Spomienka na leto

...keď horoskop neklame...

Obyčajne nevenujem horoskopom v dennej tlači veľkú pozornosť, keďže viem, že väčšinou sú písané na kolene. Čítam ich len pre zábavu a aby som si opäť, už po x-tý krát potvrdila, že to, čo sa v nich píše, je totálna blbosť.

Tak to bolo aj v jednu prázdninovú sobotu. Pobavili sme sa na horoskope môjho muža:

Dobrú náladu,ale aj dôvod na premýšľanie vám prinesie návšteva, ktorá vás vykoľají z bežného života. Témy, o ktorých budete hovoriť, vám umožnia získať iný pohľad na každodenný kolobeh života.

A keďže sme nemali ohlásenú žiadnu návštevu, môj muž len čosi zažartoval o príchode Mesiáša...

Deň prebiehal tak, ako len horúčavy dovoľovali – lenivo, pomaly – a hlavne v tieni a pri vychladenom pohári...

Pred večerom zazvonil telefón. Potešila som sa – bol to starý dobrý priateľ S. ,
s ktorým sme sa však už dávno nevideli. Kedysi som s ním a jeho manželkou D. učila na jednej škole , zblížili sme sa, ale potom sa naše cesty na viac rokov rozišli. Len nedávno našiel S. vďaka stretnutiu s mojím synom opäť cestu k nám. Vymenili sme si maily a nasledovalo pozvanie na stretnutie – že keď bude čas...

S. však nelenil a ozval sa ... či by nám nevadilo, keby prišiel. Jasné, že nevadilo, budeme sa tešiť!

S. sa vôbec nezmenil, ako keby sa ho ubiehajúce roky vôbec netýkali. Len všeličo v našom živote sa zmenilo. Deti vyrástli, dospeli, osamostatnili sa, už je aj vnúčatko na ceste / bohužiaľ nie u nás/. Stále bolo o čom hovoriť, ba muži zabŕdli aj do politiky, neobišli ani aktuálny zákon o cyklistoch v lese.

A prišlo aj na ňu – na Anežku. Nedalo mi, aby som sa neopýtala. Čosi som už
o nej počula.

A S. začal rozprávať. O Anežke, dievčatku, ktoré si zobrali do pestúnskej starostlivosti. Jej životný príbeh je veľmi bolestivý, mama jej umrela, keď bola Anežka ešte celkom malá.
U otca, agresívneho alkoholika, oporu nenašla. Navyše u dievčatka bola diagnostikovaná mentálna retardácia. V novej rodine našla stratené detstvo, láskavé slovo a pokoj, ktorý tak veľmi potrebovala.

Tento krát mal horoskop pravdu. S. mi nasadil poriadneho chrobáka do hlavy!

Hovorí sa, že typickou vlastnosťou Slovákov je závisť. Nuž teda – priznávam, že závidím!

Závidím našim priateľom, že našli v sebe odvahu urobiť to, o čom sme my
/ ja s mojím mužom/ síce ochotní uvažovať v teoretickej rovine, ale...

Keby sa ma niekto opýtal, či by som si vedela predstaviť vychovávať cudzie dieťa, odpoviem bez zaváhania kladne. Kdesi v hĺbke duše počujem hlas /snáď svedomie?/, ktorý pripomína, že preto je človek človekom, že dokáže pomáhať tým, čo pomoc potrebujú... a deťom zvlášť! Celé roky som sa s myšlienkou adopcie či pestúnskej starostlivosti pohrávala, ba pár krát sme sa o tom s mojím mužom aj rozprávali. Ale...len rozprávali! A úprimne priznávam, ku konečnému kroku by sme sa nikdy neodhodlali!

A tak často premýšľam, v čom to je... v čom je rozdiel medzi nami a našimi priateľmi. Čo musí mať v sebe človek, aby prekonal bariéru obáv, strachu a neistoty? V čom to je, že som v myšlienkach ochotná dôjsť až k pomyselným dverám... ale nikdy ich neotvoriť?

Som predsa citlivá, tolerantná, nechýba mi schopnosť empatie, nie som lenivá či pohodlná, viem byť obetavá, súcitím s ľuďmi, ktorí sú chorí či majú iné problémy a som ochotná im pomôcť, som vnútorne presvedčená, že adopcia či pestúnska starostlivosť je vysoko humánny a správny čin, a predsa...

Ja dokonca presne viem definovať to, čoho sa bojím a môžem vymenovať tisíc dôvodov, prečo by som sa k definitívnemu kladnému rozhodnutiu neodhodlala.

Ale v tom je ten problém!

Aj naši priatelia tie dôvody poznajú, aj stovky ďalších adoptívnych rodičov a pestúnov, ktorí popri vlastných deťoch dokázali vychovať aj ,, cudzie".

Oni sa však s nimi dokázali popasovať!

Čo mi teda chýba?!

Čo vám chýba?