29 júna, 2007
Cintorín
Storočné lipy strážia tu čas,
čo vtesaný je do kameňa a kríža.
Tu končia cesty každého z nás,
pokoj svoj ponúka večnosti ríša.
Kamennú bránu otvorí zvon,
keď pretrhne sa čiara života.
Kto vojde dovnútra, nemôže von,
nad svetlom v tuneli víťazí temnota.
Pod krížom čaká kupec čas,
na kamenný stôl účet vystaví
a telo boľavé už posledný raz,
dušou sa vykúpi z krvavých trápení.
Spravodlivý je vo večnosti rád,
koruna či palica-všetko márne je.
Na popol telo spáli mráz
a bosé nohy zlatý rubáš nezohreje.
Storočné lipy do ticha šeptajú
príbehy duší, čo kúpil čas.
Na lístkoch po vetre odkaz posielajú,
že v spomienkach nesmrteľnosť je víťaz.
23 júna, 2007
Čokoládový mužíček
Najradšej učím mojich malých tretiačikov. Po siedmakoch, ktorými neuveriteľne trieska puberta a myslia si, že oplzlý slovník a prehnaný mejkap urobia z nich dospelákov, po hormónmi nabitých ôsmakoch a otrasne lenivých deviatakoch, sú hodiny v tretej triede pre mňa balzamom na dušu. Milé úprimné stvorenia, pre ktorých je slovo učiteľky ešte stále sväté. A tá ich schopnosť vnímať cudzí jazyk, bez zábran opakovať nové slová, perfektne imitovať výslovnosť - to je paráda ! Radosť učiť!
V priebehu školského roka pribudol do triedy chlapček – malý cigánik. Prišiel do detského domova a po určitom čase si ho nejakí manželia zobrali do pestúnskej starostlivosti.
Hneď som si ho obľúbila. Šťúple chlapčiatko s pomerne tmavou pokožkou. Len tak pre seba mu hovorím čokoládový mužíček, lebo napriek svojmu veku má v tváričke zvláštny výraz dospelého človeka. Akoby stopy smútku, bolesti či predčasnej skúsenosti.
Volá sa Adrián, Aďo, Aďko. V triede je neprehliadnuteľný, svojím trochu zachrípnutým hlasom prekričí všetkých. Rozpráva stále a aj vtedy, keď sa to práve nehodí. Často musím byť veľmi vynaliezavá pri hľadaní spôsobu, ako ho na potrebný čas umlčať.
Minulý týždeň sme sa učili pomenovať po nemecky niektoré ľudské vlastnosti, napr.: priateľský /freundlich/, milý / nett/, drzý / frech/ , bojazlivý, hlúpy...atď. Počúvali sme nahrávku, potom deti priraďovali k obrázkom jednotlivé slová a nakoniec sme pomocou pantomímy znázorňovali význam slov a hádali, o aké slovko sa jedná. Viete si predstaviť ten huriavk a smiech a najmä radosť, keď bol niekto úspešný pri hádaní. Ticho nastalo až pri vypracovávaní písomného cvičenia v pracovnom zošite. Len môj mužíček z čokolády akosi nie a nie prestať. Krútil sa, vrtel na stoličke a pokračoval v predvádzaní grimás sprevádzaných rôznymi zvukmi. Nepomáhalo nič, ani prst priložený na ústa, ani dôraznejšie upozornenie a zvýšený hlas. V snahe predísť nekonečnému maratónu márnych upozornení a dosiahnuť čo najrýchlejšie želaný výsledok, siahla som po najkrajnejšom spôsobe riešenia / Komenský nech mi odpustí!/. Vytiahla som nezbedníka pred lavice a dvakrát capla po zadku. Tak akurátne – aby nebolelo, ale zároveň zabralo. Trieda zamrela od úžasu a prekvapenia. To sa ešte nikdy nestalo!
Ale najviac bol prekvapený môj čokoládový mužíček. Stuhol, vytreštil oči a neschopný akejkoľvek reakcie si sadol na svoje miesto. Do konca hodiny bolo v triede síce ticho, ale predchádzajúca pohoda sa nenávratne stratila.
