...ľudia verili, že sny prichádzajú od bohov, ktorí vo sne oznamovali ľuďom svoju vôľu.

Spomienka na sen

Bol krásny slnečný deň. Stála som na schodoch starého rodičovského domu. Zrazu z hlavnej cesty vošlo do našej ulice obrovskou rýchlosťou auto. Moderný červený cabriolet . Sedeli v ňom štyria mladí ľudia. Celkový dojem – luxus. Po pár metroch jazdy auto zabočilo prudko doprava a plnou rýchlosťou narazilo do akejsi steny. Jasne a detailne som videla mŕtvych členov posádky. Vykročila som k autu. A zrazu som ju uvidela. Od rozbitého vraku prichádzala smerom ku mne žena. Bola vysoká, štíhla, krásna. Mala polodlhé svetlé vlasy, bielu blúzku ozdobenú čipkami, červený svetrík a modrú sukňu. Na krku perlový náhrdelník. Vedľa nej kráčalo kučeravé blonďavé dievčatko. Obe sa usmievali. Očarená som pozerala na ženu. Z celej jej bytosti vyžarovala láska, dobrota,šľachetnosť, radosť,svetlo...

Spoznala som ju a celý sen sa premenil na jedinú myšlienku:,, Tak toto je smrť! Je nádherná a vôbec sa jej nemusím báť!“

Zobudila som sa. Bol 1. január 1997.

Na sen som si opäť spomenula 31.augusta 1997.

Letný čas

Letný čas. Večná dilema. Tak, ako o tom pohári – dopoly plný, alebo dopoly prázdny. O hodinu viac, alebo menej. Ja dávam - viac.

O hodinu viac :
- na hrejivý dotyk slnečných lúčov , ktoré prebúdzajú uzimenú dušu opäť k životu
- na svetlo v oku aj duši, čo zaháňa príšery vynárajúce sa z temnoty
- na žiarivú paletu jarných kvetov, ktoré zatvárajú lupene až so zapadajúcim slnkom
- na prechádzku po kvitnúcej lúke
- na lásku
- na nehu
- na posedenie s priateľmi v záhrade pod košatým stromom
- pre našu starkú, ktorej sa dni života čoraz rýchlejšie krátia a do jej izby sa vkráda stále viac tmy
- na možnosť dať ešte jednu šancu
- na odpustenie
- pre deti, ktorým večer čo večer kričí z očí nemá otázka : ,,Však ešte nepríde...?“ ,,Neboj sa, príde neskoro, až po záverečnej, keď už bude tma. Už budeš spinkať a ja ho do tvojej izby nepustím.“
- na prvý bozk pod rozkvitnutou čerešňou
- na život.
Svetlo, teplo, slnko, radosť, život – skrátka, letný čas. Užívajme si ho!

