29 júna, 2007

Cintorín


Storočné lipy strážia tu čas,
čo vtesaný je do kameňa a kríža.
Tu končia cesty každého z nás,
pokoj svoj ponúka večnosti ríša.

Kamennú bránu otvorí zvon,
keď pretrhne sa čiara života.
Kto vojde dovnútra, nemôže von,
nad svetlom v tuneli víťazí temnota.

Pod krížom čaká kupec čas,
na kamenný stôl účet vystaví
a telo boľavé už posledný raz,
dušou sa vykúpi z krvavých trápení.

Spravodlivý je vo večnosti rád,
koruna či palica-všetko márne je.
Na popol telo spáli mráz
a bosé nohy zlatý rubáš nezohreje.

Storočné lipy do ticha šeptajú
príbehy duší, čo kúpil čas.
Na lístkoch po vetre odkaz posielajú,
že v spomienkach nesmrteľnosť je víťaz.

23 júna, 2007

Čokoládový mužíček


Najradšej učím mojich malých tretiačikov. Po siedmakoch, ktorými neuveriteľne trieska puberta a myslia si, že oplzlý slovník a prehnaný mejkap urobia z nich dospelákov, po hormónmi nabitých ôsmakoch a otrasne lenivých deviatakoch, sú hodiny v tretej triede pre mňa balzamom na dušu. Milé úprimné stvorenia, pre ktorých je slovo učiteľky ešte stále sväté. A tá ich schopnosť vnímať cudzí jazyk, bez zábran opakovať nové slová, perfektne imitovať výslovnosť - to je paráda ! Radosť učiť!

V priebehu školského roka pribudol do triedy chlapček – malý cigánik. Prišiel do detského domova a po určitom čase si ho nejakí manželia zobrali do pestúnskej starostlivosti.

Hneď som si ho obľúbila. Šťúple chlapčiatko s pomerne tmavou pokožkou. Len tak pre seba mu hovorím čokoládový mužíček, lebo napriek svojmu veku má v tváričke zvláštny výraz dospelého človeka. Akoby stopy smútku, bolesti či predčasnej skúsenosti.

Volá sa Adrián, Aďo, Aďko. V triede je neprehliadnuteľný, svojím trochu zachrípnutým hlasom prekričí všetkých. Rozpráva stále a aj vtedy, keď sa to práve nehodí. Často musím byť veľmi vynaliezavá pri hľadaní spôsobu, ako ho na potrebný čas umlčať.

Minulý týždeň sme sa učili pomenovať po nemecky niektoré ľudské vlastnosti, napr.: priateľský /freundlich/, milý / nett/, drzý / frech/ , bojazlivý, hlúpy...atď. Počúvali sme nahrávku, potom deti priraďovali k obrázkom jednotlivé slová a nakoniec sme pomocou pantomímy znázorňovali význam slov a hádali, o aké slovko sa jedná. Viete si predstaviť ten huriavk a smiech a najmä radosť, keď bol niekto úspešný pri hádaní. Ticho nastalo až pri vypracovávaní písomného cvičenia v pracovnom zošite. Len môj mužíček z čokolády akosi nie a nie prestať. Krútil sa, vrtel na stoličke a pokračoval v predvádzaní grimás sprevádzaných rôznymi zvukmi. Nepomáhalo nič, ani prst priložený na ústa, ani dôraznejšie upozornenie a zvýšený hlas. V snahe predísť nekonečnému maratónu márnych upozornení a dosiahnuť čo najrýchlejšie želaný výsledok, siahla som po najkrajnejšom spôsobe riešenia / Komenský nech mi odpustí!/. Vytiahla som nezbedníka pred lavice a dvakrát capla po zadku. Tak akurátne – aby nebolelo, ale zároveň zabralo. Trieda zamrela od úžasu a prekvapenia. To sa ešte nikdy nestalo!

Ale najviac bol prekvapený môj čokoládový mužíček. Stuhol, vytreštil oči a neschopný akejkoľvek reakcie si sadol na svoje miesto. Do konca hodiny bolo v triede síce ticho, ale predchádzajúca pohoda sa nenávratne stratila.

