03 januára, 2010

Magické čaro vianočnej noci


















Eva dobehla na poslednú chvíľu. Kúpila si lístok a rýchlym pohľadom zhodnotila situáciu v autobuse. Na počudovanie bol takmer prázdny. Urobila pár krokov smerom dozadu, no zrazu sa náhle otočila a zamierila k prvému sedadlu pri dverách. Kufrík vyložila na policu nad hlavou. Mäkký kabát s teplou podšívkou prehodila cez malé zábradlie, ktoré tvorilo akúsi bariéru medzi ňou a vstupným priestorom do autobusu. Chvíľu jej trvalo kým sa pohodlne usadila.
,, Dnes je utorok, 23. decembra. Časové znamenie ohlásilo 23 hodín. Začínajú sa správy Slovenského rozhlasu,“ zaregistrovala melodický hlas vychádzajúci odkiaľsi spod nôh šoféra.
Znervóznela. Kdesi hlboko vo vnútri sa jej zahniezdil známy nepokoj. Podvedome zaujala obrannú polohu. Sklonila hlavu a prekríženými rukami si silno stlačila roztrasený žalúdok. Zhlboka sa nadýchla. Raz, dva, tri... vypúšťala pomaly vzduch nosom, dúfajúc v úľavu.
Raz, dva, tri... desať, sto, stopäťdesiat...dvesto...och, Bože, koľkokrát už takto dúfala, že sa jej azda podarí zbaviť bolesti, čo jej trýznivo rozožierala dušu aj telo, ničila ju, ochromovala a ani po roku nestrácala na intenzite a vytrvalosti.
Hlas z rádia oživil aj tak boľavé spomienky. Dnes je 23. decembra ...
23. decembra presne pred rokom sedela v obývačke prenajatého bytu v centre hlavného mesta a netrpezlivo čakala na známy zvuk otáčajúceho sa kľúča v zámku vchodových dvier.
Mali to byť ich prvé spoločné Vianoce.
Presne do detailov si pamätá chvíľu, keď ochromená neuveriteľnou správou, položila telefón, prešla k stolíku uprostred izby a postupne sfúkla plameň všetkých štyroch sviec adventného venca.
Presne do detailov si pamätá zvláštny pocit úľavy, keď na izbu zosadla tma, potom čo vytiahnutím šnúry zo zásuvky umŕtvila teplé svetlo ich prvého vianočného stromčeka, malé sviečočky precízne poukladala do vianočnými motívmi vyzdobenej škatule a natlačením do odpadkového koša a priklopením vrchnáka definitívne spečatila ich nenaplnený osud.
Je to presne rok.
Rok najboľavejšej bolesti, nekonečnej prázdnoty, zúfalstva, absolútnej bezmocnosti, nemilosrdne obviňujúcich otázok, neprichádzajúcich odpovedí a nezmyselnej,ale o to trýznivejšej túžby.
Túžby ešte aspoň raz...
Ešte aspoň raz... cítiť, vidieť, dotknúť sa, pohladiť, objať ...
Ešte aspoň raz ... povedať nedopovedané, počúvať nevypočuté...
Chýbal jej. Jeho láska, objatie, sila, neha, istota... Bože, ako jej chýbal!

Zrazu sa strhla. Pozrela na hodinky. Prekvapilo ju, ako rýchlo cesta ubieha.
Na zlomok sekundy si predstavila mamu čakajúcu na jej príchod v obývačke vianočne vyzdobeného domu a silou vôle potlačila dotieravo vracajúcu sa predstavu inej izby ....

