Magické čaro vianočnej noci

Eva dobehla na poslednú chvíľu. Kúpila si lístok a rýchlym pohľadom zhodnotila situáciu v autobuse. Na počudovanie bol takmer prázdny. Urobila pár krokov smerom dozadu, no zrazu sa náhle otočila a zamierila k prvému sedadlu pri dverách. Kufrík vyložila na policu nad hlavou. Mäkký kabát s teplou podšívkou prehodila cez malé zábradlie, ktoré tvorilo akúsi bariéru medzi ňou a vstupným priestorom do autobusu. Chvíľu jej trvalo kým sa pohodlne usadila.
,, Dnes je utorok, 23. decembra. Časové znamenie ohlásilo 23 hodín. Začínajú sa správy Slovenského rozhlasu,“ zaregistrovala melodický hlas vychádzajúci odkiaľsi spod nôh šoféra.
Znervóznela. Kdesi hlboko vo vnútri sa jej zahniezdil známy nepokoj. Podvedome zaujala obrannú polohu. Sklonila hlavu a prekríženými rukami si silno stlačila roztrasený žalúdok. Zhlboka sa nadýchla. Raz, dva, tri... vypúšťala pomaly vzduch nosom, dúfajúc v úľavu.
Raz, dva, tri... desať, sto, stopäťdesiat...dvesto...och, Bože, koľkokrát už takto dúfala, že sa jej azda podarí zbaviť bolesti, čo jej trýznivo rozožierala dušu aj telo, ničila ju, ochromovala a ani po roku nestrácala na intenzite a vytrvalosti.
Hlas z rádia oživil aj tak boľavé spomienky. Dnes je 23. decembra ...
23. decembra presne pred rokom sedela v obývačke prenajatého bytu v centre hlavného mesta a netrpezlivo čakala na známy zvuk otáčajúceho sa kľúča v zámku vchodových dvier.
Mali to byť ich prvé spoločné Vianoce.
Presne do detailov si pamätá chvíľu, keď ochromená neuveriteľnou správou, položila telefón, prešla k stolíku uprostred izby a postupne sfúkla plameň všetkých štyroch sviec adventného venca.
Presne do detailov si pamätá zvláštny pocit úľavy, keď na izbu zosadla tma, potom čo vytiahnutím šnúry zo zásuvky umŕtvila teplé svetlo ich prvého vianočného stromčeka, malé sviečočky precízne poukladala do vianočnými motívmi vyzdobenej škatule a natlačením do odpadkového koša a priklopením vrchnáka definitívne spečatila ich nenaplnený osud.
Je to presne rok.
Rok najboľavejšej bolesti, nekonečnej prázdnoty, zúfalstva, absolútnej bezmocnosti, nemilosrdne obviňujúcich otázok, neprichádzajúcich odpovedí a nezmyselnej,ale o to trýznivejšej túžby.
Túžby ešte aspoň raz...
Ešte aspoň raz... cítiť, vidieť, dotknúť sa, pohladiť, objať ...
Ešte aspoň raz ... povedať nedopovedané, počúvať nevypočuté...
Chýbal jej. Jeho láska, objatie, sila, neha, istota... Bože, ako jej chýbal!

Zrazu sa strhla. Pozrela na hodinky. Prekvapilo ju, ako rýchlo cesta ubieha.
Na zlomok sekundy si predstavila mamu čakajúcu na jej príchod v obývačke vianočne vyzdobeného domu a silou vôle potlačila dotieravo vracajúcu sa predstavu inej izby ....

Nervózne sa pohniezdila, zmenila polohu a vystrela stŕpnuté nohy.
Zrazu si uvedomila zvláštne napätie, ktoré majetnícky obsadilo každú bunku jej tela, zavŕtalo sa do nej a premenilo ju na časovanú bombu, s ktorou si zatiaľ nevedela poradiť. Chvíľu skúmala pocity, ktoré ňou lomcovali. Zmeravela, ohúrená istotou, že pôvodcom jej nepokoja sú oči. Bola si stopercentne istá. Niekto ju intenzívne pozoruje. Prudko sa otočila. V ospalej temnote autobusu zazrela len nejasné siluety niekoľkých driemajúcich hláv, kývajúcich sa v rytme jazdy.
Podozrievavo pozrela na šoféra.
Zbytočne.
Okrem pár desiatok metrov osvetlenej vozovky ho evidentne nič iné nezaujímalo. Napriek tomu, ani nevedela prečo, ho neprestala pozorovať. V prítmí autobusu, v slabom svetle malej lampy, zavesenej kdesi na hornom ráme predného skla , nerušene preskúmala siluetu tváre a potom pomaly skĺzla zrakom na krk, chrbát, preskočila rukáv modrej košele, vyhrnutý až nad lakeť a zahľadela sa na mužove ruky voľne položené na volante.
Ustrnula a fascinovane ich pozorovala.
Boli to nádherné michelangelovské mužské ruky. Mocné, svalnaté, krásne anticky tvarované.
Ruky aké ešte nikdy nevidela a predsa tak dôverne známe a blízke.
Eva striedavo prechádzala pohľadom z jednej ruky na druhú.
Mierne vystupujúca žila tiahnúca sa pozdĺž ľavého vnútorného predlaktia a temná priehlbinka dlane vyžarovali toľko nehy, až mala pocit, že jej presakuje do žíl a zaplavuje celé telo. Nebránila sa. Ruky ju privádzali do vytrženia. Teraz už s istotou vedela, že z nich pramení jej nepokoj. Vlastne ich podvedome zaregistrovala už pri vstupe do autobusu. To preto sa náhle rozhodla sadnúť si na prvé sedadlo. A teraz ich má na dosah. Presne také o akých snívala. Ruky plné sily, nehy a bezpečia. Ruky túžiace a ponúkajúce. Ruky sľubujúce spaľujúcu vášeň ale aj nekonečný pokoj. Premkla ju nástojčivá túžba dotknúť sa ich. Rozhodla sa.
Ako zhypnotizovaná vstala, pomaly zostúpila do uličky , urobila dva drobné krôčiky smerom doprava a akoby zbavená vlastnej vôle, úplne neschopná zastaviť svoje šialené počínanie, si odovzdane kľakla na studenú podlahu.
Ľavou rukou nahmatala operadlo sedadla. Zavrela oči, čelom sa zľahka oprela o mužove svalnaté rameno a bruškami od vzrušenia trasúcich sa prstov jemne a veľmi pomaly prešla po ryšavkastých chĺpkoch pokrývajúcich vonkajšiu stranu predlaktia. Dlaňou preskúmala trochu drsnú pokožku záprstia a vrátila sa späť na predlaktie.
Ruka muža na zlomok sekundy znehybnela a potom sa poddala skúmajúcim dotykom jej prstov.
Eva stratila pojem o čase. Nedokázala už rozoznať, či bdie alebo sníva. Chvíľami mala pocit, že sa prepadá do nekonečnej tmy mrazivého priestoru, no vždy tu boli ruky, ktoré ju vyniesli až k belostne teplej oblohe. Už nechcela nič. Len ostať v teplom náručí, cítiť jeho silu a bezpečie.

,,Slečna Tomášiková, prosím vás, skúste si ešte na niečo spomenúť. Viete, hocičo, aj zdanlivo bezvýznamná maličkosť, nám často krát môže veľmi pomôcť. A zvlášť pri takomto záhadnom prípade. Nie je predsa možné, aby nikto z vás, čo ste boli v autobuse , si nič zvláštne nevšimol.“
,, Pán policajt, naozaj som vám už povedala všetko. V okamihu nehody som spala. Potvrdil vám to jeden z cestujúcich a aj záchranári. Našli ma zakliesnenú pod zábradlím. Asi stáli pri mne všetci anjeli. No a potom ...ten môj kabát! Mám síce poriadne doudierané kolená, ale to je všetko. Je mi ľúto, ale nemôžem vám pomôcť,“ ospravedlňovala sa Eva.
,, No zrejme budeme musieť prípad uzavrieť s tým, že príčinou nehody bol mikrospánok. Bohužiaľ, ani od šoféra sa zatiaľ nič nedozvieme. Cestou do nemocnice sa jeho stav náhle zhoršil a lekár nám nedovolil vypočuť ho. Veru, jeho rodina bude mať smutné Vianoce.“

Eva sa rozlúčila, obliekla si kabát a s kufríkom v ruke vyšla z budovy. Už sa brieždilo. Pichľavý chlad jej pripomenul, že zabudla na rukavice. Siahla do vrecka kabáta. Z koženého klbka zrazu niečo vyletelo a s jemným cinknutím dopadlo na chodník. Pomaly sa zohla. Chvíľu nepohnute stála s otvorenou dlaňou a so zatajeným dychom pozerala na malý strieborný prstienok. Zásnubný. Premkla ju ostrá bolesť.
Niekoľko minút sústredene rozmýšľala, horúčkovite sa hrabala v spomienkach.
Nechápala. Bola si istá, že prsteň spolu s ďalšími vecami leží na dne škatule dobre ukrytej pred zrakmi nepovolaných. Aj pred ňou samou.


