Najradšej učím mojich malých tretiačikov. Po siedmakoch, ktorými neuveriteľne trieska puberta a myslia si, že oplzlý slovník a prehnaný mejkap urobia z nich dospelákov, po hormónmi nabitých ôsmakoch a otrasne lenivých deviatakoch, sú hodiny v tretej triede pre mňa balzamom na dušu. Milé úprimné stvorenia, pre ktorých je slovo učiteľky ešte stále sväté. A tá ich schopnosť vnímať cudzí jazyk, bez zábran opakovať nové slová, perfektne imitovať výslovnosť - to je paráda ! Radosť učiť!
V priebehu školského roka pribudol do triedy chlapček – malý cigánik. Prišiel do detského domova a po určitom čase si ho nejakí manželia zobrali do pestúnskej starostlivosti.
Hneď som si ho obľúbila. Šťúple chlapčiatko s pomerne tmavou pokožkou. Len tak pre seba mu hovorím čokoládový mužíček, lebo napriek svojmu veku má v tváričke zvláštny výraz dospelého človeka. Akoby stopy smútku, bolesti či predčasnej skúsenosti.
Volá sa Adrián, Aďo, Aďko. V triede je neprehliadnuteľný, svojím trochu zachrípnutým hlasom prekričí všetkých. Rozpráva stále a aj vtedy, keď sa to práve nehodí. Často musím byť veľmi vynaliezavá pri hľadaní spôsobu, ako ho na potrebný čas umlčať.
Minulý týždeň sme sa učili pomenovať po nemecky niektoré ľudské vlastnosti, napr.: priateľský /freundlich/, milý / nett/, drzý / frech/ , bojazlivý, hlúpy...atď. Počúvali sme nahrávku, potom deti priraďovali k obrázkom jednotlivé slová a nakoniec sme pomocou pantomímy znázorňovali význam slov a hádali, o aké slovko sa jedná. Viete si predstaviť ten huriavk a smiech a najmä radosť, keď bol niekto úspešný pri hádaní. Ticho nastalo až pri vypracovávaní písomného cvičenia v pracovnom zošite. Len môj mužíček z čokolády akosi nie a nie prestať. Krútil sa, vrtel na stoličke a pokračoval v predvádzaní grimás sprevádzaných rôznymi zvukmi. Nepomáhalo nič, ani prst priložený na ústa, ani dôraznejšie upozornenie a zvýšený hlas. V snahe predísť nekonečnému maratónu márnych upozornení a dosiahnuť čo najrýchlejšie želaný výsledok, siahla som po najkrajnejšom spôsobe riešenia / Komenský nech mi odpustí!/. Vytiahla som nezbedníka pred lavice a dvakrát capla po zadku. Tak akurátne – aby nebolelo, ale zároveň zabralo. Trieda zamrela od úžasu a prekvapenia. To sa ešte nikdy nestalo!
Ale najviac bol prekvapený môj čokoládový mužíček. Stuhol, vytreštil oči a neschopný akejkoľvek reakcie si sadol na svoje miesto. Do konca hodiny bolo v triede síce ticho, ale predchádzajúca pohoda sa nenávratne stratila.
Po zvonení, keď sa deti chystali na ďalšiu hodinu, som si všimla, že Aďko po mne pokukuje a evidentne hľadá spôsob, ako sa ku mne priblížiť. Vyšla som mu v ústrety: ,, Vidíš, Aďko, takto sme si zbytočne pokazili deň. Keby si ma hneď poslúchol, nemuselo sa to stať.“
Pozrel na mňa čokoládovými očami a zrazu povedal: ,,Pani učiteľka, ja by som vám chcel povedať, čo som sa dnes naučil,“ a zrazu ukázal na mňa prstom a zakričal: ,, Frau Lehrerin, du bist sehr nett !“ a potkýňajúc sa o tašky, ležiace pri laviciach na zemi, vybehol z triedy.
A tak rozmýšľam, či ten môj malý čokoládový mužíček nemá predsa len viac rozumu ako ja!