Po zvonení, keď sa deti chystali na ďalšiu hodinu, som si všimla, že Aďko po mne pokukuje a evidentne hľadá spôsob, ako sa ku mne priblížiť. Vyšla som mu v ústrety: ,, Vidíš, Aďko, takto sme si zbytočne pokazili deň. Keby si ma hneď poslúchol, nemuselo sa to stať.“

Pozrel na mňa čokoládovými očami a zrazu povedal: ,,Pani učiteľka, ja by som vám chcel povedať, čo som sa dnes naučil,“ a zrazu ukázal na mňa prstom a zakričal: ,, Frau Lehrerin, du bist sehr nett !“ a potkýňajúc sa o tašky, ležiace pri laviciach na zemi, vybehol z triedy.

A tak rozmýšľam, či ten môj malý čokoládový mužíček nemá predsa len viac rozumu ako ja!

11 júna, 2007

Nádej




Tichučko jemne klopká dážď
Na klávesnici zeme
Tón každej kvapky zaznie zvlášť
Zobudí život
Čo v malej hrudke drieme



Tichučko krehko klíči kvet
Do kráľovstva slnka
Prináša správu na tento svet
Umocní nádej
Že z prameňa živá voda žblnká


Vášnivo nežne padá muž
Do náručia ženy
A zázrak lásky známy všetkým už
Odkľaje život
V jadierku bytia uložený


Tichučko krehko rodí sa mláďa

Do človečej rodiny
S ním svitá nádej že sudičky šťastia
Zastavia koleso
Na čísle šťastnej hodiny

02 júna, 2007

Helenka





Dnes je Medzinárodný deň detí. Oslavujeme, dávame darčeky, vypúšťame k oblohe desiatky balónikov s najúprimnejšími prianiami od výmyslu sveta. Drobizg sa teší, smeje a verí, že všetky želania sa splnia a život bude stále krásny a šťastný.

Ja si v tento deň vždy spomeniem na Helenku. Dievčatko, ktoré sa nevedelo a ani nemalo vedieť smiať. Neviem, kto a prečo to tak zariadil, že sudičky rozdávajúce úsmev v deň, keď sa Helenka narodila, neprišli. Vlastne do jej rodiny vôbec nechodili. Okolo kolísky tancovala len tá nikým nepozývaná, zahalená v čiernom rúchu a vyšantila sa do vôle. Štedro rozdávala svoje dary vediac, že tak ako pri predchádzajúcich troch návštevách ju ani teraz nikto nezastaví.

Helenku by ste medzi ostatnými deťmi hneď našli. Nemý výkričník uprostred džavotajúcich vtáčatiek. Blond vlásky a veľké modré oči schované pod jemným závojom. Zlá sudička ho utkala z tenučkých vlákien smútku a žiaľu a povyšívala korálkami slaných slzičiek. Pod závojom si Helenka ukrývala svoje tajomstvá. Boli také bolestivé, že ich zatláčala až do čiernej skrinky na samom dne duše. A do závoja vtkala veľkými písmenami: Nepýtajte sa ma! Nič vám nepoviem! Nič nepoviem!

A dievčatko mlčalo o svojich trápeniach. O otcovi, ktorý podgurážený alkoholom každý deň surovo kričal a nadával, až kým od únavy nezaspal. O troch starších bratoch, ktorým je súdené zostať večnými deťmi a ktorí jej nikdy nebudú schopní prečítať rozprávku na dobrú noc. O najstaršom Jožkovi, ktorý sa jej zrazu začal tak čudne dotýkať a ona sa musela pred ním schovávať v babkinej náruči. O najmladšom Martinkovi bezvládne ležiacom na posteli vo vedľajšej izbe. Pri ňom presedela celé hodiny. Naučila sa rozumieť jeho bľabotaniu a čítať v jeho veľkých žalujúcich očiach.
O mame hľadajúcej zabudnutie pri nekonečných seriáloch a v krásnych farebných časopisoch, rozložených v kuchyni na stole.

Len babka bola jej útočište a záchrana. U nej hľadala odpovede na mnohé otázky, s ňou sa rozprávala o svojich detských boliestkach a trápeniach. Len babka bola svedkom jej pokrokov pri čítaní a písaní prvých písmeniek. Len ona rozumela jej rozhodnutiu schovať sa pred svetom za závoj mlčania a s nádejou čakať na vyslobodenie. Len s ňou neustále hľadali odpoveď na otázku: Prečo?!!!


P.S.:Želám Ti, Helenka, aby tvoje okno do sveta bolo dokorán otvorené, aby všetci mohli počuť o tvojom šťastí a splnených snoch!


