,,Tenhle spůsob léta zdá se mi poněkud nešťastný“ – známu / a veľmi rozkošnú / Vančurovu vetu sa mi žiada parafrázovať na ,,Tento spôsob začiatku školského roka zdá sa mi trochu nešťastný...“ Myslela som si, že po toľkých rokoch praxe ma v škole nemôže už nič zaskočiť a predsa...
V rámci šetrenia finančných prostriedkov sa v našom mestečku ruší jedna základná škola a jej žiaci sa s nástupom nového školského roku stávajú žiakmi našej školy. Do každého ročníka nám tak pribudne po jednej triede. Problém je ale v tom, že kým v našich triedach je po 30 až 35 žiakov, prichádzajúce triedy sú čo do počtu detí oveľa menšie. Aby sa počet žiakov v triedach vyrovnal, nariadilo vedenie školy presunúť niekoľko detí do novej triedy.
A tak som dostala za úlohu vybrať 5 chlapcov / dievčat je v triede málo/ a jednoducho ich poslať do novej triedy.
A to je problém! A veľký! Jednoducho – nech si akokoľvek lámem hlavu, nedokážem určiť tých nešťastníkov, ktorí by mali triedu opustiť. Áno, nešťastníkov – sú to ôsmaci, od piateho ročníka sú spolu, všeličo už preskákali, ale spájajú ich aj fajn veci. Prejsť do nového kolektívu je aj pre hrdinsky sa tváriacich frajerov veľká psychická záťaž. Ale to by sa, myslím, po mesiaci – dvoch poddalo / alebo aj nie/.
Mňa však viac trápi niečo iné – snažím sa predstaviť si ten pocit, keď vám niekto povie:ty pôjdeš preč!
Byť vyhostený, vyradený či jednoducho poslaný preč! Nepríjemné, zraňujúce...! Zdá sa mi, že aj to najracionálnejšie vysvetlenie ten pocit nevymaže. Viem si predstaviť otázky nahlodávajúce pokoj duše: prečo práve ja? ... iste ma nemá rada! ... prečo ja, veď sú aj horší v triede!... nikdy som nič zlé neurobil!...nechce ma v triede!...asi som celkom nemožný, keď ma vybrala!...vedel som, že to budem ja, nikto ma nechce!...
Niektoré kolegyne sa mi smiali:,, Čo vyrábaš problém, však teraz máš jedinečnú šancu zbaviť sa tých najhorších! Pošli Dominika a máš kopu vecí vyriešených!“
No áno, Dominik – hviezda školy – ten mi ničí nervy už druhý rok. A zdá sa, že puberta s ním mláti jedna radosť! Tento rok to bude ešte horšie. Ale nie je to zlý chlapec. Napriek tomu, že mu minulý školský rok svietila na vysvedčení trojka zo správania a z fyziky päťka, prišiel posledný deň školského roku za mnou s veľkou bonbonierou: ,,Pani učiteľka, ďakujem vám za všetko, čo ste pre mňa urobili!“ hundral si popod nos.
,, No, neviem, či si to môžem zobrať, keď sa mi nepodarilo z teba nič vykresať“, namietala som.
,, Pani učiteľka, to nie je vaša vina...keď ja som taký pako!“
Opravné skúšky z fyziky v pohode urobil / nie je hlúpy, len lajdák/ a posledný prázdninový týždeň o dušu pomáhal pri sťahovaní školského nábytku.
A potom – akýsi pocit kolegiality by mi nedovolil hodiť ho na krk učiteľke, ktorá ho vôbec nepozná.
Niekto v zborovni mi poradil: ,, Daj tam dochádzajúcich, aj tak sem chodia len od piatej triedy.“ Nemôžem s tým súhlasiť. Sú to super chalani, vášniví futbalisti, nerozluční kamaráti. Radko – blonďáčik s modrými očami, najmenší v triede, povedali by ste, že je štvrták. Ale guráže má za troch, svoj názor si vie obhájiť ako nikto iný v triede. Alebo Filip – vždy mi je ho ľúto, keď pri nie veľmi vydarenej odpovedi sa mu tlačia slzy do očí a on by najradšej zutekal z triedy – veď siedmak – a plače!!! Ani Dávid neprichádza do úvahy. Tichučký chlapec, citlivý, dobrý žiak. Viem ako minulý rok ťažko znášal celkom banálny problém – mama čakala piate dieťa. Nepredstaviteľná hanba! Keď to niekto spomenul, bol by najradšej zaliezol do myšacej diery! Trvalo by dlho, kým by si našiel v novom kolektíve svoje miesto. A či by ho vôbec našiel!
Silvo by mi tiež veľmi chýbal. Vždy, keď ma ráno vidí ísť do školy, čaká na mňa na chodníku a cestou si stihneme všeličo porozprávať a v duchu sa smejem, ako sa snaží zo mňa vytiahnuť, či budem skúšať alebo budeme písať písomku a či to bude ťažké...
Mám ich v triede devätnásť, každý je osobitý, originálny, každý iným spôsobom dopĺňa skladačku, ktorej výsledkom je trieda ... ako sa hovorí ... aj do koča, aj do voza.
Možno vás napadlo, že najjednoduchšie riešenie by bolo ponechať preradenie na samotných žiakov. Nech sa sami rozhodnú. Túto možnosť však vedenie školy zavrhlo v snahe zamedziť vytvoreniu problémového zoskupenia žiakov. V novej triede je totiž niekoľko poriadnych lapajov a to staré známe – vrana k vrane sadá - by sa nám mohlo po čase veľmi vypomstiť.
.........
Dnes sme sa teda stretli. Keďže školské tamtamy fungujú na sto percent ,
otázky o preradení nemali konca – kraja...a každý ma ubezpečoval, že on v žiadnom prípade nie!
Nezvládla som to. Alibisticky som odsunula riešenie problému na zajtra. Úplne nezmyselne som v nich vzbudila nádej, že sa možno nájde aj iné riešenie.
Porušila som nariadenie vedenia školy a chalanom som odporučila, aby si to nechali prejsť hlavou a kto by dobrovoľne chcel...
Ale najviac sa bojím, že mi zajtra päť chlapcov oznámi, že sa rozhodli prejsť do novej triedy.
A ja si budem musieť spytovať svedomie a hľadať odpoveď na otázku: prečo?