Z mozaiky dňa

Pamätám si ho ako mladého začínajúceho lekára. Naša škola patrila do jeho obvodu, navyše sme mali priamo v areáli na tú dobu celkom slušne vybavenú zubnú ambulanciu a tak som mala možnosť hneď od začiatku sledovať jeho profesionálnu kariéru. Mladý, šikovný, perspektívny.

Občas som ho vídavala v meste s manželkou a dvomi dcérkami. Obaja vysokí, štíhli. On s čiernymi mierne kučeravými vlasmi, ona blondínka s vlasmi skoro po pás. Bolo vidno, že láska im vo vzťahu nechýba.

Po novembri 89 si ako jeden z prvých lekárov v meste otvoril vo svojom rodinnom dome súkromnú ambulanciu. Nadštandardne vybavenú, s veľkou mäkkou sedačkou v predsieni. Na tú dobu niečo nevídané. Kombinácia dobrého mena, ktoré si získal v prvých rokoch svojej praxe a dokonale vybavená ordinácia urobili svoje. O klientelu nemal núdzu.

Potom sa začali o ňom šíriť reči. O jeho zvláštnom správaní, nespoľahlivosti, nečakaných reakciách pri rozhovore s pacientmi. Klebetilo sa aj o zhoršených vzťahoch v rodine, ba dokonca až o rozchode. Jedni to pripisovali alkoholu, iní videli príčinu v drogách, ďalším sa zdalo, že mu sláva stúpla do hlavy a od dobroty už nevie čo so sebou.

Pravda však bola kdesi úplne inde. Príčinou všetkých zmien bola choroba mozgu. Neviem podrobnosti, ale ide o postupné odumieranie mozgových buniek s následným progresívnym rozvojom demencie.

Choroba si vybrala svoju daň. Po čase nebol schopný vykonávať svoju prácu, nasledoval rozvod a odchod k rodičom, ktorí bývajú v susednej dedine.

Z času na čas sa objaví v meste, vždy v úbohejšom stave.

Aj dnes som ho videla. Takmer som ho nespoznala. Vychudnutý, zarastený, vlasy mu ako drôty trčali na všetky strany. Na bledej tvári neprítomný úsmev. Nervózne pobehoval po chodníku. Pohyboval sa zvláštne, skackavo, akoby mal v nohách strunky, ktoré mu bránia ovládať pohyby. Mala som dojem, že niečo hľadá.

Keď som vyšla z drogérie, uvidela som ho na druhej strane námestia pri potravinách. Chvíľu nazeral do výkladu, potom odbehol k susednému zelovocu a ešte trochu ďalej ku galantérke a znova zamieril k potravinám.

Vtom z dverí samoobsluhy vyšla mladá žena. Zbadala ho, na zlomok sekundy zastala a potom sa rýchlo rozbehla k zaparkovanému autu. Spoznala som v nej jeho dcéru. On zvláštne poskočil , zdvihol ruky akoby ju chcel zastaviť a rozbehol sa za ňou. Neskoro. Auto prudko vyštartovalo a vykľučkovalo z námestia.

Smutný obrázok.

Nedovolím si posudzovať a už vôbec nie odsudzovať správanie mladej ženy. Neviem akým spôsobom choroba poznačila vzťahy v rodine.

Ale predsa – je pozdrav či úsmev tak veľa?!

Domov sú ruky...

Včera som počula v rozhlase rozhovor so známym slovenským hercom. Okrem iného padla už obligátna otázka: ,, Kde je váš domov? Kde sa cítite byť naozaj doma? "

,, Tam, kde je moja rodina, kde mám priateľov a ľudí, ktorých mám rád a oni majú radi mňa,“znela odpoveď.

A tak ma napadlo...

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...- toľkokrát počuté, že už sa ani nezamýšľame nad tým, čo tie slová znamenajú.

Domov, domov, domov...na tú istú otázku vždy iná odpoveď.

Len deti majú v tom úplne jasno. Domov je predsa mama, čerstvý chlebík na stole, plyšový macko v postieľke, čarovné svetlo sviečok na vianočnom stromčeku, vôňa pomarančov zabalených v jemnučkom papieri, pohoda nedeľného obeda, keď pri stole nikto nechýba. A ešte otcove ruky. Ruky, na ktorých smieš plakať.

Aspoň ja som to tak cítila. Ešte aj vtedy, keď som sa po svadbe odsťahovala do mestečka , ktoré bolo vzdialené 180 km od mojej rodnej dediny.

Zdalo sa mi, že si nikdy nezvyknem.

Chýbala mi majestátnosť tmavomodrých hôr, ktoré obklopovali náš kraj. Kriváň, na ktorý bol nádherný výhľad z každého kúta našej dediny. Štíhla veža kostola, jemne sfarbená do ružova v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Zamatové kopce za dedinou, volajúce už po stý krát prebehnúť sa po ich oblých chrbtoch. A ľudia. Všetky tie tetušky a ujkovia, o ktorých si myslíte, že patria do rodiny, lebo vás nikdy nenechajú bez milého slova či pozdravu a sú zrazu pri vás, hoci ste ich nevolali, keď sa kopú zemiaky či treba rýchlo pohrabať seno , lebo čierňava na oblohe nad Tatrami sa blíži závratnou rýchlosťou. Chýbala mi atmosféra dediny, kde čas akosi ináč plynie, keď aj cesta do obchodu trvá oveľa dlhšie ako v meste, pretože je nemysliteľné niekoho len tak obísť a neprehodiť s ním čo len pár viet.

Mala som všetko, milujúceho muža, deti, priateľov. Ale ,, ísť domov“ pre mňa znamenalo ísť tam, na Liptov.

Hovorí sa, že po čom veľmi túžite sa nakoniec splní. Vrátila som sa domov, hoci len na čas a za okolností, o ktorých by som bola radšej, keby sa nikdy nestali. Otcov zdravotný stav vyžadoval celodennú starostlivosť. Bolo to veľmi smutné a ťažké obdobie. Štrnásť mesiacov, počas ktorých sa mi dni scvrkli na večerných pätnásť – dvadsať minút , keď som aspoň cez telefón mohla byť doma s mužom a s deťmi. Bolo pre mňa až prekvapujúce ako veľmi mi chýbali.

A konečne mi to došlo. Oni sú mojím domovom. Môj muž a deti a všetko, čo sme si spoločnými silami vytvorili.
Keď som sa viac ako po roku vracala ku nim, s istotou som vedela, že je to návrat domov.

Už teda nehľadám, viem kam a ku komu patrím.

Keď si však chcem potešiť dušu, vyberiem sa do kraja pod Tatrami. Len tam môžem prežívať clivú tesknotu za strateným obdobím detstva, to jemnučké trblietanie v duši pripomínajúce malé dievčatko, čo práve objavilo na lúke žlté hlávky gombálií.

Možno mi bude dopriate raz sa tam po ne vrátiť.