A ešte: Helenka odmietala komunikovať s cudzími ľuďmi do svojich 10 rokov. V škole boli jej vedomosti preverované písomnou formou. Učila sa dobre.

28 mája, 2007

Prečo


Niekedy život prinesie zvláštne udalosti. Zasiahnu nás, rozvíria trochu stojaté vody každodenného stereotypu, nútia premýšľať, pátrať po príčinách, hľadať odpovede na neustále vynárajúce sa otázky. Nakoniec sa všetko vyvinie tak, že záhada zostane záhadou, nič sa nevyrieši a kdesi vo vnútri hryzie pocit viny, že sme niečo dôležité prepásli a nevystihli ten pravý okamih, keď bolo možné nielen sa pýtať, ale aj dostať odpoveď a keď už aj nie pomôcť, tak aspoň upozorniť, že je tu problém a je potrebné sa ním zaoberať. A kamsi do kúta duše zatláčame pravdu o našej nevšímavosti a neschopnosti zachytiť vysielané signály a dešifrovať ich význam.

Nedávno prepukol v našej škole škandál. Dievčinka, žiačka siedmej triedy, si na svoj mobilný telefón natočila malé súkromné erotické video. A potom vraj naň zabudla./?!/ Telefón požičala spolužiakovi a ten, samozrejme, hneď ako
,, parádu“ objavil, neváhal a rozposlal ju na všetky možné adresy. Školské tamtamy a mobily okamžite šírili neuveriteľnú správu : Angelika natočila porno!!!

Prvá zareagovala obvinená. Pozbierala všetky sily a odvahu, zaklopala na dvere riaditeľne a požiadala pána riaditeľa o okamžité preloženie na inú školu. Ako dôvod uviedla, že chlapci stiahli z internetu nejaké porno, urobili montáž, skombinovali jej hlavu s telom cudzej ženy a snímku poslali nielen na jej mobil, ale aj iným spolužiakom.

,, Tvár je moja, ale telo nie!“ plakala pred hlavou školy. Pán riaditeľ nemal momentálne čas a poslal nešťastnicu za triednou učiteľkou.

Rozhovor so skúsenou pani učiteľkou však nemohol skončiť inak ako priznaním:

,, Áno, na tom videu som ja a natočila som ho ja sama!“

V prvom momente nás to všetkých v zborovni skôr pobavilo, než rozhorčilo. Predpokladali sme, že dievčinka si zahopsala pred kamerou a možno si vyhrnula tričko o trochu viac, než je to slušné. Po zhliadnutí snímky nás však smiech prešiel. Pred kamerou mobilného telefónu predviedla žiačka siedmej triedy číslo, za ktoré by sa nemusela hanbiť nejedna krásavica z erotických filmov, vysielaných na niektorých televíznych kanáloch po polnoci. Striptíz, presne cielené dotyky tela, v závere vzdychy a stony, sprevádzajúce orgazmus. Posledný obraz: nahá tanečnica sa štvornožky doplazila k telefónu, aby ho vypla.

Šokujúce. Šokujúce o to viac, že šlo o vzornú žiačku, premiantku triedy, rozumné, citlivé a inteligentné dievča.

V zborovni sa rozbehlo skladanie mozaiky, každý sa snažil prispieť nejakým kamienkom:

...zvláštne, však to bolo vždy milé, veľmi šikovné dievča, absolútne bezproblémové...

...má už starších rodičov, asi si nerozumeli...dievča zrejme rebeluje...

...no, fyzicky je veľmi vyspelá...

...žijú na samote, nemá ani kamarátky...často sa tam potulujú všelijaké partie chalanov...

...v triede ju odmietali – že s bifľoškou sa nekamarátia...

... nedávno spolužiaci zničili nástenku, ktorú urobila ...zo závisti...

...v poslednom čase vraj bola agresívna voči spolužiakom... ale asi sa len bránila...

...ako mohla zabudnúť, že má niečo také v telefóne!...

...rodičia sú veľmi nábožensky založení...

...možno ten telefón dala spolužiakovi zámerne...chcela, aby to našiel...

...no, to ale musela vidieť nejeden erotický film...

...dúfam, že sa nezaplietla...

...matka tvrdí, že doma sa v žiadnom prípade nemohla dostať k ,,takým“ filmom...

Triedna učiteľka odporučila rodičom návštevu psychológa. Márne. Rodičia strčili hlavu do piesku a tvárili sa , že problém neexistuje. Vraj to nebolo nič, len detská pochabosť. Netreba sa s tým zaoberať, už sa to nezopakuje.

