bez zádrhelu. Radosť z hry vládla v telocvični celých 45 minút.

Pristihla som sa, že sa usmievam.

Dnes však celý deň rozmýšľam ako to nadšenie a radosť z práve vykonávanej činnosti preniesť aj do triedy na bežnú vyučovaciu hodinu. Bojím sa však, že na konci môjho snaženia nebude úsmev na tvári.

Neskorá jesenná

2007-12-06T20:04:00.000+01:00

Zas blúdi parkom poštár čas
Vietor mu kradne listy z klobúka
Do biela svieti clivé ticho v nás
Dážď zmýva farby z dúhy oblúka

Slnko sa studom chveje v sivej sieti
Keď starý strom svoj striptíz tancuje
Z listov sa sype na zem ortieľ smrti
Jablko cinká smutné requiem

Virtuóz vietor organ naladil
Modlitbu spieva so sýkorkami
Za plameň čo by v srdciach zapálil
Nádej pre dievčatko so zápalkami

Kára plná bolesti

2007-12-01T23:55:00.000+01:00

,, Ach, títo mladí“, pomyslela si Zuzana zlostne, ráznym pohybom zatvorila Slovenku a prudko ju hodila na nočný stolík. ,, Akí sú len múdri, vo všetkom sa vyznajú, život je pre nich hračka! Že vraj každý je strojca svojho osudu, vraj všetko sa dá, len treba chcieť! Nič nevedia o živote, celkom nič !“

Stará žena si zložila okuliare, krehkými rukami poznačenými starobou si odhrnula vlasy z tváre, pomrvila sa v kresle a keď si našla vyhovujúcu polohu, zopäla ruky ako pri modlitbe a oprela si hlavu o operadlo. V nemocničnej izbe bolo celkom ticho. Obe pacientky, ktoré tu s ňou ležali, sa motali kdesi po vonku. Božena iste sedí pri televízore , veď o takomto čase beží telenovela a za Margitkou prišla dcéra. Nechcelo sa im sedieť v izbe a vybrali sa do parku na lavičku.

Zuzana sa ešte chvíľku nechala unášať hnevom, no potom sa upokojila a spomienky ju začali unášať ďaleko od prítomnosti...

Veď aj ona chcela, aj ona verila, že jej život je len v jej rukách, že všetko bude tak, ako si vysnívala. Ale zakaždým nejakým zvláštnym spôsobom niečo silnejšie ako ona zasiahlo do toku udalostí a zvrátilo všetko v jej neprospech.

Začalo sa to dávno, keď ešte ani nebola na svete. V jedno neskoré májové popoludnie v tisícdeväťstoosemnástom, keď sa dedinou šinul nezvyčajný sprievod. Na voze ťahanom koňmi sedela štvorica zbiedených zarastených mužov. Ľudia vybiehali z domov, zdravili prichádzajúcich, mnohí pribehli až k vozu a snažili sa sediacim mužom podať ruku. Ženy si, utekajúc popri voze, zásterami utierali zaslzené oči a zvedavé deti sprevádzali povoz hore celou dedinou až na námestie. Vojnoví hrdinovia sa vracali z frontu. Zlomení, poznačení na tele aj na duši. Najviac jej otec. Vrátil sa ako invalid, bez nohy. Medzi vítajúcimi dedinčanmi márne hľadal svoju mladú ženu. Nemala síl pozrieť sa pravde do očí, nechcela mať nič spoločné s tým cudzím nešťastným mrzákom. Časom sa všetko utriaslo, rany sa zahojili, srdce zatvrdlo. Na dedine nebolo dovolené nariekať a smútiť. Na prvom mieste stálo gazdovstvo a tvrdá robota.

,, Zuzanka, ukáž mi tie tvoje rúčky. Aké sú jemnučké, fajnové, panské!“ často jej obdivoval ruky pán učiteľ Benko. ,, To nie sú ruky súce na gazdovstvo, si šikovná, múdra, len sa uč, bude z teba pani!“, vravieval. Slová pána učiteľa si zobrala k srdcu. ,,Pani“ bola pre ňu slečinka Orphanidesovie, ktorá k nim chodila skúšať šaty, pretože mama popri gazdovstve stíhala aj krajčírske remeslo. Niekedy ju poslala so šatami do vily a to bol pre ňu sviatok. Vo vile bolo krásne. Čistučko, zvláštne žiarivo a ligotavo. A tie knihy! S bázňou a úctou obdivovala rady kníh v nádherných kožených obaloch zdobených zlatými písmenami.

Toto chcem! zaumienila si.

Hoci ju otec neustále nútil pomáhať na gazdovstve, stíhala aj učenie. Pán učiteľ Benko nakoniec zlomil aj otcov odpor a ten súhlasil, aby pokračovala v štúdiu na gymnáziu. A tak sa každý pondelok, ešte za tmy, viezla na voze s ďalšími tromi primánmi do neďalekého mestečka, aby celý týždeň nasávala múdrosť od profesorov slávneho gymnázia.

Nebolo jej však súdené ísť touto cestou.

Zase to prekliate gazdovstvo! Otec, invalid, hoci nevládal, nechcel sa vzdať ani kúska zeme. Hrdlačil, lopotil sa, vo svojej zaslepenosti nechcel vidieť, že sa dá aj ináč žiť a nemilosrdne ničil aj tak veľmi krehké vzťahy v rodine.

Podvolila sa. Nie kvôli otcovi, bolo jej ľúto chorľavejúcej mamy.

Zuzana sa trochu pohniezdila v kresle.

,, Nemala si ustúpiť!“ ozval sa akýsi vnútorný hlas.
,, Tu si urobila chybu, mala si držať osud pevne v rukách, bojovať a nepoddať sa!“

Ale ako mohla?! Všetci boli proti nej! Otec despoticky trval na svojom, mama už nevládala odporovať. A nikoho iného nemala.

Keď do jej života vstúpil Peter, začala veriť, že šťastena sa postavila na jej stranu.

Peter bol veľký, mocný, najväčší silák v dedine. Páčili sa jej jeho ruky, veľké ako dva taniere. Strácala sa v jeho objatí, roztápala nehou a láskou. Bol iný ako ostatní chlapci v dedine. Sčítaný, múdry, s ním objavovala všetky zázraky sveta, o ktorých doteraz ani netušila. Spolu spriadali sny o novom živote. O inakšom, o akom na dedine nič nevedia.

Dominantné miesto v ich novom domove mala knižnica. Knihy od výmyslu sveta boli predmetom obdivu každého návštevníka. A pre nich oázou, nádejou, únikom z dedinskej malosti a zaťatej nehybnosti.

Keď sa im narodil syn, ďakovala Bohu, že sa aj jej dostalo Jeho milosti.

A zasa úder. Ten najtvrdší, na najcitlivejšie miesto. Chlapčeka trápili neutíchajúce horúčky. Nič nepomáhalo. Doktori sa striedali, liečili ako vedeli. Medicína však na chorobu nestačila. Konečný ortieľ bol tragický. Infekčný zápal mozgových blán s trvalými následkami.

Rozhodli sa, že sa nevzdajú, budú bojovať a pokúsia sa vyhrať nad nepriazňou osudu. Vyhľadali lekárov v Bratislave, ba našli si kontakty až v Prahe. Márne. Psychický vývoj chlapčeka bol vážne narušený.

Zuzana si ťažko, bolestne vzdychla. Ešte aj teraz sú niektoré spomienky rovnako bolestivé ako vtedy, hoci je to už tak dávno. Nikdy nezabudne na stretnutie s tetkou Hanou, ktorá bývala na druhom konci dediny. Tá chvíľu pozorovala hrajúce sa dieťa a potom nemilosrdne poznamenala:,, Zuzka, a veď to tvoje chlapča je sprosté, však?“

Ako veľmi to bolelo, trýznivá bolesť ju ničila, uberala síl. Tá veta ju celý život bodala ako dýka a nedala jej spávať.

,,Ach, tí mladí! S kým mala vtedy bojovať, ako mala vziať osud do svojich rúk!“

A čím sa previnila, za čo si zaslúžila trest, keď aj druhého syna poznačila choroba na celý život. Veď sa nevzdávala, pred jeho narodením mala pocit, že opraty osudu držia pevne v rukách, verila, že svoj prídel žiaľu si už vybrala, bola presvedčená, že spolu s mužom dôjdu do vysnívaného cieľa.

Kára bolesti sa naplnila, prigniavila ich a na dlhý čas im nedala dýchať.
Len dcéry jej vniesli do života svetlo. A neskoršie vnúčatá.

Celý život bojovala. Napriek tomu ju často premôže pocit, že kdesi sa stal osudný omyl a niekto zamenil jej život za iný. Veď ona mala byť ,, pani“, mala mať krásny veľký dom s knižnicou až do neba. Kto jej to ukradol?

,, Pani Zuzka, nezľaknite sa ... prišiel som za vami ako sme sa včera dohodli“, chytil ju za ruku jej ošetrujúci lekár.

,, Mám si podpísať rozsudok smrti, však?“ pokúsila sa napriek vážnosti situácie trochu zažartovať.

,, Nehovorte tak, nebojte sa, všetko dobre dopadne. Veď amputáciou sa život nekončí. Práve naopak, zbavíme vás bolestí a vy ešte môžete prežiť pár pekných rôčkov. Ešte si prečítate veľa krásnych kníh a od sestričiek som počul ako nádherne vyšívate. To všetko na vás čaká. Len sa nevzdávajte! Myslite na vnúčatá, deti, potrebujú vás!“ ticho sa jej prihováral lekár.

Na okamih jej prebehol mysľou jej otec a synovia. Ešte ráno bola presvedčená, že už nevládze, že už nechce nič, len v pokoji dokráčať za bránu večnosti. Celé roky, od vtedy ako sa u nej objavila cukrovka, sa obávala amputácie. Podvedome cítila, že ju neminie. A nechcela už bojovať. Možno sa tým osud zavŕši a prekliatie rodiny skončí. Tak veľmi si to želala.

,,Pani Zuzka, tak čo mi poviete?“ zopakoval otázku lekár.

Čosi sa v nej zlomilo. Sama nevedela, či to bol len praobyčajný pud sebazáchovy, či tváre vnúčat, čo sa jej v zlomku sekundy mihli pred očami alebo ten dom... ten nádherný dom...

Zabojuje, nevzdá sa, raz ten prekliaty osud musí poraziť!

,, Dobre, pán doktor, som pripravená!“, povedala odhodlane.

Osud sa naplnil. Na siedmy deň po operácii jej duša prešla nebeskou bránou a ona konečne vstúpila do vysnívaného domu. S naozajstnou knižnicou, až do neba.

Z mozaiky dňa

2007-11-24T22:46:00.000+01:00

Pamätám si ho ako mladého začínajúceho lekára. Naša škola patrila do jeho obvodu, navyše sme mali priamo v areáli na tú dobu celkom slušne vybavenú zubnú ambulanciu a tak som mala možnosť hneď od začiatku sledovať jeho profesionálnu kariéru. Mladý, šikovný, perspektívny.

Občas som ho vídavala v meste s manželkou a dvomi dcérkami. Obaja vysokí, štíhli. On s čiernymi mierne kučeravými vlasmi, ona blondínka s vlasmi skoro po pás. Bolo vidno, že láska im vo vzťahu nechýba.

Po novembri 89 si ako jeden z prvých lekárov v meste otvoril vo svojom rodinnom dome súkromnú ambulanciu. Nadštandardne vybavenú, s veľkou mäkkou sedačkou v predsieni. Na tú dobu niečo nevídané. Kombinácia dobrého mena, ktoré si získal v prvých rokoch svojej praxe a dokonale vybavená ordinácia urobili svoje. O klientelu nemal núdzu.

Potom sa začali o ňom šíriť reči. O jeho zvláštnom správaní, nespoľahlivosti, nečakaných reakciách pri rozhovore s pacientmi. Klebetilo sa aj o zhoršených vzťahoch v rodine, ba dokonca až o rozchode. Jedni to pripisovali alkoholu, iní videli príčinu v drogách, ďalším sa zdalo, že mu sláva stúpla do hlavy a od dobroty už nevie čo so sebou.

Pravda však bola kdesi úplne inde. Príčinou všetkých zmien bola choroba mozgu. Neviem podrobnosti, ale ide o postupné odumieranie mozgových buniek s následným progresívnym rozvojom demencie.

Choroba si vybrala svoju daň. Po čase nebol schopný vykonávať svoju prácu, nasledoval rozvod a odchod k rodičom, ktorí bývajú v susednej dedine.

Z času na čas sa objaví v meste, vždy v úbohejšom stave.

Aj dnes som ho videla. Takmer som ho nespoznala. Vychudnutý, zarastený, vlasy mu ako drôty trčali na všetky strany. Na bledej tvári neprítomný úsmev. Nervózne pobehoval po chodníku. Pohyboval sa zvláštne, skackavo, akoby mal v nohách strunky, ktoré mu bránia ovládať pohyby. Mala som dojem, že niečo hľadá.

Keď som vyšla z drogérie, uvidela som ho na druhej strane námestia pri potravinách. Chvíľu nazeral do výkladu, potom odbehol k susednému zelovocu a ešte trochu ďalej ku galantérke a znova zamieril k potravinám.

Vtom z dverí samoobsluhy vyšla mladá žena. Zbadala ho, na zlomok sekundy zastala a potom sa rýchlo rozbehla k zaparkovanému autu. Spoznala som v nej jeho dcéru. On zvláštne poskočil , zdvihol ruky akoby ju chcel zastaviť a rozbehol sa za ňou. Neskoro. Auto prudko vyštartovalo a vykľučkovalo z námestia.

Smutný obrázok.

Nedovolím si posudzovať a už vôbec nie odsudzovať správanie mladej ženy. Neviem akým spôsobom choroba poznačila vzťahy v rodine.