Spravodlivosť

Pred poslednou vyučovacou hodinou ma zastavil na chodbe kolega.
,, Počúvaj, ten tvoj Dominik mi ušiel z hodiny!“
Nechápala som.
,, Na telocviku. Hrali sme na školskom ihrisku futbal a on jednoducho zdrhol. Vraj si bol kúpiť v bufete pepsi. Ale neboj sa, po hodine som mu v kabinete náležite vysvetlil, čo hovorí školský poriadok!“
Došlo mi to. Kolega zase ,, vychovával“. Tak ako vždy, keď je posilnený alkoholom. Aj teraz pozeral na mňa mútnymi, liehom odfarbenými očami. Alkoholový opar, vznášajúci sa okolo neho, bol neprehliadnuteľný.
Do čerta, už zase! Dnes, včera, predvčerom, takmer každý deň. Verejné tajomstvo školy. V zborovni sa síce o ňom hovorí, ale nikto nemá odvahu povedať to nahlas. Však viete, je to predsa kolega! Vedenie školy nekoná - nikto nič nehlásil, nie je dôvod zakročiť. Rodičia - veď učí len telocvik a zemepis a už má len pár rokov do dôchodku...
Iba decká neberú ohľad na svojho učiteľa. Šepkajú si, smejú sa, tí odvážnejší povedia aj nahlas. Mnohým to však vyhovuje – spoločensky unavený ,,pán učiteľ“ na hodine neskúša, ba často nemá síl ani vysvetliť nové učivo. Zemepis,telocvik – oddychovky! Krik, smiech, zábava, netreba úbor ,ani tenisky, veď futbal sa dá hrať aj v papučiach!
Zúrim. Hnevám sa na neho, ale hlavne na seba. Viem, ako to dopadne. Tak, ako už x-krát predtým. Dôležité je nájsť vinníka a náležite ho potrestať. Povinnosťou žiaka je predsa za každých okolností dodržiavať školský poriadok!
,,Dominik, prosím ťa, čo to bolo zase na tom telocviku!? Ako je možné, že si si dovolil odísť!...kolotoč sa rozkrútil – o povinnostiach žiaka,o bezpečnosti, vnútorných predpisoch školy...
,,Pani učiteľka, veď to robia všetci, na každej hodine chodíme do bufetu...Pán učiteľ ani nevie, kto kde je.“
,,Ale ty dobre vieš, že tvojou povinnosťou je...Porušil si školský poriadok!“
,, A pán učiteľ môže? Všetci vedia, že máva vypité. A potom chalanov bije! Aj mne dnes v kabinete takú vrazil, že mám preťatú peru!“ Zaschnutý tenký pramienok krvi dokazuje jeho slová. Stŕpla som. Všeličo mi preblesklo hlavou – kolegyňa, matka,učiteľka, spravodlivosť, zrada...Rozhodla som sa. Namiesto do triedy som zamierila do riaditeľne.

Všetci si vydýchli. Konečne. Ľady sa pohli.

Len neviem, prečo sa dnes večer cítim tak mizerne!

Ranný príbeh

....o zranenej duši

A opäť je pondelok. Upršaný, pochmúrny, smutný, ako keby vedel, že v boji s víkendovou pohodou nemá šancu vyhrať.
Vyšla som na balkón. Dnes nie načerpať sviežosť zobúdzajúceho sa dňa. Dnes len prozaicky - zobrať zabudnutý dáždnik.
Z dvora oproti práve vyšiel Jakubko. Šťúple, milé chlapča, tretiačik s veľkou kapsou na chrbte. Nad hlavou dáždnik. Pri ceste zastal a pozorne skontroloval cestu. Tak, ako ho to naučili–vľavo,vpravo a znovu vľavo. Z mesta prichádzajúce auto bolo ešte ďaleko, a tak vyrazil. Cieľ – chodník na druhej strane cesty. Pár krôčkov po chodníku , a zrazu škripot bŕzd a piskot pneumatík. Auto však nezastalo, nabralo rýchlosť a rútilo sa ďalej. Jakubko spozornel, chvíľku nevedel, čo sa deje – a potom ho zbadal. Mačiatko uprostred cesty. Nehybný chumáčik v studenej kaluži. Nevšimol si, že vybehlo za ním.
,,Murko, Murko, čo sa ti stalo!! – Bežal k nemu na cestu, možno ešte zachrániť. Vtom si všimol prichádzajúce autá. Dáždnik zhodil na zem, zodvihol rúčky dohora a pobehujúc okolo mačiatka zúfalo mával na votrelcov. ,,Nechoďte sem, nechoďte sem!“ plakal do tichého rána.
Na sekundu som zamrela, výjav na ceste ma fascinoval. Koľko nešťastia a zúfalstva!!! Spamätala som sa a chcela som naňho zavolať, no z dvora už pribehla jeho mama. Spolu odniesli mačiatko do záhrady. Potom ešte pár tichých slov a pohladenie.Nechcelo sa mu od nehybného kamaráta odísť. Cestou do školy plakal.
Celý deň myslím na tú ubolenú detskú dušičku. Koľko pohladení bude potrebovať, aby sa jazva zhojila? Je dostatok dobrých liečiteľov zranených detských duší?