Od toho dňa už Angelika nie je žiačkou našej školy. Všetci vieme, že tento striptíz nemal odhaliť telo. Bolo to vyzliekanie duše.

Prečo ju nikto nechcel vidieť?!

23 mája, 2007

Keď mlčanie bolí


Dnes som si na ktoromsi blogu prečítala : prepáč, femka...

Jednoduché – prepáč – posledná maličká kvapka vody a hrádza sa pretrhla a príval sĺz celkom nečakane vyplavil rokmi nazbierané nánosy krívd, nesplnených želaní, premlčaných hodín, nevypovedaných túžob a snov, nevypočutých volaní...

Prepáč – nekonečné množstvo hodín, dní, rokov čakám na toto slovo...
z tvojich úst...

Prepáč, že..... a že....

Márne. Ty toto slovo nepoznáš.

Omyl. Ty ani nevieš, že ľudia si občas hovoria - prepáč, odpusť.

Ty ani nevieš, že z viny za zraňujúce slová, preplakané noci, nesplnené sľuby, ľahostajnú nevšímavosť, nekonečné minúty a hodiny mlčania, odmietnuté objatia, nepochopené túžby, zmarené sny je možné vykúpiť sa mincami
s pečaťou prosby o odpustenie.

Mlčanie – to je tvoj spôsob rozhovoru. Nevypovedané – neexistujúce.

Nechceš hovoriť, lebo rozhovor – to sú nielen otázky, ale aj odpovede.

Bojíš sa počúvať, lebo keby si počúval pozorne, musel by si nakoniec povedať – prepáč.

A tak mlčíme a je ti jedno, že naše myšlienky plynú síce rovnakým smerom, ale navzdory platným zákonom nemajú šancu stretnúť sa ani v nekonečne.

Keď sa pretrhne hrádza, prichádzajú záchranári. Neviem, kde mám hľadať ich číslo...

19 mája, 2007

Keď chlapi plačú



/Ne/rozprávka o dvoch bratoch


Boli raz dvaja bratia. Chlapci zo stanice – všetci na okolí vedeli, o koho ide. Starší mal asi štrnásť mesiacov, keď prišiel na svet Mladší. Neboli vôbec rovnakí, prvorodený bol dengľavejší, bojazlivejší – pre všetko sa hneď rozplakal. Všetky dôležité chlapčenské spory a bitky riešil Mladší. Nech sa len niekto opovážil ubližovať Staršiemu! ,,Neboj, ja to vybavím!“ utešoval uslzeného brata.


Chlapci sa v živote nestratili. Starší je majiteľom prosperujúcej firmy. Na ceste k úspechu nikdy nezabúdal na jednu dôležitú vec – okrem vlastnej šikovnosti je nevyhnutné mať za sebou správnych ľudí na správnom mieste...Takých, čo vedia vyhrávať bitky...


Mladšiemu sa tiež nežije zle. Má prácu, ktorá ho teší a vo svojom odbore je uznávaným odborníkom. Na svojom konte nemá milióny ako Starší, ale rodine nič nechýba, žijú si dobre.

...


Haló, no ahoj, môžeš na chvíľku?...chcel by som...
No jasné, čo potrebuješ?
Nič nepotrebujem....len som chcel...dávno sme sa už nevideli...
No to vieš... firma...aj teraz mám nejaké rokovanie...tak, čo si to chcel?
Pozývam ťa tento víkend k nám... niečo spolu podnikneme...zájdeme na pivo, do hory, porozprávame sa...
Však to môžeš povedať hneď! .... koľko potrebuješ?...že žiadne peniaze? ...len tak?... vieš čo? ...keď budem mať čas, zavolám ti... a ozaj, bráško...mojej poviem, že som bol cez víkend u vás...v poslednom čase je nejaká nervózna, stále rýpe... tak,keby volala...helfneš mi, však?...


Mladší z celej sily zatínal päste a bolo mu jedno, že môže poškodiť telefón. Potreboval zatlačiť do nenávratna pocit sklamania a poníženia a aj už trochu zabudnuté pálenie v očiach. Znovu by sa rád s niekým pobil...

12 mája, 2007

O boji s veternými mlynmi

Obrázky zo života

Z klasifikačného záznamu základnej školy – školský rok 2006/2007 - časť : Záznamy o práci žiakov:

- Žiaci počas vyučovacej hodiny behali po chodbe a oblievali sa vodou.

