Bol nádherný letný deň. Pláž pri Dunaji bola plná do posledného miestečka.
Ležala som na deke, nechala sa hladiť sviežonežným vánkom a tvoja ruka, len tak položená na mojom stehne, mi dávala pocit dôvernej blízkosti a upokojujúcej pohody.
Telo sa mi pod dotykmi slnečných lúčov roztápalo až do blaženej ničoty, svet okolo mňa zmizol a ja som vnímala len oblúk modrej oblohy nado mnou s bielymi obrázkami, z ktorých som si čítala o všetkých zázrakoch sveta...a nekonečný spev rieky unášal moju dušu až do omamnej ríše snov...
Zobudila ma až lopta, ktorá dopadla na našu deku. Sadla som si a len pomaly som začala vnímať realitu, pláž plnú ľudských tiel. Telá – krásne, od prírody pekne tvarované, štíhle aj plnšie, niektoré obézne až do takej miery, že nadobúdali zvláštne až bizarné tvary.
Zrazu moju pozornosť upútala prichádzajúca dvojica. Starček a starenka. Celkom starí, zoschnutí, akoby z iného sveta. Kráčali pomaly, nenáhlivo sa predierali pomedzi deky a ležiace telá.
V spleti pohybujúcich sa postáv som dvojicu na chvíľku stratila z dohľadu.
A potom som ich objavila. Stáli po kolená vo vode, obaja do pása nahí, biela farba ich tiel sa odrážala od zelenomodrej hladiny rieky. Ich pokožka bola ako starý pergamen , na ktorom boli zaznamenané všetky trápenia, bolesti a radosti ich života. Starenka bola zohnutá, biele prsia, vysaté životom, jej padali až ku kolenám. Starček jej pomaly a jemne umýval chrbát. Najprv mydlom a potom naberajúc vodu do dlaní splachoval z tela mydlovú penu. Po chvíľke si úlohy vymenili.
Umývali sa dlho, dôkladne, nikam sa neponáhľali. Sami uprostred sveta. Fascinovane som ich pozorovala. Podivuhodný obraz - ako keď urobíte fotomontáž , ako keď do farebnej fotografie moderného sveta vložíte čiernobiely obrázok zo starodávnych čias. Ako keď sa zastaví čas.
Poobzerala som sa okolo. Zaujímavé, všetci ich pozorovali, ale nikto sa ani nepohoršoval, ani nesmial. Na viacerých tvárach som zachytila výraz dojatia a úprimnej účasti.
Po obrade očisty sa opäť vydali na cestu. Nie späť, nie tým smerom, odkiaľ prišli. Ich kroky sledovali prúd rieky. A mne sa zdalo, že presne poznajú cieľ svojho putovania a v ruke už zvierajú mincu pre starého prievozníka...
17 komentárov:
jejda, tak toto je krasne napisane....
Také čítanie pohladí na duši.
Aj ja by som sa chcela dožiť na "krehké" kolená takej súhre duší s mojím drahým... :)
verím, že sa tohoto dožijem, zatiaľ tomu všetko nasvedčuje :)
tak toto bolo kràsne, zivo si to predstavujem, tak dobre to bolo napisané :)
Aj ked som to nevidela, tak pri citani sa mi zaleskli oci. Krasne...
nadherne.....fem, si majster opisov...
Femma : taky nadherne romanticky opis harmonickeho plynutia nasho bytia. Krasne, aj mne sa zaleskli oci....
Krásny obraz presvietený slnkom a ľudskosťou.
tak mne sa oci nezaleskli, mne sa rovno zaliali.ved vies, ja placko.krasne aj ja dufam v taky suzvuk dusi v jeseni zivota.
...všetkým Vám ďakujem, teší ma , že sa páčilo!
Femma neviem, čo na to povedať a tak radšej mlčím.
Trochu to potvrdzuje moju teóriu:
To či ide o opravdovú lásku spoznáš až po 40-tich rokoch
to bolo dojimave a trochu smutne citanie :/
Tak toto si zapisala skvele, dojemnost chvile som citil v kazdom slove. Nadhera.
marcus, láska je naozaj večné hľadanie odpovedí na mnohé otázky - aj preto je pekná!
sasanka - také o živote!
fanaticgay, vitaj, som rada, že si sa zastavil:-)
ďakujem
Kry(i)štáľový príbeh...
(To y/i, pani učiteľka, je tam preto, že mi to rozprávanie navodzuje blýskavú podobu vzácneho kryštálu i krištáľovo-čistý cit.)
:-)
Zverejnenie komentára