28 októbra, 2007

Chyba v programe




Vyučovacia hodina bežala ako inokedy, keď po predchádzajúcom zaklopaní nakukla do triedy kolegyňa, triedna ôsmakov, s ktorými som mala práve hodinu.

,, Prepáčte, že vyrušujem, mohla by si mi, prosím ťa, dať na chvíľku Romana? Potrebujem s ním niečo preriešiť“

,,Ach, Pane Bože, zasa čosi vyviedol,“ preblesklo mi hlavou, keď som cez pootvorené dvere zazrela na chodbe vychovávateľa z detského domova. V poslednom období je stále častejšie naším hosťom.

Asi po pätnástich minútach sa Roman vrátil. Nervózne tresol dverami a náhlivo mieril k svojej lavici. ,, Mám aj cigarety, ale tie im nedám! Nech si nemyslia, že so mnou vyje...!“ zlostne, s náznakom hystérie v hlase zahundral do ticha v triede. Kým som stihla zareagovať, hlučne odsotil stoličku, sadol si a vytiahol z lavice desiatu.

Ovládla som sa a pokojne som povedala: ,, Roman, za chvíľu hodina skončí, potom sa naješ, tých pár minút vydržíš,“ a aby som zabránila jeho pokusom rozložiť si chlieb na lavici, dodala som: ,, Zatiaľ si odlož desiatu na okno, teraz budeme písať, zamastil by si si zošit.“

,, Doboha!“ zaznelo spolu s hrmotom stoličky, keď vstal, aby splnil môj príkaz. Len čo si sadol , siahol znovu do tašky a hodil na lavicu napolitánky zabalené v akomsi lesklom obale.

Zvýšila som hlas, ale nekričala som . Vedela som, že tým by sa situácia iba zhoršila.

,, Roman, trvám na tom, čo som povedala! O pár minút bude prestávka. Odlož to a začni už pracovať!“

Roman síce poslúchol a balíček zmizol v taške, no vzápätí sa rozvalil na lavici a hystericky vykríkol: ,, A kedy sa mám najesť, som hladný , dnes som ešte nežral!“

Nereagovala som a pokojne som pokračovala v práci. Nemohol byť hladný, veď v domove mávajú spoločné raňajky. Pre ostatných žiakov neboli takéto situácie ničím výnimočným a už si ich ani nevšímali. Vždy sa však našli dvaja-traja, ktorým sa v očiach zapálili ohníčky a škodoradostne sa uškŕňali. Ej, ako by sa radi pridali!

Takéto, ba ešte oveľa vyhrotenejšie situácie sú žiaľ, v poslednom období na našej škole celkom bežné. Atmosféra v škole sa zmenila. Zosurovela. Chodbou nezriedka lietajú hrubé výrazy, vzdor, zlosť, drzosť a hnev sa udomácnili vo všetkých kútoch. Stáva sa, že najvulgárnejšie slová sú adresované priamo pedagógom. Ich bezmocnosť bije do očí.

A kde je príčina? Opäť sa potvrdzuje to známe biblické: častokrát dobrý úmysel je cesta do pekla... Posúďte sami. Našu školu navštevujú aj deti z detského domova. Samozrejme, proti tomu absolútne nič nemám, veď nakoniec to bez väčších problémov funguje už roky .

V minulom školskom roku však bola v detskom domove zriadená diagnostická skupina pre deti s výchovnými problémami. Stručne povedané, sem sa dostávajú na prevýchovu deti, ktoré mali vážne problémy so správaním , alebo dokonca sa už dopustili trestných činov. Dostávajú tu šancu polepšiť sa – ak ju využijú, vrátia sa domov, v opačnom prípade postupujú do ústavov určených na prevýchovu, známych,, polepšovní“. Úmysel je to krásny, vysoko humánny, keby... Tým, že sa dostanú do detského domova, stávajú sa automaticky žiakmi našej školy. A to je ten paradox. Kým pre svoju násilnícku povahu, či neschopnosť prispôsobiť sa normám bežného života museli byť izolované a stiahnuté z pôvodného prostredia, zrazu nikomu nevadí, že sú vo väčšom počte sústredené na jednu školu. Máme smolu, že na našu. Bez odbornej pomoci a bez poradenstva. Do tried, kde máme po 30- 32 žiakov, a kde je problémov vyše hlavy, nám prichádzajú ďalší, najproblémovejší.