Váhavo sa otočila k budove, ktorú pred chvíľou opustila. Skúmavo prebehla zrakom celé okolie . Žiadalo sa jej zakričať, nahlas zavolať jeho meno. Je tu, je pri nej. Vedela to.
Tvárou jej prebehol ľahučký úsmev. Z celej sily zovrela dlaň a pevným krokom vykročila do mrazivého rána Štedrého dňa.
Začali sa Vianoce.

Premárnená šanca

Nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa po vcelku pokojnom týždni v posledný pracovný deň udialo niečo nezvyčajné. Z pokoja ma nevyviedla ani kolegyňa Danka, keď mi k rannej šálke ovocného čaju v zborovni nemilosrdne naservírovala aj vetu:

,, No, tí tvoji sa zase predviedli! Keď nie si v škole, vyvádzajú ako odtrhnutí z reťaze.“ Rozhodla som sa, že to budem brať ako kompliment a zareagovala som len pokrčením pliec. Božka, ktorá mala včera dozor, však pritvrdila:,, Aj cez prestávky! Keby si videla, čo stvárali...! A nedali si povedať! Cez poslednú prestávku som už úplne rezignovala!“

Pousmejem sa a v poslednom dúšku čaju utopím vetu o tichej chodbe na mojom dozore. Zdá sa však, že môj pokoj pôsobí na kolegyne presne opačne akoby som chcela, lebo z kúta od okna doletí veta:

,,Sú nesmierne vypočítaví a správajú sa účelovo. A to je ešte horšie, ako keby boli stále zlí!“

Zhlboka sa nadýchnem a namiesto reakcie len vstanem, presuniem sa k umývadlu a pomaly a dôkladne umývam šálku. Dvíha sa vo mne zlosť, no odhodlanie nepokaziť si deň je silnejšie.

Nakoniec kapitulujem a beriem si zo stola veci. Na chodbe sa stretnem so zemepisárkou Majkou. Výraz jej tváre neveští nič príjemné. ,, No dobre, že ťa vidím. Včera som mala dve hodiny v tvojej triede a mám problém. Boli zlí ako čerti! A predstav si, čo sa mi stalo! V snahe ukázať im ako sa správajú, začala som ich parodovať. Nech si uvedomia, akí sú nemožní! Nech vidia, ako to vyzerá, keď sedia s

nohami vyloženými na lavici... no skrátka, nastavila som im zrkadlo! A oni? Oni to zobrali akože žartujem a mali z toho ohromnú zábavu! A ten trhnutý Tomáš vstal a opýtal sa ma, či si ma môže odfotiť! A aj si odfotil! Veď mobily sú predsa zakázané! Však som mu ho aj zobrala! A úplne ma dorazila Barbora, keď na konci hodiny na drzovku zahlásila: toto bola najlepšia hodina zemepisu od začiatku roku! No povedz, nie sú magori?! Vôbec nič nepochopili!“

Predstavujem si opisovanú situáciu v triede a potláčam úsmev. Sľubujem, že celú vec na triednickej hodine prešetrím.

Cestou do triedy sa nechám ovládnuť hnevom. Hnevám sa na všetkých a na všetko.

Však im ja ukážem! Prvými obeťami sú Tomáš, Andrej a Lukáš sediaci na lavičke pred triedou. Na ich ,, Dobré ráno, pani učiteľka!“ zareagujem nekompromisne: ,,Choďte okamžite do triedy! Máte sa predsa pripravovať na vyučovanie!“ Ich stuhnuté tváre a tichý ústup do útrob učebne mi dodávajú guráže.

Byť absolútnym pánom situácie je skvelý pocit!

Vo vedľajšej jazykovej učebni, ktorá patrí iba mne, postupne prevetrám všetkých kolegyňou označených vinníkov. Nakričím, naziapem, nedám im dýchať, nepustím ich k slovu. Som spokojná. Veď vidieť deviatakov totálne na kolenách je nedosiahnuteľná méta mnohých kolegov.

Pokračujem ďalej vo svojom víťaznom ťažení , nakuknem do triedy a s nemalou dávkou škodoradosti oznámim: ,,Tešte sa na triednicku!“

Celé dopoludnie plánujem a dávam dokopy čo všetko im poviem, zakážem a prikážem. Premyslím opatrenia a tresty. O svojom víťazstve nepochybujem.

V triede ma víta absolútne ticho. Cestou k stolíku zaregistrujem dokonale čistú tabuľu a vzorne poukladané kriedy. Na zemi ani smietka. Mokré machule pod tabuľou svedčia o snahe zlikvidovať do posledného zrniečka prachu všetko , čo by mohlo vzbudiť moju nevôľu.

Vedia, ako nenávidím neporiadok.

Vedia, že ja viem, ako oni nenávidia upratovanie.

Donekonečna naťahujem zápis do triednej knihy. Nie kvôli nim. Kvôli sebe. Potrebujem čas.

,,Sú nesmierne vypočítaví a správajú sa účelovo“ znejú mi v ušiach slová kolegyne.

Pomaly vstanem. Vo vzduchu visí strach, očakávanie, nádej a možno kdesi slabučký náznak vzdoru.

Vidieť deviatakov totálne na kolenách nie je dobrý pocit.

,, Tak – čo sa to tu včera udialo?“ začnem pokojným hlasom. Pomaly zdvíhajú hlavy a vydýchnu si.

Po triednickej hodine zostanú v triede ešte Norika a Barbora. Sú pokladníčky a odovzdávajú mi vyzbierané peniaze. Barbora zrazu pozrie na mňa:,, Pani učiteľka, ja by som chcela ešte k tomu včerajšku. Naozaj sme si všetci mysleli, že pani učiteľka žartuje. Ale keby aj nie, to sa nedalo vydržať. V tej šiltovke, čo si nasadila na hlavu ,vyzerala otrasne. Museli sme sa smiať!

Viete, s ňou je to ťažké. Pri nej nikdy nevieme na čom sme. Väčšinou príde na hodinu naštvaná a potom jej vadí aj krivo položený zošit! A potom vyrýva. A aj včera! Najprv nakričala na Tomáša, že ju odfotil a keď si pozrela fotky, tak sa začala smiať, že ... to si chcel ukázať aké mám veľké brucho, však? A potom chcela od neho, aby jej povedal, pre koho to fotil. Ale on to nikomu nechcel poslať, to bolo len tak, zo srandy, veď načo by to komu bolo...!“

Neubránim sa úsmevu.

Z oboch dievčat zrazu spadnú zábrany a začnú jedna cez druhú rozprávať. Žalujú sa, obžalovávajú, kritizujú, nastavujú zrkadlo. Zrkadlo, pohľad do ktorého by niektorým kolegyniam poriadne skrivil tvár.

Je mi mizerne. Nie z toho, čo som počula od dievčat. To predsa nie je pre mňa nič nové. Ony len nahlas vyslovili to, o čom si v zborovni šepkáme. O čom donekonečna omieľame, že s tým treba niečo urobiť. A nerobíme nič.

Je mi zle z toho, že v tom srabe nechávame decká. A ešte si vynucujeme úctu, rešpekt, uznanie, poslušnosť, poúčame ich o povinnej vďačnosti a hlavne o nedotknuteľnosti učiteľa. Každého.

V pondelok máme pracovnú poradu. Chvíľami rastie vo mne odhodlanie vypustiť konečne džina z fľaše.

Viem však, že to neurobím.

Škoda.

Možno by v školstve konečne začala skutočná reforma...

Prosba

Tretiačik Ondrík patrí k najzvláštnejším deťom, aké sa mi za celé roky učiteľskej praxe priplietli do cesty. Tmavooké šťúple chlapčiatko, akoby večne na úteku pred vonkajším svetom. Drobné tielko schované vo viacerých vrstvách teplého oblečenia. Hrubá mikina nestačí. Do lavice zasadne aj v teplej vetrovke a čiapke stiahnutej až po oči. Po viacnásobnom upozornení síce vylezie zo svojho úkrytu, ale v nestráženej chvíli sa opäť zakuklí. Do kapucne, spod ktorej mu svietia iba tmavé kukadlá. Aj keď sa veľmi snažím, dvere do jeho sveta zostávajú pre mňa zatvorené. Z času na čas sa mi podarí zapojiť ho do konverzácie. Testy píše na jednotky.

Od triednej učiteľky sa dozvedám, že ide o ,,určitú formu autizmu“.

,,Potrebuje čas,“ utešuje ma kolegyňa, ,, neboj sa , veď nemčinu má rád a na hodiny sa teší“.

Nedávno nastal zlom. Pred začiatkom hodiny pribehlo chlapča ku mne pred tabuľu.

,, Pani učiteľka, moja mama išla včera do nemocnice a tam jej dali bábätko. Bude sa volať Emka a bude to moja sestrička. A zajtra nám ju aj ukážu !“ šepkalo mi s bezhraničnou dôverou.

Pred ďalšou hodinou som už obdivovala Emku aj na fotografii.

