26 decembra, 2008

Prosba


Tretiačik Ondrík patrí k najzvláštnejším deťom, aké sa mi za celé roky učiteľskej praxe priplietli do cesty. Tmavooké šťúple chlapčiatko, akoby večne na úteku pred vonkajším svetom. Drobné tielko schované vo viacerých vrstvách teplého oblečenia. Hrubá mikina nestačí. Do lavice zasadne aj v teplej vetrovke a čiapke stiahnutej až po oči. Po viacnásobnom upozornení síce vylezie zo svojho úkrytu, ale v nestráženej chvíli sa opäť zakuklí. Do kapucne, spod ktorej mu svietia iba tmavé kukadlá. Aj keď sa veľmi snažím, dvere do jeho sveta zostávajú pre mňa zatvorené. Z času na čas sa mi podarí zapojiť ho do konverzácie. Testy píše na jednotky.

Od triednej učiteľky sa dozvedám, že ide o ,,určitú formu autizmu“.

,,Potrebuje čas,“ utešuje ma kolegyňa, ,, neboj sa , veď nemčinu má rád a na hodiny sa teší“.

Nedávno nastal zlom. Pred začiatkom hodiny pribehlo chlapča ku mne pred tabuľu.

,, Pani učiteľka, moja mama išla včera do nemocnice a tam jej dali bábätko. Bude sa volať Emka a bude to moja sestrička. A zajtra nám ju aj ukážu !“ šepkalo mi s bezhraničnou dôverou.

Pred ďalšou hodinou som už obdivovala Emku aj na fotografii.

Čo viac si môžem želať? Veci sa pohli správnym smerom. Som si však vedomá, že je to len začiatok a pred nami je ešte dlhá cesta...

Chlapča mi neschádza z mysle. Jeho prijatie správy o narodení sestričky ma dojíma k slzám. Rozumiem mu a jeho radosť si ako vzácny darček pribaľujem k tej mojej.

Budem totiž starou mamou. Párik chutnučkých bábätkovských ponožtičiek a dve povestné čiarky na baby teste boli najkrajším prekvapením v mojom živote.

Ešte je to len naše vzácne rodinné tajomstvo. Strážime si ho a statočne sa poddávame vlnám radosti a strachu s nádejou na šťastný koniec, či vlastne začiatok...

Začínam si teda písať Denník starej mamy.

Prvé riadky v ňom budú patriť už spomínanému prekvapeniu. Moja radosť bola taká veľká, že som odpustila aj sprisahanie , ktoré si voči mne moji blízki pripravili. Všetci, ktorí tú novinu mali vedieť, už o nej totiž vďaka telefonickým tamtamom vedeli. A nenechali si ujsť príležitosť osobne sa zúčastniť okamihu, keď sa to dozviem ja. Nuž, vyšlo im to. Určite neboli sklamaní.

A nebude tam chýbať ani výrok nádejného starého otca, ktorému v žiadnej situácii nechýba zmysel pre humor. Keď mu dcéra po návšteve poradne s hrdosťou oznámila, že naše bábenko už meria 11 mm, nadšene zareagoval: ,, Fíha, no to už máme ozajstného Valibuka!“

Cítim, že obdobie, do ktorého práve vstupujeme, bude spolu s narodením našich detí patriť k tým najvzácnejším v našom živote.

Dovoľ nám, Pane Bože, prežiť ho šťastne a naplno!!!