28 mája, 2007

Prečo


Niekedy život prinesie zvláštne udalosti. Zasiahnu nás, rozvíria trochu stojaté vody každodenného stereotypu, nútia premýšľať, pátrať po príčinách, hľadať odpovede na neustále vynárajúce sa otázky. Nakoniec sa všetko vyvinie tak, že záhada zostane záhadou, nič sa nevyrieši a kdesi vo vnútri hryzie pocit viny, že sme niečo dôležité prepásli a nevystihli ten pravý okamih, keď bolo možné nielen sa pýtať, ale aj dostať odpoveď a keď už aj nie pomôcť, tak aspoň upozorniť, že je tu problém a je potrebné sa ním zaoberať. A kamsi do kúta duše zatláčame pravdu o našej nevšímavosti a neschopnosti zachytiť vysielané signály a dešifrovať ich význam.

Nedávno prepukol v našej škole škandál. Dievčinka, žiačka siedmej triedy, si na svoj mobilný telefón natočila malé súkromné erotické video. A potom vraj naň zabudla./?!/ Telefón požičala spolužiakovi a ten, samozrejme, hneď ako
,, parádu“ objavil, neváhal a rozposlal ju na všetky možné adresy. Školské tamtamy a mobily okamžite šírili neuveriteľnú správu : Angelika natočila porno!!!

Prvá zareagovala obvinená. Pozbierala všetky sily a odvahu, zaklopala na dvere riaditeľne a požiadala pána riaditeľa o okamžité preloženie na inú školu. Ako dôvod uviedla, že chlapci stiahli z internetu nejaké porno, urobili montáž, skombinovali jej hlavu s telom cudzej ženy a snímku poslali nielen na jej mobil, ale aj iným spolužiakom.

,, Tvár je moja, ale telo nie!“ plakala pred hlavou školy. Pán riaditeľ nemal momentálne čas a poslal nešťastnicu za triednou učiteľkou.

Rozhovor so skúsenou pani učiteľkou však nemohol skončiť inak ako priznaním:

,, Áno, na tom videu som ja a natočila som ho ja sama!“

V prvom momente nás to všetkých v zborovni skôr pobavilo, než rozhorčilo. Predpokladali sme, že dievčinka si zahopsala pred kamerou a možno si vyhrnula tričko o trochu viac, než je to slušné. Po zhliadnutí snímky nás však smiech prešiel. Pred kamerou mobilného telefónu predviedla žiačka siedmej triedy číslo, za ktoré by sa nemusela hanbiť nejedna krásavica z erotických filmov, vysielaných na niektorých televíznych kanáloch po polnoci. Striptíz, presne cielené dotyky tela, v závere vzdychy a stony, sprevádzajúce orgazmus. Posledný obraz: nahá tanečnica sa štvornožky doplazila k telefónu, aby ho vypla.

Šokujúce. Šokujúce o to viac, že šlo o vzornú žiačku, premiantku triedy, rozumné, citlivé a inteligentné dievča.

V zborovni sa rozbehlo skladanie mozaiky, každý sa snažil prispieť nejakým kamienkom:

...zvláštne, však to bolo vždy milé, veľmi šikovné dievča, absolútne bezproblémové...

...má už starších rodičov, asi si nerozumeli...dievča zrejme rebeluje...

...no, fyzicky je veľmi vyspelá...

...žijú na samote, nemá ani kamarátky...často sa tam potulujú všelijaké partie chalanov...

...v triede ju odmietali – že s bifľoškou sa nekamarátia...

... nedávno spolužiaci zničili nástenku, ktorú urobila ...zo závisti...

...v poslednom čase vraj bola agresívna voči spolužiakom... ale asi sa len bránila...

...ako mohla zabudnúť, že má niečo také v telefóne!...

...rodičia sú veľmi nábožensky založení...

...možno ten telefón dala spolužiakovi zámerne...chcela, aby to našiel...

...no, to ale musela vidieť nejeden erotický film...

...dúfam, že sa nezaplietla...

...matka tvrdí, že doma sa v žiadnom prípade nemohla dostať k ,,takým“ filmom...

Triedna učiteľka odporučila rodičom návštevu psychológa. Márne. Rodičia strčili hlavu do piesku a tvárili sa , že problém neexistuje. Vraj to nebolo nič, len detská pochabosť. Netreba sa s tým zaoberať, už sa to nezopakuje.