- Žiak cez hodinu vyrušoval, mal v ušiach slúchadlá, strihal kriedu, špinil dlážku a mal nemiestne poznámky voči vyučujúcej a nechcel skončiť s rečami.

- Žiak dnes na hodine nepracoval, nemal pracovný ani normálny zošit. Strihal papieriky a rozsýpal ich spolužiakovi po lavici a po zemi. Odvrával.

- Žiak obhadzoval spolužiakov ceruzkou.

- Žiak sa cez hodinu naháňal po triede.

- Žiak často odmieta pracovať na hodine s odôvodnením, že sa to naučí doma a potom vyrušuje.

- Žiak fajčil počas malej prestávky v triede a keď som sa ho opýtala, odkiaľ mal cigarety, povedal, že nemal, len si potiahol z cigarety, ktorú držal v ruke spolužiak.

- Žiak kopol na WC spolužiaka do kolena tak bolestivo, až sa rozplakal. Potom tvrdil, že mu povedal vtip a on sa tak smial, až mu tiekli slzy.

- Žiačka používala na hodine mobil. Keď som jej ho zobrala a nevrátila, okomentovala to ako krádež a že jej robím stále nejaké prekážky a zle a že si to so mnou vybaví.

- Žiak sotil do spolužiaka na WC tak , že si očúral rifle. Potom sa mu všetci smiali, že sa počúral.

Takéto a ešte iné ,, raritky" možno nájsť v klasifikačných záznamoch a žiackych knižkách takmer na každej škole. Sú rôzni učitelia - osobnosti,dobrí, priemerní a aj tí iní. Všetci však majú vysokoškolské vzdelanie, spoločnosť od nich očakáva vysokú odbornú úroveň a profesionálny prístup v každej situácii. Čo si však pomyslia rodičia, keď im dieťa prinesie v žiackej knižke takéto ,, perly ducha?"Títo ,,učitelia" sú však nepoučiteľní.

Úplne beznádejný je boj s ľudskou hlúposťou. A bojujeme statočne. Zo začiatku náznakmi, potom dobre mienenými radami / bez irónie/, neskoršie tvrdo na rovinu. Nič nepomáha. Hlúposť je presvedčená o svojej pravde. Totálne beznádejný je boj s ľudskou hlúposťou posvätenou vysokoškolským diplomom.

Útechou nám je myšlienka Alberta Einsteina:

Učiteľ by mal byť vždy príkladom, ak nie hodným nasledovania, tak odstrašujúcim!

07 mája, 2007

Narodeninová


Neboj sa dcérka farieb života
Čo osud mieša na palete dlane
Čierna tiež na nej svoje miesto má
No svetlu dňa však dúha vládne

Neboj sa dcérka búrok života
Keď v hmle sa ťažko hľadá sever
Keď prístavy tvoje zahalí temnota
Za svetlom majáka domova sa vyber

Neboj sa dcérka neboj sklamania
Keď praskne pohár plný sľubov
Tvoja je šanca na site poznania
Oddeliť od pšenice kúkoľ

Neboj sa dcérka neboj mámenia
Spev ľstivých sirén z mora
Vždy sladko volá na cesty blúdenia
No pieseň ich len slabých zdolá

Neboj sa dcérka neboj snívania
Do snov si maľuj života obrázky
Osud je majstrom kúzlenia
Snívaj mu odpoveď na jeho otázky

Neboj sa dcérka neboj života
Naber si šťastia plné dlane
Dnes pohár vína vyprázdnime do dna
Tvoj sen nech sa skutočnosťou stane

