Vyučovacia hodina bežala ako inokedy, keď po predchádzajúcom zaklopaní nakukla do triedy kolegyňa, triedna ôsmakov, s ktorými som mala práve hodinu.
,, Prepáčte, že vyrušujem, mohla by si mi, prosím ťa, dať na chvíľku Romana? Potrebujem s ním niečo preriešiť“
,,Ach, Pane Bože, zasa čosi vyviedol,“ preblesklo mi hlavou, keď som cez pootvorené dvere zazrela na chodbe vychovávateľa z detského domova. V poslednom období je stále častejšie naším hosťom.
Asi po pätnástich minútach sa Roman vrátil. Nervózne tresol dverami a náhlivo mieril k svojej lavici. ,, Mám aj cigarety, ale tie im nedám! Nech si nemyslia, že so mnou vyje...!“ zlostne, s náznakom hystérie v hlase zahundral do ticha v triede. Kým som stihla zareagovať, hlučne odsotil stoličku, sadol si a vytiahol z lavice desiatu.
Ovládla som sa a pokojne som povedala: ,, Roman, za chvíľu hodina skončí, potom sa naješ, tých pár minút vydržíš,“ a aby som zabránila jeho pokusom rozložiť si chlieb na lavici, dodala som: ,, Zatiaľ si odlož desiatu na okno, teraz budeme písať, zamastil by si si zošit.“
,, Doboha!“ zaznelo spolu s hrmotom stoličky, keď vstal, aby splnil môj príkaz. Len čo si sadol , siahol znovu do tašky a hodil na lavicu napolitánky zabalené v akomsi lesklom obale.
Zvýšila som hlas, ale nekričala som . Vedela som, že tým by sa situácia iba zhoršila.
,, Roman, trvám na tom, čo som povedala! O pár minút bude prestávka. Odlož to a začni už pracovať!“
Roman síce poslúchol a balíček zmizol v taške, no vzápätí sa rozvalil na lavici a hystericky vykríkol: ,, A kedy sa mám najesť, som hladný , dnes som ešte nežral!“
Nereagovala som a pokojne som pokračovala v práci. Nemohol byť hladný, veď v domove mávajú spoločné raňajky. Pre ostatných žiakov neboli takéto situácie ničím výnimočným a už si ich ani nevšímali. Vždy sa však našli dvaja-traja, ktorým sa v očiach zapálili ohníčky a škodoradostne sa uškŕňali. Ej, ako by sa radi pridali!
Takéto, ba ešte oveľa vyhrotenejšie situácie sú žiaľ, v poslednom období na našej škole celkom bežné. Atmosféra v škole sa zmenila. Zosurovela. Chodbou nezriedka lietajú hrubé výrazy, vzdor, zlosť, drzosť a hnev sa udomácnili vo všetkých kútoch. Stáva sa, že najvulgárnejšie slová sú adresované priamo pedagógom. Ich bezmocnosť bije do očí.
A kde je príčina? Opäť sa potvrdzuje to známe biblické: častokrát dobrý úmysel je cesta do pekla... Posúďte sami. Našu školu navštevujú aj deti z detského domova. Samozrejme, proti tomu absolútne nič nemám, veď nakoniec to bez väčších problémov funguje už roky .
V minulom školskom roku však bola v detskom domove zriadená diagnostická skupina pre deti s výchovnými problémami. Stručne povedané, sem sa dostávajú na prevýchovu deti, ktoré mali vážne problémy so správaním , alebo dokonca sa už dopustili trestných činov. Dostávajú tu šancu polepšiť sa – ak ju využijú, vrátia sa domov, v opačnom prípade postupujú do ústavov určených na prevýchovu, známych,, polepšovní“. Úmysel je to krásny, vysoko humánny, keby... Tým, že sa dostanú do detského domova, stávajú sa automaticky žiakmi našej školy. A to je ten paradox. Kým pre svoju násilnícku povahu, či neschopnosť prispôsobiť sa normám bežného života museli byť izolované a stiahnuté z pôvodného prostredia, zrazu nikomu nevadí, že sú vo väčšom počte sústredené na jednu školu. Máme smolu, že na našu. Bez odbornej pomoci a bez poradenstva. Do tried, kde máme po 30- 32 žiakov, a kde je problémov vyše hlavy, nám prichádzajú ďalší, najproblémovejší.
Pani riaditeľka detského domova žne uznania za záslužnú prácu.
Samozrejme, že sa búrime a protestujeme. Naším hlavným argumentom je, že tieto deti potrebujú odbornú pomoc a individuálny prístup, čo v našich preplnených triedach nie sme schopní im poskytnúť. Práca s nimi nám odčerpáva veľa síl a želaný výsledok je v nedohľadne. Trpia aj ostatní žiaci. Atmosféra na hodinách je mnohokrát napätá, deti sú v strese , o zhoršení výchovno-vyučovacích výsledkoch ani nehovorím.
Kde sa stala chyba?
V pondelok sa ľady predsa len pohli. Keďže s Romanom boli problémy aj v detskom domove, pani riaditeľka uznala , že je potrebné urobiť príslušné opatrenia a Roman už nie je žiakom našej školy. Bol preložený do príslušného výchovného ústavu.
Je to však Pyrrhovo víťazstvo.
Prišli pre neho do školy a jednoducho ho posadili do auta. Bol to smutný pohľad. Sedel tam ako ranené vtáča a plakal. Bezmocný, vydaný na milosť dvom cudzím mužom. A mňa okrem súcitu pochytil obrovský hnev na tých, ktorí kdesi na začiatku jeho života mali byť jeho oporou a zlyhali. To oni mali sedieť v aute, aby ich odviezlo na miesto, kde trestajú nezodpovedných rodičov.
