Možno...skutočný príbeh

9. časť

,,To snáď nie je pravda, vymýšľaš si!“ smiala sa do telefónu Ivana. Svetlana jej práve porozprávala o dnešnej poprave v riaditeľni.

Hoci jej priateľka z detstva žila už vyše 10 rokov so svojou rodinou v hlavnom meste, dokázali si aj na diaľku udržať dôverný , obojstranne naplňujúci vzťah. Svetlane vyhovoval jej zmysel pre humor, nadhľad a schopnosť vyťažiť z každej situácie maximum pre seba.

,,Prosím ťa, čo ti šibe?“, kričala na ňu na izbe internátu, keď Svetlana po nešťastnej príhode na plavárni odmietla ísť večer do klubu na diskotéku. ,,Nikto sa ti nebude vysmievať! Ježiši Kriste, čo nevieš, že ti všetky baby na fakulte závidia? Čo by dali za to, aby taký fešák ako je Turský skočil za nimi do vody a vyniesol si ich na breh ako princeznú!“

A aj teraz. Namiesto poľutovania Ivana kričí a vysmieva sa. Nevadí. Práve to Svetlana potrebuje. Aby sa celkom nezbláznila. Aby sa neutopila v mori sebaľútosti a sebaobviňovania.

Ivana už predsa dávno pozná jej príbeh. Preto sú jej obvinenia Mikolášovej také smiešne.

Vie, že tu vôbec nejde o Igora Garaja. Všetko sa to síce začalo pri okrúhlom stolíku v útulnej kaviarničke pod hradom, ale kľúčovou postavou príbehu sa nečakane stal Peter. Chlapec od susedov, ktorý bol pre ňu, jedináčika, bratom, sestrou, najlepším kamarátom a kamarátkou. On ju učil liezť na lipu pod ich oknami, s ním piekla koláčiky v pieskovisku, on ju odhodlane bránil, keď si ju chalani natrvalo zaškatuľkovali do priečinka s označením ,,bifľoška“ a rozhodli, že s takými sa nikto nebude baviť. Až po skončení strednej školy sa začali ich cesty rozchádzať. Jeho rodičia sa vrátili do rodičovského domu v akejsi dedinke na Záhorí a aj vysokú školu navštevovali každý v inom mieste. Z času na čas si ešte napísali a raz sa videli na pomaturitnom stretnutí. Potom sa na dlhé roky odmlčali. A zrazu z ničoho nič opäť vstúpil do jej života. Nedávno nastúpil do firmy, v ktorej pracoval aj Igor Garaj. Samozrejme, že si zaspomínal na roky prežité v súčasnom Igorovom bydlisku. A tak sa dostali až k nej. Peter nič neodkladal a ozval sa. Možnosť, žeby odmietla jeho pozvanie na večeru ani nepripustil. Kapitulovala. Šla aj na oslavu jeho narodenín. V úzkom kruhu najbližších kolegov s partnerkami , v diskrétnom prostredí malého hotelíka v krajskom meste sa cítila bezpečne a po mnohých rokoch aj uvoľnene, akoby spadli z nej okovy, ktorými sa sama ani nevie prečo, po celé roky sputnávala. Cítila, že niečo sa deje. Maličké svetielko nesmelo vysielalo do jej duše jemné lúče tepla. Bolo to čudné, ale nebránila sa.

Ivana vedela aj to, že z oboch ,,randezvous“ s Petrom ju domov neskoro v noci doviezol Igor Garaj a keďže mal galantnosť v krvi , bolo preňho celkom samozrejmé odprevadiť ju až k dverám bytu. A to zrejme dobrá duša, sliediaca namiesto spánku pri okne, absolútne nezvládla. Tamtamy fungovali stopercentne.

