Možno...skutočný príbeh

8.časť

,,Pani učiteľka Záhumenská, mohla by si , prosím ťa, ísť so mnou do riaditeľne! Pán riaditeľ potrebuje s tebou niečo prejednať,“ strčila do dverí zborovne hlavu zástupkyňa riaditeľa. ,,Fúha, to bude čosi dôležité,“ prebehlo Svetlane mysľou, keď ju nasledovala. Zástupkyňa používala tento oficiálny tón vždy, keď chcela podčiarknuť vážnosť situácie, a hlavne dať najavo, že v prípade nejakých problémov žiadne kamaradšafty neplatia.

V duchu rýchlo urobila rekapituláciu uplynulých dní, no nenašla nič, čoby mohlo vyvolať záujem šéfa o jej osobu. Žiadne prešvihnuté termíny, či dokonca nesplnené úlohy. Napriek tomu ju premkla predtucha valiacej sa pohromy. Nepríjemný pocit v žalúdku sa ešte znásobil pri vstupe do riaditeľne. Zreteľne cítila , že čosi visí vo vzduchu. Prijala ponúknutú stoličku a s napätím sa zadívala na riaditeľa.
,, Pani kolegyňa, prejdem rovno k veci. Včera mi bol doručený list...teda... sťažnosť... presnejšie povedané...žiadosť o prešetrenie prípadu chlapcov, určite si spomínate .... prípad...alkohol. Rodičia chlapcov nesúhlasia s výsledkami vyšetrovania a žiadajú aj prehodnotiť výchovné opatrenia, čiže požadujú zrušiť návrh na znížené známky zo správania na stupeň 2. Nakoniec, nech sa páči, list je vám k dispozícii!“

Srdce jej bilo až kdesi v hrdle a mala čo robiť, aby papier udržala v trasúcich sa rukách. Rýchlo preletela očami strojom písaný text. Vážený pán riaditeľ!
Z poverenia rodičov žiakov, ktorí boli obvinení z ... obraciam sa na vás so žiadosťou... Veľmi si vážime doterajšiu prácu triednej učiteľky, ale v tomto prípade ... Chlapci tvrdia, že nevedeli, že vo fľaši je alkohol a napili sa iba raz... Veríme našim deťom a žiadame prehodnotiť...Navrhované opatrenie považujeme za neprimerane prísne...

No samozrejme, pani Mikolášová ,vzdychla si Svetlana. Napriek tomu, že bola zvyknutá na večné sťažnosti pani Kverulantky, ako ju v duchu volala, tento krát ju list predsa len trochu zaskočil. Bola si stopercentne istá, že celá záležitosť je uzavretá. Zhlboka sa nadýchla a pokojne poznamenala:,, Myslím, pán riaditeľ, že teraz je to už len vo vašich rukách. Ja už vlastne nemám k tomu čo dodať, všetko je uvedené v správe, ktorú som vám po skončení vyšetrovania predložila. Snáď len... všetci rodičia správu čítali a bez pripomienok podpísali, teda súhlasili. Neviem si vysvetliť zmenu ich postoja.“ Hoci sa tvárila pokojne, škrelo ju to. Tak predsa! Oficiálne písomné sťažnosti rodičov sú nočnou morou pre učiteľov. Bola však presvedčená, že jej sa to nemôže stať. Vždy sa vedela s rodičmi dohodnúť. Aj s pani Mikolášovou. Pár krát síce nechýbalo veľa, aby si skočili do vlasov. Nakoniec vždy zvíťazil zdravý rozum.

Svetlana akoby z diaľky vnímala slová riaditeľa: ,, Pani kolegynka, som presvedčený, že ste v tomto prípade postupovali správne. Viete, zo zákona mi vyplýva povinnosť na sťažnosť v predpísanej lehote písomne odpovedať. Dúfam, že chápete, že musím celú záležitosť ešte raz formálne prešetriť.“ Mechanicky prikývla. Cítila ako jej vnútro úplne zaliala nedefinovateľná zmes pocitov krivdy, nespravodlivosti a hanby z profesionálneho zlyhania.

A nielen to. Ešte stále držala ten prekliaty list v rukách a očami prevŕtavala pre ňu nepochopiteľné slová: Z poverenia rodičov žiakov... Tomu neverila, to si Mikolášová vymyslela! Igor Garaj o tom určite nič nevie. Alebo...predsa?.. krv nie je voda... Nie, to by neurobil!