Ale predsa – je pozdrav či úsmev tak veľa?!

Domov sú ruky...

2007-11-19T23:05:00.000+01:00

Včera som počula v rozhlase rozhovor so známym slovenským hercom. Okrem iného padla už obligátna otázka: ,, Kde je váš domov? Kde sa cítite byť naozaj doma? "

,, Tam, kde je moja rodina, kde mám priateľov a ľudí, ktorých mám rád a oni majú radi mňa,“znela odpoveď.

A tak ma napadlo...

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...- toľkokrát počuté, že už sa ani nezamýšľame nad tým, čo tie slová znamenajú.

Domov, domov, domov...na tú istú otázku vždy iná odpoveď.

Len deti majú v tom úplne jasno. Domov je predsa mama, čerstvý chlebík na stole, plyšový macko v postieľke, čarovné svetlo sviečok na vianočnom stromčeku, vôňa pomarančov zabalených v jemnučkom papieri, pohoda nedeľného obeda, keď pri stole nikto nechýba. A ešte otcove ruky. Ruky, na ktorých smieš plakať.

Aspoň ja som to tak cítila. Ešte aj vtedy, keď som sa po svadbe odsťahovala do mestečka , ktoré bolo vzdialené 180 km od mojej rodnej dediny.

Zdalo sa mi, že si nikdy nezvyknem.

Chýbala mi majestátnosť tmavomodrých hôr, ktoré obklopovali náš kraj. Kriváň, na ktorý bol nádherný výhľad z každého kúta našej dediny. Štíhla veža kostola, jemne sfarbená do ružova v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Zamatové kopce za dedinou, volajúce už po stý krát prebehnúť sa po ich oblých chrbtoch. A ľudia. Všetky tie tetušky a ujkovia, o ktorých si myslíte, že patria do rodiny, lebo vás nikdy nenechajú bez milého slova či pozdravu a sú zrazu pri vás, hoci ste ich nevolali, keď sa kopú zemiaky či treba rýchlo pohrabať seno , lebo čierňava na oblohe nad Tatrami sa blíži závratnou rýchlosťou. Chýbala mi atmosféra dediny, kde čas akosi ináč plynie, keď aj cesta do obchodu trvá oveľa dlhšie ako v meste, pretože je nemysliteľné niekoho len tak obísť a neprehodiť s ním čo len pár viet.

Mala som všetko, milujúceho muža, deti, priateľov. Ale ,, ísť domov“ pre mňa znamenalo ísť tam, na Liptov.

Hovorí sa, že po čom veľmi túžite sa nakoniec splní. Vrátila som sa domov, hoci len na čas a za okolností, o ktorých by som bola radšej, keby sa nikdy nestali. Otcov zdravotný stav vyžadoval celodennú starostlivosť. Bolo to veľmi smutné a ťažké obdobie. Štrnásť mesiacov, počas ktorých sa mi dni scvrkli na večerných pätnásť – dvadsať minút , keď som aspoň cez telefón mohla byť doma s mužom a s deťmi. Bolo pre mňa až prekvapujúce ako veľmi mi chýbali.

A konečne mi to došlo. Oni sú mojím domovom. Môj muž a deti a všetko, čo sme si spoločnými silami vytvorili.
Keď som sa viac ako po roku vracala ku nim, s istotou som vedela, že je to návrat domov.

Už teda nehľadám, viem kam a ku komu patrím.

Keď si však chcem potešiť dušu, vyberiem sa do kraja pod Tatrami. Len tam môžem prežívať clivú tesknotu za strateným obdobím detstva, to jemnučké trblietanie v duši pripomínajúce malé dievčatko, čo práve objavilo na lúke žlté hlávky gombálií.

Možno mi bude dopriate raz sa tam po ne vrátiť.

Chyba v programe

2007-10-28T17:25:00.000+01:00

Vyučovacia hodina bežala ako inokedy, keď po predchádzajúcom zaklopaní nakukla do triedy kolegyňa, triedna ôsmakov, s ktorými som mala práve hodinu.

,, Prepáčte, že vyrušujem, mohla by si mi, prosím ťa, dať na chvíľku Romana? Potrebujem s ním niečo preriešiť“

,,Ach, Pane Bože, zasa čosi vyviedol,“ preblesklo mi hlavou, keď som cez pootvorené dvere zazrela na chodbe vychovávateľa z detského domova. V poslednom období je stále častejšie naším hosťom.

Asi po pätnástich minútach sa Roman vrátil. Nervózne tresol dverami a náhlivo mieril k svojej lavici. ,, Mám aj cigarety, ale tie im nedám! Nech si nemyslia, že so mnou vyje...!“ zlostne, s náznakom hystérie v hlase zahundral do ticha v triede. Kým som stihla zareagovať, hlučne odsotil stoličku, sadol si a vytiahol z lavice desiatu.

Ovládla som sa a pokojne som povedala: ,, Roman, za chvíľu hodina skončí, potom sa naješ, tých pár minút vydržíš,“ a aby som zabránila jeho pokusom rozložiť si chlieb na lavici, dodala som: ,, Zatiaľ si odlož desiatu na okno, teraz budeme písať, zamastil by si si zošit.“

,, Doboha!“ zaznelo spolu s hrmotom stoličky, keď vstal, aby splnil môj príkaz. Len čo si sadol , siahol znovu do tašky a hodil na lavicu napolitánky zabalené v akomsi lesklom obale.

Zvýšila som hlas, ale nekričala som . Vedela som, že tým by sa situácia iba zhoršila.

,, Roman, trvám na tom, čo som povedala! O pár minút bude prestávka. Odlož to a začni už pracovať!“

Roman síce poslúchol a balíček zmizol v taške, no vzápätí sa rozvalil na lavici a hystericky vykríkol: ,, A kedy sa mám najesť, som hladný , dnes som ešte nežral!“

Nereagovala som a pokojne som pokračovala v práci. Nemohol byť hladný, veď v domove mávajú spoločné raňajky. Pre ostatných žiakov neboli takéto situácie ničím výnimočným a už si ich ani nevšímali. Vždy sa však našli dvaja-traja, ktorým sa v očiach zapálili ohníčky a škodoradostne sa uškŕňali. Ej, ako by sa radi pridali!

Takéto, ba ešte oveľa vyhrotenejšie situácie sú žiaľ, v poslednom období na našej škole celkom bežné. Atmosféra v škole sa zmenila. Zosurovela. Chodbou nezriedka lietajú hrubé výrazy, vzdor, zlosť, drzosť a hnev sa udomácnili vo všetkých kútoch. Stáva sa, že najvulgárnejšie slová sú adresované priamo pedagógom. Ich bezmocnosť bije do očí.

A kde je príčina? Opäť sa potvrdzuje to známe biblické: častokrát dobrý úmysel je cesta do pekla... Posúďte sami. Našu školu navštevujú aj deti z detského domova. Samozrejme, proti tomu absolútne nič nemám, veď nakoniec to bez väčších problémov funguje už roky .

V minulom školskom roku však bola v detskom domove zriadená diagnostická skupina pre deti s výchovnými problémami. Stručne povedané, sem sa dostávajú na prevýchovu deti, ktoré mali vážne problémy so správaním , alebo dokonca sa už dopustili trestných činov. Dostávajú tu šancu polepšiť sa – ak ju využijú, vrátia sa domov, v opačnom prípade postupujú do ústavov určených na prevýchovu, známych,, polepšovní“. Úmysel je to krásny, vysoko humánny, keby... Tým, že sa dostanú do detského domova, stávajú sa automaticky žiakmi našej školy. A to je ten paradox. Kým pre svoju násilnícku povahu, či neschopnosť prispôsobiť sa normám bežného života museli byť izolované a stiahnuté z pôvodného prostredia, zrazu nikomu nevadí, že sú vo väčšom počte sústredené na jednu školu. Máme smolu, že na našu. Bez odbornej pomoci a bez poradenstva. Do tried, kde máme po 30- 32 žiakov, a kde je problémov vyše hlavy, nám prichádzajú ďalší, najproblémovejší.

Pani riaditeľka detského domova žne uznania za záslužnú prácu.

Samozrejme, že sa búrime a protestujeme. Naším hlavným argumentom je, že tieto deti potrebujú odbornú pomoc a individuálny prístup, čo v našich preplnených triedach nie sme schopní im poskytnúť. Práca s nimi nám odčerpáva veľa síl a želaný výsledok je v nedohľadne. Trpia aj ostatní žiaci. Atmosféra na hodinách je mnohokrát napätá, deti sú v strese , o zhoršení výchovno-vyučovacích výsledkoch ani nehovorím.

Kde sa stala chyba?

V pondelok sa ľady predsa len pohli. Keďže s Romanom boli problémy aj v detskom domove, pani riaditeľka uznala , že je potrebné urobiť príslušné opatrenia a Roman už nie je žiakom našej školy. Bol preložený do príslušného výchovného ústavu.

Je to však Pyrrhovo víťazstvo.

Prišli pre neho do školy a jednoducho ho posadili do auta. Bol to smutný pohľad. Sedel tam ako ranené vtáča a plakal. Bezmocný, vydaný na milosť dvom cudzím mužom. A mňa okrem súcitu pochytil obrovský hnev na tých, ktorí kdesi na začiatku jeho života mali byť jeho oporou a zlyhali. To oni mali sedieť v aute, aby ich odviezlo na miesto, kde trestajú nezodpovedných rodičov.

Spomienka na leto

2007-10-21T00:48:00.000+01:00

...keď horoskop neklame...

Obyčajne nevenujem horoskopom v dennej tlači veľkú pozornosť, keďže viem, že väčšinou sú písané na kolene. Čítam ich len pre zábavu a aby som si opäť, už po x-tý krát potvrdila, že to, čo sa v nich píše, je totálna blbosť.

Tak to bolo aj v jednu prázdninovú sobotu. Pobavili sme sa na horoskope môjho muža:

Dobrú náladu,ale aj dôvod na premýšľanie vám prinesie návšteva, ktorá vás vykoľají z bežného života. Témy, o ktorých budete hovoriť, vám umožnia získať iný pohľad na každodenný kolobeh života.

A keďže sme nemali ohlásenú žiadnu návštevu, môj muž len čosi zažartoval o príchode Mesiáša...

Deň prebiehal tak, ako len horúčavy dovoľovali – lenivo, pomaly – a hlavne v tieni a pri vychladenom pohári...

Pred večerom zazvonil telefón. Potešila som sa – bol to starý dobrý priateľ S. ,
s ktorým sme sa však už dávno nevideli. Kedysi som s ním a jeho manželkou D. učila na jednej škole , zblížili sme sa, ale potom sa naše cesty na viac rokov rozišli. Len nedávno našiel S. vďaka stretnutiu s mojím synom opäť cestu k nám. Vymenili sme si maily a nasledovalo pozvanie na stretnutie – že keď bude čas...

S. však nelenil a ozval sa ... či by nám nevadilo, keby prišiel. Jasné, že nevadilo, budeme sa tešiť!

S. sa vôbec nezmenil, ako keby sa ho ubiehajúce roky vôbec netýkali. Len všeličo v našom živote sa zmenilo. Deti vyrástli, dospeli, osamostatnili sa, už je aj vnúčatko na ceste / bohužiaľ nie u nás/. Stále bolo o čom hovoriť, ba muži zabŕdli aj do politiky, neobišli ani aktuálny zákon o cyklistoch v lese.

A prišlo aj na ňu – na Anežku. Nedalo mi, aby som sa neopýtala. Čosi som už
o nej počula.

A S. začal rozprávať. O Anežke, dievčatku, ktoré si zobrali do pestúnskej starostlivosti. Jej životný príbeh je veľmi bolestivý, mama jej umrela, keď bola Anežka ešte celkom malá.
U otca, agresívneho alkoholika, oporu nenašla. Navyše u dievčatka bola diagnostikovaná mentálna retardácia. V novej rodine našla stratené detstvo, láskavé slovo a pokoj, ktorý tak veľmi potrebovala.

Tento krát mal horoskop pravdu. S. mi nasadil poriadneho chrobáka do hlavy!

Hovorí sa, že typickou vlastnosťou Slovákov je závisť. Nuž teda – priznávam, že závidím!

Závidím našim priateľom, že našli v sebe odvahu urobiť to, o čom sme my
/ ja s mojím mužom/ síce ochotní uvažovať v teoretickej rovine, ale...

Keby sa ma niekto opýtal, či by som si vedela predstaviť vychovávať cudzie dieťa, odpoviem bez zaváhania kladne. Kdesi v hĺbke duše počujem hlas /snáď svedomie?/, ktorý pripomína, že preto je človek človekom, že dokáže pomáhať tým, čo pomoc potrebujú... a deťom zvlášť! Celé roky som sa s myšlienkou adopcie či pestúnskej starostlivosti pohrávala, ba pár krát sme sa o tom s mojím mužom aj rozprávali. Ale...len rozprávali! A úprimne priznávam, ku konečnému kroku by sme sa nikdy neodhodlali!

A tak často premýšľam, v čom to je... v čom je rozdiel medzi nami a našimi priateľmi. Čo musí mať v sebe človek, aby prekonal bariéru obáv, strachu a neistoty? V čom to je, že som v myšlienkach ochotná dôjsť až k pomyselným dverám... ale nikdy ich neotvoriť?

Som predsa citlivá, tolerantná, nechýba mi schopnosť empatie, nie som lenivá či pohodlná, viem byť obetavá, súcitím s ľuďmi, ktorí sú chorí či majú iné problémy a som ochotná im pomôcť, som vnútorne presvedčená, že adopcia či pestúnska starostlivosť je vysoko humánny a správny čin, a predsa...

Ja dokonca presne viem definovať to, čoho sa bojím a môžem vymenovať tisíc dôvodov, prečo by som sa k definitívnemu kladnému rozhodnutiu neodhodlala.