Od toho dňa už Angelika nie je žiačkou našej školy. Všetci vieme, že tento striptíz nemal odhaliť telo. Bolo to vyzliekanie duše.

Prečo ju nikto nechcel vidieť?!

23 mája, 2007

Keď mlčanie bolí


Dnes som si na ktoromsi blogu prečítala : prepáč, femka...

Jednoduché – prepáč – posledná maličká kvapka vody a hrádza sa pretrhla a príval sĺz celkom nečakane vyplavil rokmi nazbierané nánosy krívd, nesplnených želaní, premlčaných hodín, nevypovedaných túžob a snov, nevypočutých volaní...

Prepáč – nekonečné množstvo hodín, dní, rokov čakám na toto slovo...
z tvojich úst...

Prepáč, že..... a že....

Márne. Ty toto slovo nepoznáš.

Omyl. Ty ani nevieš, že ľudia si občas hovoria - prepáč, odpusť.

Ty ani nevieš, že z viny za zraňujúce slová, preplakané noci, nesplnené sľuby, ľahostajnú nevšímavosť, nekonečné minúty a hodiny mlčania, odmietnuté objatia, nepochopené túžby, zmarené sny je možné vykúpiť sa mincami
s pečaťou prosby o odpustenie.

Mlčanie – to je tvoj spôsob rozhovoru. Nevypovedané – neexistujúce.

Nechceš hovoriť, lebo rozhovor – to sú nielen otázky, ale aj odpovede.

Bojíš sa počúvať, lebo keby si počúval pozorne, musel by si nakoniec povedať – prepáč.

A tak mlčíme a je ti jedno, že naše myšlienky plynú síce rovnakým smerom, ale navzdory platným zákonom nemajú šancu stretnúť sa ani v nekonečne.

Keď sa pretrhne hrádza, prichádzajú záchranári. Neviem, kde mám hľadať ich číslo...

19 mája, 2007

Keď chlapi plačú



/Ne/rozprávka o dvoch bratoch


Boli raz dvaja bratia. Chlapci zo stanice – všetci na okolí vedeli, o koho ide. Starší mal asi štrnásť mesiacov, keď prišiel na svet Mladší. Neboli vôbec rovnakí, prvorodený bol dengľavejší, bojazlivejší – pre všetko sa hneď rozplakal. Všetky dôležité chlapčenské spory a bitky riešil Mladší. Nech sa len niekto opovážil ubližovať Staršiemu! ,,Neboj, ja to vybavím!“ utešoval uslzeného brata.


Chlapci sa v živote nestratili. Starší je majiteľom prosperujúcej firmy. Na ceste k úspechu nikdy nezabúdal na jednu dôležitú vec – okrem vlastnej šikovnosti je nevyhnutné mať za sebou správnych ľudí na správnom mieste...Takých, čo vedia vyhrávať bitky...


Mladšiemu sa tiež nežije zle. Má prácu, ktorá ho teší a vo svojom odbore je uznávaným odborníkom. Na svojom konte nemá milióny ako Starší, ale rodine nič nechýba, žijú si dobre.

...


Haló, no ahoj, môžeš na chvíľku?...chcel by som...
No jasné, čo potrebuješ?
Nič nepotrebujem....len som chcel...dávno sme sa už nevideli...
No to vieš... firma...aj teraz mám nejaké rokovanie...tak, čo si to chcel?
Pozývam ťa tento víkend k nám... niečo spolu podnikneme...zájdeme na pivo, do hory, porozprávame sa...
Však to môžeš povedať hneď! .... koľko potrebuješ?...že žiadne peniaze? ...len tak?... vieš čo? ...keď budem mať čas, zavolám ti... a ozaj, bráško...mojej poviem, že som bol cez víkend u vás...v poslednom čase je nejaká nervózna, stále rýpe... tak,keby volala...helfneš mi, však?...


Mladší z celej sily zatínal päste a bolo mu jedno, že môže poškodiť telefón. Potreboval zatlačiť do nenávratna pocit sklamania a poníženia a aj už trochu zabudnuté pálenie v očiach. Znovu by sa rád s niekým pobil...