Čo viac si môžem želať? Veci sa pohli správnym smerom. Som si však vedomá, že je to len začiatok a pred nami je ešte dlhá cesta...

Chlapča mi neschádza z mysle. Jeho prijatie správy o narodení sestričky ma dojíma k slzám. Rozumiem mu a jeho radosť si ako vzácny darček pribaľujem k tej mojej.

Budem totiž starou mamou. Párik chutnučkých bábätkovských ponožtičiek a dve povestné čiarky na baby teste boli najkrajším prekvapením v mojom živote.

Ešte je to len naše vzácne rodinné tajomstvo. Strážime si ho a statočne sa poddávame vlnám radosti a strachu s nádejou na šťastný koniec, či vlastne začiatok...

Začínam si teda písať Denník starej mamy.

Prvé riadky v ňom budú patriť už spomínanému prekvapeniu. Moja radosť bola taká veľká, že som odpustila aj sprisahanie , ktoré si voči mne moji blízki pripravili. Všetci, ktorí tú novinu mali vedieť, už o nej totiž vďaka telefonickým tamtamom vedeli. A nenechali si ujsť príležitosť osobne sa zúčastniť okamihu, keď sa to dozviem ja. Nuž, vyšlo im to. Určite neboli sklamaní.

A nebude tam chýbať ani výrok nádejného starého otca, ktorému v žiadnej situácii nechýba zmysel pre humor. Keď mu dcéra po návšteve poradne s hrdosťou oznámila, že naše bábenko už meria 11 mm, nadšene zareagoval: ,, Fíha, no to už máme ozajstného Valibuka!“

Cítim, že obdobie, do ktorého práve vstupujeme, bude spolu s narodením našich detí patriť k tým najvzácnejším v našom živote.

Dovoľ nám, Pane Bože, prežiť ho šťastne a naplno!!!

Na okraj...

Vybrali sme sa na predstavenie muzikálu Mníšky Milionárky /Feldek je trieda, nie?/
Smola. Miesta sme mali až v samom strede.
Z ohľaduplnosti voči divákom sme vydržali až do prestávky.

Cítili sme sa ponížení a urazení.
A nielen my.

V prachu pod sedadlami sa váľala pošliapaná...úcta k divákovi.

Možno...skutočný príbeh

9. časť

,,To snáď nie je pravda, vymýšľaš si!“ smiala sa do telefónu Ivana. Svetlana jej práve porozprávala o dnešnej poprave v riaditeľni.

Hoci jej priateľka z detstva žila už vyše 10 rokov so svojou rodinou v hlavnom meste, dokázali si aj na diaľku udržať dôverný , obojstranne naplňujúci vzťah. Svetlane vyhovoval jej zmysel pre humor, nadhľad a schopnosť vyťažiť z každej situácie maximum pre seba.

,,Prosím ťa, čo ti šibe?“, kričala na ňu na izbe internátu, keď Svetlana po nešťastnej príhode na plavárni odmietla ísť večer do klubu na diskotéku. ,,Nikto sa ti nebude vysmievať! Ježiši Kriste, čo nevieš, že ti všetky baby na fakulte závidia? Čo by dali za to, aby taký fešák ako je Turský skočil za nimi do vody a vyniesol si ich na breh ako princeznú!“

A aj teraz. Namiesto poľutovania Ivana kričí a vysmieva sa. Nevadí. Práve to Svetlana potrebuje. Aby sa celkom nezbláznila. Aby sa neutopila v mori sebaľútosti a sebaobviňovania.

Ivana už predsa dávno pozná jej príbeh. Preto sú jej obvinenia Mikolášovej také smiešne.

Vie, že tu vôbec nejde o Igora Garaja. Všetko sa to síce začalo pri okrúhlom stolíku v útulnej kaviarničke pod hradom, ale kľúčovou postavou príbehu sa nečakane stal Peter. Chlapec od susedov, ktorý bol pre ňu, jedináčika, bratom, sestrou, najlepším kamarátom a kamarátkou. On ju učil liezť na lipu pod ich oknami, s ním piekla koláčiky v pieskovisku, on ju odhodlane bránil, keď si ju chalani natrvalo zaškatuľkovali do priečinka s označením ,,bifľoška“ a rozhodli, že s takými sa nikto nebude baviť. Až po skončení strednej školy sa začali ich cesty rozchádzať. Jeho rodičia sa vrátili do rodičovského domu v akejsi dedinke na Záhorí a aj vysokú školu navštevovali každý v inom mieste. Z času na čas si ešte napísali a raz sa videli na pomaturitnom stretnutí. Potom sa na dlhé roky odmlčali. A zrazu z ničoho nič opäť vstúpil do jej života. Nedávno nastúpil do firmy, v ktorej pracoval aj Igor Garaj. Samozrejme, že si zaspomínal na roky prežité v súčasnom Igorovom bydlisku. A tak sa dostali až k nej. Peter nič neodkladal a ozval sa. Možnosť, žeby odmietla jeho pozvanie na večeru ani nepripustil. Kapitulovala. Šla aj na oslavu jeho narodenín. V úzkom kruhu najbližších kolegov s partnerkami , v diskrétnom prostredí malého hotelíka v krajskom meste sa cítila bezpečne a po mnohých rokoch aj uvoľnene, akoby spadli z nej okovy, ktorými sa sama ani nevie prečo, po celé roky sputnávala. Cítila, že niečo sa deje. Maličké svetielko nesmelo vysielalo do jej duše jemné lúče tepla. Bolo to čudné, ale nebránila sa.

Ivana vedela aj to, že z oboch ,,randezvous“ s Petrom ju domov neskoro v noci doviezol Igor Garaj a keďže mal galantnosť v krvi , bolo preňho celkom samozrejmé odprevadiť ju až k dverám bytu. A to zrejme dobrá duša, sliediaca namiesto spánku pri okne, absolútne nezvládla. Tamtamy fungovali stopercentne.

,,Iva, vieš čo ma na celej záležitosti najviac štve? Že si Mikolášová vymyslela práve takúto blbosť! Bože, ja a chlapi!!! Absurdné! Veď ty najlepšie vieš ako je to so mnou a s mužmi a že by som si nikdy nedovolila...Dočerta, však žijem ako mníška...!A pritom... keď sa pozriem okolo seba... napríklad Eva, kolegyňa z dolného stupňa... už roky to ťahá s predsedom školskej rady, vzorným otcom rodiny. Už sa ani neskrývajú, všetci o nich vedia.. a to je v poriadku, nikto sa nesťažuje. Alebo Lipovská, riaditeľka z materskej školy a jej románik s primátorom ... a vraj najlepšia kamarátka jeho ženy! Fuj, je mi z toho zle!“

,,Prosím ťa, prestaň už fňukať!“ nemilosrdne ju prerušila Ivana. ,, Sama si si na vine! Tie tvoje večné obavy čo povedia ľudia! Celý život si sa správala ako učiteľka, nie ako človek z mäsa a kostí. Chcela si byť vzorom a čo sa z teba stalo! Stará panna, zošnurovaná vlastnými, nikomu nepotrebnými zásadami, čo sa bojí čo len o krôčik vybočiť z vymyslenej dráhy. A Mikoláške to vyšlo! Prekukla ťa a presne odhalila tvoje najslabšie miesto. Uvedomila si, kde si najzraniteľnejšia a využila to. Aby ťa dostala na kolená a prinútila urobiť to, čo ona chce. Úplne sprosto ťa začala vydierať. A že sa nikto nesťažuje na Evu, alebo Lipovskú? No veď načo aj! Tým, že sa so svojím vzťahom neskrývajú, dali najavo, že sú im všetci ukradnutí. Nehovorím, že je to správne, ale funguje to. Klin sa klinom vybíja, bohužiaľ, stále to platí“

,, Máš pravdu! Urobila som chybu. Mala som sa držať tých , ako si povedala, nikomu nepotrebných zásad. Pre mňa však boli dôležité. Držali ma nad vodou a zaručovali mi pokoj. Nič mi nechýbalo! A vieš čo? Aj to tak urobím. Hneď teraz vymažem Petra zo svojho života a aby mala pani Mikolášová pokojný spánok a nemusela sa báť o mravný vývoj svojho geniálneho synáčika, podám hneď zajtra výpoveď. A všetko bude tak, ako predtým!“

,,Prosím ťa , prestaň a začni sa už správať ako dospelá žena! Nehnevaj sa, ale pripadáš mi ako dievčatko, do ktorého jeho nepodarená mater stále hučí, že sama si môže za to, že ju ten bastard otčim pri každej príležitosti obchytkáva, lebo je zlá a neustále ho svojím správaním provokuje“ hučala do telefónu Ivana. ,,Ty nemáš prečo ustupovať! Nič zlé si neurobila!“

,,Ivulka, nenamáhaj sa, už som sa rozhodla. Nechcem sa už s tým zaoberať. Urobím to tak, ako som povedala.“

Po chvíľke ticha znel Ivanin hlas odrazu mäkko až odprosujúco.