01 mája, 2007

Májové veršovanie


Čerešňa kráľovná
Kaplnka lásky
K modlitbe volá ma
Idem bez otázky

K oltáru ľúbosti
Pobežíme spolu
Bozkom spečatíme
Našej lásky zmluvu

S prísľubom večnosti
Prstienok dáš mi
Do neho vdýchnem ti
Lupene z vášní

Čerešňa kráľovná
Tajomstvo ukryje
Túžbu milovania
Vôňou posväcuje

V lupeňoch mája
Túžba v nás dozrela
V predtuche raja
Ohňom zahorela

21 apríla, 2007

O posledných veciach života



O bolesti, ktorú neotupil ani čas

Ten deň mi ostane navždy v pamäti. Bol štvrtok, 30. apríla, a doma sme sa už naladili na pohodu predĺženého víkendu. V telke akurát bežali správy, keď zazvonil telefón. Keď sa ozvala susedka mojich rodičov, vedela som, že to bude niečo mimoriadne. Po úvodných formalitách mi oznámila:,, Otec dostal mozgovú porážku, je v nemocnici.“ Mozog mi odmietol informáciu správne spracovať a zlomok sekundy som si myslela, že hovorí o svojom otcovi. Možno potrebuje pomoc, napadlo ma. Pravda však bola jednoznačná a krutá. Stála som tam, všetko okolo mňa zmizlo a zostal iba hlas v telefóne, oznamujúci tragédiu.
,,Mami, pri tom telefóne si za pár minút zostarla o desať rokov,“ povedala mi neskoršie moja dcéra.

