Možno... skutočný príbeh

7.časť

,,Konečne učebnica ako má byť!“ potešila sa Svetlana, keď si prelistovala novinku z ponuky známeho vydavateľstva orientujúceho sa na cudzojazyčnú literatúru.

Už od rána sedela na seminári pre učiteľov anglického jazyka, ktorý organizovalo metodické centrum sídliace v krajskom meste. Mladá angličtinárka, pôsobiaca na súkromnom osemročnom gymnáziu v hlavnom meste, s oduševnením rovnajúcim sa výške honoráru, ktorý jej sľúbilo vydavateľstvo, rozprávala o svojich len a len pozitívnych skúsenostiach pri práci s ponúkanou učebnicou. Hoci sa Svetlane bridili priehľadné reklamné triky jednotlivých vydavateľských agentúr, tento krát ju prezentovaná kniha skutočne zaujala.

Nápadité grafické spracovanie a príťažlivé ilustrácie skvelo podčiarkovali aktuálne, vtipné a pre deti zaujímavé texty. Oceňovala množstvo dialógov a rozličných cvičení podnecujúcich rozvoj živého jazyka. ,, Tá kniha žije, je akurátne strelená a krásne ukecaná“, vytešovala sa v duchu Svetlana.

,,Prosím vás, bude učebnica dotovaná ministerstvom školstva?“ s nádejou sa opýtala zanietenej prednášajúcej. Nadšenie vyslankyne vydavateľstva na chvíľku, ale naozaj len na chvíľku, mierne pohaslo : ,,Bohužiaľ, nie...kniha sa síce dostala do užšieho kola výberového konania, a veľmi sme dúfali, že prejde, ale nakoniec vyhrala tá, ktorú v súčasnosti používate. Viete, lobbing funguje aj v tejto brandži... ! Ale nemusíte mať obavy. Ak rodičom rozumne vysvetlíte situáciu, myslím, že nebudú mať námietky a učebnicu pre svoje dieťa zakúpia. Na našej škole to takto funguje už niekoľko rokov.“

,, V Bratislave áno, ale u nás by to určite neprešlo!“ trpko si pomyslela Svetlana. Už mala s tým skúsenosti. A pri tom vôbec nešlo o insolventnosť niektorých rodičov. Vždy sa však našiel niekto, kto sa začal oháňať ústavou a právom na bezplatné vzdelanie a hlasovanie nakoniec dopadlo v neprospech jej návrhu.

,,Milé kolegynky, dovolím si vás upozorniť, že v prípade záujmu o učebnicu, je potrebné poslať objednávku ešte do konca júna. Viem, že je to šibeničný termín, ale ak chcete mať knihy k dispozícii už v septembri...“ Svetlana podvedome pozrela na displey mobilu a v duchu rýchlo spočítala dni zostávajúce do konca prázdnin. Už len tri týždne. Celkom nečakane ju prepadol už známy nepríjemný pocit. Akási tieseň či strach.
V skutočnosti sa nikdy netešila na prázdniny. Bála sa ich. Bála sa ticha, ktoré sa s príchodom voľných dní zrazu rozhostilo v jej byte. Bála sa dlhých letných večerov, keď sedela sama na balkóne a dychtivo sa snažila zachytiť každučký zvuk prichádzajúci zo životom kypiacich dvorov a ulíc. Čosi jej bránilo vyjsť von a pridať sa trebárs aj k susedom sediacim na dvore okolo dreveného stola, donekonečna chlipkať domáce červené vínko a potom sa do neskorých nočných hodín nechať unášať spevom prerušovaným občasnými výbuchmi smiechu...

Zvýšený ruch v miestnosti sprevádzajúci záverečné slová prednášajúcej ju vrátili do reality. Rýchlo si uložila písacie potreby do tašky a medzi prvými opustila miestnosť.

,, Ach, to je nádhera!“ nadýchla sa zhlboka, keď vyšla z budovy . Vonku prekypovala jar, vzduch plný všakovakých vôní omamoval zmysly a Svetlana zatúžila prebehnúť sa po zelenej lúke , ponoriť bosé nohy do zelenej trávy a celým telom nasávať energiu rodiaceho sa života. V okamihu sa rozhodla, že nepobeží na prvý autobus ako to zvykla robievať inokedy. Rýchlo zahnala pochmúrne myšlienky , ktoré ju prepadli pri predstave prázdneho bytu. Dnes nie, dnes nechce byť sama. Pomaly kráčala v ústrety už skoro letnému slnku a v duchu si kreslila predstavu dnešného popoludnia. Mala rada toto mesto, jeho námestie s výhľadom na majestátny hrad, kaviarničky, vyvolávajúce nostalgiu za starými časmi, čajovňu, s jej neopakovateľnou vôňou, starý obchodík s cudzojazyčnou a náboženskou literatúrou, v ktorom kraľovala staručká, ale čiperná pani a Svetlana mala dojem, že celá jej bytosť je presiaknutá múdrosťou kníh, ktoré dýchajú na ňu z políc a stačí jej krátky pohľad a presne vie, čo práve potrebujete. Tešila sa na popoludňajší ruch mesta, na chodníky plné ľudí, na to letné hemženie sa svedčiace o tom, že v uliciach vládne pohoda a všetko je tak, ako má byť.

V duši cítila zvláštnu pokoru, radosť a mier a napriek tomu, že bola sama, nemala pocit osamelosti. Byť anonymnou súčasťou životom kypiaceho davu bolo dokonalým naplnením jej predstavy o dnešnom popoludní.

,, Pani učiteľka, to je milé prekvapenie! Som nesmierne rád, že vás tu vidím!“
Svetlana neochotne, až s nevôľou prijala podávanú ruku.
,, Dobrý deň, pán Garaj.“
,, Zvláštna náhoda mi vás priviedla do cesty. V posledných dňoch som uvažoval, že vám zavolám. Chcel som sa opýtať na Filipa. Dúfam, že s jeho správaním je všetko v poriadku.“
,,Ale áno. Chlapci si uvedomili, že prestrelili a dávajú si pozor. Nemusíte mať žiadne obavy.
Ak by ste však mali záujem o podrobnejšie informácie, príďte, prosím, za mnou do školy.“
Svetlana považovala rozhovor za skončený a chcela sa rozlúčiť, no jej spoločník mal inú predstavu.
,,Pani učiteľka, bol by som veľmi rád, keby ste prijali moje pozvanie ...“

Nenechala ho ani dohovoriť a vychrlila zo seba najmenej tucet vážnych dôvodov, prečo nemôže...Na moment sa obaja stali účastníkmi akejsi prapodivnej slovnej hry s názvom Kto z koho, no v istej chvíli si Svetlana uvedomila aká je smiešna a detinská a keď pán Garaj veľmi zdvorilo a pokojne svoje pozvanie zopakoval, súhlasila.