,,Sveťa, prosím ťa, neblbni. To by bolo to najhoršie, čo by si mohla urobiť. Nesmieš to vzdať.

Vieš čo, mám jeden návrh. Teraz pustíš celú záležitosť z hlavy a dobre sa vyspíš. A zajtra si urobím cestu do vášho regiónu a všetko to ešte raz spolu v kľude preberieme. Ak si dobre pamätám, zajtra máš len tri hodiny, však? To znamená, že o pol jedenástej ťa môžem vyzdvihnúť. Dohodnuté?“

,,Fajn, dobre, budem rada , keď prídeš. Budem mať však čas len do dvanástej. Šiestu hodinu totiž suplujem.“

Keď Svetlana zložila slúchadlo, bola už celkom pokojná. Už sa rozhodla. Zajtra celú záležitosť definitívne uzavrie.

Možno...skutočný príbeh

8.časť

,,Pani učiteľka Záhumenská, mohla by si , prosím ťa, ísť so mnou do riaditeľne! Pán riaditeľ potrebuje s tebou niečo prejednať,“ strčila do dverí zborovne hlavu zástupkyňa riaditeľa. ,,Fúha, to bude čosi dôležité,“ prebehlo Svetlane mysľou, keď ju nasledovala. Zástupkyňa používala tento oficiálny tón vždy, keď chcela podčiarknuť vážnosť situácie, a hlavne dať najavo, že v prípade nejakých problémov žiadne kamaradšafty neplatia.

V duchu rýchlo urobila rekapituláciu uplynulých dní, no nenašla nič, čoby mohlo vyvolať záujem šéfa o jej osobu. Žiadne prešvihnuté termíny, či dokonca nesplnené úlohy. Napriek tomu ju premkla predtucha valiacej sa pohromy. Nepríjemný pocit v žalúdku sa ešte znásobil pri vstupe do riaditeľne. Zreteľne cítila , že čosi visí vo vzduchu. Prijala ponúknutú stoličku a s napätím sa zadívala na riaditeľa.
,, Pani kolegyňa, prejdem rovno k veci. Včera mi bol doručený list...teda... sťažnosť... presnejšie povedané...žiadosť o prešetrenie prípadu chlapcov, určite si spomínate .... prípad...alkohol. Rodičia chlapcov nesúhlasia s výsledkami vyšetrovania a žiadajú aj prehodnotiť výchovné opatrenia, čiže požadujú zrušiť návrh na znížené známky zo správania na stupeň 2. Nakoniec, nech sa páči, list je vám k dispozícii!“

Srdce jej bilo až kdesi v hrdle a mala čo robiť, aby papier udržala v trasúcich sa rukách. Rýchlo preletela očami strojom písaný text. Vážený pán riaditeľ!
Z poverenia rodičov žiakov, ktorí boli obvinení z ... obraciam sa na vás so žiadosťou... Veľmi si vážime doterajšiu prácu triednej učiteľky, ale v tomto prípade ... Chlapci tvrdia, že nevedeli, že vo fľaši je alkohol a napili sa iba raz... Veríme našim deťom a žiadame prehodnotiť...Navrhované opatrenie považujeme za neprimerane prísne...

No samozrejme, pani Mikolášová ,vzdychla si Svetlana. Napriek tomu, že bola zvyknutá na večné sťažnosti pani Kverulantky, ako ju v duchu volala, tento krát ju list predsa len trochu zaskočil. Bola si stopercentne istá, že celá záležitosť je uzavretá. Zhlboka sa nadýchla a pokojne poznamenala:,, Myslím, pán riaditeľ, že teraz je to už len vo vašich rukách. Ja už vlastne nemám k tomu čo dodať, všetko je uvedené v správe, ktorú som vám po skončení vyšetrovania predložila. Snáď len... všetci rodičia správu čítali a bez pripomienok podpísali, teda súhlasili. Neviem si vysvetliť zmenu ich postoja.“ Hoci sa tvárila pokojne, škrelo ju to. Tak predsa! Oficiálne písomné sťažnosti rodičov sú nočnou morou pre učiteľov. Bola však presvedčená, že jej sa to nemôže stať. Vždy sa vedela s rodičmi dohodnúť. Aj s pani Mikolášovou. Pár krát síce nechýbalo veľa, aby si skočili do vlasov. Nakoniec vždy zvíťazil zdravý rozum.

Svetlana akoby z diaľky vnímala slová riaditeľa: ,, Pani kolegynka, som presvedčený, že ste v tomto prípade postupovali správne. Viete, zo zákona mi vyplýva povinnosť na sťažnosť v predpísanej lehote písomne odpovedať. Dúfam, že chápete, že musím celú záležitosť ešte raz formálne prešetriť.“ Mechanicky prikývla. Cítila ako jej vnútro úplne zaliala nedefinovateľná zmes pocitov krivdy, nespravodlivosti a hanby z profesionálneho zlyhania.

A nielen to. Ešte stále držala ten prekliaty list v rukách a očami prevŕtavala pre ňu nepochopiteľné slová: Z poverenia rodičov žiakov... Tomu neverila, to si Mikolášová vymyslela! Igor Garaj o tom určite nič nevie. Alebo...predsa?.. krv nie je voda... Nie, to by neurobil!

Ticho, čo sa zrazu rozhostilo v riaditeľni , preťal ostrý zvuk školského zvončeka. Úplne naraz, ako na povel sa spolu so zástupkyňou zdvihli zo stoličiek a zamierili k dverám. Svetlana zdvorilo ustúpila svojej nadriadenej a nechala ju prvú vyjsť na chodbu. Už-už chcela vykročiť za ňou, keď zrazu počula hlas riaditeľa:,, Pani učiteľka, prosím Vás, ešte na moment! Viete, ten list... nevrátili ste mi ho.“ Krátko sa zasmiala, keď si uvedomila, že papier ešte stále drží v ruke. Jej ,,prepáčte!“ však zostalo visieť vo vzduchu a celkom sa stratilo v riaditeľových slovách. Zrazu hovoril celkom potichu, akoby sa bál, žeby ho niekto mohol počuť. Tváril sa nezvyčajne tajnostkársky a akosi otcovsky dôverne a to neveštilo nič dobré. ,, Pani kolegynka, máme tu ešte jeden problém. Hmm... pôvodne som nechcel teraz o tom hovoriť, hlavne nie pred pani zástupkyňou. Ale keď vás tu už mám, vybavíme to hneď. Sadnite si, prosím!“

Nechala sa odviesť k stoličke a s obavami čakala ne jeho ďalšie slová. Vôbec nič nechápala a nevedela si predstaviť, čo bude nasledovať. Bolo jej však už jasné, že to, čo príde, zatne do živého. Inštinktívne si zopäla ruky a pritisla ich na prsia. ,,Preboha, čo sa deje...!“vydýchla.

,,No.... tá sťažnosť, ten list, to nie je jediné, čo som dostal. Akoby som to... skrátka, pani Mikolášová mi oznámila ešte jednu skutočnosť, týkajúcu sa vás a .... pána Garaja.“

,,Pána Garaja?“ nechápala Svetlana. ,, Ale veď on zápisnicu podpísal, nesťažoval sa, nenamietal, ba dokonca, keď sme sa nedávno stretli...“

,, Tak...vy ste sa stretli ... veď o to práve ide! O to vaše stretnutie, či stretnutia...!Pani Mikolášová sa nejakým spôsobom dozvedela o...povedzme...vašich nadštandartných kontaktoch s pánom Garajom a považovala si za povinnosť informovať ma o tom. Ale nielen to. Vyhráža sa, že podá sťažnosť na krajský školský úrad a neviem kam ešte, že mi nevadí, že žiakov vychováva osoba s pochybnou morálkou, rozbíjajúca rodinu, ktorá môže vážne ohroziť ich mravný vývoj. A dokonca dovolím, aby takáto osoba súdila a trestala nevinné deti...“

Zvláštne. Zachvátil ju známy pocit. Déjà vu. Totálne ochromenie, neschopnosť brániť sa. Tak ako vtedy na fakulte. Na plavárni, keď sa učila plávať. Inštruktor usúdil, že jej to už celkom dobre ide a môže sa zaradiť medzi plavcov. Keď si uvedomila hĺbku vody pod sebou, spanikárila a šla ku dnu. Pud sebazáchovy nefungoval. Prehlušil ho pocit hanby, že sa to stalo práve jej. Ani nekričala o pomoc. Tak veľmi sa hanbila. Úplne to vzdala. Nebyť pozorného inštruktora, zostala by ukrytá na dne bazéna.

Sedela s prekríženými rukami na prsiach a túžila nebyť.

Riaditeľ si vysvetlil jej mlčanie ako priznanie viny.

Hlupák! Nič nechápal. Nenávidela ho za sprisahanecký úsmev, ktorým ju chcel presvedčiť, že rozumie... veď sme len ľudia!

,,Pani kolegynka, viem, je to vaša výsostne osobná vec, ale predsa, skúste ma pochopiť, ja musím myslieť aj na dobré meno našej školy...“

Nepočkala, kým dohovorí. Vedela, čo bude nasledovať.