Ale v tom je ten problém!

Aj naši priatelia tie dôvody poznajú, aj stovky ďalších adoptívnych rodičov a pestúnov, ktorí popri vlastných deťoch dokázali vychovať aj ,, cudzie".

Oni sa však s nimi dokázali popasovať!

Čo mi teda chýba?!

Čo vám chýba?

Projekt

2007-10-17T22:36:00.002+01:00

Napriek tomu, že roky strávené za katedrou už nespočítam ani na prstoch oboch rúk / musela by som byť šesťruká/, učenie ma stále baví. Moja práca sa nestala pre mňa rutinnou záležitosťou, aj keby som už po toľkých rokoch mala na to snáď aj právo. Zobrať knihu pod pazuchu a ísť do triedy – to nie je môj štýl. Stále niečo vymýšľam, hľadám spôsoby ako tie detiská zaujať a ako ich presvedčiť, že to nie ja ich nútim, ale oni sami- dobrovoľne sa chcú tie nepodarené nemecké slovíčka naučiť. Nič ma neodradilo. Nevadí mi ani toľkokrát zvyšovaný ale napriek tomu stále nízky plat , ani to, že materiál na každú mnou vyrobenú pomôcku si musím kúpiť z vlastných prostriedkov / určite som už za tie roky prišla o celkom slušnú dovolenku vo dvojici/, ba ani to, že kolegyni, pre ktorú jedinou pomôckou je kniha či obligátna tabuľa a krieda, pribudne každý mesiac na účet rovnaká suma ako mne.

Nielen moja túžba zaujímavo učiť, ale aj doba ma núti neustále pátrať po nových metódach a spôsoboch výučby. Už nestačí kazetový prehrávač , meotar, diaprojektor či video. V kurze sú prinajmenšom počítače, dataprojektory a interaktívne tabule. Tu už však moja obetavosť končí. Kde na to všetko vziať, keď škola nemá pomaly ani na kriedu a handru !

A tak naši najvyšší chlebodarcovia vymysleli projekty. Aké jednoduché – vypracuješ projekt a splní sa ti sen! A tak som si povedala- prečo nie? V jednom mojom sne som si vysnívala modernú jazykovú učebňu – nový nábytok, PC, slúchadlovú súpravu, modernú tabuľu, DVD a všeličo iné. Presne takú, akú som videla na prospektoch jednej firmy. Vybrala som sa za riaditeľom školy. Bol nadšený. Nie však kvôli mojej učebni . V poslednom období totiž musel príliš často odpovedať zriaďovateľovi a Rade školy na nepríjemné otázky a hľadať vážne dôvody, pre ktoré škola nepodala ešte žiaden projekt. Bolo mu jedno aký projekt to bude, len nech už konečne nejaký je! Zo začiatku som sa aj snažila niektoré body s ním prekonzultovať, veď nakoniec bez jeho podpisu žiaden projekt neobstojí a keď už podpisuje, tak by mal predsa vedieť čo! Bolo až dojemné ako mi dôveroval! So všetkým súhlasil, všetko bolo dobré! Keď som ho jeden piatok požiadala, aby si prečítal zatiaľ pracovnú verziu už skoro hotového projektu a on mi cez plece prehodil ,, ak budem mať čas „ , vzdala som to. Projekt som dokončila sama. Bol úspešný, zaujal poslancov mestského zastupiteľstva a v rozpočte mesta sa našlo
350 000 Sk na jeho realizáciu.

Od septembra mám teda nádhernú jazykovú učebňu. Zatiaľ v nej učím / a veľmi rada/ iba ja. Moje kolegyne jazykárky nie sú vraj ,, technické „ typy. Už sme s deťmi prekonali počiatočné problémy, naučili sme sa používať všetku modernú techniku, ktorá je v triede zabudovaná. A myslím, že sa tam deckám páči.

Dnes mi jedna kolegyňa len tak mimochodom povedala:,, Tak zajtra idete oslavovať. To je pekné od firmy, že si takto uctí svojich zákazníkov.“

Nechápala som.

,,Ty nič nevieš? Veď firma, ktorá dodala zariadenie jazykovej učebne, pozvala všetkých , čo sa podieľali na projekte, na slávnostný obed. Ide vedenie školy , no a myslela som, že samozrejme aj ty!“

Nepozvali ma. A keby si pán riaditeľ predsa len zajtra spomenul, nepôjdem. Nemôžem. Zajtra idem predsa k zubárovi.

Modlitba

2007-10-06T23:19:00.000+01:00

Venované mame a ...

Ja videla som smutné oči matky
keď k tebe, Bože, nemo pozerá,
okamih šťastia doprial si jej krátky,
špirála života tebou je zborená.

Pre život pod srdcom snívala obrázky,
korálky šťastia na niť navliekala,
do knihy života iba stránky lásky
od teba, Bože, pokorne žiadala.

Jej sny a nádeje na kríž si premenil,
myšlienkam krídla čiernou stuhou zviazal
a dušu dieťaťa navždy si uväznil
do očí muža, čo čisté sníčky spriadal.

Ach, Bože, keď svetlo v duši matky
na cestu svieti v sladkej nádeji,
prosím ťa, chráň ho, nech žiari bez prestávky
a sudičky šťastia nájdu cestu na dlani.

Návšteva

2007-09-22T23:01:00.000+01:00

Prišla úplne nečakane, nepozvaná, nechcená. Neohlásila sa, len zrazu jemne zaklopala a potom udrela. Nie z celej sily. Nebol to jej povestný jediný a definitívny úder. Ale dostatočne silný na to, aby zaúčinkoval a narobil škody. A hlavne vystrašil. Až do ochromenia, až do stavu, keď padáte na kolená a ste schopný čokoľvek sľúbiť, len aby sa uspokojila s tým, čo momentálne získala. A dostala dosť! Má nás v hrsti. Za omrvinky jej milosti sme schopní podpísať aj zmluvu s diablom. Alebo s ňou.

Problém je, že je absolútne nevyspytateľná. Nikdy neviete odhaliť jej zámery. Má tisíce tvárí a podôb. Vie byť rýchla a presná, môže prísť bez jediného upozornenia. Inokedy sa vkráda potichučky a pomaly. Sú prípady, keď je dokonca vítaná a prináša milosrdné vyslobodenie.

Isté je však, že raz určite príde.

Nám sa zatiaľ len pripomenula. Poslala výstrahu.

Priznávam, že sme na ňu pozabudli. Odmietali sme sa ňou zaoberať, obraz jej tváre sme prekrývali mnohorakými farbami života. Zrejme usúdila, že je čas zasiahnuť.

Už ju nesmieme ignorovať. Vtrhla do nášho života a prinútila nás rešpektovať ju.

Poslúchneme.

Verím, že bude k nám milosrdná a brána do jej ríše konečného nekonečna ostane pre nás ešte dlho zatvorená.

Zlyhanie!?

2007-09-03T23:10:00.001+01:00

,,Tenhle spůsob léta zdá se mi poněkud nešťastný“ – známu / a veľmi rozkošnú / Vančurovu vetu sa mi žiada parafrázovať na ,,Tento spôsob začiatku školského roka zdá sa mi trochu nešťastný...“ Myslela som si, že po toľkých rokoch praxe ma v škole nemôže už nič zaskočiť a predsa...

V rámci šetrenia finančných prostriedkov sa v našom mestečku ruší jedna základná škola a jej žiaci sa s nástupom nového školského roku stávajú žiakmi našej školy. Do každého ročníka nám tak pribudne po jednej triede. Problém je ale v tom, že kým v našich triedach je po 30 až 35 žiakov, prichádzajúce triedy sú čo do počtu detí oveľa menšie. Aby sa počet žiakov v triedach vyrovnal, nariadilo vedenie školy presunúť niekoľko detí do novej triedy.

A tak som dostala za úlohu vybrať 5 chlapcov / dievčat je v triede málo/ a jednoducho ich poslať do novej triedy.

A to je problém! A veľký! Jednoducho – nech si akokoľvek lámem hlavu, nedokážem určiť tých nešťastníkov, ktorí by mali triedu opustiť. Áno, nešťastníkov – sú to ôsmaci, od piateho ročníka sú spolu, všeličo už preskákali, ale spájajú ich aj fajn veci. Prejsť do nového kolektívu je aj pre hrdinsky sa tváriacich frajerov veľká psychická záťaž. Ale to by sa, myslím, po mesiaci – dvoch poddalo / alebo aj nie/.

Mňa však viac trápi niečo iné – snažím sa predstaviť si ten pocit, keď vám niekto povie:ty pôjdeš preč!
Byť vyhostený, vyradený či jednoducho poslaný preč! Nepríjemné, zraňujúce...! Zdá sa mi, že aj to najracionálnejšie vysvetlenie ten pocit nevymaže. Viem si predstaviť otázky nahlodávajúce pokoj duše: prečo práve ja? ... iste ma nemá rada! ... prečo ja, veď sú aj horší v triede!... nikdy som nič zlé neurobil!...nechce ma v triede!...asi som celkom nemožný, keď ma vybrala!...vedel som, že to budem ja, nikto ma nechce!...

Niektoré kolegyne sa mi smiali:,, Čo vyrábaš problém, však teraz máš jedinečnú šancu zbaviť sa tých najhorších! Pošli Dominika a máš kopu vecí vyriešených!“

No áno, Dominik – hviezda školy – ten mi ničí nervy už druhý rok. A zdá sa, že puberta s ním mláti jedna radosť! Tento rok to bude ešte horšie. Ale nie je to zlý chlapec. Napriek tomu, že mu minulý školský rok svietila na vysvedčení trojka zo správania a z fyziky päťka, prišiel posledný deň školského roku za mnou s veľkou bonbonierou: ,,Pani učiteľka, ďakujem vám za všetko, čo ste pre mňa urobili!“ hundral si popod nos.

,, No, neviem, či si to môžem zobrať, keď sa mi nepodarilo z teba nič vykresať“, namietala som.

,, Pani učiteľka, to nie je vaša vina...keď ja som taký pako!“

Opravné skúšky z fyziky v pohode urobil / nie je hlúpy, len lajdák/ a posledný prázdninový týždeň o dušu pomáhal pri sťahovaní školského nábytku.

A potom – akýsi pocit kolegiality by mi nedovolil hodiť ho na krk učiteľke, ktorá ho vôbec nepozná.

Niekto v zborovni mi poradil: ,, Daj tam dochádzajúcich, aj tak sem chodia len od piatej triedy.“ Nemôžem s tým súhlasiť. Sú to super chalani, vášniví futbalisti, nerozluční kamaráti. Radko – blonďáčik s modrými očami, najmenší v triede, povedali by ste, že je štvrták. Ale guráže má za troch, svoj názor si vie obhájiť ako nikto iný v triede. Alebo Filip – vždy mi je ho ľúto, keď pri nie veľmi vydarenej odpovedi sa mu tlačia slzy do očí a on by najradšej zutekal z triedy – veď siedmak – a plače!!! Ani Dávid neprichádza do úvahy. Tichučký chlapec, citlivý, dobrý žiak. Viem ako minulý rok ťažko znášal celkom banálny problém – mama čakala piate dieťa. Nepredstaviteľná hanba! Keď to niekto spomenul, bol by najradšej zaliezol do myšacej diery! Trvalo by dlho, kým by si našiel v novom kolektíve svoje miesto. A či by ho vôbec našiel!
Silvo by mi tiež veľmi chýbal. Vždy, keď ma ráno vidí ísť do školy, čaká na mňa na chodníku a cestou si stihneme všeličo porozprávať a v duchu sa smejem, ako sa snaží zo mňa vytiahnuť, či budem skúšať alebo budeme písať písomku a či to bude ťažké...

Mám ich v triede devätnásť, každý je osobitý, originálny, každý iným spôsobom dopĺňa skladačku, ktorej výsledkom je trieda ... ako sa hovorí ... aj do koča, aj do voza.

Možno vás napadlo, že najjednoduchšie riešenie by bolo ponechať preradenie na samotných žiakov. Nech sa sami rozhodnú. Túto možnosť však vedenie školy zavrhlo v snahe zamedziť vytvoreniu problémového zoskupenia žiakov. V novej triede je totiž niekoľko poriadnych lapajov a to staré známe – vrana k vrane sadá - by sa nám mohlo po čase veľmi vypomstiť.

.........

Dnes sme sa teda stretli. Keďže školské tamtamy fungujú na sto percent ,

otázky o preradení nemali konca – kraja...a každý ma ubezpečoval, že on v žiadnom prípade nie!

Nezvládla som to. Alibisticky som odsunula riešenie problému na zajtra. Úplne nezmyselne som v nich vzbudila nádej, že sa možno nájde aj iné riešenie.
Porušila som nariadenie vedenia školy a chalanom som odporučila, aby si to nechali prejsť hlavou a kto by dobrovoľne chcel...

Ale najviac sa bojím, že mi zajtra päť chlapcov oznámi, že sa rozhodli prejsť do novej triedy.

A ja si budem musieť spytovať svedomie a hľadať odpoveď na otázku: prečo?

Ach, ten život!

2007-08-22T21:05:00.000+01:00

Vždy, keď sa blížili prázdniny a ja som sa na ne tešila hádam viac ako samotní žiaci, môj muž nezabudol škodoradostne poznamenať:

,, Pamätaj, že si vždy o rok staršia! „

Vôbec mi to nevadilo. Mňa sa predsa niečo také ako starnutie netýka. Odmietala som ho akceptovať aj vtedy, keď mi moje zrkadlo začalo veľmi opatrne a po malých dávkach pripomínať, že čas predsa len beží a na svojej púti zanecháva na všetkom, čo mu príde do cesty, nezmazateľné stopy. Zrazu som už nestihla vytrhávať šedivé vlasy a pocit, že akosi zle vyzerám, bol stále intenzívnejší. Keď nepomáhal ani dostatočný spánok či celkom oddychový víkend, musela som kapitulovať a uznať: ,, Je to tu a treba s tým niečo robiť!“

Siahla som po časopisoch, ktoré poskytujú zaručene účinné rady. Len ako sa vyznať v nespočetnom množstve krémov, pleťových masiek a omladzujúcich kúr, keď všetky garantujú 100 percentné omladenie pleti!

