Premárnená šanca

Nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa po vcelku pokojnom týždni v posledný pracovný deň udialo niečo nezvyčajné. Z pokoja ma nevyviedla ani kolegyňa Danka, keď mi k rannej šálke ovocného čaju v zborovni nemilosrdne naservírovala aj vetu:

,, No, tí tvoji sa zase predviedli! Keď nie si v škole, vyvádzajú ako odtrhnutí z reťaze.“ Rozhodla som sa, že to budem brať ako kompliment a zareagovala som len pokrčením pliec. Božka, ktorá mala včera dozor, však pritvrdila:,, Aj cez prestávky! Keby si videla, čo stvárali...! A nedali si povedať! Cez poslednú prestávku som už úplne rezignovala!“

Pousmejem sa a v poslednom dúšku čaju utopím vetu o tichej chodbe na mojom dozore. Zdá sa však, že môj pokoj pôsobí na kolegyne presne opačne akoby som chcela, lebo z kúta od okna doletí veta:

,,Sú nesmierne vypočítaví a správajú sa účelovo. A to je ešte horšie, ako keby boli stále zlí!“

Zhlboka sa nadýchnem a namiesto reakcie len vstanem, presuniem sa k umývadlu a pomaly a dôkladne umývam šálku. Dvíha sa vo mne zlosť, no odhodlanie nepokaziť si deň je silnejšie.

Nakoniec kapitulujem a beriem si zo stola veci. Na chodbe sa stretnem so zemepisárkou Majkou. Výraz jej tváre neveští nič príjemné. ,, No dobre, že ťa vidím. Včera som mala dve hodiny v tvojej triede a mám problém. Boli zlí ako čerti! A predstav si, čo sa mi stalo! V snahe ukázať im ako sa správajú, začala som ich parodovať. Nech si uvedomia, akí sú nemožní! Nech vidia, ako to vyzerá, keď sedia s

nohami vyloženými na lavici... no skrátka, nastavila som im zrkadlo! A oni? Oni to zobrali akože žartujem a mali z toho ohromnú zábavu! A ten trhnutý Tomáš vstal a opýtal sa ma, či si ma môže odfotiť! A aj si odfotil! Veď mobily sú predsa zakázané! Však som mu ho aj zobrala! A úplne ma dorazila Barbora, keď na konci hodiny na drzovku zahlásila: toto bola najlepšia hodina zemepisu od začiatku roku! No povedz, nie sú magori?! Vôbec nič nepochopili!“

Predstavujem si opisovanú situáciu v triede a potláčam úsmev. Sľubujem, že celú vec na triednickej hodine prešetrím.

Cestou do triedy sa nechám ovládnuť hnevom. Hnevám sa na všetkých a na všetko.

Však im ja ukážem! Prvými obeťami sú Tomáš, Andrej a Lukáš sediaci na lavičke pred triedou. Na ich ,, Dobré ráno, pani učiteľka!“ zareagujem nekompromisne: ,,Choďte okamžite do triedy! Máte sa predsa pripravovať na vyučovanie!“ Ich stuhnuté tváre a tichý ústup do útrob učebne mi dodávajú guráže.

Byť absolútnym pánom situácie je skvelý pocit!

Vo vedľajšej jazykovej učebni, ktorá patrí iba mne, postupne prevetrám všetkých kolegyňou označených vinníkov. Nakričím, naziapem, nedám im dýchať, nepustím ich k slovu. Som spokojná. Veď vidieť deviatakov totálne na kolenách je nedosiahnuteľná méta mnohých kolegov.

Pokračujem ďalej vo svojom víťaznom ťažení , nakuknem do triedy a s nemalou dávkou škodoradosti oznámim: ,,Tešte sa na triednicku!“

Celé dopoludnie plánujem a dávam dokopy čo všetko im poviem, zakážem a prikážem. Premyslím opatrenia a tresty. O svojom víťazstve nepochybujem.

V triede ma víta absolútne ticho. Cestou k stolíku zaregistrujem dokonale čistú tabuľu a vzorne poukladané kriedy. Na zemi ani smietka. Mokré machule pod tabuľou svedčia o snahe zlikvidovať do posledného zrniečka prachu všetko , čo by mohlo vzbudiť moju nevôľu.

Vedia, ako nenávidím neporiadok.

Vedia, že ja viem, ako oni nenávidia upratovanie.

Donekonečna naťahujem zápis do triednej knihy. Nie kvôli nim. Kvôli sebe. Potrebujem čas.

,,Sú nesmierne vypočítaví a správajú sa účelovo“ znejú mi v ušiach slová kolegyne.

Pomaly vstanem. Vo vzduchu visí strach, očakávanie, nádej a možno kdesi slabučký náznak vzdoru.

Vidieť deviatakov totálne na kolenách nie je dobrý pocit.

,, Tak – čo sa to tu včera udialo?“ začnem pokojným hlasom. Pomaly zdvíhajú hlavy a vydýchnu si.

Po triednickej hodine zostanú v triede ešte Norika a Barbora. Sú pokladníčky a odovzdávajú mi vyzbierané peniaze. Barbora zrazu pozrie na mňa:,, Pani učiteľka, ja by som chcela ešte k tomu včerajšku. Naozaj sme si všetci mysleli, že pani učiteľka žartuje. Ale keby aj nie, to sa nedalo vydržať. V tej šiltovke, čo si nasadila na hlavu ,vyzerala otrasne. Museli sme sa smiať!

Viete, s ňou je to ťažké. Pri nej nikdy nevieme na čom sme. Väčšinou príde na hodinu naštvaná a potom jej vadí aj krivo položený zošit! A potom vyrýva. A aj včera! Najprv nakričala na Tomáša, že ju odfotil a keď si pozrela fotky, tak sa začala smiať, že ... to si chcel ukázať aké mám veľké brucho, však? A potom chcela od neho, aby jej povedal, pre koho to fotil. Ale on to nikomu nechcel poslať, to bolo len tak, zo srandy, veď načo by to komu bolo...!“

Neubránim sa úsmevu.

Z oboch dievčat zrazu spadnú zábrany a začnú jedna cez druhú rozprávať. Žalujú sa, obžalovávajú, kritizujú, nastavujú zrkadlo. Zrkadlo, pohľad do ktorého by niektorým kolegyniam poriadne skrivil tvár.

Je mi mizerne. Nie z toho, čo som počula od dievčat. To predsa nie je pre mňa nič nové. Ony len nahlas vyslovili to, o čom si v zborovni šepkáme. O čom donekonečna omieľame, že s tým treba niečo urobiť. A nerobíme nič.

Je mi zle z toho, že v tom srabe nechávame decká. A ešte si vynucujeme úctu, rešpekt, uznanie, poslušnosť, poúčame ich o povinnej vďačnosti a hlavne o nedotknuteľnosti učiteľa. Každého.

V pondelok máme pracovnú poradu. Chvíľami rastie vo mne odhodlanie vypustiť konečne džina z fľaše.

Viem však, že to neurobím.

Škoda.

Možno by v školstve konečne začala skutočná reforma...