Čierna skrinka

Čierna skrinka

...alebo príbeh o tých slovách


s-v-i-ň-a
r-i-ť
s-r-a-ť
n-a-s-r-a-l-m-a
h-o-v-n-o
j-e-b-a-ť,
k-o-k-o-t
p-i-č-a
k-u-r-v-a
Zo začiatku to boli pre ňu len písmená čudne pospájané do akýchsi bizarných útvarov. Mnohým ani nerozumela. Bála sa ich. Vedela, že sú zlé. Doma ich nikdy nepočula. Stretávala sa s nimi vonku na ulici, keď sa podvečer začali z krčmy vynárať alkoholom podgurážení chlapi. Vždy ju to vystrašilo. Vycivené postavy, neistý krok – niekedy sa jej zdalo, že už-už spadnú - mútny pohľad, zlosť sršiaca z každého pohybu a hlavne tie slová. S malou dušičkou ich pozorovala, vždy pripravená na útek. Stávalo sa, že sa pred krčmou strhla bitka a vtedy sa tie slová ozývali po celej dedine.
Našťastie pijanov – ako ich vtedy volali - nebolo v dedine veľa. Každý ich poznal a dedinčania súcitili s ich rodinami.
Občas sa pohádali niektorí susedia kvôli nejakým ,,dôležitým“ dedinským taľafatkám a vtedy tie slová lietali ponad plot ako malé, ale ostré kamienky.
Mnohí jej rovesníci tie slová poznali. Všimli si, že ona je iná. Doberali si ju preto. Raz jej ktorýsi chlapec povedal: ,, Povedz čapi!“ Zopakovala. ,,A teraz opakuj rýchlo po mne – ča-pi-ča-pi-ča...“ Hanbila sa , že sa dala dobehnúť.
Niekedy pátrala po tých slovách, hľadala ich, zisťovala, kto a kam ich pred ňou skryl. Intuitívne vycítila, kam sa má vybrať. Cestu poznala. Šesťročné dievčatká vedia, ako sa dostať do svojej dušičky. Brána je hneď vedľa srdiečka a potom treba prejsť kúsok doprava a dozadu a nakoniec zostúpiť celkom dolu, až tam, kde v záhyboch čiernomodrošedofialovočervenej hmly je ukrytá duša. Úplne na samom najspodnejšom mieste objavila maličkú čiernu skrinku. Tam boli schované. Chvíľkami aj rozmýšľala, že ju odtiaľ vytiahne a otvorí, ale uvedomila si, že nemá od nej kľúčik. Cítila, že nie je jej súdené nájsť ho. Niekto ho dobre pred ňou schoval.
Keď bola trochu staršia, rozhodla sa, že si niektoré z tých slov ukradne od svojich rovesníkov. Podaktorým boli bohato dopriate. V duchu si ich opakovala, prevaľovala na jazyku, ba skúšala povedať niektoré aj nahlas. Ale nešlo to, von z úst ich nedostala. Nakoniec to vzdala.
Celé roky sa pokúša naučiť sa vedľa nich žiť. Nie s nimi, len vedľa nich. Denno-denne ich počuje, vníma a ešte stále ich nedokáže prijať, ešte stále jej trhajú uši. Pôsobia na ňu ako škrípajúce brzdy áut a niektoré sú neznesiteľné ako zvuk, keď nechtom zavadíte o tabuľu. Bŕŕŕ !
Len akosi sa doba zmenila. Pred pár rokmi niekto zavelil na útok a podarilo sa. Tie slová sa rozťahujú, obsadili celú krajinu , znejú na každom kroku. Už nepatria len pijanom, hulvátom, obmedzencom, neschovávajú sa po krčmách a putikách. Sú všade. Sú ,, in“
a ,, cool“ a ak sa predsa len nájde niekto fajnový, komu prekážajú, môže celý večer počúvať pípanie....
Jej nechýbajú. Nepotrebuje ich. Naučila sa využívať silu iných slov. Jej slová nekričia, neurážajú, neponižujú, netvária sa , že sú moderné a úplne nenahraditeľné. Vždy povedia, čo je potrebné povedať. Na malú čiernu skrinku už takmer zabudla. No občas ju napadne otázka: Kde sa stratili tí, čo vedia zamykať takéto skrinky?