,,Iva, vieš čo ma na celej záležitosti najviac štve? Že si Mikolášová vymyslela práve takúto blbosť! Bože, ja a chlapi!!! Absurdné! Veď ty najlepšie vieš ako je to so mnou a s mužmi a že by som si nikdy nedovolila...Dočerta, však žijem ako mníška...!A pritom... keď sa pozriem okolo seba... napríklad Eva, kolegyňa z dolného stupňa... už roky to ťahá s predsedom školskej rady, vzorným otcom rodiny. Už sa ani neskrývajú, všetci o nich vedia.. a to je v poriadku, nikto sa nesťažuje. Alebo Lipovská, riaditeľka z materskej školy a jej románik s primátorom ... a vraj najlepšia kamarátka jeho ženy! Fuj, je mi z toho zle!“

,,Prosím ťa, prestaň už fňukať!“ nemilosrdne ju prerušila Ivana. ,, Sama si si na vine! Tie tvoje večné obavy čo povedia ľudia! Celý život si sa správala ako učiteľka, nie ako človek z mäsa a kostí. Chcela si byť vzorom a čo sa z teba stalo! Stará panna, zošnurovaná vlastnými, nikomu nepotrebnými zásadami, čo sa bojí čo len o krôčik vybočiť z vymyslenej dráhy. A Mikoláške to vyšlo! Prekukla ťa a presne odhalila tvoje najslabšie miesto. Uvedomila si, kde si najzraniteľnejšia a využila to. Aby ťa dostala na kolená a prinútila urobiť to, čo ona chce. Úplne sprosto ťa začala vydierať. A že sa nikto nesťažuje na Evu, alebo Lipovskú? No veď načo aj! Tým, že sa so svojím vzťahom neskrývajú, dali najavo, že sú im všetci ukradnutí. Nehovorím, že je to správne, ale funguje to. Klin sa klinom vybíja, bohužiaľ, stále to platí“

,, Máš pravdu! Urobila som chybu. Mala som sa držať tých , ako si povedala, nikomu nepotrebných zásad. Pre mňa však boli dôležité. Držali ma nad vodou a zaručovali mi pokoj. Nič mi nechýbalo! A vieš čo? Aj to tak urobím. Hneď teraz vymažem Petra zo svojho života a aby mala pani Mikolášová pokojný spánok a nemusela sa báť o mravný vývoj svojho geniálneho synáčika, podám hneď zajtra výpoveď. A všetko bude tak, ako predtým!“

,,Prosím ťa , prestaň a začni sa už správať ako dospelá žena! Nehnevaj sa, ale pripadáš mi ako dievčatko, do ktorého jeho nepodarená mater stále hučí, že sama si môže za to, že ju ten bastard otčim pri každej príležitosti obchytkáva, lebo je zlá a neustále ho svojím správaním provokuje“ hučala do telefónu Ivana. ,,Ty nemáš prečo ustupovať! Nič zlé si neurobila!“

,,Ivulka, nenamáhaj sa, už som sa rozhodla. Nechcem sa už s tým zaoberať. Urobím to tak, ako som povedala.“

Po chvíľke ticha znel Ivanin hlas odrazu mäkko až odprosujúco.

,,Sveťa, prosím ťa, neblbni. To by bolo to najhoršie, čo by si mohla urobiť. Nesmieš to vzdať.

Vieš čo, mám jeden návrh. Teraz pustíš celú záležitosť z hlavy a dobre sa vyspíš. A zajtra si urobím cestu do vášho regiónu a všetko to ešte raz spolu v kľude preberieme. Ak si dobre pamätám, zajtra máš len tri hodiny, však? To znamená, že o pol jedenástej ťa môžem vyzdvihnúť. Dohodnuté?“

,,Fajn, dobre, budem rada , keď prídeš. Budem mať však čas len do dvanástej. Šiestu hodinu totiž suplujem.“

Keď Svetlana zložila slúchadlo, bola už celkom pokojná. Už sa rozhodla. Zajtra celú záležitosť definitívne uzavrie.