Kára plná bolesti

,, Ach, títo mladí“, pomyslela si Zuzana zlostne, ráznym pohybom zatvorila Slovenku a prudko ju hodila na nočný stolík. ,, Akí sú len múdri, vo všetkom sa vyznajú, život je pre nich hračka! Že vraj každý je strojca svojho osudu, vraj všetko sa dá, len treba chcieť! Nič nevedia o živote, celkom nič !“

Stará žena si zložila okuliare, krehkými rukami poznačenými starobou si odhrnula vlasy z tváre, pomrvila sa v kresle a keď si našla vyhovujúcu polohu, zopäla ruky ako pri modlitbe a oprela si hlavu o operadlo. V nemocničnej izbe bolo celkom ticho. Obe pacientky, ktoré tu s ňou ležali, sa motali kdesi po vonku. Božena iste sedí pri televízore , veď o takomto čase beží telenovela a za Margitkou prišla dcéra. Nechcelo sa im sedieť v izbe a vybrali sa do parku na lavičku.

Zuzana sa ešte chvíľku nechala unášať hnevom, no potom sa upokojila a spomienky ju začali unášať ďaleko od prítomnosti...

Veď aj ona chcela, aj ona verila, že jej život je len v jej rukách, že všetko bude tak, ako si vysnívala. Ale zakaždým nejakým zvláštnym spôsobom niečo silnejšie ako ona zasiahlo do toku udalostí a zvrátilo všetko v jej neprospech.

Začalo sa to dávno, keď ešte ani nebola na svete. V jedno neskoré májové popoludnie v tisícdeväťstoosemnástom, keď sa dedinou šinul nezvyčajný sprievod. Na voze ťahanom koňmi sedela štvorica zbiedených zarastených mužov. Ľudia vybiehali z domov, zdravili prichádzajúcich, mnohí pribehli až k vozu a snažili sa sediacim mužom podať ruku. Ženy si, utekajúc popri voze, zásterami utierali zaslzené oči a zvedavé deti sprevádzali povoz hore celou dedinou až na námestie. Vojnoví hrdinovia sa vracali z frontu. Zlomení, poznačení na tele aj na duši. Najviac jej otec. Vrátil sa ako invalid, bez nohy. Medzi vítajúcimi dedinčanmi márne hľadal svoju mladú ženu. Nemala síl pozrieť sa pravde do očí, nechcela mať nič spoločné s tým cudzím nešťastným mrzákom. Časom sa všetko utriaslo, rany sa zahojili, srdce zatvrdlo. Na dedine nebolo dovolené nariekať a smútiť. Na prvom mieste stálo gazdovstvo a tvrdá robota.

,, Zuzanka, ukáž mi tie tvoje rúčky. Aké sú jemnučké, fajnové, panské!“ často jej obdivoval ruky pán učiteľ Benko. ,, To nie sú ruky súce na gazdovstvo, si šikovná, múdra, len sa uč, bude z teba pani!“, vravieval. Slová pána učiteľa si zobrala k srdcu. ,,Pani“ bola pre ňu slečinka Orphanidesovie, ktorá k nim chodila skúšať šaty, pretože mama popri gazdovstve stíhala aj krajčírske remeslo. Niekedy ju poslala so šatami do vily a to bol pre ňu sviatok. Vo vile bolo krásne. Čistučko, zvláštne žiarivo a ligotavo. A tie knihy! S bázňou a úctou obdivovala rady kníh v nádherných kožených obaloch zdobených zlatými písmenami.

Toto chcem! zaumienila si.

Hoci ju otec neustále nútil pomáhať na gazdovstve, stíhala aj učenie. Pán učiteľ Benko nakoniec zlomil aj otcov odpor a ten súhlasil, aby pokračovala v štúdiu na gymnáziu. A tak sa každý pondelok, ešte za tmy, viezla na voze s ďalšími tromi primánmi do neďalekého mestečka, aby celý týždeň nasávala múdrosť od profesorov slávneho gymnázia.

Nebolo jej však súdené ísť touto cestou.

Zase to prekliate gazdovstvo! Otec, invalid, hoci nevládal, nechcel sa vzdať ani kúska zeme. Hrdlačil, lopotil sa, vo svojej zaslepenosti nechcel vidieť, že sa dá aj ináč žiť a nemilosrdne ničil aj tak veľmi krehké vzťahy v rodine.

Podvolila sa. Nie kvôli otcovi, bolo jej ľúto chorľavejúcej mamy.

Zuzana sa trochu pohniezdila v kresle.

,, Nemala si ustúpiť!“ ozval sa akýsi vnútorný hlas.
,, Tu si urobila chybu, mala si držať osud pevne v rukách, bojovať a nepoddať sa!“

Ale ako mohla?! Všetci boli proti nej! Otec despoticky trval na svojom, mama už nevládala odporovať. A nikoho iného nemala.

