Možno... skutočný príbeh

2. časť

Svetlana bola kantorkou telom i dušou. Svoju prácu milovala a celých 16 rokov, ktoré strávila za katedrou, sa snažila priblížiť obrazu ideálneho učiteľa, ktorý si v predstavách nosila od štúdií na pedagogickej fakulte. V pamäti jej zostala spomienka na všetkými študentami zbožňovaného docenta Horského a jeho oduševnené slová:,, Učiteľ, ktorého sa žiaci boja, pretože na dosiahnutie svojho cieľa používa zastrašovanie či hrozbu trestu zlou známkou, je slabý učiteľ. Síce môže žiakov donútiť k učeniu, ale nikdy sa mu nepodarí vzbudiť u nich skutočný záujem o daný predmet, skôr naopak. Dôležité je viesť vyučovanie tak, aby žiaci sami nadobudli potrebu osvojiť si im predkladané učivo a aktívne sa podieľali na rozvíjaní svojich vedomostí. Vzťah učiteľ- žiak musí byť rovnocenný, partnerský a vzájomne prospešný.“

Nebolo to ľahké. Problémom nebola jej útla postavička či anjelský hlások, ktorý zo začiatku nemal ani najmenšiu šancu preniknúť k určeným ušiam. To sa časom naučila zvládať. Najťažší boj musela zviesť sama so sebou. So svojou naivitou.
S predstavou, že stačí prísť do triedy, zamávať vysokoškolským diplomom a decká budú k nej vzhliadať s úctou a bázňou ako ona kedysi k svojej triednej učiteľke. Tie potvorky okamžite odhalili jej omyl a bez zaváhania zaútočili. Nemilosrdne a kruto sa na ňu vrhli ako pirane na bezmocnú korisť. Dobiedzali, hrýzli, bodali, robili si posmešky... Nevzdala sa. Hádzať flintu do žita nebol jej štýl. Musela však začať od seba. Uvedomila si, že nie decká, ale ona sa musí zmeniť. Začala tvrdo na sebe pracovať. Študovala metodiky, chodila starším kolegom na hospitácie, absolvovala nesmierne množstvo seminárov, školení, kurzov, prelúskala desiatky kníh a publikácií a výsledok sa dostavil. Nepatrila síce k učiteľkám, ktoré decká doslova zbožňujú a pri každej príležitosti to dávajú dostatočne najavo. Ale hrialo ju vedomie, že žiaci jej veria a angličtina by sa určite objavila na popredných priečkach ankety Môj najobľúbenejší predmet. Stačilo, keď na hodine cítila súzvuk s dušami detí a pripadala si ako dirigent, ktorý pohybom magickej paličky bezpečne ovláda každý nástroj komplikovaného hudobného telesa.

Svetlana začínala svoju učiteľskú kariéru na škole v neďalekej dedine. Príslovie ,, doma nikto nie je prorokom“ jej v prípade kantorskej profesie pripadalo zvlášť priliehavé a dostatočne varujúce. Žila v malom mestečku kde sa navzájom všetci poznajú. Na učiteľskú dráhu chcela nastúpiť s čistým štítom. Bez zaväzujúcich príbuzenských, susedských či priateľských vzťahov, ktoré by mohli vážne ohroziť jej predsavzatie byť spravodlivá, nestranná a objektívna.

Okrem toho si nevedela predstaviť, akoby mohla fungovať na škole, na ktorej ako dieťa osem rokov drala školské lavice . Nemohla si pomôcť, ale vždy, keď sa stretla so svojou bývalou triednou učiteľkou, mala pocit, že jej pozerá na ruky, či nemá za nechtami špinu. Obávala sa, že pre kolegyne, ktoré ju vtedy učili, zostane žiačkou, ktorej povinnosťou je ctiť si a poslúchať svoje pani učiteľky.

A nadovšetko si vážila svoje súkromie. Ešte aj teraz má príchuť blenu spomienka na jedno letné popoludnie strávené na mestskom kúpalisku. Vybrala sa tam s Ivanou, o štyri roky staršou kamarátkou, ktorá sa po skončení pedagogickej fakulty už 2 roky pokúšala obhajovať farby kantorského stavu v nekonečnom zápase so žiackym osadenstvom miestnej základnej školy. Svetlane sa zdalo, že ich deka sa stala najdôležitejším miestom v areáli kúpaliska. Ako magnet priťahovala oči všetkých deciek od 7 do 15 rokov. Ani nevie prečo, ale cítila sa čudne nepríjemne, keď niektoré dieťa pobehujúce pomedzi deky, zostalo zrazu zarazene stáť a potom sa rozbehlo k mame, aby jej tajomne pošuškalo :,, Mami, tam je naša učiteľka!“

Otravovalo ju, keď niektorí výrastkovia, neforemne kostnatí a odporne uziapaní si dovolili na Ivanu pokrikovať: ,, Pani učiteľka, chýba nám jeden do partie, pridajte sa k nám!“ Svetlana nechápala Ivanin pokoj. Upodozrievala ju, že pozornosť pubertiakov jej dokonca lichotí. Zazlievala jej, že sa bez okolkov pridala k skupinke hrajúcej sa s loptou uprostred kúpaliska.

