24 novembra, 2007

Z mozaiky dňa



Pamätám si ho ako mladého začínajúceho lekára. Naša škola patrila do jeho obvodu, navyše sme mali priamo v areáli na tú dobu celkom slušne vybavenú zubnú ambulanciu a tak som mala možnosť hneď od začiatku sledovať jeho profesionálnu kariéru. Mladý, šikovný, perspektívny.

Občas som ho vídavala v meste s manželkou a dvomi dcérkami. Obaja vysokí, štíhli. On s čiernymi mierne kučeravými vlasmi, ona blondínka s vlasmi skoro po pás. Bolo vidno, že láska im vo vzťahu nechýba.

Po novembri 89 si ako jeden z prvých lekárov v meste otvoril vo svojom rodinnom dome súkromnú ambulanciu. Nadštandardne vybavenú, s veľkou mäkkou sedačkou v predsieni. Na tú dobu niečo nevídané. Kombinácia dobrého mena, ktoré si získal v prvých rokoch svojej praxe a dokonale vybavená ordinácia urobili svoje. O klientelu nemal núdzu.

Potom sa začali o ňom šíriť reči. O jeho zvláštnom správaní, nespoľahlivosti, nečakaných reakciách pri rozhovore s pacientmi. Klebetilo sa aj o zhoršených vzťahoch v rodine, ba dokonca až o rozchode. Jedni to pripisovali alkoholu, iní videli príčinu v drogách, ďalším sa zdalo, že mu sláva stúpla do hlavy a od dobroty už nevie čo so sebou.

Pravda však bola kdesi úplne inde. Príčinou všetkých zmien bola choroba mozgu. Neviem podrobnosti, ale ide o postupné odumieranie mozgových buniek s následným progresívnym rozvojom demencie.

Choroba si vybrala svoju daň. Po čase nebol schopný vykonávať svoju prácu, nasledoval rozvod a odchod k rodičom, ktorí bývajú v susednej dedine.

Z času na čas sa objaví v meste, vždy v úbohejšom stave.

Aj dnes som ho videla. Takmer som ho nespoznala. Vychudnutý, zarastený, vlasy mu ako drôty trčali na všetky strany. Na bledej tvári neprítomný úsmev. Nervózne pobehoval po chodníku. Pohyboval sa zvláštne, skackavo, akoby mal v nohách strunky, ktoré mu bránia ovládať pohyby. Mala som dojem, že niečo hľadá.

Keď som vyšla z drogérie, uvidela som ho na druhej strane námestia pri potravinách. Chvíľu nazeral do výkladu, potom odbehol k susednému zelovocu a ešte trochu ďalej ku galantérke a znova zamieril k potravinám.

Vtom z dverí samoobsluhy vyšla mladá žena. Zbadala ho, na zlomok sekundy zastala a potom sa rýchlo rozbehla k zaparkovanému autu. Spoznala som v nej jeho dcéru. On zvláštne poskočil , zdvihol ruky akoby ju chcel zastaviť a rozbehol sa za ňou. Neskoro. Auto prudko vyštartovalo a vykľučkovalo z námestia.

Smutný obrázok.

Nedovolím si posudzovať a už vôbec nie odsudzovať správanie mladej ženy. Neviem akým spôsobom choroba poznačila vzťahy v rodine.

Ale predsa – je pozdrav či úsmev tak veľa?!

10 komentárov:

Blueska povedal(a)...

aký smutný príbeh takto na noc ...
musí sa cítiť veľmi bezmocný a sám

germa povedal(a)...

aj napriek tomu, čo bolo a o čom ostatní netušia, nedokážem pochopiť takúto reakciu. Úbohosť.

ninka povedal(a)...

velmi smutne, hlavne teraz, ked by on potreboval ich oporu :-(

Aventerra povedal(a)...

teraz do mna vosiel smutok. neviem si predstavit, preco nastal rozvod tak predcasne. vari zo strachu..?

Coy povedal(a)...

Suhlasim s Germou, nechapem to. Ten moj ma tiez daleko k titulu "Otec roka", no neviem, co by mi musel spravit, aby som sa takto zachovala. Zrejme jej ublizil viac, nez si sam mysli.

sas povedal(a)...

tak toto je trapne z jej strany. jej reakcia sa mi vidi ako zarodok cohosi choreho, ze by tiez mozog?

murphy povedal(a)...

smutný koniec. Pre všetkých...

Silviah povedal(a)...

Nevyspytateľné je ľudské konanie. A niekedy aj neľudské...

femma povedal(a)...

ďakujem vám všetkým za návštevu:-)
trochu som pátrala po osude tohto človeka - jeho rodina, to znamená bývalá manželka s dcérami s ním prerušili kontakty a z rozprávania kolegýň som sa dozvedela, že keď prišiel za dcérou do školy, zahnala sa naňho stoličkou a kričala - zmizni, robíš nám iba hanbu!!
táto nenávisť pochádza z obdobia, keď sa už u neho prejavovalo chorobné správanie, ale nikto si neuvedomoval, že je vlastne chorý...
veľmi mi je ho ľúto, lebo naozaj zostal sám :-(

Marcus povedal(a)...

Zaujímavé takmer všetci vieme rozoznať, že konanie jeho príbuzných nie je správne. Ale ruku na srdce.
Ako by sme sa asi zachovali my???
Ja sám za seba odpoviem ,, Neviem"
Život ma už veľaraz naučil :
NIKDY NEHOVOR :,, N I K D Y "