Môj otec bol vždy chlap ako sa patrí. Vysoký a mocný. Do vienka dostal široké plecia, akurát také, aby na nich uniesol všetky starosti a trápenia, ktoré mu osud bohato nadelil. Pokojný, rozvážny, každý krok si dôkladne premyslel. Neponáhľal sa, ako keby vedel, že mu bude dopriaty dlhý vek. Zmysel života nachádzal v robote, láskou mu boli rodina a hory. Čas bol
k nemu milosrdný, staroba ho obchádzala. Do vysokého veku si udržiaval kondíciu a chuť žiť. Vždy nám bol oporou, pilierom, bez ktorého by sa rodinný krb zrútil. Mysleli sme si, že to bude vždy tak, že sa dožije najmenej sto rokov a bude to on, kto aj naďalej bude ťahať tú povestnú káru, ktorá sa v našej rodine naplnila až po samý okraj. No osud chcel inak. Mozgová mŕtvica ho postihla, keď mal 86 rokov. Celkom nečakane a kruto. Na jar, keď sa všetko prebúdzalo k novému životu, ktosi ho posotil opačným smerom. Upadol do kómy a lekári hovorili o beznádejnom stave. Napriek nepriaznivej prognóze nikto z nás nemyslel na smrť. Nevedeli sme , ako sa bude jeho stav vyvíjať, ale možnosť, žeby náš otec zomrel, neprichádzala do úvahy. Neviem, čo nakoniec rozhodlo o jeho živote. Možno naše modlitby a skalopevné presvedčenie, že toto ešte nie je čas na odchod. A možno jeho sila a chuť žiť mu prikázali nepoddať sa nepriazni osudu.
Po dvoch týždňoch sa prebral z kómy a postupne, ale len veľmi veľmi pomaly, sa začal jeho stav zlepšovať. Postihnutie bolo veľké. Otec nechodil, nerozprával a pravú ruku mal ochrnutú. Rehabilitačné sestry robili zázraky. Tešili sme sa z každého, aj toho najmenšieho pokroku. Aj on sa snažil a bojoval zo všetkých síl. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sa opäť postavil na nohy. Pripravil si pre nás prekvapenie. Keď sme sa po jednej vyše dvojhodinovej návšteve chceli s ním rozlúčiť, zrazu sa zaprel rukami o posteľ a postavil sa. V tvári sme mu čítali radosť a odhodlanie. Nesmierne sa tešil, že sa mu to podarilo. Napriek tomu, že sa jeho stav rýchlo zlepšoval, lekári nám neustále naznačovali, že následky mŕtvice sú značné a schladzovali naše nadšenie, s akým sme vítali každý pokrok v rehabilitácii. Bolo to pre nás veľmi zvláštne obdobie. ,, Nech žije, pane bože, daj, aby žil!“ Tejto myšlienky sme sa držali zubami-nechtami a odmietali sme sa zaoberať jeho skutočným stavom. Nahovárali sme si, že všetko bude tak, ako predtým, veď lekárska veda už pokročila a otec je nesmierny bojovník. Otec vždy všetko prekonal, vždy zvíťazil.
Mala som práve prázdniny, keď nám lekár oznámil, že otec môže ísť domov. Bolo len samozrejmé, že som sa rozhodla opatrovať ho.
Informácie lekárky pri prepúšťaní do domácej liečby boli stručné: závažne poškodené rečové centrum, úplne ochrnutá pravá ruka, oslabená pravá dolná končatina a úplná a nezvratná inkotinencia. Pacient si vyžaduje 24 hodinovú starostlivosť, je potrebné kŕmiť ho, obliekať, zabezpečovať osobnú hygienu. ,, Budete mu dávať plienky ,“ povedala na záver.
,,V poriadku, veď na to som tu,“ pomyslela som si.
Bol to zvláštny návrat domov. Otec sa nám konečne vrátil. Ale všetko bolo iné. S roztrasenými rukami som mu vyzliekla sako, umyla ruky a pripravila obed. Tvárila som sa , že je všetko v poriadku a že zobrať lyžicu a vložiť mu prvé sústo jedla do úst je tá najsamozrejmejšia vec na svete. Nakŕmiť otca, bezmocné dieťa, otca, ktorý bol vždy silný, pilier rodiny! Povzbudivo som sa usmievala, no vo vnútri som sa triasla a horko-ťažko som zadržiavala slzy.
Bol pekný slnečný deň a tak sme zvyšok popoludnia strávili na záhrade. Až teraz som si uvedomovala, aké veľké je otcovo postihnutie.
Blížil sa večer a vo mne rástol stále väčší nepokoj. To najťažšie ma ešte len čakalo. Bože, čo mám robiť, ako to zvládnem!? V ušiach mi neustále znela veta lekárky, vyslovená akoby len tak, mimochodom: ,, Budete mu dávať plienky!“
Pane bože, nezvládnem to. Nemôžem otca tak ponížiť! Nahota bola u nás tabu. Nikdy som nevidela otca vyzlečeného. Vždy sa prezliekal v spálni a len niekedy sa stalo, že strčil hlavu do dverí v kuchyni a volal na mamu:,, Mama, kde mám zase košeľu?“ A cez pootvorené dvere som zazrela len biele tielko a spodky. Pripadal mi vtedy taký stratený a bezmocný.
,,Budete mu dávať plienky!“ hučalo mi v hlave. Ako, ako to mám urobiť! Veď je to môj otec!
Už som nemohla na nič iné myslieť, ale nedokázala som ani nič urobiť. S boľavým srdcom a ešte boľavejšími výčitkami svedomia som pripravila otca na spánok. Vyzliekla som mu košeľu a nohavice, umyla ruky a tvár a obliekla pyžamový kabátik. Viac som nemohla..
Keď zaspal, odišla som do svojej izby. Sedela som na posteli a plakala. Myslela som na toho starého a bezmocného človeka vo vedľajšej izbe, ale aj na môjho mocného a nikdy sa nevzdávajúceho otca. Spomínala som na naše spoločne prežité roky, na detstvo a ako na filmovom plátne sa mi premietali obrázky z nášho života. Ako som jeden – jediný krát od neho dostala po zadku, keď som neustrážila malé húsatká a vbehli do studenej vody v potoku.
Ako som čakávala s plechovým hrnčekom v ruke na čerstvo podojené mlieko a on mi ho vždy nalial so slovami: aby si bola zdravá. Ako som sa raz nečakane zobudila a on práve dával mikulášsku nádielku do papučiek v okne. A ja som spokojne zaspala s vedomím, že tým dobrým Mikulášom je práve môj otec. Ako so slzami v očiach vítal všetkých svojich vnúčikov a dlho sa bál zobrať ich na ruky, aby im neublížil. Ale keď podrástli, stal sa ich najlepším starým otcom na svete. Ako sme už aj v dospelom veku čakali, čo vyloví s nákupnej tašky po návrate z obchodu a vždy tam mal nejaké prekvapenie. Ako nás brával na výlety do jeho milovaných Vysokých Tatier a spolu sme objavovali vždy nové krásne miesta. Ako nám bolo s ním dobre a bezpečne. Ako jediným pohladením po hlave nám bez slov vyjadril všetku svoju lásku a nehu. Na toto a ešte všeličo iné som spomínala a slzy vyplavili všetok môj žiaľ a strach. Až nad ránom som zaspala.
Keď som sa zobudila, bolo už svetlo. V duši som mala pokoj a odhodlanie. Vstúpila som do jeho izby a ticho som povedala: ,, Otec, poď, ideme do kúpeľne.“
Od vtedy prešlo už veľa rokov, ale vždy, keď stojím pri jeho hrobe, nezabudnem povedať: ,,Otec, odpusť!“

10 apríla, 2007



Spomienka

Chcel by som tvoje áno
Pod bielym závojom
A nehou naplnené ráno
Opité vášne nápojom

Chcel by som tvoje ruky
Odeté v hodvábe
A trpieť slasti muky
Čo sú v nich schované

Chcel by som tvoje pery
S prísľubom súhlasu
A byť ten čo slepo verí
Že po mne smädné sú

Chcel by som tvoje srdce
Ukryť si do dlane
Spojiť s ním svoje horúce
Vydať sa na púť odhodlane

Chcel by som tvoje telo
Do neho sa vnoriť
Aby sa vášňou rozhorelo
Bozkami tvoje ,,nie“ pokoriť

Chcel by som....

