O bolesti, ktorú neotupil ani čas
Ten deň mi ostane navždy v pamäti. Bol štvrtok, 30. apríla, a doma sme sa už naladili na pohodu predĺženého víkendu. V telke akurát bežali správy, keď zazvonil telefón. Keď sa ozvala susedka mojich rodičov, vedela som, že to bude niečo mimoriadne. Po úvodných formalitách mi oznámila:,, Otec dostal mozgovú porážku, je v nemocnici.“ Mozog mi odmietol informáciu správne spracovať a zlomok sekundy som si myslela, že hovorí o svojom otcovi. Možno potrebuje pomoc, napadlo ma. Pravda však bola jednoznačná a krutá. Stála som tam, všetko okolo mňa zmizlo a zostal iba hlas v telefóne, oznamujúci tragédiu.
,,Mami, pri tom telefóne si za pár minút zostarla o desať rokov,“ povedala mi neskoršie moja dcéra.
Môj otec bol vždy chlap ako sa patrí. Vysoký a mocný. Do vienka dostal široké plecia, akurát také, aby na nich uniesol všetky starosti a trápenia, ktoré mu osud bohato nadelil. Pokojný, rozvážny, každý krok si dôkladne premyslel. Neponáhľal sa, ako keby vedel, že mu bude dopriaty dlhý vek. Zmysel života nachádzal v robote, láskou mu boli rodina a hory. Čas bol
k nemu milosrdný, staroba ho obchádzala. Do vysokého veku si udržiaval kondíciu a chuť žiť. Vždy nám bol oporou, pilierom, bez ktorého by sa rodinný krb zrútil. Mysleli sme si, že to bude vždy tak, že sa dožije najmenej sto rokov a bude to on, kto aj naďalej bude ťahať tú povestnú káru, ktorá sa v našej rodine naplnila až po samý okraj. No osud chcel inak. Mozgová mŕtvica ho postihla, keď mal 86 rokov. Celkom nečakane a kruto. Na jar, keď sa všetko prebúdzalo k novému životu, ktosi ho posotil opačným smerom. Upadol do kómy a lekári hovorili o beznádejnom stave. Napriek nepriaznivej prognóze nikto z nás nemyslel na smrť. Nevedeli sme , ako sa bude jeho stav vyvíjať, ale možnosť, žeby náš otec zomrel, neprichádzala do úvahy. Neviem, čo nakoniec rozhodlo o jeho živote. Možno naše modlitby a skalopevné presvedčenie, že toto ešte nie je čas na odchod. A možno jeho sila a chuť žiť mu prikázali nepoddať sa nepriazni osudu.
Po dvoch týždňoch sa prebral z kómy a postupne, ale len veľmi veľmi pomaly, sa začal jeho stav zlepšovať. Postihnutie bolo veľké. Otec nechodil, nerozprával a pravú ruku mal ochrnutú. Rehabilitačné sestry robili zázraky. Tešili sme sa z každého, aj toho najmenšieho pokroku. Aj on sa snažil a bojoval zo všetkých síl. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sa opäť postavil na nohy. Pripravil si pre nás prekvapenie. Keď sme sa po jednej vyše dvojhodinovej návšteve chceli s ním rozlúčiť, zrazu sa zaprel rukami o posteľ a postavil sa. V tvári sme mu čítali radosť a odhodlanie. Nesmierne sa tešil, že sa mu to podarilo. Napriek tomu, že sa jeho stav rýchlo zlepšoval, lekári nám neustále naznačovali, že následky mŕtvice sú značné a schladzovali naše nadšenie, s akým sme vítali každý pokrok v rehabilitácii. Bolo to pre nás veľmi zvláštne obdobie. ,, Nech žije, pane bože, daj, aby žil!“ Tejto myšlienky sme sa držali zubami-nechtami a odmietali sme sa zaoberať jeho skutočným stavom. Nahovárali sme si, že všetko bude tak, ako predtým, veď lekárska veda už pokročila a otec je nesmierny bojovník. Otec vždy všetko prekonal, vždy zvíťazil.
Mala som práve prázdniny, keď nám lekár oznámil, že otec môže ísť domov. Bolo len samozrejmé, že som sa rozhodla opatrovať ho.
