Možno... skutočný príbeh

2. časť

Svetlana bola kantorkou telom i dušou. Svoju prácu milovala a celých 16 rokov, ktoré strávila za katedrou, sa snažila priblížiť obrazu ideálneho učiteľa, ktorý si v predstavách nosila od štúdií na pedagogickej fakulte. V pamäti jej zostala spomienka na všetkými študentami zbožňovaného docenta Horského a jeho oduševnené slová:,, Učiteľ, ktorého sa žiaci boja, pretože na dosiahnutie svojho cieľa používa zastrašovanie či hrozbu trestu zlou známkou, je slabý učiteľ. Síce môže žiakov donútiť k učeniu, ale nikdy sa mu nepodarí vzbudiť u nich skutočný záujem o daný predmet, skôr naopak. Dôležité je viesť vyučovanie tak, aby žiaci sami nadobudli potrebu osvojiť si im predkladané učivo a aktívne sa podieľali na rozvíjaní svojich vedomostí. Vzťah učiteľ- žiak musí byť rovnocenný, partnerský a vzájomne prospešný.“

Nebolo to ľahké. Problémom nebola jej útla postavička či anjelský hlások, ktorý zo začiatku nemal ani najmenšiu šancu preniknúť k určeným ušiam. To sa časom naučila zvládať. Najťažší boj musela zviesť sama so sebou. So svojou naivitou.
S predstavou, že stačí prísť do triedy, zamávať vysokoškolským diplomom a decká budú k nej vzhliadať s úctou a bázňou ako ona kedysi k svojej triednej učiteľke. Tie potvorky okamžite odhalili jej omyl a bez zaváhania zaútočili. Nemilosrdne a kruto sa na ňu vrhli ako pirane na bezmocnú korisť. Dobiedzali, hrýzli, bodali, robili si posmešky... Nevzdala sa. Hádzať flintu do žita nebol jej štýl. Musela však začať od seba. Uvedomila si, že nie decká, ale ona sa musí zmeniť. Začala tvrdo na sebe pracovať. Študovala metodiky, chodila starším kolegom na hospitácie, absolvovala nesmierne množstvo seminárov, školení, kurzov, prelúskala desiatky kníh a publikácií a výsledok sa dostavil. Nepatrila síce k učiteľkám, ktoré decká doslova zbožňujú a pri každej príležitosti to dávajú dostatočne najavo. Ale hrialo ju vedomie, že žiaci jej veria a angličtina by sa určite objavila na popredných priečkach ankety Môj najobľúbenejší predmet. Stačilo, keď na hodine cítila súzvuk s dušami detí a pripadala si ako dirigent, ktorý pohybom magickej paličky bezpečne ovláda každý nástroj komplikovaného hudobného telesa.

Svetlana začínala svoju učiteľskú kariéru na škole v neďalekej dedine. Príslovie ,, doma nikto nie je prorokom“ jej v prípade kantorskej profesie pripadalo zvlášť priliehavé a dostatočne varujúce. Žila v malom mestečku kde sa navzájom všetci poznajú. Na učiteľskú dráhu chcela nastúpiť s čistým štítom. Bez zaväzujúcich príbuzenských, susedských či priateľských vzťahov, ktoré by mohli vážne ohroziť jej predsavzatie byť spravodlivá, nestranná a objektívna.

Okrem toho si nevedela predstaviť, akoby mohla fungovať na škole, na ktorej ako dieťa osem rokov drala školské lavice . Nemohla si pomôcť, ale vždy, keď sa stretla so svojou bývalou triednou učiteľkou, mala pocit, že jej pozerá na ruky, či nemá za nechtami špinu. Obávala sa, že pre kolegyne, ktoré ju vtedy učili, zostane žiačkou, ktorej povinnosťou je ctiť si a poslúchať svoje pani učiteľky.

A nadovšetko si vážila svoje súkromie. Ešte aj teraz má príchuť blenu spomienka na jedno letné popoludnie strávené na mestskom kúpalisku. Vybrala sa tam s Ivanou, o štyri roky staršou kamarátkou, ktorá sa po skončení pedagogickej fakulty už 2 roky pokúšala obhajovať farby kantorského stavu v nekonečnom zápase so žiackym osadenstvom miestnej základnej školy. Svetlane sa zdalo, že ich deka sa stala najdôležitejším miestom v areáli kúpaliska. Ako magnet priťahovala oči všetkých deciek od 7 do 15 rokov. Ani nevie prečo, ale cítila sa čudne nepríjemne, keď niektoré dieťa pobehujúce pomedzi deky, zostalo zrazu zarazene stáť a potom sa rozbehlo k mame, aby jej tajomne pošuškalo :,, Mami, tam je naša učiteľka!“

Otravovalo ju, keď niektorí výrastkovia, neforemne kostnatí a odporne uziapaní si dovolili na Ivanu pokrikovať: ,, Pani učiteľka, chýba nám jeden do partie, pridajte sa k nám!“ Svetlana nechápala Ivanin pokoj. Upodozrievala ju, že pozornosť pubertiakov jej dokonca lichotí. Zazlievala jej, že sa bez okolkov pridala k skupinke hrajúcej sa s loptou uprostred kúpaliska.

Celých trinásť rokov bola presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia dať prednosť škole mimo bydliska. Tešila ju predstava slobody, anonymity a nezávislosti. Strážila si svoje súkromie, budovala hradby okolo seba, stále viac sa uzatvárala do svojho vnútra a malého bytu. Zavalená nekonečnými prípravami, haldami písomiek a testov ani nepostrehla, že mesto ju už dávno vytesnilo zo svojho života a priestor okolo nej je čoraz tichší a prázdnejší.