Radosť z hry

Naša škola žije v týchto dňoch v znamení tridsiatky. Magické číslo, ktoré by zatvorilo bránu školy a predĺžilo vianočné prázdniny prinajmenšom o 4 dni. Zaútočila totiž na nás chrípka a ak počet chorých stúpne na 30%, môže byť vyhlásené chrípkové voľno. A tak každý deň, hneď na prvej hodine, počítame chýbajúcich a percentá. Medzi jednotlivými triedami sa rozpútala akási súťaž : Kto skôr a viac. Suverénne vedie 6.A, kde z celkového počtu 34 žiakov chýba 22 a zostávajúci právom vyčítajú spolužiakom z ostatných tried, že sa málo snažia.

Chrípka preriedila aj rady vyučujúcich. Ku podivu medzi prvými padol telocvikár a tak som v piatok dostala možnosť suplovať hodinu telesnej výchovy chlapcov z mojej triedy. Uvítala som to, aspoň budem môcť zažiť mojich chalanov v celkom inej situácii, než je bežná hodina v učebni.

Samozrejme, že som si netrúfla na cvičenia na náradí, dohodli sme sa na futbale.

Hneď na začiatku hodiny prišiel za mnou Dominik: ,, Pani učiteľka, nemusíte sa o nič starať, ja všetko zariadim!“ Aj keď pôsobil presvedčivo, predsa som len mala obavy, veď Dominik je pre väčšinu vyučujúcich tak trochu ,, persona non grata“ triedy. Ak sa vyskytne nejaký problém, buď je jeho autorom alebo prinajmenšom patrí k hlavným aktérom. V presvedčení, že každý človek má právo dostať šancu, som napokon súhlasila. Veď keby niečo, zakročím.

Dominik zavelil : Nástup! a od tej chvíle som sa dostala do pozície diváka milo prekvapeného vývojom predstavenia. Všetci chalani, aj tí najväčší rebelanti, bez reptania plnili pokyny samozvaného ,,kapitána.“ Nikto neostal sedieť na lavičke.

Najprv hlásenie, potom rozcvička.

Problémy som očakávala pri vytváraní družstiev, bolo ich 17 a tak som bola zvedavá, čo s tým urobia. Dominik to vyriešil bez zaváhania – 2 družstvá po 6 hráčov vrátane brankárov ostali na hracej ploche, ostatní šli na lavičku. ,,Som zvedavá , či sa vôbec dostanú k lopte!“ pomyslela som si podozrievavo, keďže k nehrajúcim patrili ,,sivé myšky“ triedy.

Hra začala a v telocvični sa po chvíľke rozhostilo zvláštne ticho. Ticho spriaznených duší. Ticho, v ktorom všetko funguje len na nepatrný pohyb alebo mrknutie oka. Chlapské ticho, v ktorom každý presne vie čo má robiť . To ticho si pomaly ale zreteľne formovalo svoje meno: radosť z hry.

Chlapci hrali s oduševnením a plným nasadením. Ukričaní a nemotorní puberťáci sa premenili na futbalových tanečníkov. Vystretý chrbát a zvláštne držanie ramien trochu od tela s dlaňami ohnutými v zápästí mierne nahor dodávali ich pohybom nezvyčajnú eleganciu. Nohy tancovali, krepčili, predvádzali s loptou stále nové krokové variácie. Chvíľami sa s ňou hrali ako mačka s myšou, aby ju vzápätí prudko vystrelili určeným smerom. Podaktorí predviedli aj odvážnejšie figúry – letiacu loptu zachytili nohou, zlomok sekundy ju podržali pod teniskou a potom jemným a dôverným pohladením po povrchu posunuli o kúsok dozadu a takto pripravenú silným úderom poslali k ďalšiemu hráčovi. K slovu sa dostali aj elegantné hlavičky.
Pobadala som, že na ledva postrehnuteľný pokyn ,,kapitána“ sa postupne všetci hráči vystriedali v bránkach a aj na lavičke. Hra nemala presné pravidlá, nikto ,,nepískal“, napriek tomu všetko fungovalo stopercentne a bez zádrhelu. Radosť z hry vládla v telocvični celých 45 minút.

Pristihla som sa, že sa usmievam.

Dnes však celý deň rozmýšľam ako to nadšenie a radosť z práve vykonávanej činnosti preniesť aj do triedy na bežnú vyučovaciu hodinu. Bojím sa však, že na konci môjho snaženia nebude úsmev na tvári.