Našťastie / či na nešťastie/ som v akejsi televíznej relácii zachytila rozhovor s nestarnúcou pani doktorkou z Ústavu lekárskej kozmetiky. S meravou tvárou, nehybnými očami a neprirodzene plnými perami nápadne pripomínala tváre niektorých večne mladých hollywoodskych / ale už aj slovenských/ filmových hviezd. Múdro radila: „ Kedysi platilo, že žena po štyridsiatke si musí vybrať – tvár alebo zadok. Ak chce mať peknú tvár, musí sa zmieriť s väčšou sedacou časťou. Ak dá prednosť štíhlej postave, daň bude prepadnutá, staro vyzerajúca tvár.“ Stŕpla som – som teda beznádejný prípad.
,, Dnes to už však neplatí,“ pokračovala s botulotoxínovým neúsmevom.

,,Je potrebné udržiavať si postavu a tvár zveriť odborníkom v našom ústave. Lekárska kozmetika dokáže robiť zázraky!“ radila pani doktorka v úprimnej snahe pomôcť slovenským ženám.

No fajn, tak toto beriem. Nebude to ťažké. S postavou som nikdy nemala problém a tak čas, ktorý budem potrebovať na našetrenie tých pár tisícok na vylepšenie tváre / ceny sú dostupné pre väčšinu slovenských žien – mienila odborníčka/ , budem venovať zdokonaľovaniu telesných tvarov.

Siahla som po kolieskových korčuliach. / Vďaka Ti, Pustovníčka!/

Ach, tá voľnosť, ten úžasný pocit, ako keby mi narástli krídla!

Nuž, dolietala som. Na chirurgiu so zlomeným zápästím na pravej ruke. Ale vyplatilo sa. Sympatický ošetrovateľ, ktorý asistoval mladému lekárovi, nechcel veriť svojim ušiam, keď som diktovala dátum narodenia a na moje veľké potešenie vykrikoval: ,, To nie je možné, to ste sa pomýlili! Vyzeráte najmenej o desať rokov mladšia!“ Takže, milé dámy, korčule odporúčam!!!

Na chirurgii som sa celkom udomácnila, pretože ruka štrajkovala a vyskytli sa nejaké komplikácie. Získala som niekoľkých známych , spoznala celú škálu diagnóz a keď sa v čakárni objavila mladá žena so sadrou na pravom zápästí, s účasťou som sa prihovorila: ,,Korčule, však?“ Vždy som uhádla.

Nezabudla som však ani na tvár. Potom, čo mi počas jednej návštevy kozmetického salónu nejaká nielen po kráse túžiaca zákazníčka ukradla peňaženku s celkom slušným obsahom, vzdala som sa možnosti zveriť svoju tvár do odbornej starostlivosti kozmetičky. A nakoniec, veď aj načo, budúcnosť predsa patrí lekárskej kozmetike! Len musím ešte vydržať a keď budem bohatá...

Zatiaľ som si nakúpila omladzujúce masky, ktoré stačí raz týždenne aplikovať na vyčistenú pleť.

Výsledok – nové, na vlastnej koži overené zákony do Murphyho zbierky:

1. Hneď potom, ako si na tvár aplikujete pleťovú masku, určite niekto zazvoní pri vašich dverách.

2. Čím odpudzujúcejšie vyzeráte, tým dôležitejší je pre vás váš hosť.

Napriek všetkému sa nevzdávam a bojujem ďalej. Korčule striedam s badmintonom, občas pridám aj brušáky a aplikáciu masky som presunula do neskorších nočných hodín. Len tých koruniek akosi nepribúda, takže Ústav lekárskej kozmetiky pravdepodobne príde o potencionálnu zákazníčku a nebude mať možnosť presvedčiť svet, že zázraky sa naozaj dejú.

A aby som predsa len neprepadla depresiám z márne vedeného boja, utešujem sa tým starým známym: Človek je taký starý / či mladý/ ako sa cíti. S tým teda problém nemám, to ja by som sa ešte cítila...!

Nič však nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Horeuvedená myšlienka by problém starnutia celkom elegantne vyriešila, keby som nebola počula rozhovor s hercom Ivanom Krivosudským, ktorý na otázku, ako vníma starnutie, povedal: ,, Viete, čo je na starobe najhoršie? Že mozog by ešte chcel, len telo už nevládze.“

Ach, ten život! Vždy je to inak, ako človek chce!

Návrat do raja

2007-07-24T22:15:00.001+01:00

Dnes sme si naplánovali zdolať schody do neba.

Podarilo sa.

Ešte jeden krok a sme v nebi.

Raj tam dolu pod nami nás očaril neuveriteľnou nádherou.

Lákal nás úžasnými farbami a vôňami.

Dali sme si povedať a ochotne sme sa vydali na cestu späť, domov, do nášho raja.

A mne celou cestou zneli slová z básne Milana Rúfusa:

Viem jedno hniezdo, rád ho mám.
Hreje ma dňou i nocou,
vystlané mäkkou vravou mám
a mozoľami otcov.

Môj dobrý Bože, zhliadni naň.
Stráž nám ho neustále.
Ach, aspoň Ty ho, Veľký, chráň,
keď si ho stvoril také malé.

/ Klikni na obrázok/

Láska

2007-07-19T08:25:00.000+01:00

Si môj sen
A ja tvoja luna
A prv než svitne deň
Žiariť chcem láskou naplnená

Si môj dážď
A ja tvoja lúka
Aby som mohla rásť
Tvoj bozk mi život núka

Si môj kríž
A ja tvoja skala
U teba nájdem skrýš
Aby som slzy nepoznala

Si môj breh
A ja tvoja rieka
Spútaj ma láskou
nech neha moja k tebe priteká

Si moje leto
A ja tvoja ruža
Nauč ma spoznať to
Akú vôňu má láska muža

Si môj muž
A ja tvoja žena
Poď, otvor náruč už
Ja na lásku som pripravená

Letné reminiscencie

2007-07-05T21:11:00.000+01:00

Bol nádherný letný deň. Pláž pri Dunaji bola plná do posledného miestečka.

Ležala som na deke, nechala sa hladiť sviežonežným vánkom a tvoja ruka, len tak položená na mojom stehne, mi dávala pocit dôvernej blízkosti a upokojujúcej pohody.

Telo sa mi pod dotykmi slnečných lúčov roztápalo až do blaženej ničoty, svet okolo mňa zmizol a ja som vnímala len oblúk modrej oblohy nado mnou s bielymi obrázkami, z ktorých som si čítala o všetkých zázrakoch sveta...a nekonečný spev rieky unášal moju dušu až do omamnej ríše snov...

Zobudila ma až lopta, ktorá dopadla na našu deku. Sadla som si a len pomaly som začala vnímať realitu, pláž plnú ľudských tiel. Telá – krásne, od prírody pekne tvarované, štíhle aj plnšie, niektoré obézne až do takej miery, že nadobúdali zvláštne až bizarné tvary.

Zrazu moju pozornosť upútala prichádzajúca dvojica. Starček a starenka. Celkom starí, zoschnutí, akoby z iného sveta. Kráčali pomaly, nenáhlivo sa predierali pomedzi deky a ležiace telá.

V spleti pohybujúcich sa postáv som dvojicu na chvíľku stratila z dohľadu.

A potom som ich objavila. Stáli po kolená vo vode, obaja do pása nahí, biela farba ich tiel sa odrážala od zelenomodrej hladiny rieky. Ich pokožka bola ako starý pergamen , na ktorom boli zaznamenané všetky trápenia, bolesti a radosti ich života. Starenka bola zohnutá, biele prsia, vysaté životom, jej padali až ku kolenám. Starček jej pomaly a jemne umýval chrbát. Najprv mydlom a potom naberajúc vodu do dlaní splachoval z tela mydlovú penu. Po chvíľke si úlohy vymenili.

Umývali sa dlho, dôkladne, nikam sa neponáhľali. Sami uprostred sveta. Fascinovane som ich pozorovala. Podivuhodný obraz - ako keď urobíte fotomontáž , ako keď do farebnej fotografie moderného sveta vložíte čiernobiely obrázok zo starodávnych čias. Ako keď sa zastaví čas.

Poobzerala som sa okolo. Zaujímavé, všetci ich pozorovali, ale nikto sa ani nepohoršoval, ani nesmial. Na viacerých tvárach som zachytila výraz dojatia a úprimnej účasti.

Po obrade očisty sa opäť vydali na cestu. Nie späť, nie tým smerom, odkiaľ prišli. Ich kroky sledovali prúd rieky. A mne sa zdalo, že presne poznajú cieľ svojho putovania a v ruke už zvierajú mincu pre starého prievozníka...

Plynári

2007-07-04T16:22:00.001+01:00

Dnes nám menili hodiny na meranie plynu. Prišli dvaja. Čosi, ani neviem čo, sa mi na nich nepozdávalo. Položartom-polovážne som poznamenala: ,,Dúfam, že to poriadne spravíte!
V poslednom čase je tých výbuchov akosi priveľa!"
Smiali sa. ,,Ale,pani, nebojte sa, také niečo by sme si predsa nezobrali na zodpovednosť!"

Červík podozrenia vŕtal ďalej.
,,Zdá sa mi, že ten plyn tu akosi priveľmi cítiť!", nedala som im pokoj.

,, To je len plyn, čo unikol pri výmene hodín. Urobte si tu poriadny prievan a uvidíte, že sa to vyčistí. Musíte nám dôverovať, je to v poriadku!"

Intuícia pracovala ďalej a tak som si vypýtala číslo, na ktoré treba hlásiť poruchu. Čo ak predsa...

Po hodine v prievane bolo plyn stále cítiť. Vytočila som poskytnuté číslo.

V priebehu hodiny bol pracovník SPP u nás. Výsledok kontroly: nedotiahnutý uzáver plynu!

Absurdné?!

Uverím niekedy pracovníkom SPP,keď budú po zničujúcom výbuchu plynu tvrdiť, že to nebola ich chyba? Hlavne, keď deň-dva pred výbuchom na inkriminovanom mieste niečo opravovali či kontrolovali ?

Cintorín

2007-06-29T22:20:00.000+01:00

Storočné lipy strážia tu čas,
čo vtesaný je do kameňa a kríža.
Tu končia cesty každého z nás,
pokoj svoj ponúka večnosti ríša.

Kamennú bránu otvorí zvon,
keď pretrhne sa čiara života.
Kto vojde dovnútra, nemôže von,
nad svetlom v tuneli víťazí temnota.

Pod krížom čaká kupec čas,
na kamenný stôl účet vystaví
a telo boľavé už posledný raz,
dušou sa vykúpi z krvavých trápení.

Spravodlivý je vo večnosti rád,
koruna či palica-všetko márne je.
Na popol telo spáli mráz
a bosé nohy zlatý rubáš nezohreje.

Storočné lipy do ticha šeptajú
príbehy duší, čo kúpil čas.
Na lístkoch po vetre odkaz posielajú,
že v spomienkach nesmrteľnosť je víťaz.

Čokoládový mužíček

2007-06-23T00:11:00.000+01:00

Najradšej učím mojich malých tretiačikov. Po siedmakoch, ktorými neuveriteľne trieska puberta a myslia si, že oplzlý slovník a prehnaný mejkap urobia z nich dospelákov, po hormónmi nabitých ôsmakoch a otrasne lenivých deviatakoch, sú hodiny v tretej triede pre mňa balzamom na dušu. Milé úprimné stvorenia, pre ktorých je slovo učiteľky ešte stále sväté. A tá ich schopnosť vnímať cudzí jazyk, bez zábran opakovať nové slová, perfektne imitovať výslovnosť - to je paráda ! Radosť učiť!

V priebehu školského roka pribudol do triedy chlapček – malý cigánik. Prišiel do detského domova a po určitom čase si ho nejakí manželia zobrali do pestúnskej starostlivosti.

Hneď som si ho obľúbila. Šťúple chlapčiatko s pomerne tmavou pokožkou. Len tak pre seba mu hovorím čokoládový mužíček, lebo napriek svojmu veku má v tváričke zvláštny výraz dospelého človeka. Akoby stopy smútku, bolesti či predčasnej skúsenosti.

Volá sa Adrián, Aďo, Aďko. V triede je neprehliadnuteľný, svojím trochu zachrípnutým hlasom prekričí všetkých. Rozpráva stále a aj vtedy, keď sa to práve nehodí. Často musím byť veľmi vynaliezavá pri hľadaní spôsobu, ako ho na potrebný čas umlčať.

Minulý týždeň sme sa učili pomenovať po nemecky niektoré ľudské vlastnosti, napr.: priateľský /freundlich/, milý / nett/, drzý / frech/ , bojazlivý, hlúpy...atď. Počúvali sme nahrávku, potom deti priraďovali k obrázkom jednotlivé slová a nakoniec sme pomocou pantomímy znázorňovali význam slov a hádali, o aké slovko sa jedná. Viete si predstaviť ten huriavk a smiech a najmä radosť, keď bol niekto úspešný pri hádaní. Ticho nastalo až pri vypracovávaní písomného cvičenia v pracovnom zošite. Len môj mužíček z čokolády akosi nie a nie prestať. Krútil sa, vrtel na stoličke a pokračoval v predvádzaní grimás sprevádzaných rôznymi zvukmi. Nepomáhalo nič, ani prst priložený na ústa, ani dôraznejšie upozornenie a zvýšený hlas. V snahe predísť nekonečnému maratónu márnych upozornení a dosiahnuť čo najrýchlejšie želaný výsledok, siahla som po najkrajnejšom spôsobe riešenia / Komenský nech mi odpustí!/. Vytiahla som nezbedníka pred lavice a dvakrát capla po zadku. Tak akurátne – aby nebolelo, ale zároveň zabralo. Trieda zamrela od úžasu a prekvapenia. To sa ešte nikdy nestalo!