Pani riaditeľka detského domova žne uznania za záslužnú prácu.

Samozrejme, že sa búrime a protestujeme. Naším hlavným argumentom je, že tieto deti potrebujú odbornú pomoc a individuálny prístup, čo v našich preplnených triedach nie sme schopní im poskytnúť. Práca s nimi nám odčerpáva veľa síl a želaný výsledok je v nedohľadne. Trpia aj ostatní žiaci. Atmosféra na hodinách je mnohokrát napätá, deti sú v strese , o zhoršení výchovno-vyučovacích výsledkoch ani nehovorím.

Kde sa stala chyba?

V pondelok sa ľady predsa len pohli. Keďže s Romanom boli problémy aj v detskom domove, pani riaditeľka uznala , že je potrebné urobiť príslušné opatrenia a Roman už nie je žiakom našej školy. Bol preložený do príslušného výchovného ústavu.

Je to však Pyrrhovo víťazstvo.

Prišli pre neho do školy a jednoducho ho posadili do auta. Bol to smutný pohľad. Sedel tam ako ranené vtáča a plakal. Bezmocný, vydaný na milosť dvom cudzím mužom. A mňa okrem súcitu pochytil obrovský hnev na tých, ktorí kdesi na začiatku jeho života mali byť jeho oporou a zlyhali. To oni mali sedieť v aute, aby ich odviezlo na miesto, kde trestajú nezodpovedných rodičov.

21 októbra, 2007

Spomienka na leto


...keď horoskop neklame...

Obyčajne nevenujem horoskopom v dennej tlači veľkú pozornosť, keďže viem, že väčšinou sú písané na kolene. Čítam ich len pre zábavu a aby som si opäť, už po x-tý krát potvrdila, že to, čo sa v nich píše, je totálna blbosť.

Tak to bolo aj v jednu prázdninovú sobotu. Pobavili sme sa na horoskope môjho muža:

Dobrú náladu,ale aj dôvod na premýšľanie vám prinesie návšteva, ktorá vás vykoľají z bežného života. Témy, o ktorých budete hovoriť, vám umožnia získať iný pohľad na každodenný kolobeh života.

A keďže sme nemali ohlásenú žiadnu návštevu, môj muž len čosi zažartoval o príchode Mesiáša...

Deň prebiehal tak, ako len horúčavy dovoľovali – lenivo, pomaly – a hlavne v tieni a pri vychladenom pohári...

Pred večerom zazvonil telefón. Potešila som sa – bol to starý dobrý priateľ S. ,
s ktorým sme sa však už dávno nevideli. Kedysi som s ním a jeho manželkou D. učila na jednej škole , zblížili sme sa, ale potom sa naše cesty na viac rokov rozišli. Len nedávno našiel S. vďaka stretnutiu s mojím synom opäť cestu k nám. Vymenili sme si maily a nasledovalo pozvanie na stretnutie – že keď bude čas...

S. však nelenil a ozval sa ... či by nám nevadilo, keby prišiel. Jasné, že nevadilo, budeme sa tešiť!

S. sa vôbec nezmenil, ako keby sa ho ubiehajúce roky vôbec netýkali. Len všeličo v našom živote sa zmenilo. Deti vyrástli, dospeli, osamostatnili sa, už je aj vnúčatko na ceste / bohužiaľ nie u nás/. Stále bolo o čom hovoriť, ba muži zabŕdli aj do politiky, neobišli ani aktuálny zákon o cyklistoch v lese.

