Helenka

Dnes je Medzinárodný deň detí. Oslavujeme, dávame darčeky, vypúšťame k oblohe desiatky balónikov s najúprimnejšími prianiami od výmyslu sveta. Drobizg sa teší, smeje a verí, že všetky želania sa splnia a život bude stále krásny a šťastný.

Ja si v tento deň vždy spomeniem na Helenku. Dievčatko, ktoré sa nevedelo a ani nemalo vedieť smiať. Neviem, kto a prečo to tak zariadil, že sudičky rozdávajúce úsmev v deň, keď sa Helenka narodila, neprišli. Vlastne do jej rodiny vôbec nechodili. Okolo kolísky tancovala len tá nikým nepozývaná, zahalená v čiernom rúchu a vyšantila sa do vôle. Štedro rozdávala svoje dary vediac, že tak ako pri predchádzajúcich troch návštevách ju ani teraz nikto nezastaví.

Helenku by ste medzi ostatnými deťmi hneď našli. Nemý výkričník uprostred džavotajúcich vtáčatiek. Blond vlásky a veľké modré oči schované pod jemným závojom. Zlá sudička ho utkala z tenučkých vlákien smútku a žiaľu a povyšívala korálkami slaných slzičiek. Pod závojom si Helenka ukrývala svoje tajomstvá. Boli také bolestivé, že ich zatláčala až do čiernej skrinky na samom dne duše. A do závoja vtkala veľkými písmenami: Nepýtajte sa ma! Nič vám nepoviem! Nič nepoviem!

A dievčatko mlčalo o svojich trápeniach. O otcovi, ktorý podgurážený alkoholom každý deň surovo kričal a nadával, až kým od únavy nezaspal. O troch starších bratoch, ktorým je súdené zostať večnými deťmi a ktorí jej nikdy nebudú schopní prečítať rozprávku na dobrú noc. O najstaršom Jožkovi, ktorý sa jej zrazu začal tak čudne dotýkať a ona sa musela pred ním schovávať v babkinej náruči. O najmladšom Martinkovi bezvládne ležiacom na posteli vo vedľajšej izbe. Pri ňom presedela celé hodiny. Naučila sa rozumieť jeho bľabotaniu a čítať v jeho veľkých žalujúcich očiach.
O mame hľadajúcej zabudnutie pri nekonečných seriáloch a v krásnych farebných časopisoch, rozložených v kuchyni na stole.

Len babka bola jej útočište a záchrana. U nej hľadala odpovede na mnohé otázky, s ňou sa rozprávala o svojich detských boliestkach a trápeniach. Len babka bola svedkom jej pokrokov pri čítaní a písaní prvých písmeniek. Len ona rozumela jej rozhodnutiu schovať sa pred svetom za závoj mlčania a s nádejou čakať na vyslobodenie. Len s ňou neustále hľadali odpoveď na otázku: Prečo?!!!

P.S.:Želám Ti, Helenka, aby tvoje okno do sveta bolo dokorán otvorené, aby všetci mohli počuť o tvojom šťastí a splnených snoch!

A ešte: Helenka odmietala komunikovať s cudzími ľuďmi do svojich 10 rokov. V škole boli jej vedomosti preverované písomnou formou. Učila sa dobre.