Ale najviac bol prekvapený môj čokoládový mužíček. Stuhol, vytreštil oči a neschopný akejkoľvek reakcie si sadol na svoje miesto. Do konca hodiny bolo v triede síce ticho, ale predchádzajúca pohoda sa nenávratne stratila.

Po zvonení, keď sa deti chystali na ďalšiu hodinu, som si všimla, že Aďko po mne pokukuje a evidentne hľadá spôsob, ako sa ku mne priblížiť. Vyšla som mu v ústrety: ,, Vidíš, Aďko, takto sme si zbytočne pokazili deň. Keby si ma hneď poslúchol, nemuselo sa to stať.“

Pozrel na mňa čokoládovými očami a zrazu povedal: ,,Pani učiteľka, ja by som vám chcel povedať, čo som sa dnes naučil,“ a zrazu ukázal na mňa prstom a zakričal: ,, Frau Lehrerin, du bist sehr nett !“ a potkýňajúc sa o tašky, ležiace pri laviciach na zemi, vybehol z triedy.

A tak rozmýšľam, či ten môj malý čokoládový mužíček nemá predsa len viac rozumu ako ja!

Nádej

2007-06-11T19:02:00.000+01:00

Tichučko jemne klopká dážď
Na klávesnici zeme
Tón každej kvapky zaznie zvlášť
Zobudí život
Čo v malej hrudke drieme

Tichučko krehko klíči kvet
Do kráľovstva slnka
Prináša správu na tento svet
Umocní nádej
Že z prameňa živá voda žblnká

Vášnivo nežne padá muž
Do náručia ženy
A zázrak lásky známy všetkým už
Odkľaje život
V jadierku bytia uložený

Tichučko krehko rodí sa mláďa
Do človečej rodiny
S ním svitá nádej že sudičky šťastia
Zastavia koleso
Na čísle šťastnej hodiny

Helenka

2007-06-02T01:41:00.000+01:00

Dnes je Medzinárodný deň detí. Oslavujeme, dávame darčeky, vypúšťame k oblohe desiatky balónikov s najúprimnejšími prianiami od výmyslu sveta. Drobizg sa teší, smeje a verí, že všetky želania sa splnia a život bude stále krásny a šťastný.

Ja si v tento deň vždy spomeniem na Helenku. Dievčatko, ktoré sa nevedelo a ani nemalo vedieť smiať. Neviem, kto a prečo to tak zariadil, že sudičky rozdávajúce úsmev v deň, keď sa Helenka narodila, neprišli. Vlastne do jej rodiny vôbec nechodili. Okolo kolísky tancovala len tá nikým nepozývaná, zahalená v čiernom rúchu a vyšantila sa do vôle. Štedro rozdávala svoje dary vediac, že tak ako pri predchádzajúcich troch návštevách ju ani teraz nikto nezastaví.

Helenku by ste medzi ostatnými deťmi hneď našli. Nemý výkričník uprostred džavotajúcich vtáčatiek. Blond vlásky a veľké modré oči schované pod jemným závojom. Zlá sudička ho utkala z tenučkých vlákien smútku a žiaľu a povyšívala korálkami slaných slzičiek. Pod závojom si Helenka ukrývala svoje tajomstvá. Boli také bolestivé, že ich zatláčala až do čiernej skrinky na samom dne duše. A do závoja vtkala veľkými písmenami: Nepýtajte sa ma! Nič vám nepoviem! Nič nepoviem!

A dievčatko mlčalo o svojich trápeniach. O otcovi, ktorý podgurážený alkoholom každý deň surovo kričal a nadával, až kým od únavy nezaspal. O troch starších bratoch, ktorým je súdené zostať večnými deťmi a ktorí jej nikdy nebudú schopní prečítať rozprávku na dobrú noc. O najstaršom Jožkovi, ktorý sa jej zrazu začal tak čudne dotýkať a ona sa musela pred ním schovávať v babkinej náruči. O najmladšom Martinkovi bezvládne ležiacom na posteli vo vedľajšej izbe. Pri ňom presedela celé hodiny. Naučila sa rozumieť jeho bľabotaniu a čítať v jeho veľkých žalujúcich očiach.
O mame hľadajúcej zabudnutie pri nekonečných seriáloch a v krásnych farebných časopisoch, rozložených v kuchyni na stole.

Len babka bola jej útočište a záchrana. U nej hľadala odpovede na mnohé otázky, s ňou sa rozprávala o svojich detských boliestkach a trápeniach. Len babka bola svedkom jej pokrokov pri čítaní a písaní prvých písmeniek. Len ona rozumela jej rozhodnutiu schovať sa pred svetom za závoj mlčania a s nádejou čakať na vyslobodenie. Len s ňou neustále hľadali odpoveď na otázku: Prečo?!!!

P.S.:Želám Ti, Helenka, aby tvoje okno do sveta bolo dokorán otvorené, aby všetci mohli počuť o tvojom šťastí a splnených snoch!

A ešte: Helenka odmietala komunikovať s cudzími ľuďmi do svojich 10 rokov. V škole boli jej vedomosti preverované písomnou formou. Učila sa dobre.

Prečo

2007-05-28T20:39:00.000+01:00

Niekedy život prinesie zvláštne udalosti. Zasiahnu nás, rozvíria trochu stojaté vody každodenného stereotypu, nútia premýšľať, pátrať po príčinách, hľadať odpovede na neustále vynárajúce sa otázky. Nakoniec sa všetko vyvinie tak, že záhada zostane záhadou, nič sa nevyrieši a kdesi vo vnútri hryzie pocit viny, že sme niečo dôležité prepásli a nevystihli ten pravý okamih, keď bolo možné nielen sa pýtať, ale aj dostať odpoveď a keď už aj nie pomôcť, tak aspoň upozorniť, že je tu problém a je potrebné sa ním zaoberať. A kamsi do kúta duše zatláčame pravdu o našej nevšímavosti a neschopnosti zachytiť vysielané signály a dešifrovať ich význam.

Nedávno prepukol v našej škole škandál. Dievčinka, žiačka siedmej triedy, si na svoj mobilný telefón natočila malé súkromné erotické video. A potom vraj naň zabudla./?!/ Telefón požičala spolužiakovi a ten, samozrejme, hneď ako
,, parádu“ objavil, neváhal a rozposlal ju na všetky možné adresy. Školské tamtamy a mobily okamžite šírili neuveriteľnú správu : Angelika natočila porno!!!

Prvá zareagovala obvinená. Pozbierala všetky sily a odvahu, zaklopala na dvere riaditeľne a požiadala pána riaditeľa o okamžité preloženie na inú školu. Ako dôvod uviedla, že chlapci stiahli z internetu nejaké porno, urobili montáž, skombinovali jej hlavu s telom cudzej ženy a snímku poslali nielen na jej mobil, ale aj iným spolužiakom.

,, Tvár je moja, ale telo nie!“ plakala pred hlavou školy. Pán riaditeľ nemal momentálne čas a poslal nešťastnicu za triednou učiteľkou.

Rozhovor so skúsenou pani učiteľkou však nemohol skončiť inak ako priznaním:

,, Áno, na tom videu som ja a natočila som ho ja sama!“

V prvom momente nás to všetkých v zborovni skôr pobavilo, než rozhorčilo. Predpokladali sme, že dievčinka si zahopsala pred kamerou a možno si vyhrnula tričko o trochu viac, než je to slušné. Po zhliadnutí snímky nás však smiech prešiel. Pred kamerou mobilného telefónu predviedla žiačka siedmej triedy číslo, za ktoré by sa nemusela hanbiť nejedna krásavica z erotických filmov, vysielaných na niektorých televíznych kanáloch po polnoci. Striptíz, presne cielené dotyky tela, v závere vzdychy a stony, sprevádzajúce orgazmus. Posledný obraz: nahá tanečnica sa štvornožky doplazila k telefónu, aby ho vypla.

Šokujúce. Šokujúce o to viac, že šlo o vzornú žiačku, premiantku triedy, rozumné, citlivé a inteligentné dievča.

V zborovni sa rozbehlo skladanie mozaiky, každý sa snažil prispieť nejakým kamienkom:

...zvláštne, však to bolo vždy milé, veľmi šikovné dievča, absolútne bezproblémové...

...má už starších rodičov, asi si nerozumeli...dievča zrejme rebeluje...

...no, fyzicky je veľmi vyspelá...

...žijú na samote, nemá ani kamarátky...často sa tam potulujú všelijaké partie chalanov...

...v triede ju odmietali – že s bifľoškou sa nekamarátia...

... nedávno spolužiaci zničili nástenku, ktorú urobila ...zo závisti...

...v poslednom čase vraj bola agresívna voči spolužiakom... ale asi sa len bránila...

...ako mohla zabudnúť, že má niečo také v telefóne!...

...rodičia sú veľmi nábožensky založení...

...možno ten telefón dala spolužiakovi zámerne...chcela, aby to našiel...

...no, to ale musela vidieť nejeden erotický film...

...dúfam, že sa nezaplietla...

...matka tvrdí, že doma sa v žiadnom prípade nemohla dostať k ,,takým“ filmom...

Triedna učiteľka odporučila rodičom návštevu psychológa. Márne. Rodičia strčili hlavu do piesku a tvárili sa , že problém neexistuje. Vraj to nebolo nič, len detská pochabosť. Netreba sa s tým zaoberať, už sa to nezopakuje.

Od toho dňa už Angelika nie je žiačkou našej školy. Všetci vieme, že tento striptíz nemal odhaliť telo. Bolo to vyzliekanie duše.

Prečo ju nikto nechcel vidieť?!

Keď mlčanie bolí

2007-05-23T00:00:00.000+01:00

Dnes som si na ktoromsi blogu prečítala : prepáč, femka...

Jednoduché – prepáč – posledná maličká kvapka vody a hrádza sa pretrhla a príval sĺz celkom nečakane vyplavil rokmi nazbierané nánosy krívd, nesplnených želaní, premlčaných hodín, nevypovedaných túžob a snov, nevypočutých volaní...

Prepáč – nekonečné množstvo hodín, dní, rokov čakám na toto slovo...
z tvojich úst...

Prepáč, že..... a že....

Márne. Ty toto slovo nepoznáš.

Omyl. Ty ani nevieš, že ľudia si občas hovoria - prepáč, odpusť.

Ty ani nevieš, že z viny za zraňujúce slová, preplakané noci, nesplnené sľuby, ľahostajnú nevšímavosť, nekonečné minúty a hodiny mlčania, odmietnuté objatia, nepochopené túžby, zmarené sny je možné vykúpiť sa mincami
s pečaťou prosby o odpustenie.

Mlčanie – to je tvoj spôsob rozhovoru. Nevypovedané – neexistujúce.

Nechceš hovoriť, lebo rozhovor – to sú nielen otázky, ale aj odpovede.

Bojíš sa počúvať, lebo keby si počúval pozorne, musel by si nakoniec povedať – prepáč.

A tak mlčíme a je ti jedno, že naše myšlienky plynú síce rovnakým smerom, ale navzdory platným zákonom nemajú šancu stretnúť sa ani v nekonečne.

Keď sa pretrhne hrádza, prichádzajú záchranári. Neviem, kde mám hľadať ich číslo...

Keď chlapi plačú

2007-05-19T22:32:00.000+01:00

/Ne/rozprávka o dvoch bratoch

Boli raz dvaja bratia. Chlapci zo stanice – všetci na okolí vedeli, o koho ide. Starší mal asi štrnásť mesiacov, keď prišiel na svet Mladší. Neboli vôbec rovnakí, prvorodený bol dengľavejší, bojazlivejší – pre všetko sa hneď rozplakal. Všetky dôležité chlapčenské spory a bitky riešil Mladší. Nech sa len niekto opovážil ubližovať Staršiemu! ,,Neboj, ja to vybavím!“ utešoval uslzeného brata.

Chlapci sa v živote nestratili. Starší je majiteľom prosperujúcej firmy. Na ceste k úspechu nikdy nezabúdal na jednu dôležitú vec – okrem vlastnej šikovnosti je nevyhnutné mať za sebou správnych ľudí na správnom mieste...Takých, čo vedia vyhrávať bitky...

Mladšiemu sa tiež nežije zle. Má prácu, ktorá ho teší a vo svojom odbore je uznávaným odborníkom. Na svojom konte nemá milióny ako Starší, ale rodine nič nechýba, žijú si dobre.

...

Haló, no ahoj, môžeš na chvíľku?...chcel by som...
No jasné, čo potrebuješ?
Nič nepotrebujem....len som chcel...dávno sme sa už nevideli...
No to vieš... firma...aj teraz mám nejaké rokovanie...tak, čo si to chcel?
Pozývam ťa tento víkend k nám... niečo spolu podnikneme...zájdeme na pivo, do hory, porozprávame sa...
Však to môžeš povedať hneď! .... koľko potrebuješ?...že žiadne peniaze? ...len tak?... vieš čo? ...keď budem mať čas, zavolám ti... a ozaj, bráško...mojej poviem, že som bol cez víkend u vás...v poslednom čase je nejaká nervózna, stále rýpe... tak,keby volala...helfneš mi, však?...

Mladší z celej sily zatínal päste a bolo mu jedno, že môže poškodiť telefón. Potreboval zatlačiť do nenávratna pocit sklamania a poníženia a aj už trochu zabudnuté pálenie v očiach. Znovu by sa rád s niekým pobil...