Keď do jej života vstúpil Peter, začala veriť, že šťastena sa postavila na jej stranu.

Peter bol veľký, mocný, najväčší silák v dedine. Páčili sa jej jeho ruky, veľké ako dva taniere. Strácala sa v jeho objatí, roztápala nehou a láskou. Bol iný ako ostatní chlapci v dedine. Sčítaný, múdry, s ním objavovala všetky zázraky sveta, o ktorých doteraz ani netušila. Spolu spriadali sny o novom živote. O inakšom, o akom na dedine nič nevedia.

Dominantné miesto v ich novom domove mala knižnica. Knihy od výmyslu sveta boli predmetom obdivu každého návštevníka. A pre nich oázou, nádejou, únikom z dedinskej malosti a zaťatej nehybnosti.

Keď sa im narodil syn, ďakovala Bohu, že sa aj jej dostalo Jeho milosti.

A zasa úder. Ten najtvrdší, na najcitlivejšie miesto. Chlapčeka trápili neutíchajúce horúčky. Nič nepomáhalo. Doktori sa striedali, liečili ako vedeli. Medicína však na chorobu nestačila. Konečný ortieľ bol tragický. Infekčný zápal mozgových blán s trvalými následkami.

Rozhodli sa, že sa nevzdajú, budú bojovať a pokúsia sa vyhrať nad nepriazňou osudu. Vyhľadali lekárov v Bratislave, ba našli si kontakty až v Prahe. Márne. Psychický vývoj chlapčeka bol vážne narušený.

Zuzana si ťažko, bolestne vzdychla. Ešte aj teraz sú niektoré spomienky rovnako bolestivé ako vtedy, hoci je to už tak dávno. Nikdy nezabudne na stretnutie s tetkou Hanou, ktorá bývala na druhom konci dediny. Tá chvíľu pozorovala hrajúce sa dieťa a potom nemilosrdne poznamenala:,, Zuzka, a veď to tvoje chlapča je sprosté, však?“

Ako veľmi to bolelo, trýznivá bolesť ju ničila, uberala síl. Tá veta ju celý život bodala ako dýka a nedala jej spávať.

,,Ach, tí mladí! S kým mala vtedy bojovať, ako mala vziať osud do svojich rúk!“

A čím sa previnila, za čo si zaslúžila trest, keď aj druhého syna poznačila choroba na celý život. Veď sa nevzdávala, pred jeho narodením mala pocit, že opraty osudu držia pevne v rukách, verila, že svoj prídel žiaľu si už vybrala, bola presvedčená, že spolu s mužom dôjdu do vysnívaného cieľa.

Kára bolesti sa naplnila, prigniavila ich a na dlhý čas im nedala dýchať.
Len dcéry jej vniesli do života svetlo. A neskoršie vnúčatá.

Celý život bojovala. Napriek tomu ju často premôže pocit, že kdesi sa stal osudný omyl a niekto zamenil jej život za iný. Veď ona mala byť ,, pani“, mala mať krásny veľký dom s knižnicou až do neba. Kto jej to ukradol?

,, Pani Zuzka, nezľaknite sa ... prišiel som za vami ako sme sa včera dohodli“, chytil ju za ruku jej ošetrujúci lekár.

,, Mám si podpísať rozsudok smrti, však?“ pokúsila sa napriek vážnosti situácie trochu zažartovať.

,, Nehovorte tak, nebojte sa, všetko dobre dopadne. Veď amputáciou sa život nekončí. Práve naopak, zbavíme vás bolestí a vy ešte môžete prežiť pár pekných rôčkov. Ešte si prečítate veľa krásnych kníh a od sestričiek som počul ako nádherne vyšívate. To všetko na vás čaká. Len sa nevzdávajte! Myslite na vnúčatá, deti, potrebujú vás!“ ticho sa jej prihováral lekár.

Na okamih jej prebehol mysľou jej otec a synovia. Ešte ráno bola presvedčená, že už nevládze, že už nechce nič, len v pokoji dokráčať za bránu večnosti. Celé roky, od vtedy ako sa u nej objavila cukrovka, sa obávala amputácie. Podvedome cítila, že ju neminie. A nechcela už bojovať. Možno sa tým osud zavŕši a prekliatie rodiny skončí. Tak veľmi si to želala.

,,Pani Zuzka, tak čo mi poviete?“ zopakoval otázku lekár.

Čosi sa v nej zlomilo. Sama nevedela, či to bol len praobyčajný pud sebazáchovy, či tváre vnúčat, čo sa jej v zlomku sekundy mihli pred očami alebo ten dom... ten nádherný dom...

Zabojuje, nevzdá sa, raz ten prekliaty osud musí poraziť!

,, Dobre, pán doktor, som pripravená!“, povedala odhodlane.

Osud sa naplnil. Na siedmy deň po operácii jej duša prešla nebeskou bránou a ona konečne vstúpila do vysnívaného domu. S naozajstnou knižnicou, až do neba.