Ranný príbeh

....o zranenej duši

A opäť je pondelok. Upršaný, pochmúrny, smutný, ako keby vedel, že v boji s víkendovou pohodou nemá šancu vyhrať.
Vyšla som na balkón. Dnes nie načerpať sviežosť zobúdzajúceho sa dňa. Dnes len prozaicky - zobrať zabudnutý dáždnik.
Z dvora oproti práve vyšiel Jakubko. Šťúple, milé chlapča, tretiačik s veľkou kapsou na chrbte. Nad hlavou dáždnik. Pri ceste zastal a pozorne skontroloval cestu. Tak, ako ho to naučili–vľavo,vpravo a znovu vľavo. Z mesta prichádzajúce auto bolo ešte ďaleko, a tak vyrazil. Cieľ – chodník na druhej strane cesty. Pár krôčkov po chodníku , a zrazu škripot bŕzd a piskot pneumatík. Auto však nezastalo, nabralo rýchlosť a rútilo sa ďalej. Jakubko spozornel, chvíľku nevedel, čo sa deje – a potom ho zbadal. Mačiatko uprostred cesty. Nehybný chumáčik v studenej kaluži. Nevšimol si, že vybehlo za ním.
,,Murko, Murko, čo sa ti stalo!! – Bežal k nemu na cestu, možno ešte zachrániť. Vtom si všimol prichádzajúce autá. Dáždnik zhodil na zem, zodvihol rúčky dohora a pobehujúc okolo mačiatka zúfalo mával na votrelcov. ,,Nechoďte sem, nechoďte sem!“ plakal do tichého rána.
Na sekundu som zamrela, výjav na ceste ma fascinoval. Koľko nešťastia a zúfalstva!!! Spamätala som sa a chcela som naňho zavolať, no z dvora už pribehla jeho mama. Spolu odniesli mačiatko do záhrady. Potom ešte pár tichých slov a pohladenie.Nechcelo sa mu od nehybného kamaráta odísť. Cestou do školy plakal.
Celý deň myslím na tú ubolenú detskú dušičku. Koľko pohladení bude potrebovať, aby sa jazva zhojila? Je dostatok dobrých liečiteľov zranených detských duší?