...o milých veciach života

Už dávno sme si s dcérou plánovali dámsku jazdu. Vždy ostalo len pri sľuboch. Až dnes ... ráno sme sa konečne vybrali . Dali sme sa odviesť vlakom – novým, moderným, bez rýchlikového príplatku. Stopercentne fungujúci servis – na minútu presný, čistý, pohodlný. Dokonca služba navyše – výstava obrazov na stenách vagónov. Vážení sprayeri, ďakujeme, nemáme záujem.
Mesto nás vítalo zamračenou oblohou. Nevadí.
Z okna čokoládovne pri šálke akurátne urobeného cappuccina sme fascinovane hľadeli na druhú stranu ulice. Na malom priestore okolo stánkov čakala na svoj ranný prídel potravy sedemčlenná mačacia rodinka. Žiadni žobráci, evidentne stredná vrstva. Dôkazom boli lesklé kožúšky a okrúhle brušká. Na programe dňa boli, ako ináč, hry. Obrázok ako vystrihnutý z encyklopédie, heslo – rodinná pohoda. Dali sme sa zlákať.
Pohodovo naladené sme pokračovali v jazde. Zastávky len so zárukou kvality- kníhkupectvá, kvetinárstva / nevynechali sme žiadne/, čajovňa, čínska reštaurácia. A samozrejme – dovolili sme si aj malomeštiacky luxus – topánky, šaty, blúzky... samé milé maličkosti.
Zlomyseľník dážď vyrazil do útoku. Zbytočne. Pod tesne pred záverečnou kúpeným dáždnikom nemal šancu.
Dnes sme mali na programe samé dobré veci. Kopec smiechu, lásky, porozumenia, vzájomnej blízkosti – skrátka – pohoda.
Vďaka Ti , Bože, za tento deň!

O tom, ako by som veľmi chcela nájsť tie správne slová

M. Válek

Nite

A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite,

keď nemá, čím by prišil záplatu

na to, čo bolí, čo má zostať skryté

jak chromá ruka pod rukávom kabátu.

Tisíckrát zamkni všetko, čo ťa trápi.

Do krvi zamkni slovo plačúce,

zo živej vody rozumu sa napi,

na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj.

Rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoty.

Na nebi smutných vyjdi ako dúha,

nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.

Namiesto commentu pre tú, ktorá je dnes smutná

...o veciach života, ktoré ma trápia


Obrázky z tohto sveta


Alebo... o tom, ako sa anjelom lámu krídla...

Obrázok č.1

V supermarkete si mladá žena prezerá módne novinky. Najprv ju zaujme trendy blúzka, potom jej zrak padne na akúsi sukňu a v škatuli na zemi zbadá zaručene najlacnejšie...
Asi päťročné dievčatko sa tmolí vedľa nej. Evidentne sa nudí, očami kĺže po okolitých regáloch. Zrazu sa jej tvárička rozžiari a už sa aj rozbehla za objektom svojej túžby. Na polici, hneď vedľa všakovakých zajačikov, medvedíkov a psíčkov, sedela bábika. Presne taká, po akej túžila. Neodolala, natiahla rúčku. Spolu s bábikou sa na zem zosypalo niekoľko zvieratiek. Nič hrozné sa nestalo, mäkký plyš nenarobí hrmot.
Žena spozornela a už aj beží k vystrašenej dušičke:
-Ty suka jedna sprostá, čo to tu vyvádzaš?!! Však počkaj, viac už so mnou nikam nepôjdeš!!

Zlosť srší na všetky strany.



...a kdesi na nebi práve zhasla hviezda,
zem zatriasla sa poznaním,
tam hore z nebeského hniezda
vypadol anjel s krídlom zlomeným.


Obrázok č.2

Krásny slnečný letný deň. Pred domom na lavičke sedí žena. Číta knihu a občas nazrie do kočíka, v ktorom spí dieťa.
Žena už nie je najmladšia. Vidno – pošťastilo sa...Dieťa sa pomrví, zamrnčí. Žena vyskočí a náhlivo vbehne do domu.
Dieťatko sa už celkom prebudilo. Chvíľu ticho leží, čulými vyspatými očkami gúľa na všetky strany. Známy obrázok – modrá obloha, konár zelenej brezy, okná horného poschodia domu oproti. Žalostne málo. Drobnými rúčkami sa zaprie o steny kočíka. Krúti sa, myká, hlávka sa niekoľkokrát vytrčí z ohrádky. Už – už sa to podarí. Vtom žena vyjde z domu, v ruke nesie fľašku s čajom.
-To čo má byť, krava sprostá?! Chceš vypadnúť alebo čo? Čo sa chceš zabiť?!


