Možno... skutočný príbeh

7.časť

,,Konečne učebnica ako má byť!“ potešila sa Svetlana, keď si prelistovala novinku z ponuky známeho vydavateľstva orientujúceho sa na cudzojazyčnú literatúru.

Už od rána sedela na seminári pre učiteľov anglického jazyka, ktorý organizovalo metodické centrum sídliace v krajskom meste. Mladá angličtinárka, pôsobiaca na súkromnom osemročnom gymnáziu v hlavnom meste, s oduševnením rovnajúcim sa výške honoráru, ktorý jej sľúbilo vydavateľstvo, rozprávala o svojich len a len pozitívnych skúsenostiach pri práci s ponúkanou učebnicou. Hoci sa Svetlane bridili priehľadné reklamné triky jednotlivých vydavateľských agentúr, tento krát ju prezentovaná kniha skutočne zaujala.

Nápadité grafické spracovanie a príťažlivé ilustrácie skvelo podčiarkovali aktuálne, vtipné a pre deti zaujímavé texty. Oceňovala množstvo dialógov a rozličných cvičení podnecujúcich rozvoj živého jazyka. ,, Tá kniha žije, je akurátne strelená a krásne ukecaná“, vytešovala sa v duchu Svetlana.

,,Prosím vás, bude učebnica dotovaná ministerstvom školstva?“ s nádejou sa opýtala zanietenej prednášajúcej. Nadšenie vyslankyne vydavateľstva na chvíľku, ale naozaj len na chvíľku, mierne pohaslo : ,,Bohužiaľ, nie...kniha sa síce dostala do užšieho kola výberového konania, a veľmi sme dúfali, že prejde, ale nakoniec vyhrala tá, ktorú v súčasnosti používate. Viete, lobbing funguje aj v tejto brandži... ! Ale nemusíte mať obavy. Ak rodičom rozumne vysvetlíte situáciu, myslím, že nebudú mať námietky a učebnicu pre svoje dieťa zakúpia. Na našej škole to takto funguje už niekoľko rokov.“

,, V Bratislave áno, ale u nás by to určite neprešlo!“ trpko si pomyslela Svetlana. Už mala s tým skúsenosti. A pri tom vôbec nešlo o insolventnosť niektorých rodičov. Vždy sa však našiel niekto, kto sa začal oháňať ústavou a právom na bezplatné vzdelanie a hlasovanie nakoniec dopadlo v neprospech jej návrhu.

,,Milé kolegynky, dovolím si vás upozorniť, že v prípade záujmu o učebnicu, je potrebné poslať objednávku ešte do konca júna. Viem, že je to šibeničný termín, ale ak chcete mať knihy k dispozícii už v septembri...“ Svetlana podvedome pozrela na displey mobilu a v duchu rýchlo spočítala dni zostávajúce do konca prázdnin. Už len tri týždne. Celkom nečakane ju prepadol už známy nepríjemný pocit. Akási tieseň či strach.
V skutočnosti sa nikdy netešila na prázdniny. Bála sa ich. Bála sa ticha, ktoré sa s príchodom voľných dní zrazu rozhostilo v jej byte. Bála sa dlhých letných večerov, keď sedela sama na balkóne a dychtivo sa snažila zachytiť každučký zvuk prichádzajúci zo životom kypiacich dvorov a ulíc. Čosi jej bránilo vyjsť von a pridať sa trebárs aj k susedom sediacim na dvore okolo dreveného stola, donekonečna chlipkať domáce červené vínko a potom sa do neskorých nočných hodín nechať unášať spevom prerušovaným občasnými výbuchmi smiechu...

Zvýšený ruch v miestnosti sprevádzajúci záverečné slová prednášajúcej ju vrátili do reality. Rýchlo si uložila písacie potreby do tašky a medzi prvými opustila miestnosť.