.......................................

Tak si mi spieval o túžbe
Len pre mňa zneli tie slová
No láska stratila sa v tme
Zostala spomienka boľavá

06 apríla, 2007



Smútok

večerný vánok tíško si spieva
za oknom chlad a tma
šedivá clivota svoj plášť rozostiera
do noci hodvábu zahalí ma

cez okno oka do duše nazerá
mnou nezvaný hosť
priplával na vlnách slaného jazera
na srdce vtlačil mi krvavý bozk

mrazivú tieseň ako dar prináša
rozjatrí rany, čo deň mi dal
bubienkom strieborným svoj tanec ohláša
slávnosti smútku prvý takt zadal

v šialenom rytme krúti sa dokola
divoko bubnuje a spieva
dušu mi vyzlieka úplne dohola
udeliť milosť mi, ukrutník, odopiera

do rána tancuje trýznivé bolero
orgie smútku v zamate noci
do rána bolesťou srdce mi horelo
zgniavená duša je v jeho moci

spásou mi je úsvit, čo sen mi prinesie
zatvorí rany, čo deň mi dal
a bozkom na srdce môj smútok zaženie
hlas bubna umlčí, čo pokoj mi vzal

01 apríla, 2007


Pieseň o živote


Večerný súmrak do bytu sa vkráda
pri svetle lampy vládne pohoda
rušného dňa stratila sa vláda
kreslí sa noci známa podoba

V tom tichu sedíme my dvaja
zas jeden deň je za nami
pokoj a tíš večerného raja
hľadajú súzvuk so snami

A naše srdcia tichú pieseň hrajú
bez slov, len melódia vždy iná je
skladateľ život v svojich rukách má ju
tónina z nebies písaná je

O láske spieva textár čas
o vášni, nehe, dňoch búrlivých a mladých
o plodoch, ktoré vzišli z nás
dvoch daroch nebies milostivých

Aj o dňoch ťažkých, plných slaných sĺz
keď zmietali mnou pochybnosti
keď chlad sa vkrádal do našich sŕdc
a láska strácala na plnosti

Dnes je to už iné, máme pokoj v duši
život už obrúsil ostré hrany v nás
je čas na úroky, naša duša tuší
koľko dal a mal dať, opýtajú sa nás

A naše srdcia tichú pieseň hrajú
skladateľ život súzvuk vymyslel
molovú tóninu na osnove majú
no musia spolu hrať, len vtedy to má zmysel

29 marca, 2007





...ľudia verili, že sny prichádzajú od bohov, ktorí vo sne oznamovali ľuďom svoju vôľu.

Spomienka na sen

Bol krásny slnečný deň. Stála som na schodoch starého rodičovského domu. Zrazu z hlavnej cesty vošlo do našej ulice obrovskou rýchlosťou auto. Moderný červený cabriolet . Sedeli v ňom štyria mladí ľudia. Celkový dojem – luxus. Po pár metroch jazdy auto zabočilo prudko doprava a plnou rýchlosťou narazilo do akejsi steny. Jasne a detailne som videla mŕtvych členov posádky. Vykročila som k autu. A zrazu som ju uvidela. Od rozbitého vraku prichádzala smerom ku mne žena. Bola vysoká, štíhla, krásna. Mala polodlhé svetlé vlasy, bielu blúzku ozdobenú čipkami, červený svetrík a modrú sukňu. Na krku perlový náhrdelník. Vedľa nej kráčalo kučeravé blonďavé dievčatko. Obe sa usmievali. Očarená som pozerala na ženu. Z celej jej bytosti vyžarovala láska, dobrota,šľachetnosť, radosť,svetlo...

Spoznala som ju a celý sen sa premenil na jedinú myšlienku:,, Tak toto je smrť! Je nádherná a vôbec sa jej nemusím báť!“

Zobudila som sa. Bol 1. január 1997.

Na sen som si opäť spomenula 31.augusta 1997.