O boji s veternými mlynmi

2007-05-12T18:17:00.000+01:00

Obrázky zo života

Z klasifikačného záznamu základnej školy – školský rok 2006/2007 - časť : Záznamy o práci žiakov:

- Žiaci počas vyučovacej hodiny behali po chodbe a oblievali sa vodou.

- Žiak cez hodinu vyrušoval, mal v ušiach slúchadlá, strihal kriedu, špinil dlážku a mal nemiestne poznámky voči vyučujúcej a nechcel skončiť s rečami.

- Žiak dnes na hodine nepracoval, nemal pracovný ani normálny zošit. Strihal papieriky a rozsýpal ich spolužiakovi po lavici a po zemi. Odvrával.

- Žiak obhadzoval spolužiakov ceruzkou.

- Žiak sa cez hodinu naháňal po triede.

- Žiak často odmieta pracovať na hodine s odôvodnením, že sa to naučí doma a potom vyrušuje.

- Žiak fajčil počas malej prestávky v triede a keď som sa ho opýtala, odkiaľ mal cigarety, povedal, že nemal, len si potiahol z cigarety, ktorú držal v ruke spolužiak.

- Žiak kopol na WC spolužiaka do kolena tak bolestivo, až sa rozplakal. Potom tvrdil, že mu povedal vtip a on sa tak smial, až mu tiekli slzy.

- Žiačka používala na hodine mobil. Keď som jej ho zobrala a nevrátila, okomentovala to ako krádež a že jej robím stále nejaké prekážky a zle a že si to so mnou vybaví.

- Žiak sotil do spolužiaka na WC tak , že si očúral rifle. Potom sa mu všetci smiali, že sa počúral.

Takéto a ešte iné ,, raritky" možno nájsť v klasifikačných záznamoch a žiackych knižkách takmer na každej škole. Sú rôzni učitelia - osobnosti,dobrí, priemerní a aj tí iní. Všetci však majú vysokoškolské vzdelanie, spoločnosť od nich očakáva vysokú odbornú úroveň a profesionálny prístup v každej situácii. Čo si však pomyslia rodičia, keď im dieťa prinesie v žiackej knižke takéto ,, perly ducha?"Títo ,,učitelia" sú však nepoučiteľní.

Úplne beznádejný je boj s ľudskou hlúposťou. A bojujeme statočne. Zo začiatku náznakmi, potom dobre mienenými radami / bez irónie/, neskoršie tvrdo na rovinu. Nič nepomáha. Hlúposť je presvedčená o svojej pravde. Totálne beznádejný je boj s ľudskou hlúposťou posvätenou vysokoškolským diplomom.

Útechou nám je myšlienka Alberta Einsteina:

Učiteľ by mal byť vždy príkladom, ak nie hodným nasledovania, tak odstrašujúcim!

Narodeninová

2007-05-07T23:22:00.000+01:00

Neboj sa dcérka farieb života
Čo osud mieša na palete dlane
Čierna tiež na nej svoje miesto má
No svetlu dňa však dúha vládne

Neboj sa dcérka búrok života
Keď v hmle sa ťažko hľadá sever
Keď prístavy tvoje zahalí temnota
Za svetlom majáka domova sa vyber

Neboj sa dcérka neboj sklamania
Keď praskne pohár plný sľubov
Tvoja je šanca na site poznania
Oddeliť od pšenice kúkoľ

Neboj sa dcérka neboj mámenia
Spev ľstivých sirén z mora
Vždy sladko volá na cesty blúdenia
No pieseň ich len slabých zdolá

Neboj sa dcérka neboj snívania
Do snov si maľuj života obrázky
Osud je majstrom kúzlenia
Snívaj mu odpoveď na jeho otázky

Neboj sa dcérka neboj života
Naber si šťastia plné dlane
Dnes pohár vína vyprázdnime do dna
Tvoj sen nech sa skutočnosťou stane

Májové veršovanie

2007-05-01T16:24:00.000+01:00

Čerešňa kráľovná
Kaplnka lásky
K modlitbe volá ma
Idem bez otázky

K oltáru ľúbosti
Pobežíme spolu
Bozkom spečatíme
Našej lásky zmluvu

S prísľubom večnosti
Prstienok dáš mi
Do neho vdýchnem ti
Lupene z vášní

Čerešňa kráľovná
Tajomstvo ukryje
Túžbu milovania
Vôňou posväcuje

V lupeňoch mája
Túžba v nás dozrela
V predtuche raja
Ohňom zahorela

O posledných veciach života

2007-04-21T20:14:00.000+01:00

O bolesti, ktorú neotupil ani čas

Ten deň mi ostane navždy v pamäti. Bol štvrtok, 30. apríla, a doma sme sa už naladili na pohodu predĺženého víkendu. V telke akurát bežali správy, keď zazvonil telefón. Keď sa ozvala susedka mojich rodičov, vedela som, že to bude niečo mimoriadne. Po úvodných formalitách mi oznámila:,, Otec dostal mozgovú porážku, je v nemocnici.“ Mozog mi odmietol informáciu správne spracovať a zlomok sekundy som si myslela, že hovorí o svojom otcovi. Možno potrebuje pomoc, napadlo ma. Pravda však bola jednoznačná a krutá. Stála som tam, všetko okolo mňa zmizlo a zostal iba hlas v telefóne, oznamujúci tragédiu.
,,Mami, pri tom telefóne si za pár minút zostarla o desať rokov,“ povedala mi neskoršie moja dcéra.

Môj otec bol vždy chlap ako sa patrí. Vysoký a mocný. Do vienka dostal široké plecia, akurát také, aby na nich uniesol všetky starosti a trápenia, ktoré mu osud bohato nadelil. Pokojný, rozvážny, každý krok si dôkladne premyslel. Neponáhľal sa, ako keby vedel, že mu bude dopriaty dlhý vek. Zmysel života nachádzal v robote, láskou mu boli rodina a hory. Čas bol
k nemu milosrdný, staroba ho obchádzala. Do vysokého veku si udržiaval kondíciu a chuť žiť. Vždy nám bol oporou, pilierom, bez ktorého by sa rodinný krb zrútil. Mysleli sme si, že to bude vždy tak, že sa dožije najmenej sto rokov a bude to on, kto aj naďalej bude ťahať tú povestnú káru, ktorá sa v našej rodine naplnila až po samý okraj. No osud chcel inak. Mozgová mŕtvica ho postihla, keď mal 86 rokov. Celkom nečakane a kruto. Na jar, keď sa všetko prebúdzalo k novému životu, ktosi ho posotil opačným smerom. Upadol do kómy a lekári hovorili o beznádejnom stave. Napriek nepriaznivej prognóze nikto z nás nemyslel na smrť. Nevedeli sme , ako sa bude jeho stav vyvíjať, ale možnosť, žeby náš otec zomrel, neprichádzala do úvahy. Neviem, čo nakoniec rozhodlo o jeho živote. Možno naše modlitby a skalopevné presvedčenie, že toto ešte nie je čas na odchod. A možno jeho sila a chuť žiť mu prikázali nepoddať sa nepriazni osudu.
Po dvoch týždňoch sa prebral z kómy a postupne, ale len veľmi veľmi pomaly, sa začal jeho stav zlepšovať. Postihnutie bolo veľké. Otec nechodil, nerozprával a pravú ruku mal ochrnutú. Rehabilitačné sestry robili zázraky. Tešili sme sa z každého, aj toho najmenšieho pokroku. Aj on sa snažil a bojoval zo všetkých síl. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sa opäť postavil na nohy. Pripravil si pre nás prekvapenie. Keď sme sa po jednej vyše dvojhodinovej návšteve chceli s ním rozlúčiť, zrazu sa zaprel rukami o posteľ a postavil sa. V tvári sme mu čítali radosť a odhodlanie. Nesmierne sa tešil, že sa mu to podarilo. Napriek tomu, že sa jeho stav rýchlo zlepšoval, lekári nám neustále naznačovali, že následky mŕtvice sú značné a schladzovali naše nadšenie, s akým sme vítali každý pokrok v rehabilitácii. Bolo to pre nás veľmi zvláštne obdobie. ,, Nech žije, pane bože, daj, aby žil!“ Tejto myšlienky sme sa držali zubami-nechtami a odmietali sme sa zaoberať jeho skutočným stavom. Nahovárali sme si, že všetko bude tak, ako predtým, veď lekárska veda už pokročila a otec je nesmierny bojovník. Otec vždy všetko prekonal, vždy zvíťazil.
Mala som práve prázdniny, keď nám lekár oznámil, že otec môže ísť domov. Bolo len samozrejmé, že som sa rozhodla opatrovať ho.
Informácie lekárky pri prepúšťaní do domácej liečby boli stručné: závažne poškodené rečové centrum, úplne ochrnutá pravá ruka, oslabená pravá dolná končatina a úplná a nezvratná inkotinencia. Pacient si vyžaduje 24 hodinovú starostlivosť, je potrebné kŕmiť ho, obliekať, zabezpečovať osobnú hygienu. ,, Budete mu dávať plienky ,“ povedala na záver.
,,V poriadku, veď na to som tu,“ pomyslela som si.
Bol to zvláštny návrat domov. Otec sa nám konečne vrátil. Ale všetko bolo iné. S roztrasenými rukami som mu vyzliekla sako, umyla ruky a pripravila obed. Tvárila som sa , že je všetko v poriadku a že zobrať lyžicu a vložiť mu prvé sústo jedla do úst je tá najsamozrejmejšia vec na svete. Nakŕmiť otca, bezmocné dieťa, otca, ktorý bol vždy silný, pilier rodiny! Povzbudivo som sa usmievala, no vo vnútri som sa triasla a horko-ťažko som zadržiavala slzy.
Bol pekný slnečný deň a tak sme zvyšok popoludnia strávili na záhrade. Až teraz som si uvedomovala, aké veľké je otcovo postihnutie.
Blížil sa večer a vo mne rástol stále väčší nepokoj. To najťažšie ma ešte len čakalo. Bože, čo mám robiť, ako to zvládnem!? V ušiach mi neustále znela veta lekárky, vyslovená akoby len tak, mimochodom: ,, Budete mu dávať plienky!“
Pane bože, nezvládnem to. Nemôžem otca tak ponížiť! Nahota bola u nás tabu. Nikdy som nevidela otca vyzlečeného. Vždy sa prezliekal v spálni a len niekedy sa stalo, že strčil hlavu do dverí v kuchyni a volal na mamu:,, Mama, kde mám zase košeľu?“ A cez pootvorené dvere som zazrela len biele tielko a spodky. Pripadal mi vtedy taký stratený a bezmocný.
,,Budete mu dávať plienky!“ hučalo mi v hlave. Ako, ako to mám urobiť! Veď je to môj otec!
Už som nemohla na nič iné myslieť, ale nedokázala som ani nič urobiť. S boľavým srdcom a ešte boľavejšími výčitkami svedomia som pripravila otca na spánok. Vyzliekla som mu košeľu a nohavice, umyla ruky a tvár a obliekla pyžamový kabátik. Viac som nemohla..
Keď zaspal, odišla som do svojej izby. Sedela som na posteli a plakala. Myslela som na toho starého a bezmocného človeka vo vedľajšej izbe, ale aj na môjho mocného a nikdy sa nevzdávajúceho otca. Spomínala som na naše spoločne prežité roky, na detstvo a ako na filmovom plátne sa mi premietali obrázky z nášho života. Ako som jeden – jediný krát od neho dostala po zadku, keď som neustrážila malé húsatká a vbehli do studenej vody v potoku.
Ako som čakávala s plechovým hrnčekom v ruke na čerstvo podojené mlieko a on mi ho vždy nalial so slovami: aby si bola zdravá. Ako som sa raz nečakane zobudila a on práve dával mikulášsku nádielku do papučiek v okne. A ja som spokojne zaspala s vedomím, že tým dobrým Mikulášom je práve môj otec. Ako so slzami v očiach vítal všetkých svojich vnúčikov a dlho sa bál zobrať ich na ruky, aby im neublížil. Ale keď podrástli, stal sa ich najlepším starým otcom na svete. Ako sme už aj v dospelom veku čakali, čo vyloví s nákupnej tašky po návrate z obchodu a vždy tam mal nejaké prekvapenie. Ako nás brával na výlety do jeho milovaných Vysokých Tatier a spolu sme objavovali vždy nové krásne miesta. Ako nám bolo s ním dobre a bezpečne. Ako jediným pohladením po hlave nám bez slov vyjadril všetku svoju lásku a nehu. Na toto a ešte všeličo iné som spomínala a slzy vyplavili všetok môj žiaľ a strach. Až nad ránom som zaspala.
Keď som sa zobudila, bolo už svetlo. V duši som mala pokoj a odhodlanie. Vstúpila som do jeho izby a ticho som povedala: ,, Otec, poď, ideme do kúpeľne.“
Od vtedy prešlo už veľa rokov, ale vždy, keď stojím pri jeho hrobe, nezabudnem povedať: ,,Otec, odpusť!“

2007-04-10T16:26:00.000+01:00

Spomienka

Chcel by som tvoje áno
Pod bielym závojom
A nehou naplnené ráno
Opité vášne nápojom

Chcel by som tvoje ruky
Odeté v hodvábe
A trpieť slasti muky
Čo sú v nich schované

Chcel by som tvoje pery
S prísľubom súhlasu
A byť ten čo slepo verí
Že po mne smädné sú

Chcel by som tvoje srdce
Ukryť si do dlane
Spojiť s ním svoje horúce
Vydať sa na púť odhodlane

Chcel by som tvoje telo
Do neho sa vnoriť
Aby sa vášňou rozhorelo
Bozkami tvoje ,,nie“ pokoriť

Chcel by som....

.......................................