Bez slova podišla k dverám. Už bola jednou nohou na chodbe, no predsa pozbierala všetky sily, zastala, otočila sa a ticho hlesla:,, Pán riaditeľ, všetko je to inak!“

Možno... skutočný príbeh

7.časť

,,Konečne učebnica ako má byť!“ potešila sa Svetlana, keď si prelistovala novinku z ponuky známeho vydavateľstva orientujúceho sa na cudzojazyčnú literatúru.

Už od rána sedela na seminári pre učiteľov anglického jazyka, ktorý organizovalo metodické centrum sídliace v krajskom meste. Mladá angličtinárka, pôsobiaca na súkromnom osemročnom gymnáziu v hlavnom meste, s oduševnením rovnajúcim sa výške honoráru, ktorý jej sľúbilo vydavateľstvo, rozprávala o svojich len a len pozitívnych skúsenostiach pri práci s ponúkanou učebnicou. Hoci sa Svetlane bridili priehľadné reklamné triky jednotlivých vydavateľských agentúr, tento krát ju prezentovaná kniha skutočne zaujala.

Nápadité grafické spracovanie a príťažlivé ilustrácie skvelo podčiarkovali aktuálne, vtipné a pre deti zaujímavé texty. Oceňovala množstvo dialógov a rozličných cvičení podnecujúcich rozvoj živého jazyka. ,, Tá kniha žije, je akurátne strelená a krásne ukecaná“, vytešovala sa v duchu Svetlana.

,,Prosím vás, bude učebnica dotovaná ministerstvom školstva?“ s nádejou sa opýtala zanietenej prednášajúcej. Nadšenie vyslankyne vydavateľstva na chvíľku, ale naozaj len na chvíľku, mierne pohaslo : ,,Bohužiaľ, nie...kniha sa síce dostala do užšieho kola výberového konania, a veľmi sme dúfali, že prejde, ale nakoniec vyhrala tá, ktorú v súčasnosti používate. Viete, lobbing funguje aj v tejto brandži... ! Ale nemusíte mať obavy. Ak rodičom rozumne vysvetlíte situáciu, myslím, že nebudú mať námietky a učebnicu pre svoje dieťa zakúpia. Na našej škole to takto funguje už niekoľko rokov.“

,, V Bratislave áno, ale u nás by to určite neprešlo!“ trpko si pomyslela Svetlana. Už mala s tým skúsenosti. A pri tom vôbec nešlo o insolventnosť niektorých rodičov. Vždy sa však našiel niekto, kto sa začal oháňať ústavou a právom na bezplatné vzdelanie a hlasovanie nakoniec dopadlo v neprospech jej návrhu.

,,Milé kolegynky, dovolím si vás upozorniť, že v prípade záujmu o učebnicu, je potrebné poslať objednávku ešte do konca júna. Viem, že je to šibeničný termín, ale ak chcete mať knihy k dispozícii už v septembri...“ Svetlana podvedome pozrela na displey mobilu a v duchu rýchlo spočítala dni zostávajúce do konca prázdnin. Už len tri týždne. Celkom nečakane ju prepadol už známy nepríjemný pocit. Akási tieseň či strach.
V skutočnosti sa nikdy netešila na prázdniny. Bála sa ich. Bála sa ticha, ktoré sa s príchodom voľných dní zrazu rozhostilo v jej byte. Bála sa dlhých letných večerov, keď sedela sama na balkóne a dychtivo sa snažila zachytiť každučký zvuk prichádzajúci zo životom kypiacich dvorov a ulíc. Čosi jej bránilo vyjsť von a pridať sa trebárs aj k susedom sediacim na dvore okolo dreveného stola, donekonečna chlipkať domáce červené vínko a potom sa do neskorých nočných hodín nechať unášať spevom prerušovaným občasnými výbuchmi smiechu...

Zvýšený ruch v miestnosti sprevádzajúci záverečné slová prednášajúcej ju vrátili do reality. Rýchlo si uložila písacie potreby do tašky a medzi prvými opustila miestnosť.

,, Ach, to je nádhera!“ nadýchla sa zhlboka, keď vyšla z budovy . Vonku prekypovala jar, vzduch plný všakovakých vôní omamoval zmysly a Svetlana zatúžila prebehnúť sa po zelenej lúke , ponoriť bosé nohy do zelenej trávy a celým telom nasávať energiu rodiaceho sa života. V okamihu sa rozhodla, že nepobeží na prvý autobus ako to zvykla robievať inokedy. Rýchlo zahnala pochmúrne myšlienky , ktoré ju prepadli pri predstave prázdneho bytu. Dnes nie, dnes nechce byť sama. Pomaly kráčala v ústrety už skoro letnému slnku a v duchu si kreslila predstavu dnešného popoludnia. Mala rada toto mesto, jeho námestie s výhľadom na majestátny hrad, kaviarničky, vyvolávajúce nostalgiu za starými časmi, čajovňu, s jej neopakovateľnou vôňou, starý obchodík s cudzojazyčnou a náboženskou literatúrou, v ktorom kraľovala staručká, ale čiperná pani a Svetlana mala dojem, že celá jej bytosť je presiaknutá múdrosťou kníh, ktoré dýchajú na ňu z políc a stačí jej krátky pohľad a presne vie, čo práve potrebujete. Tešila sa na popoludňajší ruch mesta, na chodníky plné ľudí, na to letné hemženie sa svedčiace o tom, že v uliciach vládne pohoda a všetko je tak, ako má byť.

V duši cítila zvláštnu pokoru, radosť a mier a napriek tomu, že bola sama, nemala pocit osamelosti. Byť anonymnou súčasťou životom kypiaceho davu bolo dokonalým naplnením jej predstavy o dnešnom popoludní.

,, Pani učiteľka, to je milé prekvapenie! Som nesmierne rád, že vás tu vidím!“
Svetlana neochotne, až s nevôľou prijala podávanú ruku.
,, Dobrý deň, pán Garaj.“
,, Zvláštna náhoda mi vás priviedla do cesty. V posledných dňoch som uvažoval, že vám zavolám. Chcel som sa opýtať na Filipa. Dúfam, že s jeho správaním je všetko v poriadku.“
,,Ale áno. Chlapci si uvedomili, že prestrelili a dávajú si pozor. Nemusíte mať žiadne obavy.
Ak by ste však mali záujem o podrobnejšie informácie, príďte, prosím, za mnou do školy.“
Svetlana považovala rozhovor za skončený a chcela sa rozlúčiť, no jej spoločník mal inú predstavu.
,,Pani učiteľka, bol by som veľmi rád, keby ste prijali moje pozvanie ...“

Nenechala ho ani dohovoriť a vychrlila zo seba najmenej tucet vážnych dôvodov, prečo nemôže...Na moment sa obaja stali účastníkmi akejsi prapodivnej slovnej hry s názvom Kto z koho, no v istej chvíli si Svetlana uvedomila aká je smiešna a detinská a keď pán Garaj veľmi zdvorilo a pokojne svoje pozvanie zopakoval, súhlasila.

Možno... skutočný príbeh

6.časť

,, Pani učiteľka, nemám nič proti tomu, že môj syn dostane dvojku zo správania. Za taký priestupok si ju určite zaslúži. Len chcem mať istotu, že to celé prebehlo naozaj tak, ako ste mi povedali. Viete, Filip tvrdí niečo iné. Stále dokola opakuje, že Dominikovi naleteli. Nevedeli, že má vo fľašiach víno. Napili sa iba raz,“ pokojne a rozvážne vysvetľoval Filipov otec.

,, Zase tá istá pesnička“, pomyslela si Svetlana trochu podráždene, ,, presne podľa pravidla o stokrát opakovanej lži... No fajn , a čo tak ... stokrát opakovaná lož sa dá vyvrátiť stokrát opakovanou pravdou.“

,,Pán Garaj, skutočne sa nemusíte obávať. Všetko som dôkladne prešetrila. Výpovede vinníkov a svedectvá spolužiakov sú zaznamenané, nech sa páči, sú vám k dispozícii. Nakoniec, je tu podpis vášho syna a aj ostatných chlapcov. Pokúste sa dôverovať mi. Týmto deťom som triedna už tretí rok. Mám ich rada a musím priznať, že ma to samu veľmi trápi. Neublížila by som im. Nie sú to zlí chlapci, ale žiaľ, toto je priestupok, ktorý je v školskom poriadku jasne definovaný. Verte mi, nikdy by som si nezaťažila svedomie nespravodlivým obvinením a trestom.“

,, Ako mlado vyzerá“, preblesklo Svetlane hlavou, keď sa jej Filipov otec predstavil. Pán Garaj prišiel sám, bez manželky. Nepoznala ho. Do mestečka sa priženil a bývali v tichej ulici na opačnom konci mesta. Zo školskej dokumentácie vedela, že pracuje v súkromnej firme v neďalekom krajskom meste. Na rodičovské združenia chodila iba matka. Sympatická, vždy decentne upravená. Pôsobila nesmelo a zakríknuto. Zakaždým si bez slova vypočula informácie o synovi. Bolo takmer nemožné nadviazať s ňou čo len krátky rozhovor. Svetlana si ani nepamätala, žeby počula od nej aspoň jednu dlhšiu vetu. O to viac bola zvedavá na otca. Už aj preto, že toto nebol ich celkom prvý kontakt. V triednom výkaze mala odložený jeho list. Nechala si ho na pamiatku. Ešte sa jej nestalo, aby rodič zareagoval na oznámenie, že synovi bolo na štvťročnej klasifikačnej porade za nedisciplinované správanie udelené pokarhanie, takým ústretovým spôsobom.
Vážená pani učiteľka! stálo v liste. Veľmi ma mrzí, že môj syn Vám svojou nedisciplinovanosťou spôsobuje problémy. Ospravedlňujem sa za jeho nevhodné správanie a sľubujem Vám, že urobím všetko preto, aby došlo k náprave. S úctou Igor Garaj.