,, Ach, to je nádhera!“ nadýchla sa zhlboka, keď vyšla z budovy . Vonku prekypovala jar, vzduch plný všakovakých vôní omamoval zmysly a Svetlana zatúžila prebehnúť sa po zelenej lúke , ponoriť bosé nohy do zelenej trávy a celým telom nasávať energiu rodiaceho sa života. V okamihu sa rozhodla, že nepobeží na prvý autobus ako to zvykla robievať inokedy. Rýchlo zahnala pochmúrne myšlienky , ktoré ju prepadli pri predstave prázdneho bytu. Dnes nie, dnes nechce byť sama. Pomaly kráčala v ústrety už skoro letnému slnku a v duchu si kreslila predstavu dnešného popoludnia. Mala rada toto mesto, jeho námestie s výhľadom na majestátny hrad, kaviarničky, vyvolávajúce nostalgiu za starými časmi, čajovňu, s jej neopakovateľnou vôňou, starý obchodík s cudzojazyčnou a náboženskou literatúrou, v ktorom kraľovala staručká, ale čiperná pani a Svetlana mala dojem, že celá jej bytosť je presiaknutá múdrosťou kníh, ktoré dýchajú na ňu z políc a stačí jej krátky pohľad a presne vie, čo práve potrebujete. Tešila sa na popoludňajší ruch mesta, na chodníky plné ľudí, na to letné hemženie sa svedčiace o tom, že v uliciach vládne pohoda a všetko je tak, ako má byť.

V duši cítila zvláštnu pokoru, radosť a mier a napriek tomu, že bola sama, nemala pocit osamelosti. Byť anonymnou súčasťou životom kypiaceho davu bolo dokonalým naplnením jej predstavy o dnešnom popoludní.

,, Pani učiteľka, to je milé prekvapenie! Som nesmierne rád, že vás tu vidím!“
Svetlana neochotne, až s nevôľou prijala podávanú ruku.
,, Dobrý deň, pán Garaj.“
,, Zvláštna náhoda mi vás priviedla do cesty. V posledných dňoch som uvažoval, že vám zavolám. Chcel som sa opýtať na Filipa. Dúfam, že s jeho správaním je všetko v poriadku.“
,,Ale áno. Chlapci si uvedomili, že prestrelili a dávajú si pozor. Nemusíte mať žiadne obavy.
Ak by ste však mali záujem o podrobnejšie informácie, príďte, prosím, za mnou do školy.“
Svetlana považovala rozhovor za skončený a chcela sa rozlúčiť, no jej spoločník mal inú predstavu.
,,Pani učiteľka, bol by som veľmi rád, keby ste prijali moje pozvanie ...“

Nenechala ho ani dohovoriť a vychrlila zo seba najmenej tucet vážnych dôvodov, prečo nemôže...Na moment sa obaja stali účastníkmi akejsi prapodivnej slovnej hry s názvom Kto z koho, no v istej chvíli si Svetlana uvedomila aká je smiešna a detinská a keď pán Garaj veľmi zdvorilo a pokojne svoje pozvanie zopakoval, súhlasila.

Možno... skutočný príbeh

6.časť

,, Pani učiteľka, nemám nič proti tomu, že môj syn dostane dvojku zo správania. Za taký priestupok si ju určite zaslúži. Len chcem mať istotu, že to celé prebehlo naozaj tak, ako ste mi povedali. Viete, Filip tvrdí niečo iné. Stále dokola opakuje, že Dominikovi naleteli. Nevedeli, že má vo fľašiach víno. Napili sa iba raz,“ pokojne a rozvážne vysvetľoval Filipov otec.

,, Zase tá istá pesnička“, pomyslela si Svetlana trochu podráždene, ,, presne podľa pravidla o stokrát opakovanej lži... No fajn , a čo tak ... stokrát opakovaná lož sa dá vyvrátiť stokrát opakovanou pravdou.“

,,Pán Garaj, skutočne sa nemusíte obávať. Všetko som dôkladne prešetrila. Výpovede vinníkov a svedectvá spolužiakov sú zaznamenané, nech sa páči, sú vám k dispozícii. Nakoniec, je tu podpis vášho syna a aj ostatných chlapcov. Pokúste sa dôverovať mi. Týmto deťom som triedna už tretí rok. Mám ich rada a musím priznať, že ma to samu veľmi trápi. Neublížila by som im. Nie sú to zlí chlapci, ale žiaľ, toto je priestupok, ktorý je v školskom poriadku jasne definovaný. Verte mi, nikdy by som si nezaťažila svedomie nespravodlivým obvinením a trestom.“