Tak si mi spieval o túžbe
Len pre mňa zneli tie slová
No láska stratila sa v tme
Zostala spomienka boľavá

2007-04-06T00:54:00.000+01:00

Smútok

večerný vánok tíško si spieva
za oknom chlad a tma
šedivá clivota svoj plášť rozostiera
do noci hodvábu zahalí ma

cez okno oka do duše nazerá
mnou nezvaný hosť
priplával na vlnách slaného jazera
na srdce vtlačil mi krvavý bozk

mrazivú tieseň ako dar prináša
rozjatrí rany, čo deň mi dal
bubienkom strieborným svoj tanec ohláša
slávnosti smútku prvý takt zadal

v šialenom rytme krúti sa dokola
divoko bubnuje a spieva
dušu mi vyzlieka úplne dohola
udeliť milosť mi, ukrutník, odopiera

do rána tancuje trýznivé bolero
orgie smútku v zamate noci
do rána bolesťou srdce mi horelo
zgniavená duša je v jeho moci

spásou mi je úsvit, čo sen mi prinesie
zatvorí rany, čo deň mi dal
a bozkom na srdce môj smútok zaženie
hlas bubna umlčí, čo pokoj mi vzal

2007-04-01T20:17:00.000+01:00

Pieseň o živote

Večerný súmrak do bytu sa vkráda
pri svetle lampy vládne pohoda
rušného dňa stratila sa vláda
kreslí sa noci známa podoba

V tom tichu sedíme my dvaja
zas jeden deň je za nami
pokoj a tíš večerného raja
hľadajú súzvuk so snami

A naše srdcia tichú pieseň hrajú
bez slov, len melódia vždy iná je
skladateľ život v svojich rukách má ju
tónina z nebies písaná je

O láske spieva textár čas
o vášni, nehe, dňoch búrlivých a mladých
o plodoch, ktoré vzišli z nás
dvoch daroch nebies milostivých

Aj o dňoch ťažkých, plných slaných sĺz
keď zmietali mnou pochybnosti
keď chlad sa vkrádal do našich sŕdc
a láska strácala na plnosti

Dnes je to už iné, máme pokoj v duši
život už obrúsil ostré hrany v nás
je čas na úroky, naša duša tuší
koľko dal a mal dať, opýtajú sa nás

A naše srdcia tichú pieseň hrajú
skladateľ život súzvuk vymyslel
molovú tóninu na osnove majú
no musia spolu hrať, len vtedy to má zmysel

2007-03-29T22:11:00.000+01:00

...ľudia verili, že sny prichádzajú od bohov, ktorí vo sne oznamovali ľuďom svoju vôľu.

Spomienka na sen

Bol krásny slnečný deň. Stála som na schodoch starého rodičovského domu. Zrazu z hlavnej cesty vošlo do našej ulice obrovskou rýchlosťou auto. Moderný červený cabriolet . Sedeli v ňom štyria mladí ľudia. Celkový dojem – luxus. Po pár metroch jazdy auto zabočilo prudko doprava a plnou rýchlosťou narazilo do akejsi steny. Jasne a detailne som videla mŕtvych členov posádky. Vykročila som k autu. A zrazu som ju uvidela. Od rozbitého vraku prichádzala smerom ku mne žena. Bola vysoká, štíhla, krásna. Mala polodlhé svetlé vlasy, bielu blúzku ozdobenú čipkami, červený svetrík a modrú sukňu. Na krku perlový náhrdelník. Vedľa nej kráčalo kučeravé blonďavé dievčatko. Obe sa usmievali. Očarená som pozerala na ženu. Z celej jej bytosti vyžarovala láska, dobrota,šľachetnosť, radosť,svetlo...

Spoznala som ju a celý sen sa premenil na jedinú myšlienku:,, Tak toto je smrť! Je nádherná a vôbec sa jej nemusím báť!“

Zobudila som sa. Bol 1. január 1997.

Na sen som si opäť spomenula 31.augusta 1997.

Letný čas

2007-03-26T21:59:00.000+01:00

Letný čas. Večná dilema. Tak, ako o tom pohári – dopoly plný, alebo dopoly prázdny. O hodinu viac, alebo menej. Ja dávam - viac.

O hodinu viac :
- na hrejivý dotyk slnečných lúčov , ktoré prebúdzajú uzimenú dušu opäť k životu
- na svetlo v oku aj duši, čo zaháňa príšery vynárajúce sa z temnoty
- na žiarivú paletu jarných kvetov, ktoré zatvárajú lupene až so zapadajúcim slnkom
- na prechádzku po kvitnúcej lúke
- na lásku
- na nehu
- na posedenie s priateľmi v záhrade pod košatým stromom
- pre našu starkú, ktorej sa dni života čoraz rýchlejšie krátia a do jej izby sa vkráda stále viac tmy
- na možnosť dať ešte jednu šancu
- na odpustenie
- pre deti, ktorým večer čo večer kričí z očí nemá otázka : ,,Však ešte nepríde...?“ ,,Neboj sa, príde neskoro, až po záverečnej, keď už bude tma. Už budeš spinkať a ja ho do tvojej izby nepustím.“
- na prvý bozk pod rozkvitnutou čerešňou
- na život.
Svetlo, teplo, slnko, radosť, život – skrátka, letný čas. Užívajme si ho!

2007-03-22T00:17:00.000+01:00

Spravodlivosť

Pred poslednou vyučovacou hodinou ma zastavil na chodbe kolega.
,, Počúvaj, ten tvoj Dominik mi ušiel z hodiny!“
Nechápala som.
,, Na telocviku. Hrali sme na školskom ihrisku futbal a on jednoducho zdrhol. Vraj si bol kúpiť v bufete pepsi. Ale neboj sa, po hodine som mu v kabinete náležite vysvetlil, čo hovorí školský poriadok!“
Došlo mi to. Kolega zase ,, vychovával“. Tak ako vždy, keď je posilnený alkoholom. Aj teraz pozeral na mňa mútnymi, liehom odfarbenými očami. Alkoholový opar, vznášajúci sa okolo neho, bol neprehliadnuteľný.
Do čerta, už zase! Dnes, včera, predvčerom, takmer každý deň. Verejné tajomstvo školy. V zborovni sa síce o ňom hovorí, ale nikto nemá odvahu povedať to nahlas. Však viete, je to predsa kolega! Vedenie školy nekoná - nikto nič nehlásil, nie je dôvod zakročiť. Rodičia - veď učí len telocvik a zemepis a už má len pár rokov do dôchodku...
Iba decká neberú ohľad na svojho učiteľa. Šepkajú si, smejú sa, tí odvážnejší povedia aj nahlas. Mnohým to však vyhovuje – spoločensky unavený ,,pán učiteľ“ na hodine neskúša, ba často nemá síl ani vysvetliť nové učivo. Zemepis,telocvik – oddychovky! Krik, smiech, zábava, netreba úbor ,ani tenisky, veď futbal sa dá hrať aj v papučiach!
Zúrim. Hnevám sa na neho, ale hlavne na seba. Viem, ako to dopadne. Tak, ako už x-krát predtým. Dôležité je nájsť vinníka a náležite ho potrestať. Povinnosťou žiaka je predsa za každých okolností dodržiavať školský poriadok!
,,Dominik, prosím ťa, čo to bolo zase na tom telocviku!? Ako je možné, že si si dovolil odísť!...kolotoč sa rozkrútil – o povinnostiach žiaka,o bezpečnosti, vnútorných predpisoch školy...
,,Pani učiteľka, veď to robia všetci, na každej hodine chodíme do bufetu...Pán učiteľ ani nevie, kto kde je.“
,,Ale ty dobre vieš, že tvojou povinnosťou je...Porušil si školský poriadok!“
,, A pán učiteľ môže? Všetci vedia, že máva vypité. A potom chalanov bije! Aj mne dnes v kabinete takú vrazil, že mám preťatú peru!“ Zaschnutý tenký pramienok krvi dokazuje jeho slová. Stŕpla som. Všeličo mi preblesklo hlavou – kolegyňa, matka,učiteľka, spravodlivosť, zrada...Rozhodla som sa. Namiesto do triedy som zamierila do riaditeľne.

Všetci si vydýchli. Konečne. Ľady sa pohli.

Len neviem, prečo sa dnes večer cítim tak mizerne!

2007-03-19T22:44:00.000+01:00

Ranný príbeh

....o zranenej duši

A opäť je pondelok. Upršaný, pochmúrny, smutný, ako keby vedel, že v boji s víkendovou pohodou nemá šancu vyhrať.
Vyšla som na balkón. Dnes nie načerpať sviežosť zobúdzajúceho sa dňa. Dnes len prozaicky - zobrať zabudnutý dáždnik.
Z dvora oproti práve vyšiel Jakubko. Šťúple, milé chlapča, tretiačik s veľkou kapsou na chrbte. Nad hlavou dáždnik. Pri ceste zastal a pozorne skontroloval cestu. Tak, ako ho to naučili–vľavo,vpravo a znovu vľavo. Z mesta prichádzajúce auto bolo ešte ďaleko, a tak vyrazil. Cieľ – chodník na druhej strane cesty. Pár krôčkov po chodníku , a zrazu škripot bŕzd a piskot pneumatík. Auto však nezastalo, nabralo rýchlosť a rútilo sa ďalej. Jakubko spozornel, chvíľku nevedel, čo sa deje – a potom ho zbadal. Mačiatko uprostred cesty. Nehybný chumáčik v studenej kaluži. Nevšimol si, že vybehlo za ním.
,,Murko, Murko, čo sa ti stalo!! – Bežal k nemu na cestu, možno ešte zachrániť. Vtom si všimol prichádzajúce autá. Dáždnik zhodil na zem, zodvihol rúčky dohora a pobehujúc okolo mačiatka zúfalo mával na votrelcov. ,,Nechoďte sem, nechoďte sem!“ plakal do tichého rána.
Na sekundu som zamrela, výjav na ceste ma fascinoval. Koľko nešťastia a zúfalstva!!! Spamätala som sa a chcela som naňho zavolať, no z dvora už pribehla jeho mama. Spolu odniesli mačiatko do záhrady. Potom ešte pár tichých slov a pohladenie.Nechcelo sa mu od nehybného kamaráta odísť. Cestou do školy plakal.
Celý deň myslím na tú ubolenú detskú dušičku. Koľko pohladení bude potrebovať, aby sa jazva zhojila? Je dostatok dobrých liečiteľov zranených detských duší?

...o milých veciach života

2007-03-18T00:26:00.000+01:00

Už dávno sme si s dcérou plánovali dámsku jazdu. Vždy ostalo len pri sľuboch. Až dnes ... ráno sme sa konečne vybrali . Dali sme sa odviesť vlakom – novým, moderným, bez rýchlikového príplatku. Stopercentne fungujúci servis – na minútu presný, čistý, pohodlný. Dokonca služba navyše – výstava obrazov na stenách vagónov. Vážení sprayeri, ďakujeme, nemáme záujem.
Mesto nás vítalo zamračenou oblohou. Nevadí.
Z okna čokoládovne pri šálke akurátne urobeného cappuccina sme fascinovane hľadeli na druhú stranu ulice. Na malom priestore okolo stánkov čakala na svoj ranný prídel potravy sedemčlenná mačacia rodinka. Žiadni žobráci, evidentne stredná vrstva. Dôkazom boli lesklé kožúšky a okrúhle brušká. Na programe dňa boli, ako ináč, hry. Obrázok ako vystrihnutý z encyklopédie, heslo – rodinná pohoda. Dali sme sa zlákať.
Pohodovo naladené sme pokračovali v jazde. Zastávky len so zárukou kvality- kníhkupectvá, kvetinárstva / nevynechali sme žiadne/, čajovňa, čínska reštaurácia. A samozrejme – dovolili sme si aj malomeštiacky luxus – topánky, šaty, blúzky... samé milé maličkosti.
Zlomyseľník dážď vyrazil do útoku. Zbytočne. Pod tesne pred záverečnou kúpeným dáždnikom nemal šancu.
Dnes sme mali na programe samé dobré veci. Kopec smiechu, lásky, porozumenia, vzájomnej blízkosti – skrátka – pohoda.
Vďaka Ti , Bože, za tento deň!

O tom, ako by som veľmi chcela nájsť tie správne slová

2007-03-17T23:22:00.000+01:00

M. Válek

Nite

A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite,

keď nemá, čím by prišil záplatu

na to, čo bolí, čo má zostať skryté

jak chromá ruka pod rukávom kabátu.

Tisíckrát zamkni všetko, čo ťa trápi.

Do krvi zamkni slovo plačúce,

zo živej vody rozumu sa napi,

na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj.

Rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoty.

Na nebi smutných vyjdi ako dúha,

nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.

Namiesto commentu pre tú, ktorá je dnes smutná

2007-03-17T01:13:00.000+01:00

...o veciach života, ktoré ma trápia

Obrázky z tohto sveta

Alebo... o tom, ako sa anjelom lámu krídla...

Obrázok č.1

V supermarkete si mladá žena prezerá módne novinky. Najprv ju zaujme trendy blúzka, potom jej zrak padne na akúsi sukňu a v škatuli na zemi zbadá zaručene najlacnejšie...
Asi päťročné dievčatko sa tmolí vedľa nej. Evidentne sa nudí, očami kĺže po okolitých regáloch. Zrazu sa jej tvárička rozžiari a už sa aj rozbehla za objektom svojej túžby. Na polici, hneď vedľa všakovakých zajačikov, medvedíkov a psíčkov, sedela bábika. Presne taká, po akej túžila. Neodolala, natiahla rúčku. Spolu s bábikou sa na zem zosypalo niekoľko zvieratiek. Nič hrozné sa nestalo, mäkký plyš nenarobí hrmot.
Žena spozornela a už aj beží k vystrašenej dušičke:
-Ty suka jedna sprostá, čo to tu vyvádzaš?!! Však počkaj, viac už so mnou nikam nepôjdeš!!