Nervózne sa pohniezdila, zmenila polohu a vystrela stŕpnuté nohy.
Zrazu si uvedomila zvláštne napätie, ktoré majetnícky obsadilo každú bunku jej tela, zavŕtalo sa do nej a premenilo ju na časovanú bombu, s ktorou si zatiaľ nevedela poradiť. Chvíľu skúmala pocity, ktoré ňou lomcovali. Zmeravela, ohúrená istotou, že pôvodcom jej nepokoja sú oči. Bola si stopercentne istá. Niekto ju intenzívne pozoruje. Prudko sa otočila. V ospalej temnote autobusu zazrela len nejasné siluety niekoľkých driemajúcich hláv, kývajúcich sa v rytme jazdy.
Podozrievavo pozrela na šoféra.
Zbytočne.
Okrem pár desiatok metrov osvetlenej vozovky ho evidentne nič iné nezaujímalo. Napriek tomu, ani nevedela prečo, ho neprestala pozorovať. V prítmí autobusu, v slabom svetle malej lampy, zavesenej kdesi na hornom ráme predného skla , nerušene preskúmala siluetu tváre a potom pomaly skĺzla zrakom na krk, chrbát, preskočila rukáv modrej košele, vyhrnutý až nad lakeť a zahľadela sa na mužove ruky voľne položené na volante.
Ustrnula a fascinovane ich pozorovala.
Boli to nádherné michelangelovské mužské ruky. Mocné, svalnaté, krásne anticky tvarované.
Ruky aké ešte nikdy nevidela a predsa tak dôverne známe a blízke.
Eva striedavo prechádzala pohľadom z jednej ruky na druhú.
Mierne vystupujúca žila tiahnúca sa pozdĺž ľavého vnútorného predlaktia a temná priehlbinka dlane vyžarovali toľko nehy, až mala pocit, že jej presakuje do žíl a zaplavuje celé telo. Nebránila sa. Ruky ju privádzali do vytrženia. Teraz už s istotou vedela, že z nich pramení jej nepokoj. Vlastne ich podvedome zaregistrovala už pri vstupe do autobusu. To preto sa náhle rozhodla sadnúť si na prvé sedadlo. A teraz ich má na dosah. Presne také o akých snívala. Ruky plné sily, nehy a bezpečia. Ruky túžiace a ponúkajúce. Ruky sľubujúce spaľujúcu vášeň ale aj nekonečný pokoj. Premkla ju nástojčivá túžba dotknúť sa ich. Rozhodla sa.
Ako zhypnotizovaná vstala, pomaly zostúpila do uličky , urobila dva drobné krôčiky smerom doprava a akoby zbavená vlastnej vôle, úplne neschopná zastaviť svoje šialené počínanie, si odovzdane kľakla na studenú podlahu.
Ľavou rukou nahmatala operadlo sedadla. Zavrela oči, čelom sa zľahka oprela o mužove svalnaté rameno a bruškami od vzrušenia trasúcich sa prstov jemne a veľmi pomaly prešla po ryšavkastých chĺpkoch pokrývajúcich vonkajšiu stranu predlaktia. Dlaňou preskúmala trochu drsnú pokožku záprstia a vrátila sa späť na predlaktie.
Ruka muža na zlomok sekundy znehybnela a potom sa poddala skúmajúcim dotykom jej prstov.
Eva stratila pojem o čase. Nedokázala už rozoznať, či bdie alebo sníva. Chvíľami mala pocit, že sa prepadá do nekonečnej tmy mrazivého priestoru, no vždy tu boli ruky, ktoré ju vyniesli až k belostne teplej oblohe. Už nechcela nič. Len ostať v teplom náručí, cítiť jeho silu a bezpečie.

,,Slečna Tomášiková, prosím vás, skúste si ešte na niečo spomenúť. Viete, hocičo, aj zdanlivo bezvýznamná maličkosť, nám často krát môže veľmi pomôcť. A zvlášť pri takomto záhadnom prípade. Nie je predsa možné, aby nikto z vás, čo ste boli v autobuse , si nič zvláštne nevšimol.“
,, Pán policajt, naozaj som vám už povedala všetko. V okamihu nehody som spala. Potvrdil vám to jeden z cestujúcich a aj záchranári. Našli ma zakliesnenú pod zábradlím. Asi stáli pri mne všetci anjeli. No a potom ...ten môj kabát! Mám síce poriadne doudierané kolená, ale to je všetko. Je mi ľúto, ale nemôžem vám pomôcť,“ ospravedlňovala sa Eva.
,, No zrejme budeme musieť prípad uzavrieť s tým, že príčinou nehody bol mikrospánok. Bohužiaľ, ani od šoféra sa zatiaľ nič nedozvieme. Cestou do nemocnice sa jeho stav náhle zhoršil a lekár nám nedovolil vypočuť ho. Veru, jeho rodina bude mať smutné Vianoce.“

Eva sa rozlúčila, obliekla si kabát a s kufríkom v ruke vyšla z budovy. Už sa brieždilo. Pichľavý chlad jej pripomenul, že zabudla na rukavice. Siahla do vrecka kabáta. Z koženého klbka zrazu niečo vyletelo a s jemným cinknutím dopadlo na chodník. Pomaly sa zohla. Chvíľu nepohnute stála s otvorenou dlaňou a so zatajeným dychom pozerala na malý strieborný prstienok. Zásnubný. Premkla ju ostrá bolesť.
Niekoľko minút sústredene rozmýšľala, horúčkovite sa hrabala v spomienkach.
Nechápala. Bola si istá, že prsteň spolu s ďalšími vecami leží na dne škatule dobre ukrytej pred zrakmi nepovolaných. Aj pred ňou samou.


Váhavo sa otočila k budove, ktorú pred chvíľou opustila. Skúmavo prebehla zrakom celé okolie . Žiadalo sa jej zakričať, nahlas zavolať jeho meno. Je tu, je pri nej. Vedela to.
Tvárou jej prebehol ľahučký úsmev. Z celej sily zovrela dlaň a pevným krokom vykročila do mrazivého rána Štedrého dňa.
Začali sa Vianoce.