A prišlo aj na ňu – na Anežku. Nedalo mi, aby som sa neopýtala. Čosi som už
o nej počula.

A S. začal rozprávať. O Anežke, dievčatku, ktoré si zobrali do pestúnskej starostlivosti. Jej životný príbeh je veľmi bolestivý, mama jej umrela, keď bola Anežka ešte celkom malá.
U otca, agresívneho alkoholika, oporu nenašla. Navyše u dievčatka bola diagnostikovaná mentálna retardácia. V novej rodine našla stratené detstvo, láskavé slovo a pokoj, ktorý tak veľmi potrebovala.

Tento krát mal horoskop pravdu. S. mi nasadil poriadneho chrobáka do hlavy!

Hovorí sa, že typickou vlastnosťou Slovákov je závisť. Nuž teda – priznávam, že závidím!

Závidím našim priateľom, že našli v sebe odvahu urobiť to, o čom sme my
/ ja s mojím mužom/ síce ochotní uvažovať v teoretickej rovine, ale...

Keby sa ma niekto opýtal, či by som si vedela predstaviť vychovávať cudzie dieťa, odpoviem bez zaváhania kladne. Kdesi v hĺbke duše počujem hlas /snáď svedomie?/, ktorý pripomína, že preto je človek človekom, že dokáže pomáhať tým, čo pomoc potrebujú... a deťom zvlášť! Celé roky som sa s myšlienkou adopcie či pestúnskej starostlivosti pohrávala, ba pár krát sme sa o tom s mojím mužom aj rozprávali. Ale...len rozprávali! A úprimne priznávam, ku konečnému kroku by sme sa nikdy neodhodlali!

A tak často premýšľam, v čom to je... v čom je rozdiel medzi nami a našimi priateľmi. Čo musí mať v sebe človek, aby prekonal bariéru obáv, strachu a neistoty? V čom to je, že som v myšlienkach ochotná dôjsť až k pomyselným dverám... ale nikdy ich neotvoriť?

Som predsa citlivá, tolerantná, nechýba mi schopnosť empatie, nie som lenivá či pohodlná, viem byť obetavá, súcitím s ľuďmi, ktorí sú chorí či majú iné problémy a som ochotná im pomôcť, som vnútorne presvedčená, že adopcia či pestúnska starostlivosť je vysoko humánny a správny čin, a predsa...

Ja dokonca presne viem definovať to, čoho sa bojím a môžem vymenovať tisíc dôvodov, prečo by som sa k definitívnemu kladnému rozhodnutiu neodhodlala.

Ale v tom je ten problém!

Aj naši priatelia tie dôvody poznajú, aj stovky ďalších adoptívnych rodičov a pestúnov, ktorí popri vlastných deťoch dokázali vychovať aj ,, cudzie".

Oni sa však s nimi dokázali popasovať!

Čo mi teda chýba?!

Čo vám chýba?

17 októbra, 2007

Projekt



Napriek tomu, že roky strávené za katedrou už nespočítam ani na prstoch oboch rúk / musela by som byť šesťruká/, učenie ma stále baví. Moja práca sa nestala pre mňa rutinnou záležitosťou, aj keby som už po toľkých rokoch mala na to snáď aj právo. Zobrať knihu pod pazuchu a ísť do triedy – to nie je môj štýl. Stále niečo vymýšľam, hľadám spôsoby ako tie detiská zaujať a ako ich presvedčiť, že to nie ja ich nútim, ale oni sami- dobrovoľne sa chcú tie nepodarené nemecké slovíčka naučiť. Nič ma neodradilo. Nevadí mi ani toľkokrát zvyšovaný ale napriek tomu stále nízky plat , ani to, že materiál na každú mnou vyrobenú pomôcku si musím kúpiť z vlastných prostriedkov / určite som už za tie roky prišla o celkom slušnú dovolenku vo dvojici/, ba ani to, že kolegyni, pre ktorú jedinou pomôckou je kniha či obligátna tabuľa a krieda, pribudne každý mesiac na účet rovnaká suma ako mne.