Zlosť srší na všetky strany.

...a kdesi na nebi práve zhasla hviezda,
zem zatriasla sa poznaním,
tam hore z nebeského hniezda
vypadol anjel s krídlom zlomeným.

Obrázok č.2

Krásny slnečný letný deň. Pred domom na lavičke sedí žena. Číta knihu a občas nazrie do kočíka, v ktorom spí dieťa.
Žena už nie je najmladšia. Vidno – pošťastilo sa...Dieťa sa pomrví, zamrnčí. Žena vyskočí a náhlivo vbehne do domu.
Dieťatko sa už celkom prebudilo. Chvíľu ticho leží, čulými vyspatými očkami gúľa na všetky strany. Známy obrázok – modrá obloha, konár zelenej brezy, okná horného poschodia domu oproti. Žalostne málo. Drobnými rúčkami sa zaprie o steny kočíka. Krúti sa, myká, hlávka sa niekoľkokrát vytrčí z ohrádky. Už – už sa to podarí. Vtom žena vyjde z domu, v ruke nesie fľašku s čajom.
-To čo má byť, krava sprostá?! Chceš vypadnúť alebo čo? Čo sa chceš zabiť?!

...a kdesi na nebi...

Obrázok č. 3

Letný podvečer. Sídlisko sa pomaly ponára do večerného ticha. Je teplo, cez otvorené okná balkónov a okien znie hudba televízorov, hrkotanie kuchynského riadu... mamy chystajú večeru. Zrazu ticho pretne prenikavý krik:
- Jano, Peťo, Paľo, poďte domov. O chvíľu je večera.
- Ticho.
O desať minút:
-Jano, Peter, Palo, čo nepočujete, už aj mažte domov! Koľkokrát to mám hovoriť?!!
O chvíľu:
- Boha vášho, chalani, kde sa toľko zasierate! Už aj domov, lebo vám tú večeru otrepem o hlavu!!!
.....

Obrázok č.4

Septembrové popoludnie. Deti sa vrátili zo školy. Vonku je pekne, septembrový slnečný deň láka von na dvor. Ponuka je bohatá, minimálne taká ako cez prázdniny. Dnes však dvor zíva prázdnotou. Prednosť majú povinnosti. A je ich neúrekom – napísať, nakresliť, vypočítať, naučiť, angličtina, nemčina... S únavou detí priamo úmerne rastie nervozita rodičov. Cez otvorené okná bytov sa začínajú predierať ,, dobre“ mienené rady chlebodarcov:
-Koľkokrát som ti povedal,že tri krát šesť je osemnásť, nie sedemnásť, čo máš v tej hlave piliny?!
-Ako píšeš to ,,a“ ! Ešte raz sa pomýliš a dolámem ti tie ruky!!
-Čo si hluchý? Ježišmária, takého blbca som dávno nevidel!
-Kristepane, píš rýchlejšie, čo sa toľko motáš!? Ja som už z teba celkom hotová, potrebujem si oddýchnuť.

Obrázok č. 5,6,7.....∞

P.S. Nič nie je vymyslené. Autor scenára je sám život.

Čierna skrinka

2007-03-13T21:00:00.000+01:00

Čierna skrinka

...alebo príbeh o tých slovách

s-v-i-ň-a
r-i-ť
s-r-a-ť
n-a-s-r-a-l-m-a
h-o-v-n-o
j-e-b-a-ť,
k-o-k-o-t
p-i-č-a
k-u-r-v-a
Zo začiatku to boli pre ňu len písmená čudne pospájané do akýchsi bizarných útvarov. Mnohým ani nerozumela. Bála sa ich. Vedela, že sú zlé. Doma ich nikdy nepočula. Stretávala sa s nimi vonku na ulici, keď sa podvečer začali z krčmy vynárať alkoholom podgurážení chlapi. Vždy ju to vystrašilo. Vycivené postavy, neistý krok – niekedy sa jej zdalo, že už-už spadnú - mútny pohľad, zlosť sršiaca z každého pohybu a hlavne tie slová. S malou dušičkou ich pozorovala, vždy pripravená na útek. Stávalo sa, že sa pred krčmou strhla bitka a vtedy sa tie slová ozývali po celej dedine.
Našťastie pijanov – ako ich vtedy volali - nebolo v dedine veľa. Každý ich poznal a dedinčania súcitili s ich rodinami.
Občas sa pohádali niektorí susedia kvôli nejakým ,,dôležitým“ dedinským taľafatkám a vtedy tie slová lietali ponad plot ako malé, ale ostré kamienky.
Mnohí jej rovesníci tie slová poznali. Všimli si, že ona je iná. Doberali si ju preto. Raz jej ktorýsi chlapec povedal: ,, Povedz čapi!“ Zopakovala. ,,A teraz opakuj rýchlo po mne – ča-pi-ča-pi-ča...“ Hanbila sa , že sa dala dobehnúť.
Niekedy pátrala po tých slovách, hľadala ich, zisťovala, kto a kam ich pred ňou skryl. Intuitívne vycítila, kam sa má vybrať. Cestu poznala. Šesťročné dievčatká vedia, ako sa dostať do svojej dušičky. Brána je hneď vedľa srdiečka a potom treba prejsť kúsok doprava a dozadu a nakoniec zostúpiť celkom dolu, až tam, kde v záhyboch čiernomodrošedofialovočervenej hmly je ukrytá duša. Úplne na samom najspodnejšom mieste objavila maličkú čiernu skrinku. Tam boli schované. Chvíľkami aj rozmýšľala, že ju odtiaľ vytiahne a otvorí, ale uvedomila si, že nemá od nej kľúčik. Cítila, že nie je jej súdené nájsť ho. Niekto ho dobre pred ňou schoval.
Keď bola trochu staršia, rozhodla sa, že si niektoré z tých slov ukradne od svojich rovesníkov. Podaktorým boli bohato dopriate. V duchu si ich opakovala, prevaľovala na jazyku, ba skúšala povedať niektoré aj nahlas. Ale nešlo to, von z úst ich nedostala. Nakoniec to vzdala.
Celé roky sa pokúša naučiť sa vedľa nich žiť. Nie s nimi, len vedľa nich. Denno-denne ich počuje, vníma a ešte stále ich nedokáže prijať, ešte stále jej trhajú uši. Pôsobia na ňu ako škrípajúce brzdy áut a niektoré sú neznesiteľné ako zvuk, keď nechtom zavadíte o tabuľu. Bŕŕŕ !
Len akosi sa doba zmenila. Pred pár rokmi niekto zavelil na útok a podarilo sa. Tie slová sa rozťahujú, obsadili celú krajinu , znejú na každom kroku. Už nepatria len pijanom, hulvátom, obmedzencom, neschovávajú sa po krčmách a putikách. Sú všade. Sú ,, in“
a ,, cool“ a ak sa predsa len nájde niekto fajnový, komu prekážajú, môže celý večer počúvať pípanie....
Jej nechýbajú. Nepotrebuje ich. Naučila sa využívať silu iných slov. Jej slová nekričia, neurážajú, neponižujú, netvária sa , že sú moderné a úplne nenahraditeľné. Vždy povedia, čo je potrebné povedať. Na malú čiernu skrinku už takmer zabudla. No občas ju napadne otázka: Kde sa stratili tí, čo vedia zamykať takéto skrinky?

O nahote II

2007-03-12T23:17:00.000+01:00

...odpozorované zo života

V noci sa jej narodilo dieťa. Dievčatko.
Maličké – 2,90 a 49 cm. Ale je zdravé.
Všetko je v poriadku. Je šťastná, dojatá, neustále sa jej chce plakať. S láskou a nehou myslí na to malé stvoreniatko. Už ho aj videla, ukázali jej ho hneď po narodení. Maličké nahé telíčko lesknúce sa od krvi a hlienov.
A hneď ho aj odniesli kamsi do útrob pôrodnej sály.
Znovu ho uvidela až ráno. Okúpané, čistučké, pevne zabalené v bielej perinke. Drobné rúčky a tvárička. A hlavne ústočká. Tie sú najdôležitejšie. Od prvej sekundy života komunikujú so svetom. Vždy presne vyjadria, čo stvoreniatko potrebuje. Neomylne nájdu cestu k teplučkému mliečku.
Dni na pôrodnici boli rovnaké. Život tam plynul v trojhodinových intervaloch. Tri hodiny čakania, potom kŕmenie . Iné starosti nemala. Všetko ostatné zabezpečovali sestričky.
Konečne idú domov. Tešila sa , ale kdesi vo vnútri cítila aj strach. V rodine už dávno nebolo malé dieťa a ona nemala žiadne skúsenosti.
V spálni položila biely batôžtek na posteľ. Jej muž stál pri nej. Obaja si uvedomovali, že až teraz patrí dieťa naozaj len im.
Opatrne rozbalila zavinovačku. Užasnutá si obzerala nahé telíčko dieťaťa.
,,Bože, aká je maličká,“ vzdychla.
Teplo perinky sa rozplynulo a chlad začal účinkovať. Dieťa sa rozplakalo. Chytro uchopila konce perinky a náhlivo začala dieťa zakrývať. Nemohla sa pozerať na trasúce sa chudučké nôžky a leukoplastom prelepený ešte nezahojený pupček. Konečne sa jej to podarilo. Maličká je opäť v teplom bezpečí perinky. Chvíľu ešte pomrnčala a potom zaspala.
S úľavou si vydýchla.

O nahote l

2007-03-11T23:06:00.000+01:00

Neznášam nahotu. Nahý človek je bezbranný, zraniteľný. Šaty veľa zakryjú. Veď ....šaty robia človeka. Schovajú nedostatky, pridajú tam, kde niečo chýba, vraj môžu vyrovnať aj zakrivenia.
Aj nahota je všelijaká.
Najhoršia je v nemocniciach, v ordinácii u lekára, v starobincoch. Tu je nahota tela spojená s nahotou duše. Až do prapodstaty. Až do hrobu.
Neznesiteľná je nahota ženy, zneuctenej bezohľadným násilníkom. Poníženie nezmyje ani prúd horúcej vody a dotyky, ktoré dovtedy láskali, sa stanú nočnou morou – už navždy.
Strašná je nahota detí na fotografiách, ktoré často vlastní rodičia vymenia za judášske peniaze.
Srdcervúca je nahota ľudí na záberoch z koncentračných táborov. Stovky nahých, vycivených, vychudnutých, zmučených ľudských / ľudských!!!!/ tiel. Nahádzaných do blata, do jamy, nemo kričiacich o utrpení, ktorým prešli. Sú výrečné, presvedčivé. Presvedčia?
Nemám rada nahotu. Nahý človek je bezbranný a veľmi zraniteľný. Cez póry nahej kože vyteká von aj duša a môže uletieť do nenávratna.

...tajomstvo

2007-03-11T22:13:00.000+01:00

...tajomstvo silných spočíva v tom, že sa neustále prekonávajú. / Barres/

Každý deň v tichu večera si sadám k počítaču a čítam si blogy.Teším sa na ne. Teším sa na ne? Listujem v nich a kdesi vo vnútri ma zožiera závisť. Je vytrvalá, nedá mi pokoj, nedovolí mi pozrieť si film v telke, odháňa ma od knihy, vŕta a rýpe, je ako droga, čo nedá človeku žiť. Závidím všetkým tým Aprilkám,Germám, Maximom ,Sasankám a neviem ešte komu, že oni to dokážu a ja nie. Sadnú si k počítaču a píšu. Krásne, vzletné slová, tajomné posolstvá, nežné vyznania, trýznivé otázky, zraňujúce odpovede, realistické obrazy, láska, nádej, smrť, sex...všetko tam nájdem. Má to hlavu aj pätu. Mám ich rada. Mám rada písmenkovú Natalie, perfektného pozorovateľa Maxima, zrelú Ostrovanku, inteligentnú, éterickú a istotu hľadajúcu Pustovníčku , romantického Motýlika / žijú ešte takí muži?/,je mi sympatický diakritiku ignorujúci Swarovski, odpustenie hľadajúci Zabudnutý/ čo asi vyviedol?/, tragický Tichý mesiac, čítam si aj sympaticky múdru Germu, tak trochu aj vulgárnu / bože, veď to je porno...!/ Dáždnikovú. Červík závisti len hryzie a hryzie. Už ani neviem, či je to závisť. Pomaly sa mení na odhodlanie. Skúsim to. Niežeby to bolo prvý krát. Mám povolanie, pri ktorom som nútená občas niečo napísať. Vždy to prebieha rovnako. Najprv mám v hlave prázdnotu, akúsi bielu hmlu a bojím sa , že sa z nej nikdy nedostanem. Chytá ma zúfalstvo, hystéria, pocit, že to nezvládnem a v mojej hlave sa nikdy nezrodí ľudsky zrozumiteľná veta.
A... zrazu svetlo, jasno, dávam prvé slová na papier a už to ide...podľa ohlasov dobré. Aj teraz ... už píšem, už som von z tej hmly. Červík však hryzie. Snažím sa dostať až k nemu, do najvnútornejšieho vnútra. Ja viem čo to je. Viem, prečo tá nervozita. Viem, prečo závidím. Oni sa neboja, idú s kožou na trh. Je to ako vyzliekanie z ľudskej kože. Do samého naha. Nahota je zraniteľná. Toho sa bojím. Mám strach zo seba. Zo seba? Zožiera ma neistota, obavy z nepochopenia, neúspechu. Ale skúsim to. Ešte sú tu nezodpovedané otázky – prečo? pre koho? kto o to stojí? Kto? ........Ja! Hurá!!! To JA chcem ísť von, to moje Ja sa cíti byť uväznené a chce do sveta. Tak teda dobre. Otváram bránu.