Ticho, čo sa zrazu rozhostilo v riaditeľni , preťal ostrý zvuk školského zvončeka. Úplne naraz, ako na povel sa spolu so zástupkyňou zdvihli zo stoličiek a zamierili k dverám. Svetlana zdvorilo ustúpila svojej nadriadenej a nechala ju prvú vyjsť na chodbu. Už-už chcela vykročiť za ňou, keď zrazu počula hlas riaditeľa:,, Pani učiteľka, prosím Vás, ešte na moment! Viete, ten list... nevrátili ste mi ho.“ Krátko sa zasmiala, keď si uvedomila, že papier ešte stále drží v ruke. Jej ,,prepáčte!“ však zostalo visieť vo vzduchu a celkom sa stratilo v riaditeľových slovách. Zrazu hovoril celkom potichu, akoby sa bál, žeby ho niekto mohol počuť. Tváril sa nezvyčajne tajnostkársky a akosi otcovsky dôverne a to neveštilo nič dobré. ,, Pani kolegynka, máme tu ešte jeden problém. Hmm... pôvodne som nechcel teraz o tom hovoriť, hlavne nie pred pani zástupkyňou. Ale keď vás tu už mám, vybavíme to hneď. Sadnite si, prosím!“

Nechala sa odviesť k stoličke a s obavami čakala ne jeho ďalšie slová. Vôbec nič nechápala a nevedela si predstaviť, čo bude nasledovať. Bolo jej však už jasné, že to, čo príde, zatne do živého. Inštinktívne si zopäla ruky a pritisla ich na prsia. ,,Preboha, čo sa deje...!“vydýchla.

,,No.... tá sťažnosť, ten list, to nie je jediné, čo som dostal. Akoby som to... skrátka, pani Mikolášová mi oznámila ešte jednu skutočnosť, týkajúcu sa vás a .... pána Garaja.“

,,Pána Garaja?“ nechápala Svetlana. ,, Ale veď on zápisnicu podpísal, nesťažoval sa, nenamietal, ba dokonca, keď sme sa nedávno stretli...“

,, Tak...vy ste sa stretli ... veď o to práve ide! O to vaše stretnutie, či stretnutia...!Pani Mikolášová sa nejakým spôsobom dozvedela o...povedzme...vašich nadštandartných kontaktoch s pánom Garajom a považovala si za povinnosť informovať ma o tom. Ale nielen to. Vyhráža sa, že podá sťažnosť na krajský školský úrad a neviem kam ešte, že mi nevadí, že žiakov vychováva osoba s pochybnou morálkou, rozbíjajúca rodinu, ktorá môže vážne ohroziť ich mravný vývoj. A dokonca dovolím, aby takáto osoba súdila a trestala nevinné deti...“

Zvláštne. Zachvátil ju známy pocit. Déjà vu. Totálne ochromenie, neschopnosť brániť sa. Tak ako vtedy na fakulte. Na plavárni, keď sa učila plávať. Inštruktor usúdil, že jej to už celkom dobre ide a môže sa zaradiť medzi plavcov. Keď si uvedomila hĺbku vody pod sebou, spanikárila a šla ku dnu. Pud sebazáchovy nefungoval. Prehlušil ho pocit hanby, že sa to stalo práve jej. Ani nekričala o pomoc. Tak veľmi sa hanbila. Úplne to vzdala. Nebyť pozorného inštruktora, zostala by ukrytá na dne bazéna.

Sedela s prekríženými rukami na prsiach a túžila nebyť.

Riaditeľ si vysvetlil jej mlčanie ako priznanie viny.

Hlupák! Nič nechápal. Nenávidela ho za sprisahanecký úsmev, ktorým ju chcel presvedčiť, že rozumie... veď sme len ľudia!

,,Pani kolegynka, viem, je to vaša výsostne osobná vec, ale predsa, skúste ma pochopiť, ja musím myslieť aj na dobré meno našej školy...“

Nepočkala, kým dohovorí. Vedela, čo bude nasledovať.

Bez slova podišla k dverám. Už bola jednou nohou na chodbe, no predsa pozbierala všetky sily, zastala, otočila sa a ticho hlesla:,, Pán riaditeľ, všetko je to inak!“