12 mája, 2007

O boji s veternými mlynmi

Obrázky zo života

Z klasifikačného záznamu základnej školy – školský rok 2006/2007 - časť : Záznamy o práci žiakov:

- Žiaci počas vyučovacej hodiny behali po chodbe a oblievali sa vodou.

- Žiak cez hodinu vyrušoval, mal v ušiach slúchadlá, strihal kriedu, špinil dlážku a mal nemiestne poznámky voči vyučujúcej a nechcel skončiť s rečami.

- Žiak dnes na hodine nepracoval, nemal pracovný ani normálny zošit. Strihal papieriky a rozsýpal ich spolužiakovi po lavici a po zemi. Odvrával.

- Žiak obhadzoval spolužiakov ceruzkou.

- Žiak sa cez hodinu naháňal po triede.

- Žiak často odmieta pracovať na hodine s odôvodnením, že sa to naučí doma a potom vyrušuje.

- Žiak fajčil počas malej prestávky v triede a keď som sa ho opýtala, odkiaľ mal cigarety, povedal, že nemal, len si potiahol z cigarety, ktorú držal v ruke spolužiak.

- Žiak kopol na WC spolužiaka do kolena tak bolestivo, až sa rozplakal. Potom tvrdil, že mu povedal vtip a on sa tak smial, až mu tiekli slzy.

- Žiačka používala na hodine mobil. Keď som jej ho zobrala a nevrátila, okomentovala to ako krádež a že jej robím stále nejaké prekážky a zle a že si to so mnou vybaví.

- Žiak sotil do spolužiaka na WC tak , že si očúral rifle. Potom sa mu všetci smiali, že sa počúral.

Takéto a ešte iné ,, raritky" možno nájsť v klasifikačných záznamoch a žiackych knižkách takmer na každej škole. Sú rôzni učitelia - osobnosti,dobrí, priemerní a aj tí iní. Všetci však majú vysokoškolské vzdelanie, spoločnosť od nich očakáva vysokú odbornú úroveň a profesionálny prístup v každej situácii. Čo si však pomyslia rodičia, keď im dieťa prinesie v žiackej knižke takéto ,, perly ducha?"Títo ,,učitelia" sú však nepoučiteľní.

Úplne beznádejný je boj s ľudskou hlúposťou. A bojujeme statočne. Zo začiatku náznakmi, potom dobre mienenými radami / bez irónie/, neskoršie tvrdo na rovinu. Nič nepomáha. Hlúposť je presvedčená o svojej pravde. Totálne beznádejný je boj s ľudskou hlúposťou posvätenou vysokoškolským diplomom.

Útechou nám je myšlienka Alberta Einsteina:

Učiteľ by mal byť vždy príkladom, ak nie hodným nasledovania, tak odstrašujúcim!

07 mája, 2007

Narodeninová


Neboj sa dcérka farieb života
Čo osud mieša na palete dlane
Čierna tiež na nej svoje miesto má
No svetlu dňa však dúha vládne

Neboj sa dcérka búrok života
Keď v hmle sa ťažko hľadá sever
Keď prístavy tvoje zahalí temnota
Za svetlom majáka domova sa vyber

Neboj sa dcérka neboj sklamania
Keď praskne pohár plný sľubov
Tvoja je šanca na site poznania
Oddeliť od pšenice kúkoľ

Neboj sa dcérka neboj mámenia
Spev ľstivých sirén z mora
Vždy sladko volá na cesty blúdenia
No pieseň ich len slabých zdolá

Neboj sa dcérka neboj snívania
Do snov si maľuj života obrázky
Osud je majstrom kúzlenia
Snívaj mu odpoveď na jeho otázky

Neboj sa dcérka neboj života
Naber si šťastia plné dlane
Dnes pohár vína vyprázdnime do dna
Tvoj sen nech sa skutočnosťou stane

01 mája, 2007

Májové veršovanie


Čerešňa kráľovná
Kaplnka lásky
K modlitbe volá ma
Idem bez otázky

K oltáru ľúbosti
Pobežíme spolu
Bozkom spečatíme
Našej lásky zmluvu

S prísľubom večnosti
Prstienok dáš mi
Do neho vdýchnem ti
Lupene z vášní

Čerešňa kráľovná
Tajomstvo ukryje
Túžbu milovania
Vôňou posväcuje

V lupeňoch mája
Túžba v nás dozrela
V predtuche raja
Ohňom zahorela