Svetlanu list tak prekvapil, že neodolala a prečítala ho nahlas kolegyniam
v zborovni.
,,To môže byť z jeho strany vypočítavosť“, zasyčala vtedy Betka. ,, Vieš, sú
v rozvodovom konaní a v hre je boj o syna.“

Správanie muža, sediaceho teraz oproti nej, však celkom korešpondovalo
s obsahom pamätného listu. Pozorne ju vypočul, preštudoval si záznam
z vyšetrovania v triede a nakoniec poznamenal: ,, To celkom mení situáciu. Verím vám, pani učiteľka. Viem, že to nemáte s nimi ľahké. A nakoniec, Filip hovoril o vás doteraz len dobre, vždy si pochvaľoval, akú majú triednu. O to viac ma mrzí, že sa tak nerozumne dal zatiahnuť do celej záležitosti. Ale ani my sme neboli inakší, tiež sme všeličo povyvádzali. Pamätám si... ” a začal spomínať na školské časy. Pridala sa. Zrazu spadli z nej obvyklé zábrany a nemohla veriť svojim ušiam, keď sa počula, ako celkom cudziemu človeku prezrádza intímne drobnôstky z detstva a rokov dospievania, o ktorých bola presvedčená, že patria iba jej. Zrazu jej to bolo jedno a nedbala ani na to, že hradba, ktorú tak dôsledne celé roky okolo seba stavala, nadobúda malé trhlinky. Už dávno sa necítila tak príjemne a uvoľnene.

,, Pani učiteľka, som veľmi rád, že som vás spoznal. Ste veľmi príjemná spoločníčka a dúfam, že budem mať ešte česť stretnúť sa s vami,“ lúčil sa Filipov otec , keď si v istej chvíli uvedomili, že čas už značne pokročil.

,, A nebojte sa. Na syna dozriem. Sľubujem vám, že nič podobné sa už nezopakuje. A keby sa vyskytol čo len najmenší problém, prosím, zavolajte mi. Kontakt na mňa máte. Dúfam, že to nie je odo mňa veľmi drzé, ak vás poprosím o vaše číslo.“

Nenamietala. Bola to bežná prax. Pán Garaj nebol jediný rodič, ktorému poskytla číslo na mobil.

,,To je teda rozdiel“, pomyslela si Svetlana, keď si porovnala práve skončený rozhovor s včerajším stretnutím s pani Mikolášovou. Danielova matka jej nič neodpustila. Do najmenších detailov rozpitvávala správu o priebehu vyšetrovania, chytala ju za slová, snažila sa ju zneistiť a prinútiť urobiť čo len maličkú chybu. A hlavne donekonečna omieľala teóriu o nevedomosti jej syna, že ide o alkohol. Svetlana nepovolila a neustúpila ani o krôčik. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo. Ešte teraz jej v ušiach znejú výhražné slová rozhorčenej matky:

,, Sú to ešte deti. Urobili chybu. Ale mali by dostať šancu napraviť ju. Dvojka zo správania to nevyrieši. Každý raz urobí chybu. Verím, že aj vy, pani učiteľka!“

Svetlana práve vykročila z dverí školy, keď jej mobil oznámil prijatú sms-ku.

,, Ďakujem vám za príjemné popoludnie. Ste obdivuhodná žena.“

Okamžite ju vymazala. Hradba, ktorá ju celé roky chránila, bola už opäť pevná.

Možno... skutočný príbeh

5.časť

V noci sa jej sníval hrôzostrašný sen. Stála uprostred rieky a z vysokých brehov sa na ňu valili obrovské kamene. Zrazu s hrôzou zistila, že jeden balvan tlačí kŕdeľ malých uvrieskaných opíc a za druhým sa vyškierali biele mátohy. Ich tváre jej boli povedomé.
Zobudila sa spotená a vystrašená. Rýchlo sa osprchovala. Musí byť vo forme.
Dnes sa totiž stretne s rodičmi previnilcov. Pozvánky už boli rozposlané.

,, Dobré ráno, pán riaditeľ! Prepáčte, môžem na chvíľku?“
,, Ale samozrejme, nech sa páči!“ vzhliadol od monitora počítača direktor.
,, Je mi ľúto, ale musím vám oznámiť závažný priestupok voči školskému poriadku, ktorý sa stal v mojej, teda 7. B triede.“
A spustila... Všetko mala dôkladne pripravené. Mená vinníkov, výsledky vyšetrovania v triede, svedecké výpovede ostatných žiakov, výchovné opatrenia, ktoré majú zamedziť zopakovaniu podobnej situácie. Navrhuje: pre iniciátora akcie s prihliadnutím na predchádzajúce časté priestupky zníženú známku zo správania na stupeň 3, pre ďalších zúčastnených na stupeň 2. Jedinému dievčaťu vzhľadom na doterajšie bezproblémové správanie navrhuje udeliť pokarhanie riaditeľom školy. Okrem toho sa obrátila na Pedagogicko–psychologickú poradňu so žiadosťou o prednášku o škodlivosti alkoholu. Rodičia previnilcov sú pozvaní na dnes.

Pán riaditeľ bol spokojný. Pochválil ju. Kiež by každý člen pedagogického zboru pracoval tak precízne.
Vyšla na chodbu a na chvíľku sa musela oprieť o stenu. Bolo jej nanič. Rovnako ako žalúdok sa chvelo aj jej svedomie. Pár krát sa zhlboka nadýchla . Vyšlo to. Preto sa tak dôkladne pripravila, aby ho ohúrila. Síce vždy všetko robila s pedantnou dôkladnosťou, ale tento krát to bolo premyslené. Urobila to účelovo. Musela ho učičíkať. Všetko prešetrila, zariadila, navrhla opatrenia. Pán riaditeľ nemal otázky. Žiadne pochybnosti o vine a treste.
Ostrý zvuk školského zvončeka vnímala prvý krát ako vyslobodenie. Škemravý hlas svedomia na chvíľu zmĺkol. Pocítila úľavu.
Svetlana pozvala rodičov zámerne na tento deň. V stredu učila totiž iba tri hodiny a mala čas premyslieť si stratégiu pohovoru.

,,Človek mieni a Pán Boh mení“, pomyslela si, keď jej Filip prišiel oznámiť, že jeho rodičia kvôli pracovným povinnostiam prídu až zajtra. Zmenu ohlásil aj Daniel. Otec je na služobnej ceste a mama môže prísť až o pol piatej.
,, No hurá! Dúfam, že sa dnes dostanem domov!“ preblesklo jej hlavou.
S pani Mikolášovou, Danielovou matkou, už mala svoje skúsenosti.
Jej večné sťažnosti, upodozrievania, neschopnosť objektívne posúdiť synovo správanie narúšali ich vzájomnú komunikáciu až do takej miery, že Svetlana považovala čas strávený rozhovorom s ňou za stratený. Mala pocit, že každá hovorí o niečom úplne inom. Nechápala jej absolútne liberálny spôsob výchovy. Vedela si predstaviť, že vysvetlenie pani Mikolášovej prečo chodí jej syn neskoro do školy, by mohlo byť skvelým príkladom nesprávnej výchovy
v hociktorej pedagogickej príručke.
,,Viete, pani učiteľka,“ obhajovala vtedy svojho syna, ,, on má akosi posunutý čas. Chodí neskoro spať. Nevie sa odtrhnúť od počítača alebo televízora. Vždy tam nájde niečo, čo ho zaujíma. A potom sa mu ráno nechce vstávať. Potreboval by si dlhšie pospať.“
,, No to si viem predstaviť a hlavne, keď vy odídete do práce...“, vyšla jej
v ústrety Svetlana.
,,Ale čoby, veď ja chodím až na ôsmu. Idem ho aj trikrát zobudiť, ale čo mám robiť , vari ho mám za nohy ťahať z postele ?! A potom samozrejme nestíha.“

,,Môj syn je silná osobnosť a individualita. Musíme ho rešpektovať!“

Výrok pani Mikolášovej poznala Svetlana naspamäť. Niekedy mala nutkanie potajomky si urobiť čiarku zakaždým, keď zaznel.
Svetlana si nedokázala predstaviť reakciu tejto nemožnej kverulantky na oznámenie, že jej syn bude mať dvojku zo správania. S predstavou, kam všade budú smerovať sťažnosti, sa radšej odmietala zaoberať. Počítala však so všetkým.

