22 augusta, 2007

Ach, ten život!


Vždy, keď sa blížili prázdniny a ja som sa na ne tešila hádam viac ako samotní žiaci, môj muž nezabudol škodoradostne poznamenať:

,, Pamätaj, že si vždy o rok staršia! „

Vôbec mi to nevadilo. Mňa sa predsa niečo také ako starnutie netýka. Odmietala som ho akceptovať aj vtedy, keď mi moje zrkadlo začalo veľmi opatrne a po malých dávkach pripomínať, že čas predsa len beží a na svojej púti zanecháva na všetkom, čo mu príde do cesty, nezmazateľné stopy. Zrazu som už nestihla vytrhávať šedivé vlasy a pocit, že akosi zle vyzerám, bol stále intenzívnejší. Keď nepomáhal ani dostatočný spánok či celkom oddychový víkend, musela som kapitulovať a uznať: ,, Je to tu a treba s tým niečo robiť!“

Siahla som po časopisoch, ktoré poskytujú zaručene účinné rady. Len ako sa vyznať v nespočetnom množstve krémov, pleťových masiek a omladzujúcich kúr, keď všetky garantujú 100 percentné omladenie pleti!

Našťastie / či na nešťastie/ som v akejsi televíznej relácii zachytila rozhovor s nestarnúcou pani doktorkou z Ústavu lekárskej kozmetiky. S meravou tvárou, nehybnými očami a neprirodzene plnými perami nápadne pripomínala tváre niektorých večne mladých hollywoodskych / ale už aj slovenských/ filmových hviezd. Múdro radila: „ Kedysi platilo, že žena po štyridsiatke si musí vybrať – tvár alebo zadok. Ak chce mať peknú tvár, musí sa zmieriť s väčšou sedacou časťou. Ak dá prednosť štíhlej postave, daň bude prepadnutá, staro vyzerajúca tvár.“ Stŕpla som – som teda beznádejný prípad.
,, Dnes to už však neplatí,“ pokračovala s botulotoxínovým neúsmevom.

,,Je potrebné udržiavať si postavu a tvár zveriť odborníkom v našom ústave. Lekárska kozmetika dokáže robiť zázraky!“ radila pani doktorka v úprimnej snahe pomôcť slovenským ženám.

No fajn, tak toto beriem. Nebude to ťažké. S postavou som nikdy nemala problém a tak čas, ktorý budem potrebovať na našetrenie tých pár tisícok na vylepšenie tváre / ceny sú dostupné pre väčšinu slovenských žien – mienila odborníčka/ , budem venovať zdokonaľovaniu telesných tvarov.

Siahla som po kolieskových korčuliach. / Vďaka Ti, Pustovníčka!/

Ach, tá voľnosť, ten úžasný pocit, ako keby mi narástli krídla!

Nuž, dolietala som. Na chirurgiu so zlomeným zápästím na pravej ruke. Ale vyplatilo sa. Sympatický ošetrovateľ, ktorý asistoval mladému lekárovi, nechcel veriť svojim ušiam, keď som diktovala dátum narodenia a na moje veľké potešenie vykrikoval: ,, To nie je možné, to ste sa pomýlili! Vyzeráte najmenej o desať rokov mladšia!“ Takže, milé dámy, korčule odporúčam!!!

Na chirurgii som sa celkom udomácnila, pretože ruka štrajkovala a vyskytli sa nejaké komplikácie. Získala som niekoľkých známych , spoznala celú škálu diagnóz a keď sa v čakárni objavila mladá žena so sadrou na pravom zápästí, s účasťou som sa prihovorila: ,,Korčule, však?“ Vždy som uhádla.

Nezabudla som však ani na tvár. Potom, čo mi počas jednej návštevy kozmetického salónu nejaká nielen po kráse túžiaca zákazníčka ukradla peňaženku s celkom slušným obsahom, vzdala som sa možnosti zveriť svoju tvár do odbornej starostlivosti kozmetičky. A nakoniec, veď aj načo, budúcnosť predsa patrí lekárskej kozmetike! Len musím ešte vydržať a keď budem bohatá...

Zatiaľ som si nakúpila omladzujúce masky, ktoré stačí raz týždenne aplikovať na vyčistenú pleť.

Výsledok – nové, na vlastnej koži overené zákony do Murphyho zbierky:

1. Hneď potom, ako si na tvár aplikujete pleťovú masku, určite niekto zazvoní pri vašich dverách.

2. Čím odpudzujúcejšie vyzeráte, tým dôležitejší je pre vás váš hosť.

Napriek všetkému sa nevzdávam a bojujem ďalej. Korčule striedam s badmintonom, občas pridám aj brušáky a aplikáciu masky som presunula do neskorších nočných hodín. Len tých koruniek akosi nepribúda, takže Ústav lekárskej kozmetiky pravdepodobne príde o potencionálnu zákazníčku a nebude mať možnosť presvedčiť svet, že zázraky sa naozaj dejú.

A aby som predsa len neprepadla depresiám z márne vedeného boja, utešujem sa tým starým známym: Človek je taký starý / či mladý/ ako sa cíti. S tým teda problém nemám, to ja by som sa ešte cítila...!

Nič však nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Horeuvedená myšlienka by problém starnutia celkom elegantne vyriešila, keby som nebola počula rozhovor s hercom Ivanom Krivosudským, ktorý na otázku, ako vníma starnutie, povedal: ,, Viete, čo je na starobe najhoršie? Že mozog by ešte chcel, len telo už nevládze.“

Ach, ten život! Vždy je to inak, ako človek chce!