Celých trinásť rokov bola presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia dať prednosť škole mimo bydliska. Tešila ju predstava slobody, anonymity a nezávislosti. Strážila si svoje súkromie, budovala hradby okolo seba, stále viac sa uzatvárala do svojho vnútra a malého bytu. Zavalená nekonečnými prípravami, haldami písomiek a testov ani nepostrehla, že mesto ju už dávno vytesnilo zo svojho života a priestor okolo nej je čoraz tichší a prázdnejší.

Možno... skutočný príbeh

I. časť

,, Konečne!“ vydýchla Svetlana , keď vošla po poslednom zvonení do zborovne. Ráznym pohybom sa zbavila triednej knihy a pomaly kráčala celkom dozadu, kde v rohu pod oknom mala svoj stôl. S úľavou si sadla. Zhodila topánky a nohy si vyložila na najbližšiu prázdnu stoličku. Rukami si vzadu podoprela hlavu, slastne sa natiahla a zavrela oči, čím dala ostatným jasne najavo, že nechce byť nikým a ničím vyrušovaná.

,, Dočerta, to bol zase deň! Šesť hodín a k tomu ešte dozor. Nekonečný kolotoč, trieda, chodba, trieda...
Hoci celkove rada učila, ani po toľkých rokoch si nevedela zvyknúť na neúprosný školský zvonec, ktorému bolo jedno, že potrebuje ešte minútku na dopitie kávy, či odbehnutie na WC alebo jednoducho na dobitie energie na nasledujúcu hodinu. Mala pocit, že čas rozdelený na šesť krát 45 minút letí neuveriteľne rýchlo a život jej ubieha pred očami ako vlak, do ktorého nikdy nestihne nastúpiť. Nenávidela, keď spolu s prvým zvukom zvonenia sa vo dverách zborovne objavil direktor a klopkajúc ukazovákom po hodinkách odporným hlasom vyspevoval:

,, Kolegynky, už ste mali držať kľučku na dverách triedy, neviem o tom , žeby bola hodina skrátená na 44 či 43 minút, ale môžem vás poučiť o krátení osobného príplatku!“

Hlupák! V takých chvíľach mala vždy chuť šplechnúť mu do tváre pravdu o jeho pracovnej morálke, pripomenúť nespočetné prípady, keď žiaci 10-15 minút po zvonení bežali do riaditeľne, aby mu sprisahanecky pošepkali: Pán riaditeľ, teraz máte mať v našej triede hodinu...

Svetlana akoby z diaľky zaregistrovala klopanie na dvere zborovne, no zotrvala vo svojom rozjímaní.

,, Svetlanka, to je pre teba“, doľahol ku nej Betkin hlas , ktorá mala stôl hneď pri dverách a tým jej na večné veky prischla úloha vrátnika. ,, Povedz, že som mŕtva!“, zahundrala Svetlana , no už sa dvíhala zo stoličky a zamierila k dverám.

,, Pani učiteľka, ja by som vám chcela niečo povedať,“ zašepkala Simona, ,,ale nie tu, nechcem , aby ma niekto videl.“

,,Tak o čo ide ,“ prehodila Svetlana keď usádzala dievčinu do kresla v kancelárii výchovnej poradkyne. Celá situácia ju pobavila. Dobre poznala svoju žiačku. Simonka nepremeškala žiadnu príležitosť zdokonaľovať svoj vlastný obraz žalovaním na spolužiakov. Neodradilo ju ani to, že v priamej konfrontácii s deťmi v triede bola neraz usvedčená z očierňovania alebo prinajmenšom zveličovania údajných priestupkov, začo si vyslúžila nelichotivú prezývku ,,špiceľ“.

,, Pani učiteľka, naši chalani mali dnes v triede alkohol. Doniesol ho Dominik“... a Simona rýchlo a zadúšavo vyrozprávala celú alkoholovú story .

