13 marca, 2007

Čierna skrinka


Čierna skrinka

...alebo príbeh o tých slovách


s-v-i-ň-a
r-i-ť
s-r-a-ť
n-a-s-r-a-l-m-a
h-o-v-n-o
j-e-b-a-ť,
k-o-k-o-t
p-i-č-a

k-u-r-v-a
Zo začiatku to boli pre ňu len písmená čudne pospájané do akýchsi bizarných útvarov. Mnohým ani nerozumela. Bála sa ich. Vedela, že sú zlé. Doma ich nikdy nepočula. Stretávala sa s nimi vonku na ulici, keď sa podvečer začali z krčmy vynárať alkoholom podgurážení chlapi. Vždy ju to vystrašilo. Vycivené postavy, neistý krok – niekedy sa jej zdalo, že už-už spadnú - mútny pohľad, zlosť sršiaca z každého pohybu a hlavne tie slová. S malou dušičkou ich pozorovala, vždy pripravená na útek. Stávalo sa, že sa pred krčmou strhla bitka a vtedy sa tie slová ozývali po celej dedine.
Našťastie pijanov – ako ich vtedy volali - nebolo v dedine veľa. Každý ich poznal a dedinčania súcitili s ich rodinami.
Občas sa pohádali niektorí susedia kvôli nejakým ,,dôležitým“ dedinským taľafatkám a vtedy tie slová lietali ponad plot ako malé, ale ostré kamienky.
Mnohí jej rovesníci tie slová poznali. Všimli si, že ona je iná. Doberali si ju preto. Raz jej ktorýsi chlapec povedal: ,, Povedz čapi!“ Zopakovala. ,,A teraz opakuj rýchlo po mne – ča-pi-ča-pi-ča...“ Hanbila sa , že sa dala dobehnúť.
Niekedy pátrala po tých slovách, hľadala ich, zisťovala, kto a kam ich pred ňou skryl. Intuitívne vycítila, kam sa má vybrať. Cestu poznala. Šesťročné dievčatká vedia, ako sa dostať do svojej dušičky. Brána je hneď vedľa srdiečka a potom treba prejsť kúsok doprava a dozadu a nakoniec zostúpiť celkom dolu, až tam, kde v záhyboch čiernomodrošedofialovočervenej hmly je ukrytá duša. Úplne na samom najspodnejšom mieste objavila maličkú čiernu skrinku. Tam boli schované. Chvíľkami aj rozmýšľala, že ju odtiaľ vytiahne a otvorí, ale uvedomila si, že nemá od nej kľúčik. Cítila, že nie je jej súdené nájsť ho. Niekto ho dobre pred ňou schoval.
Keď bola trochu staršia, rozhodla sa, že si niektoré z tých slov ukradne od svojich rovesníkov. Podaktorým boli bohato dopriate. V duchu si ich opakovala, prevaľovala na jazyku, ba skúšala povedať niektoré aj nahlas. Ale nešlo to, von z úst ich nedostala. Nakoniec to vzdala.
Celé roky sa pokúša naučiť sa vedľa nich žiť. Nie s nimi, len vedľa nich. Denno-denne ich počuje, vníma a ešte stále ich nedokáže prijať, ešte stále jej trhajú uši. Pôsobia na ňu ako škrípajúce brzdy áut a niektoré sú neznesiteľné ako zvuk, keď nechtom zavadíte o tabuľu. Bŕŕŕ !
Len akosi sa doba zmenila. Pred pár rokmi niekto zavelil na útok a podarilo sa. Tie slová sa rozťahujú, obsadili celú krajinu , znejú na každom kroku. Už nepatria len pijanom, hulvátom, obmedzencom, neschovávajú sa po krčmách a putikách. Sú všade. Sú ,, in“
a ,, cool“ a ak sa predsa len nájde niekto fajnový, komu prekážajú, môže celý večer počúvať pípanie....
Jej nechýbajú. Nepotrebuje ich. Naučila sa využívať silu iných slov. Jej slová nekričia, neurážajú, neponižujú, netvária sa , že sú moderné a úplne nenahraditeľné. Vždy povedia, čo je potrebné povedať. Na malú čiernu skrinku už takmer zabudla. No občas ju napadne otázka: Kde sa stratili tí, čo vedia zamykať takéto skrinky?

11 komentárov:

sasanka povedal(a)...

wow! femma, fajn post, predbehla si ma. prave som o tom uvazovala nedavno, ze aj na blogspote sa nam to tu hemzi takýmito výrazmi. nie som, myslim, zaryta puritanka. niekedy mozno, ak je situacia, da sa to zniest, ale mam pocit, ze inflacia tychto slov rastie viac a viac... a su pouzite len tak.. mimochodom. takze velmi vhodny post si spachala :))

Pustovníčka povedal(a)...

Su to obycajne slova, obycajnych ludi, ktori si ich pritomnost osvojili a pokladaju ich za prirodzene alebo ako pises za modny doplnok. Take su pre mna napr slova ako lubit,usmev, laska, objatie ... Radsej tu ciernu skrinku necham zamknutu, tak ako ty, vsak vies...

germa povedal(a)...

nehovorím, že niekedy nepoviem niečo neslušné, uľaví sa mi - ale je to zriedka a nie v spoločnosti, to len tak pre seba. Ale fakt mi začína vadiť slovník niektorých ľudí - a hlavne dievčat - zažila som počas učiteľovania. A krásne si to napísala, fakt.

femma povedal(a)...

ďakujem

Aventerra povedal(a)...

Perfetkný post. Skutočne krásny. Ja som na tom bývala podobne, bohužiaľ, len kým som bola menšia. Doma som také slová nezvykla počúvať. V škole áno. Vždy sa mi hnusili. Viac ako voľajaká gramatická ,,hrúbka" - a to už je čo povedať. Dnes sa ten odpor úplne otupil. Počúvam to každý deň a všade. Aj doma. Častejšie som prekonávala obdobia, keď som si od kamarátok prisvojila tieto slová a chcela sa ich zbaviť. (Vraj ku mne nepasujú. K mojej puse rozhodne nie.) Ono to býva ťažké. Pred pár týždňami po dlhšom čase (rok, dva?) opäť. Bolo to horšie. Minimálne každá druhá veta dve hnusné slová. ,,Neškrípalo" mi to v ušiach. Po týždni som sa uvedomila a po jednom až dvoch dňoch to bolo fuč. (Jednoduché to rozhodne nebolo. Akokoľvek som sa snažila radšej mlčať, schválne to zo mňa vyhŕklo.) Dúfam, že nadlho. ,,Aspoň" navždy(?)

femma povedal(a)...

av:držím ti palce!

lota povedal(a)...

občas mi vykĺzne...nevravím, že nie...snažím sa a učím sa ovládať, ak ma prevalcuje hnev alebo srd a už sa to takmer nestáva.-) Pekný post, naozaj pekný

mike povedal(a)...

hmm, to je pekne od teba, ze si uverejnila taky post. citam take slova aj medzi blogermi.ale je smutne ked jemne dievca vypusti z ust take oplzle slova.niektore (nechcem menovat) pisu uplne otrasne a oplzlymi nadavkami sa im hemzia posty.

Aventerra povedal(a)...

Chutný obrázok :)

ostrovanka povedal(a)...

raz som kdesi povedala, ze kto pouziva skarede slova, ma malu zasobu slov...vysmiali ma :)

femma povedal(a)...

ostrovanka: nič si z toho nerob, veď ty najlepšie poznáš silu krásnych slov, stačí si prečítať tvoj blog