...a kdesi na nebi...


Obrázok č. 3

Letný podvečer. Sídlisko sa pomaly ponára do večerného ticha. Je teplo, cez otvorené okná balkónov a okien znie hudba televízorov, hrkotanie kuchynského riadu... mamy chystajú večeru. Zrazu ticho pretne prenikavý krik:
- Jano, Peťo, Paľo, poďte domov. O chvíľu je večera.
- Ticho.
O desať minút:
-Jano, Peter, Palo, čo nepočujete, už aj mažte domov! Koľkokrát to mám hovoriť?!!
O chvíľu:
- Boha vášho, chalani, kde sa toľko zasierate! Už aj domov, lebo vám tú večeru otrepem o hlavu!!!
.....


Obrázok č.4

Septembrové popoludnie. Deti sa vrátili zo školy. Vonku je pekne, septembrový slnečný deň láka von na dvor. Ponuka je bohatá, minimálne taká ako cez prázdniny. Dnes však dvor zíva prázdnotou. Prednosť majú povinnosti. A je ich neúrekom – napísať, nakresliť, vypočítať, naučiť, angličtina, nemčina... S únavou detí priamo úmerne rastie nervozita rodičov. Cez otvorené okná bytov sa začínajú predierať ,, dobre“ mienené rady chlebodarcov:
-Koľkokrát som ti povedal,že tri krát šesť je osemnásť, nie sedemnásť, čo máš v tej hlave piliny?!
-Ako píšeš to ,,a“ ! Ešte raz sa pomýliš a dolámem ti tie ruky!!
-Čo si hluchý? Ježišmária, takého blbca som dávno nevidel!
-Kristepane, píš rýchlejšie, čo sa toľko motáš!? Ja som už z teba celkom hotová, potrebujem si oddýchnuť.

Obrázok č. 5,6,7.....∞

P.S. Nič nie je vymyslené. Autor scenára je sám život.

Čierna skrinka

Čierna skrinka

...alebo príbeh o tých slovách


s-v-i-ň-a
r-i-ť
s-r-a-ť
n-a-s-r-a-l-m-a
h-o-v-n-o
j-e-b-a-ť,
k-o-k-o-t
p-i-č-a
k-u-r-v-a
Zo začiatku to boli pre ňu len písmená čudne pospájané do akýchsi bizarných útvarov. Mnohým ani nerozumela. Bála sa ich. Vedela, že sú zlé. Doma ich nikdy nepočula. Stretávala sa s nimi vonku na ulici, keď sa podvečer začali z krčmy vynárať alkoholom podgurážení chlapi. Vždy ju to vystrašilo. Vycivené postavy, neistý krok – niekedy sa jej zdalo, že už-už spadnú - mútny pohľad, zlosť sršiaca z každého pohybu a hlavne tie slová. S malou dušičkou ich pozorovala, vždy pripravená na útek. Stávalo sa, že sa pred krčmou strhla bitka a vtedy sa tie slová ozývali po celej dedine.
Našťastie pijanov – ako ich vtedy volali - nebolo v dedine veľa. Každý ich poznal a dedinčania súcitili s ich rodinami.
Občas sa pohádali niektorí susedia kvôli nejakým ,,dôležitým“ dedinským taľafatkám a vtedy tie slová lietali ponad plot ako malé, ale ostré kamienky.
Mnohí jej rovesníci tie slová poznali. Všimli si, že ona je iná. Doberali si ju preto. Raz jej ktorýsi chlapec povedal: ,, Povedz čapi!“ Zopakovala. ,,A teraz opakuj rýchlo po mne – ča-pi-ča-pi-ča...“ Hanbila sa , že sa dala dobehnúť.
Niekedy pátrala po tých slovách, hľadala ich, zisťovala, kto a kam ich pred ňou skryl. Intuitívne vycítila, kam sa má vybrať. Cestu poznala. Šesťročné dievčatká vedia, ako sa dostať do svojej dušičky. Brána je hneď vedľa srdiečka a potom treba prejsť kúsok doprava a dozadu a nakoniec zostúpiť celkom dolu, až tam, kde v záhyboch čiernomodrošedofialovočervenej hmly je ukrytá duša. Úplne na samom najspodnejšom mieste objavila maličkú čiernu skrinku. Tam boli schované. Chvíľkami aj rozmýšľala, že ju odtiaľ vytiahne a otvorí, ale uvedomila si, že nemá od nej kľúčik. Cítila, že nie je jej súdené nájsť ho. Niekto ho dobre pred ňou schoval.
Keď bola trochu staršia, rozhodla sa, že si niektoré z tých slov ukradne od svojich rovesníkov. Podaktorým boli bohato dopriate. V duchu si ich opakovala, prevaľovala na jazyku, ba skúšala povedať niektoré aj nahlas. Ale nešlo to, von z úst ich nedostala. Nakoniec to vzdala.
Celé roky sa pokúša naučiť sa vedľa nich žiť. Nie s nimi, len vedľa nich. Denno-denne ich počuje, vníma a ešte stále ich nedokáže prijať, ešte stále jej trhajú uši. Pôsobia na ňu ako škrípajúce brzdy áut a niektoré sú neznesiteľné ako zvuk, keď nechtom zavadíte o tabuľu. Bŕŕŕ !
Len akosi sa doba zmenila. Pred pár rokmi niekto zavelil na útok a podarilo sa. Tie slová sa rozťahujú, obsadili celú krajinu , znejú na každom kroku. Už nepatria len pijanom, hulvátom, obmedzencom, neschovávajú sa po krčmách a putikách. Sú všade. Sú ,, in“
a ,, cool“ a ak sa predsa len nájde niekto fajnový, komu prekážajú, môže celý večer počúvať pípanie....
Jej nechýbajú. Nepotrebuje ich. Naučila sa využívať silu iných slov. Jej slová nekričia, neurážajú, neponižujú, netvária sa , že sú moderné a úplne nenahraditeľné. Vždy povedia, čo je potrebné povedať. Na malú čiernu skrinku už takmer zabudla. No občas ju napadne otázka: Kde sa stratili tí, čo vedia zamykať takéto skrinky?