Informácie lekárky pri prepúšťaní do domácej liečby boli stručné: závažne poškodené rečové centrum, úplne ochrnutá pravá ruka, oslabená pravá dolná končatina a úplná a nezvratná inkotinencia. Pacient si vyžaduje 24 hodinovú starostlivosť, je potrebné kŕmiť ho, obliekať, zabezpečovať osobnú hygienu. ,, Budete mu dávať plienky ,“ povedala na záver.
,,V poriadku, veď na to som tu,“ pomyslela som si.
Bol to zvláštny návrat domov. Otec sa nám konečne vrátil. Ale všetko bolo iné. S roztrasenými rukami som mu vyzliekla sako, umyla ruky a pripravila obed. Tvárila som sa , že je všetko v poriadku a že zobrať lyžicu a vložiť mu prvé sústo jedla do úst je tá najsamozrejmejšia vec na svete. Nakŕmiť otca, bezmocné dieťa, otca, ktorý bol vždy silný, pilier rodiny! Povzbudivo som sa usmievala, no vo vnútri som sa triasla a horko-ťažko som zadržiavala slzy.
Bol pekný slnečný deň a tak sme zvyšok popoludnia strávili na záhrade. Až teraz som si uvedomovala, aké veľké je otcovo postihnutie.
Blížil sa večer a vo mne rástol stále väčší nepokoj. To najťažšie ma ešte len čakalo. Bože, čo mám robiť, ako to zvládnem!? V ušiach mi neustále znela veta lekárky, vyslovená akoby len tak, mimochodom: ,, Budete mu dávať plienky!“
Pane bože, nezvládnem to. Nemôžem otca tak ponížiť! Nahota bola u nás tabu. Nikdy som nevidela otca vyzlečeného. Vždy sa prezliekal v spálni a len niekedy sa stalo, že strčil hlavu do dverí v kuchyni a volal na mamu:,, Mama, kde mám zase košeľu?“ A cez pootvorené dvere som zazrela len biele tielko a spodky. Pripadal mi vtedy taký stratený a bezmocný.
,,Budete mu dávať plienky!“ hučalo mi v hlave. Ako, ako to mám urobiť! Veď je to môj otec!
Už som nemohla na nič iné myslieť, ale nedokázala som ani nič urobiť. S boľavým srdcom a ešte boľavejšími výčitkami svedomia som pripravila otca na spánok. Vyzliekla som mu košeľu a nohavice, umyla ruky a tvár a obliekla pyžamový kabátik. Viac som nemohla..
Keď zaspal, odišla som do svojej izby. Sedela som na posteli a plakala. Myslela som na toho starého a bezmocného človeka vo vedľajšej izbe, ale aj na môjho mocného a nikdy sa nevzdávajúceho otca. Spomínala som na naše spoločne prežité roky, na detstvo a ako na filmovom plátne sa mi premietali obrázky z nášho života. Ako som jeden – jediný krát od neho dostala po zadku, keď som neustrážila malé húsatká a vbehli do studenej vody v potoku.
Ako som čakávala s plechovým hrnčekom v ruke na čerstvo podojené mlieko a on mi ho vždy nalial so slovami: aby si bola zdravá. Ako som sa raz nečakane zobudila a on práve dával mikulášsku nádielku do papučiek v okne. A ja som spokojne zaspala s vedomím, že tým dobrým Mikulášom je práve môj otec. Ako so slzami v očiach vítal všetkých svojich vnúčikov a dlho sa bál zobrať ich na ruky, aby im neublížil. Ale keď podrástli, stal sa ich najlepším starým otcom na svete. Ako sme už aj v dospelom veku čakali, čo vyloví s nákupnej tašky po návrate z obchodu a vždy tam mal nejaké prekvapenie. Ako nás brával na výlety do jeho milovaných Vysokých Tatier a spolu sme objavovali vždy nové krásne miesta. Ako nám bolo s ním dobre a bezpečne. Ako jediným pohladením po hlave nám bez slov vyjadril všetku svoju lásku a nehu. Na toto a ešte všeličo iné som spomínala a slzy vyplavili všetok môj žiaľ a strach. Až nad ránom som zaspala.
Keď som sa zobudila, bolo už svetlo. V duši som mala pokoj a odhodlanie. Vstúpila som do jeho izby a ticho som povedala: ,, Otec, poď, ideme do kúpeľne.“
Od vtedy prešlo už veľa rokov, ale vždy, keď stojím pri jeho hrobe, nezabudnem povedať: ,,Otec, odpusť!“