Po zvonení, keď sa deti chystali na ďalšiu hodinu, som si všimla, že Aďko po mne pokukuje a evidentne hľadá spôsob, ako sa ku mne priblížiť. Vyšla som mu v ústrety: ,, Vidíš, Aďko, takto sme si zbytočne pokazili deň. Keby si ma hneď poslúchol, nemuselo sa to stať.“
Pozrel na mňa čokoládovými očami a zrazu povedal: ,,Pani učiteľka, ja by som vám chcel povedať, čo som sa dnes naučil,“ a zrazu ukázal na mňa prstom a zakričal: ,, Frau Lehrerin, du bist sehr nett !“ a potkýňajúc sa o tašky, ležiace pri laviciach na zemi, vybehol z triedy.
A tak rozmýšľam, či ten môj malý čokoládový mužíček nemá predsa len viac rozumu ako ja!
11 júna, 2007
Nádej
Tichučko jemne klopká dážď
Na klávesnici zeme
Tón každej kvapky zaznie zvlášť
Zobudí život
Čo v malej hrudke drieme
Tichučko krehko klíči kvet
Do kráľovstva slnka
Prináša správu na tento svet
Umocní nádej
Že z prameňa živá voda žblnká
Vášnivo nežne padá muž
Do náručia ženy
A zázrak lásky známy všetkým už
Odkľaje život
V jadierku bytia uložený
Tichučko krehko rodí sa mláďa
Do človečej rodiny
S ním svitá nádej že sudičky šťastia
Zastavia koleso
Na čísle šťastnej hodiny
02 júna, 2007
Helenka
Dnes je Medzinárodný deň detí. Oslavujeme, dávame darčeky, vypúšťame k oblohe desiatky balónikov s najúprimnejšími prianiami od výmyslu sveta. Drobizg sa teší, smeje a verí, že všetky želania sa splnia a život bude stále krásny a šťastný.
Ja si v tento deň vždy spomeniem na Helenku. Dievčatko, ktoré sa nevedelo a ani nemalo vedieť smiať. Neviem, kto a prečo to tak zariadil, že sudičky rozdávajúce úsmev v deň, keď sa Helenka narodila, neprišli. Vlastne do jej rodiny vôbec nechodili. Okolo kolísky tancovala len tá nikým nepozývaná, zahalená v čiernom rúchu a vyšantila sa do vôle. Štedro rozdávala svoje dary vediac, že tak ako pri predchádzajúcich troch návštevách ju ani teraz nikto nezastaví.
Helenku by ste medzi ostatnými deťmi hneď našli. Nemý výkričník uprostred džavotajúcich vtáčatiek. Blond vlásky a veľké modré oči schované pod jemným závojom. Zlá sudička ho utkala z tenučkých vlákien smútku a žiaľu a povyšívala korálkami slaných slzičiek. Pod závojom si Helenka ukrývala svoje tajomstvá. Boli také bolestivé, že ich zatláčala až do čiernej skrinky na samom dne duše. A do závoja vtkala veľkými písmenami: Nepýtajte sa ma! Nič vám nepoviem! Nič nepoviem!
A dievčatko mlčalo o svojich trápeniach. O otcovi, ktorý podgurážený alkoholom každý deň surovo kričal a nadával, až kým od únavy nezaspal. O troch starších bratoch, ktorým je súdené zostať večnými deťmi a ktorí jej nikdy nebudú schopní prečítať rozprávku na dobrú noc. O najstaršom Jožkovi, ktorý sa jej zrazu začal tak čudne dotýkať a ona sa musela pred ním schovávať v babkinej náruči. O najmladšom Martinkovi bezvládne ležiacom na posteli vo vedľajšej izbe. Pri ňom presedela celé hodiny. Naučila sa rozumieť jeho bľabotaniu a čítať v jeho veľkých žalujúcich očiach.
O mame hľadajúcej zabudnutie pri nekonečných seriáloch a v krásnych farebných časopisoch, rozložených v kuchyni na stole.
Len babka bola jej útočište a záchrana. U nej hľadala odpovede na mnohé otázky, s ňou sa rozprávala o svojich detských boliestkach a trápeniach. Len babka bola svedkom jej pokrokov pri čítaní a písaní prvých písmeniek. Len ona rozumela jej rozhodnutiu schovať sa pred svetom za závoj mlčania a s nádejou čakať na vyslobodenie. Len s ňou neustále hľadali odpoveď na otázku: Prečo?!!!
P.S.:Želám Ti, Helenka, aby tvoje okno do sveta bolo dokorán otvorené, aby všetci mohli počuť o tvojom šťastí a splnených snoch!
A ešte: Helenka odmietala komunikovať s cudzími ľuďmi do svojich 10 rokov. V škole boli jej vedomosti preverované písomnou formou. Učila sa dobre.