Možno... skutočný príbeh

4.časť

Svetlana zatvorila posledný diktátový zošit. Odložila pero, vstala, povystierala si chrbát a prešla do kuchyne. Počkala, kým zovrie voda v kanvici, s rozkošou vdýchla vôňu ovocného čaju a so šálkou v ruke sa vrátila do obývačky. Svetlo malej nočnej lampy vytváralo v izbe príjemnú upokojujúcu atmosféru. Pohodlne sa usadila, zavrela oči a na okamih ju celkom nezmyselne premohla dobiedzavá predstava... Aké krásne by bolo, keby... keby...
Ach, nie! Už dávno si zakázala stavať vzdušné zámky. Prudko vstala, zo stola zobrala zošit a pero a opäť vyhľadala pohodlie fotelky.

Tak, je čas na rekapituláciu ... niečo ako dal a má dať, alebo jednoducho splnené a potrebné splniť.

Pousmiala sa pri spomienke na uplynulý deň. Ako ľahko to všetko prebehlo,
nad očakávanie ľahko a bez problémov... Moment prekvapenia bol ochromujúci. Počkala si na nich hneď ráno v triede. Prichádzajúce decká okamžite vycítili,že čosi visí vo vzduchu. Jeden za druhým sa súkali do triedy a keď ju zbadali, bez slova zamierili rovno k svojim laviciam. Zámerne nič nehovorila. Stála pred tabuľou a čakala. Občas pozrela na hodinky. Priam cítila, ako sa v prítomných žiakoch roztáča kolotoč otázok. Vedela, že s každou sekundou v nich rastie strach a pocit viny. Vedela, že v tej chvíli nebolo v triede človiečika, ktorý by sa neobával, že to on, že to kvôli nemu...Trochu si vydýchli, keď vošla Barbora a ona jej nedovolila sadnúť, ale hneď ju vystavila na pranier. Skoro naraz prišli ,,alkoholoví králi“ . Najprv Lukáš, za ním Dano s Filipom. Až potom poslala ktorúsi žiačku do kabinetu s odkazom , že Dominik môže prísť. Pani Chrenková nesklamala, doviedla syna podľa dohody a počkala s ním v kabinete.

Vinníci sa od prekvapenia ani nezmohli na odpor. Dano síce čosi bľabotal, že on nevedel....napil sa iba raz a keď zistil, že je to víno , tak viac už ani kvapku... Trieda nemilosrdne zmietla jeho tvrdenie zo stola. Všetci svorne kričali: Ukrižuj!

Dala si záležať na dôkladnom prešetrení celého prípadu. Šla do detailov, nešťastníkov nemilosrdne tlačila k múru až kým ich neprinútila vyvrátiť dušu naruby. Boli vystrašení, videli, že tento krát im to len tak neprejde.

Svetlanu striaslo. Nepríjemný pocit, ktorý jej od rána ležal kdesi na dne žalúdka, zosilnel. Dočerta, čo to stvára! Chvíľami sa jej žiadalo zasmiať sa nad absurdnosťou celej situácie a všetko hodiť za hlavu. Veď sú to ešte decká! Chalani sa potrebovali v triede vytiahnuť, ukázať, akej frajeriny sú schopní.
A ona vyvádza akoby... presne ako to spieva Hammel: ... fajčil na záchode, bude z neho vrah a zlodej! Najradšej by nezbedníkom dala pár na zadok a poriadne im vyhubovala. Keby to aspoň nebolo tak krátko pred klasifikačnou poradou!
Tiež si vedeli vybrať vhodný čas!

Nepríjemný tlak na žalúdku sa zmenil na tupú bolesť. Pocit bezmocnosti ju ťažil ako obrovský balvan. Nemôže pre tie decká nič urobiť. Akýkoľvek pokus
o ospravedlnenie je v zborovni dopredu odsúdený na neúspech. Chápala to ...
v situácii, keď sa disciplína zo dňa na deň rapídne zhoršuje , keď sa niektorí kolegovia pomaly boja ísť do triedy... A potom, už sa to roznieslo ...keby sa im to prepieklo, mohol by vzniknúť nepríjemný precedens do budúcnosti. Bolo by naivné si myslieť, že sa situácia v niektorej triede nezopakuje.

Zrazu ju úplne nezmyselne ovládol hnev. Hnevala sa na chalanov, na Simonu, na celú triedu, na staré štruktúry, ktoré ešte stále sedia v zborovni a nepohne nimi ani pár volov, na rodičov, ktorí si nedokážu vychovať svoje ratolesti, a hlavne na seba... na svoju neschopnosť vytiahnuť na svetlo sveta skutočnú pravdu .
Veď tie decká len využili situáciu... to ona zlyhala, mala predsa dozor! A potom kolega, večne zahalený v alkoholovom opare. Dovolil žiakom robiť si z jeho hodín oddychovky. A ďalší vyučujúci. V ten deň mala jej trieda šesť hodín!

Majú vôbec právo súdiť a trestať deti? Neplatí ešte stále to biblické: kto si bez viny, hoď prvý kameňom!? Zrazu sa rozosmiala. Áno, to sa jej podarilo! Kameň už predsa hodila! Je definitívne rozhodnuté . Vinníci sú jasní!

Možno... skutočný príbeh

3. časť

,, Pani Chrenková, mohli by ste sa, prosím vás, ešte dnes zastaviť v škole? Viete, niečo sa stalo a bude najlepšie...
Nie, nie, nebojte sa, Dominik je v poriadku... žiaden úraz, len...
Ďakujem, pani Chrenková, samozrejme, že počkám...!“

Svetlana odložila mobil a pohodlne sa usadila v kresle.
,, Chvalabohu, že Veronika dnes nie je v škole“, pomyslela si s úľavou. Mohla tak beztrestne okupovať kanceláriu určenú pre výchovnú poradkyňu. Nechcelo sa jej ísť do zborovne a vôbec nemala chuť niekomu vysvetľovať, čo sa v jej triede zomlelo. To bude pre niektoré kolegyne voda na mlyn!

Hoci pôsobila na škole už tretí rok, stále cítila , že do kolektívu nezapadla. Nech robila čokoľvek, hradba, ktorá ju delila od ostatného osadenstva zborovne, bola rovnako pevná ako v deň, keď nastúpila. Svoj podiel na tom mala aj Marta. Na školu prišli naraz. Svetlana ako učiteľka, Marta nastúpila do funkcie zástupkyne riaditeľa. Hneď prvý deň ju zatiahla do kancelárie a dôverne jej zašepkala: ,, Slečna Záhumenská, taká som rada, že ste sa sem dostali. Viete, váš bývalý riaditeľ je môj veľmi dobrý kamarát. Hovoril na vás len samé chvály. Nevie sa zmieriť s tým, že ste sa takto rozhodli. Bojí sa, že nenájde za vás adekvátnu náhradu. A... musím vás upozorniť ... dajte si pozor na tento kolektív ...dostala som avízo... sú to strigy, viete, samé staré štruktúry ... odučiť a bežať domov, žiadne projekty, krúžky, mimoškolská činnosť... to sa bude musieť zmeniť, ale potrebujeme zanietených ľudí, takých, ako ste vy!“ Marta využila každú príležitosť, aby ju pred kolegyňami pochválila. Neuvedomila si, že jej tým robí medvediu službu.
Podhadzovala im ju ako korisť hladnej svorke, nedbajúc, že podpisuje pre ňu ortieľ osamelosti a akéhosi vydedenca kolektívu.

Svetlana sa usmiala pri myšlienke na svoje predsavzatie vyhnúť sa škole
v mieste svojho bydliska. Celých trinásť rokov bola verná svojej zásade. Keď však prišiel za ňou primátor spolu s delegáciou rodičov, nedokázala zrazu povedať nie. Vedela, že zohnať angličtinára je úloha nad ľudské sily. Neodolala prosbám a sľubom...

Prúd spomienok prerušilo klopanie na dvere.
,, Dobrý deň, pani učiteľka! Tak už sme tu. Viete, Dominika sa mi podarilo zachytiť doma a tak som ho stiahla so sebou. Nebudeme to naťahovať, najlepšie sú informácie z prvej ruky ,“ a už strkala vinníka do kancelárie.

Zlatá pani Chrenková! Bože, koľko hodín už spolu presedeli! Rozmýšľali, špekulovali, hľadali spôsoby ako Dominika učlovečiť. Všetko márne. Chalan ich privádzal do bezmocnej zúrivosti. V pretvárke bol majster nad majstrov! Vždy sa nechali odzbrojiť výrazom neviniatka a kajúcnym priznaním viny, obmäkčiť srdcervúcimi sľubmi, aby o dva-tri dni museli znova a znova skonštatovať, že zase naleteli... Svetlana sa už ani nevedela naňho hnevať, ale tento krát to predsa len prestrelil.