Nielen moja túžba zaujímavo učiť, ale aj doba ma núti neustále pátrať po nových metódach a spôsoboch výučby. Už nestačí kazetový prehrávač , meotar, diaprojektor či video. V kurze sú prinajmenšom počítače, dataprojektory a interaktívne tabule. Tu už však moja obetavosť končí. Kde na to všetko vziať, keď škola nemá pomaly ani na kriedu a handru !

A tak naši najvyšší chlebodarcovia vymysleli projekty. Aké jednoduché – vypracuješ projekt a splní sa ti sen! A tak som si povedala- prečo nie? V jednom mojom sne som si vysnívala modernú jazykovú učebňu – nový nábytok, PC, slúchadlovú súpravu, modernú tabuľu, DVD a všeličo iné. Presne takú, akú som videla na prospektoch jednej firmy. Vybrala som sa za riaditeľom školy. Bol nadšený. Nie však kvôli mojej učebni . V poslednom období totiž musel príliš často odpovedať zriaďovateľovi a Rade školy na nepríjemné otázky a hľadať vážne dôvody, pre ktoré škola nepodala ešte žiaden projekt. Bolo mu jedno aký projekt to bude, len nech už konečne nejaký je! Zo začiatku som sa aj snažila niektoré body s ním prekonzultovať, veď nakoniec bez jeho podpisu žiaden projekt neobstojí a keď už podpisuje, tak by mal predsa vedieť čo! Bolo až dojemné ako mi dôveroval! So všetkým súhlasil, všetko bolo dobré! Keď som ho jeden piatok požiadala, aby si prečítal zatiaľ pracovnú verziu už skoro hotového projektu a on mi cez plece prehodil ,, ak budem mať čas „ , vzdala som to. Projekt som dokončila sama. Bol úspešný, zaujal poslancov mestského zastupiteľstva a v rozpočte mesta sa našlo
350 000 Sk na jeho realizáciu.

Od septembra mám teda nádhernú jazykovú učebňu. Zatiaľ v nej učím / a veľmi rada/ iba ja. Moje kolegyne jazykárky nie sú vraj ,, technické „ typy. Už sme s deťmi prekonali počiatočné problémy, naučili sme sa používať všetku modernú techniku, ktorá je v triede zabudovaná. A myslím, že sa tam deckám páči.

Dnes mi jedna kolegyňa len tak mimochodom povedala:,, Tak zajtra idete oslavovať. To je pekné od firmy, že si takto uctí svojich zákazníkov.“

Nechápala som.

,,Ty nič nevieš? Veď firma, ktorá dodala zariadenie jazykovej učebne, pozvala všetkých , čo sa podieľali na projekte, na slávnostný obed. Ide vedenie školy , no a myslela som, že samozrejme aj ty!“

Nepozvali ma. A keby si pán riaditeľ predsa len zajtra spomenul, nepôjdem. Nemôžem. Zajtra idem predsa k zubárovi.

06 októbra, 2007

Modlitba


Venované mame a ...

Ja videla som smutné oči matky

keď k tebe, Bože, nemo pozerá,
okamih šťastia doprial si jej krátky,
špirála života tebou je zborená.

Pre život pod srdcom snívala obrázky,
korálky šťastia na niť navliekala,
do knihy života iba stránky lásky
od teba, Bože, pokorne žiadala.

Jej sny a nádeje na kríž si premenil,
myšlienkam krídla čiernou stuhou zviazal
a dušu dieťaťa navždy si uväznil
do očí muža, čo čisté sníčky spriadal.

Ach, Bože, keď svetlo v duši matky
na cestu svieti v sladkej nádeji,
prosím ťa, chráň ho, nech žiari bez prestávky
a sudičky šťastia nájdu cestu na dlani.