O nahote II

...odpozorované zo života


V noci sa jej narodilo dieťa. Dievčatko.
Maličké – 2,90 a 49 cm. Ale je zdravé.
Všetko je v poriadku. Je šťastná, dojatá, neustále sa jej chce plakať. S láskou a nehou myslí na to malé stvoreniatko. Už ho aj videla, ukázali jej ho hneď po narodení. Maličké nahé telíčko lesknúce sa od krvi a hlienov.
A hneď ho aj odniesli kamsi do útrob pôrodnej sály.
Znovu ho uvidela až ráno. Okúpané, čistučké, pevne zabalené v bielej perinke. Drobné rúčky a tvárička. A hlavne ústočká. Tie sú najdôležitejšie. Od prvej sekundy života komunikujú so svetom. Vždy presne vyjadria, čo stvoreniatko potrebuje. Neomylne nájdu cestu k teplučkému mliečku.
Dni na pôrodnici boli rovnaké. Život tam plynul v trojhodinových intervaloch. Tri hodiny čakania, potom kŕmenie . Iné starosti nemala. Všetko ostatné zabezpečovali sestričky.
Konečne idú domov. Tešila sa , ale kdesi vo vnútri cítila aj strach. V rodine už dávno nebolo malé dieťa a ona nemala žiadne skúsenosti.
V spálni položila biely batôžtek na posteľ. Jej muž stál pri nej. Obaja si uvedomovali, že až teraz patrí dieťa naozaj len im.
Opatrne rozbalila zavinovačku. Užasnutá si obzerala nahé telíčko dieťaťa.
,,Bože, aká je maličká,“ vzdychla.
Teplo perinky sa rozplynulo a chlad začal účinkovať. Dieťa sa rozplakalo. Chytro uchopila konce perinky a náhlivo začala dieťa zakrývať. Nemohla sa pozerať na trasúce sa chudučké nôžky a leukoplastom prelepený ešte nezahojený pupček. Konečne sa jej to podarilo. Maličká je opäť v teplom bezpečí perinky. Chvíľu ešte pomrnčala a potom zaspala.
S úľavou si vydýchla.