,, No tak syp!“ bez okolkov zavelila . Vlastne už vedela všetko. Informačný servis v podaní Simonky fungoval stopercentne. Nie je nad to mať dobrého špicľa v triede! znechutene si pomyslela.

,, Čóó...ja nič neviem... čo zase máte...!“ skúšal Dominik.

,, No, vraj si dnes oslavoval. A už od rána...“
,, To kto vám čo zase narozprával?... ja naozaj neviem...“
,, Pozri, Dominik, neskúšaj to na mňa! Všetko viem, doniesol si do školy dve fľaše vína... a cez prestávky ste popíjali... ty, Filip, Lukáš, Dano a ... Barbora. Je tak?“ riskla Svetlana.

Zvesená hlava a ustráchaný krátky pohľad spod obočia smerom k matke boli dôkazom, že riskantný ťah sa podaril.
,, Domino, ja ťa... to čo si zase vymyslel?!“ zaútočila pani Chrenková, no nebadaný pokyn triednej učiteľky ju zastavil.

,, Tak ako to bolo... ale pravdu!“

Potvrdilo sa, že Simona si nič nevymyslela, ba dokonca ani nič nepridala. Skôr naopak. Nemohla vedieť, že hviezdna päťka si už deň dopredu naplánovala školské orgie a úloha zásobovača sa ušla , ako ináč ,autorovi nápadu, Dominikovi. Ochotného sponzora našli v Miške, jeho o rok staršej kamarátke.
,, No, už len to mi chýbalo!“ zaúpela v duchu Svetlana, keď si uvedomila, že nešťastnica je dcérou predsedu školskej rady. A ten je háklivý na obvinenia svojich detí ako čert na svätenú vodu!

Dominik vysypal všetko. Potvrdil vinníkov, prekvapenú triednu učiteľku poučil o tom, čo všetko sa dá cez prestávky a niekedy aj cez hodiny stihnúť.
,, Ozaj, Domino, a čo ste to vlastne oslavovali?“ nedalo Svetlane.
,, No, moje narodeniny.“
,,Dodo, veď tie máš až o dva týždne!“, žasla pani Chrenková.
,,Ale Lukáš má ísť na liečenie... tak povedal, že...“

Tak, to by sme mali! vzdychla si Svetlana, keď vyprevadila návštevníkov. Dúfala, že sa pani Chrenkovej podarí zamedziť kontakt svojho syna s ostatnými ,,alkoholikmi“. A ona hneď ráno udrie na nič netušiace obete. Moment prekvapenia môže zohrať rozhodujúcu úlohu.

Ach, len keby... len ešte... Zostala stáť uprostred miestnosti a tvár si ukryla do dlaní. Dočerta, prečo sa to stalo práve jej! Bude musieť ísť za riaditeľom. Alkohol, drogy, krádeže – to sú najzávažnejšie priestupky na základnej škole. Živo si vedela predstaviť jeho reakciu : Ako je to možné, čo robil dozor!!

Zhlboka si vzdychla. Bože, čo robil dozor!!... Nevie, za ten svet nevie! Môže si aj hlavu roztrieskať o múr, aj tak nedokáže pochopiť, ako jej to mohlo uniknúť! Bola v tej triede každú prestávku ! Nič si nevšimla.

Možno... skutočný príbeh

2. časť

Svetlana bola kantorkou telom i dušou. Svoju prácu milovala a celých 16 rokov, ktoré strávila za katedrou, sa snažila priblížiť obrazu ideálneho učiteľa, ktorý si v predstavách nosila od štúdií na pedagogickej fakulte. V pamäti jej zostala spomienka na všetkými študentami zbožňovaného docenta Horského a jeho oduševnené slová:,, Učiteľ, ktorého sa žiaci boja, pretože na dosiahnutie svojho cieľa používa zastrašovanie či hrozbu trestu zlou známkou, je slabý učiteľ. Síce môže žiakov donútiť k učeniu, ale nikdy sa mu nepodarí vzbudiť u nich skutočný záujem o daný predmet, skôr naopak. Dôležité je viesť vyučovanie tak, aby žiaci sami nadobudli potrebu osvojiť si im predkladané učivo a aktívne sa podieľali na rozvíjaní svojich vedomostí. Vzťah učiteľ- žiak musí byť rovnocenný, partnerský a vzájomne prospešný.“

Nebolo to ľahké. Problémom nebola jej útla postavička či anjelský hlások, ktorý zo začiatku nemal ani najmenšiu šancu preniknúť k určeným ušiam. To sa časom naučila zvládať. Najťažší boj musela zviesť sama so sebou. So svojou naivitou.
S predstavou, že stačí prísť do triedy, zamávať vysokoškolským diplomom a decká budú k nej vzhliadať s úctou a bázňou ako ona kedysi k svojej triednej učiteľke. Tie potvorky okamžite odhalili jej omyl a bez zaváhania zaútočili. Nemilosrdne a kruto sa na ňu vrhli ako pirane na bezmocnú korisť. Dobiedzali, hrýzli, bodali, robili si posmešky... Nevzdala sa. Hádzať flintu do žita nebol jej štýl. Musela však začať od seba. Uvedomila si, že nie decká, ale ona sa musí zmeniť. Začala tvrdo na sebe pracovať. Študovala metodiky, chodila starším kolegom na hospitácie, absolvovala nesmierne množstvo seminárov, školení, kurzov, prelúskala desiatky kníh a publikácií a výsledok sa dostavil. Nepatrila síce k učiteľkám, ktoré decká doslova zbožňujú a pri každej príležitosti to dávajú dostatočne najavo. Ale hrialo ju vedomie, že žiaci jej veria a angličtina by sa určite objavila na popredných priečkach ankety Môj najobľúbenejší predmet. Stačilo, keď na hodine cítila súzvuk s dušami detí a pripadala si ako dirigent, ktorý pohybom magickej paličky bezpečne ovláda každý nástroj komplikovaného hudobného telesa.

Svetlana začínala svoju učiteľskú kariéru na škole v neďalekej dedine. Príslovie ,, doma nikto nie je prorokom“ jej v prípade kantorskej profesie pripadalo zvlášť priliehavé a dostatočne varujúce. Žila v malom mestečku kde sa navzájom všetci poznajú. Na učiteľskú dráhu chcela nastúpiť s čistým štítom. Bez zaväzujúcich príbuzenských, susedských či priateľských vzťahov, ktoré by mohli vážne ohroziť jej predsavzatie byť spravodlivá, nestranná a objektívna.

Okrem toho si nevedela predstaviť, akoby mohla fungovať na škole, na ktorej ako dieťa osem rokov drala školské lavice . Nemohla si pomôcť, ale vždy, keď sa stretla so svojou bývalou triednou učiteľkou, mala pocit, že jej pozerá na ruky, či nemá za nechtami špinu. Obávala sa, že pre kolegyne, ktoré ju vtedy učili, zostane žiačkou, ktorej povinnosťou je ctiť si a poslúchať svoje pani učiteľky.

A nadovšetko si vážila svoje súkromie. Ešte aj teraz má príchuť blenu spomienka na jedno letné popoludnie strávené na mestskom kúpalisku. Vybrala sa tam s Ivanou, o štyri roky staršou kamarátkou, ktorá sa po skončení pedagogickej fakulty už 2 roky pokúšala obhajovať farby kantorského stavu v nekonečnom zápase so žiackym osadenstvom miestnej základnej školy. Svetlane sa zdalo, že ich deka sa stala najdôležitejším miestom v areáli kúpaliska. Ako magnet priťahovala oči všetkých deciek od 7 do 15 rokov. Ani nevie prečo, ale cítila sa čudne nepríjemne, keď niektoré dieťa pobehujúce pomedzi deky, zostalo zrazu zarazene stáť a potom sa rozbehlo k mame, aby jej tajomne pošuškalo :,, Mami, tam je naša učiteľka!“

Otravovalo ju, keď niektorí výrastkovia, neforemne kostnatí a odporne uziapaní si dovolili na Ivanu pokrikovať: ,, Pani učiteľka, chýba nám jeden do partie, pridajte sa k nám!“ Svetlana nechápala Ivanin pokoj. Upodozrievala ju, že pozornosť pubertiakov jej dokonca lichotí. Zazlievala jej, že sa bez okolkov pridala k skupinke hrajúcej sa s loptou uprostred kúpaliska.

Celých trinásť rokov bola presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia dať prednosť škole mimo bydliska. Tešila ju predstava slobody, anonymity a nezávislosti. Strážila si svoje súkromie, budovala hradby okolo seba, stále viac sa uzatvárala do svojho vnútra a malého bytu. Zavalená nekonečnými prípravami, haldami písomiek a testov ani nepostrehla, že mesto ju už dávno vytesnilo zo svojho života a priestor okolo nej je čoraz tichší a prázdnejší.