Svetlana si vedela živo predstaviť čo sa dialo v triede. Dve fľaše vína ukryté v skrini premenili zasvätených, lebo nie každému sa dostalo tej cti byť do veci zainteresovaný, na malý tábor sprisahancov, u ktorých odvaha, pocit výnimočnosti a hrejivého úspechu, že sa im zas podarilo prejsť učiteľom cez rozum, rástli priamo úmerne s množstvom cez prestávky vypitého opojného moku.

,,Ach, Simona, Simona! Dočerta s tebou, dočerta s tvojím sliedením a žalovaním! Čo otravuješ, čo nedáš pokoj! Je už po vyučovaní a zrejme si nikto nič nevšimol.
A čo sa neprevalí, netreba riešiť!“ celkom iracionálne preblesklo Svetlane hlavou. No hneď tie myšlienky zahnala a s predstieraným pokojom vyprevadila dievčinu z kancelárie.

,, Dobre, Simonka, zajtra to vyšetrím! Len škoda, že si mi to nepovedala hneď, ešte cez vyučovanie, mali by sme k dispozícii aj dôkaz. Zajtra to už bude horšie.“

Svetlana sa nevrátila do zborovne. Prešla po dlhej chodbe a bočnými dverami sa dostala na školský dvor. Potrebovala sa upokojiť, utriediť myšlienky a všetko si dôkladne premyslieť.

Vedela, čo ju čaká.

Po Vianociach...

Zapovedala som sa, že nebudem písať o týchto , ale ani o žiadnych iných Vianociach, vyhnem sa hodnoteniu, nebudem chváliť, ani haniť. Uložím si ich do fascikla spomienok a len čas ukáže, či zapadnú prachom , alebo sa priradia k trblietkam, ktoré zažiaria zakaždým, keď sa mi zažiada vianočného ticha.
Cítim však potrebu poupratovať si v duši, lebo kvôli veľkým vianočným prípravám som to nestihla. Áno, presne to je ono. Upratujeme, nakupujeme, zháňame recepty, varíme, počítame darčeky, aby sme nakoniec prišli na to, že aj keď je to veľmi dôležitá súčasť Vianoc, čaro sviatočných chvíľ je ukryté v niečom úplne inom.

Prehrabávam sa v spomienkach a do okna duše si poukladám tie najvzácnejšie trblietky. Tie, ktoré s ubiehajúcimi rokmi žiaria stále jasnejšie a teplejšie, tie, ku ktorým sa vraciam, keď ma premáha prázdnota cválajúcich dní a zdá sa mi, že v mojom svete je akosi priveľa sivej farby.

Nie je ich veľa, ale podľa nich viem, čo sú Vianoce. Tie naozajstné.

Najvzácnejšia a najjasnejšia je trblietka z detstva. Hrejivé a útulné prítmie v izbe, rozsvietený stromček a na stenách a strope stovky rôznofarebných a tajomných svetielok lákajúcich dušu dieťaťa do nádherného sveta zázrakov. Detská modlitbička pri stromčeku. A na stole na tanieri voňavé pomaranče, každý zabalený v jemnučkom ružovom papieri. A z prítmia vynárajúce sa otcove ruky s kúskami ovocia. Pre malé dievčatko slávnosť ticha, bezpečia, krásy a vianočného tajomna.

Potichu nechávam rozžiariť ďalšie svetielko. Bolo to, keď sa príroda rozhodla neposvätiť vianočný čas čistou belobou snehového závoja. Na štedrovečerných bohoslužbách šepkali detské pery aj prosbu o sniežik. Po skončení sa brána kostola otvorila do bielej krajiny zázrakov. Nikdy nezabudnem na tichý hustý sneh, rozsvietený kostol, organ, ktorý ticho hral posledné tóny piesne Tichá noc... a vonku vyprevádzajúci hlas kostolných zvonov a šepot ľudí, ďakujúcich Bohu za tú belostnú vianočnú krásu.

Radostne a zvláštne dojímavo v hustej tme minulosti svieti spomienka na darček zo všetkých najkrajší. Vianočné dieťa, dievčatko, ktoré práve na Vianoce začalo snívať svoj farebný sen.

A v ostatných trblietkach žiaria očká mojich detí a v nich sa opakujúca magická krása Vianoc môjho detstva.

A ešte jedna...tá je uložená hlboko v mojom srdci, krásna ako úsmev večného dieťaťa, boľavá ako nekonečné ticho odpovedajúce na otázku: prečo ?

Toto sú moje Vianoce Vianoc.

Ak sa vám niekedy zdá, že napriek bohato prestretému stolu a množstvu darčekov pod stromčekom nenapĺňa vašu dušu sviatočný pokoj, nájdite si chvíľu a otvorte bránu do sveta spomienok. Určite tam nájdete svoje večné svetielka. Stojí to zato!