O nahote l

Neznášam nahotu. Nahý človek je bezbranný, zraniteľný. Šaty veľa zakryjú. Veď ....šaty robia človeka. Schovajú nedostatky, pridajú tam, kde niečo chýba, vraj môžu vyrovnať aj zakrivenia.
Aj nahota je všelijaká.
Najhoršia je v nemocniciach, v ordinácii u lekára, v starobincoch. Tu je nahota tela spojená s nahotou duše. Až do prapodstaty. Až do hrobu.
Neznesiteľná je nahota ženy, zneuctenej bezohľadným násilníkom. Poníženie nezmyje ani prúd horúcej vody a dotyky, ktoré dovtedy láskali, sa stanú nočnou morou – už navždy.
Strašná je nahota detí na fotografiách, ktoré často vlastní rodičia vymenia za judášske peniaze.
Srdcervúca je nahota ľudí na záberoch z koncentračných táborov. Stovky nahých, vycivených, vychudnutých, zmučených ľudských / ľudských!!!!/ tiel. Nahádzaných do blata, do jamy, nemo kričiacich o utrpení, ktorým prešli. Sú výrečné, presvedčivé. Presvedčia?
Nemám rada nahotu. Nahý človek je bezbranný a veľmi zraniteľný. Cez póry nahej kože vyteká von aj duša a môže uletieť do nenávratna.

...tajomstvo

...tajomstvo silných spočíva v tom, že sa neustále prekonávajú. / Barres/

Každý deň v tichu večera si sadám k počítaču a čítam si blogy.Teším sa na ne. Teším sa na ne? Listujem v nich a kdesi vo vnútri ma zožiera závisť. Je vytrvalá, nedá mi pokoj, nedovolí mi pozrieť si film v telke, odháňa ma od knihy, vŕta a rýpe, je ako droga, čo nedá človeku žiť. Závidím všetkým tým Aprilkám,Germám, Maximom ,Sasankám a neviem ešte komu, že oni to dokážu a ja nie. Sadnú si k počítaču a píšu. Krásne, vzletné slová, tajomné posolstvá, nežné vyznania, trýznivé otázky, zraňujúce odpovede, realistické obrazy, láska, nádej, smrť, sex...všetko tam nájdem. Má to hlavu aj pätu. Mám ich rada. Mám rada písmenkovú Natalie, perfektného pozorovateľa Maxima, zrelú Ostrovanku, inteligentnú, éterickú a istotu hľadajúcu Pustovníčku , romantického Motýlika / žijú ešte takí muži?/,je mi sympatický diakritiku ignorujúci Swarovski, odpustenie hľadajúci Zabudnutý/ čo asi vyviedol?/, tragický Tichý mesiac, čítam si aj sympaticky múdru Germu, tak trochu aj vulgárnu / bože, veď to je porno...!/ Dáždnikovú. Červík závisti len hryzie a hryzie. Už ani neviem, či je to závisť. Pomaly sa mení na odhodlanie. Skúsim to. Niežeby to bolo prvý krát. Mám povolanie, pri ktorom som nútená občas niečo napísať. Vždy to prebieha rovnako. Najprv mám v hlave prázdnotu, akúsi bielu hmlu a bojím sa , že sa z nej nikdy nedostanem. Chytá ma zúfalstvo, hystéria, pocit, že to nezvládnem a v mojej hlave sa nikdy nezrodí ľudsky zrozumiteľná veta.
A... zrazu svetlo, jasno, dávam prvé slová na papier a už to ide...podľa ohlasov dobré. Aj teraz ... už píšem, už som von z tej hmly. Červík však hryzie. Snažím sa dostať až k nemu, do najvnútornejšieho vnútra. Ja viem čo to je. Viem, prečo tá nervozita. Viem, prečo závidím. Oni sa neboja, idú s kožou na trh. Je to ako vyzliekanie z ľudskej kože. Do samého naha. Nahota je zraniteľná. Toho sa bojím. Mám strach zo seba. Zo seba? Zožiera ma neistota, obavy z nepochopenia, neúspechu. Ale skúsim to. Ešte sú tu nezodpovedané otázky – prečo? pre koho? kto o to stojí? Kto? ........Ja! Hurá!!! To JA chcem ísť von, to moje Ja sa cíti byť uväznené a chce do sveta. Tak teda dobre. Otváram bránu.