,, Ako mlado vyzerá“, preblesklo Svetlane hlavou, keď sa jej Filipov otec predstavil. Pán Garaj prišiel sám, bez manželky. Nepoznala ho. Do mestečka sa priženil a bývali v tichej ulici na opačnom konci mesta. Zo školskej dokumentácie vedela, že pracuje v súkromnej firme v neďalekom krajskom meste. Na rodičovské združenia chodila iba matka. Sympatická, vždy decentne upravená. Pôsobila nesmelo a zakríknuto. Zakaždým si bez slova vypočula informácie o synovi. Bolo takmer nemožné nadviazať s ňou čo len krátky rozhovor. Svetlana si ani nepamätala, žeby počula od nej aspoň jednu dlhšiu vetu. O to viac bola zvedavá na otca. Už aj preto, že toto nebol ich celkom prvý kontakt. V triednom výkaze mala odložený jeho list. Nechala si ho na pamiatku. Ešte sa jej nestalo, aby rodič zareagoval na oznámenie, že synovi bolo na štvťročnej klasifikačnej porade za nedisciplinované správanie udelené pokarhanie, takým ústretovým spôsobom.
Vážená pani učiteľka! stálo v liste. Veľmi ma mrzí, že môj syn Vám svojou nedisciplinovanosťou spôsobuje problémy. Ospravedlňujem sa za jeho nevhodné správanie a sľubujem Vám, že urobím všetko preto, aby došlo k náprave. S úctou Igor Garaj.

Svetlanu list tak prekvapil, že neodolala a prečítala ho nahlas kolegyniam
v zborovni.
,,To môže byť z jeho strany vypočítavosť“, zasyčala vtedy Betka. ,, Vieš, sú
v rozvodovom konaní a v hre je boj o syna.“

Správanie muža, sediaceho teraz oproti nej, však celkom korešpondovalo
s obsahom pamätného listu. Pozorne ju vypočul, preštudoval si záznam
z vyšetrovania v triede a nakoniec poznamenal: ,, To celkom mení situáciu. Verím vám, pani učiteľka. Viem, že to nemáte s nimi ľahké. A nakoniec, Filip hovoril o vás doteraz len dobre, vždy si pochvaľoval, akú majú triednu. O to viac ma mrzí, že sa tak nerozumne dal zatiahnuť do celej záležitosti. Ale ani my sme neboli inakší, tiež sme všeličo povyvádzali. Pamätám si... ” a začal spomínať na školské časy. Pridala sa. Zrazu spadli z nej obvyklé zábrany a nemohla veriť svojim ušiam, keď sa počula, ako celkom cudziemu človeku prezrádza intímne drobnôstky z detstva a rokov dospievania, o ktorých bola presvedčená, že patria iba jej. Zrazu jej to bolo jedno a nedbala ani na to, že hradba, ktorú tak dôsledne celé roky okolo seba stavala, nadobúda malé trhlinky. Už dávno sa necítila tak príjemne a uvoľnene.

,, Pani učiteľka, som veľmi rád, že som vás spoznal. Ste veľmi príjemná spoločníčka a dúfam, že budem mať ešte česť stretnúť sa s vami,“ lúčil sa Filipov otec , keď si v istej chvíli uvedomili, že čas už značne pokročil.

,, A nebojte sa. Na syna dozriem. Sľubujem vám, že nič podobné sa už nezopakuje. A keby sa vyskytol čo len najmenší problém, prosím, zavolajte mi. Kontakt na mňa máte. Dúfam, že to nie je odo mňa veľmi drzé, ak vás poprosím o vaše číslo.“

Nenamietala. Bola to bežná prax. Pán Garaj nebol jediný rodič, ktorému poskytla číslo na mobil.

,,To je teda rozdiel“, pomyslela si Svetlana, keď si porovnala práve skončený rozhovor s včerajším stretnutím s pani Mikolášovou. Danielova matka jej nič neodpustila. Do najmenších detailov rozpitvávala správu o priebehu vyšetrovania, chytala ju za slová, snažila sa ju zneistiť a prinútiť urobiť čo len maličkú chybu. A hlavne donekonečna omieľala teóriu o nevedomosti jej syna, že ide o alkohol. Svetlana nepovolila a neustúpila ani o krôčik. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo. Ešte teraz jej v ušiach znejú výhražné slová rozhorčenej matky:

,, Sú to ešte deti. Urobili chybu. Ale mali by dostať šancu napraviť ju. Dvojka zo správania to nevyrieši. Každý raz urobí chybu. Verím, že aj vy, pani učiteľka!“

Svetlana práve vykročila z dverí školy, keď jej mobil oznámil prijatú sms-ku.

,, Ďakujem vám za príjemné popoludnie. Ste obdivuhodná žena.“

Okamžite ju vymazala. Hradba, ktorá ju celé roky chránila, bola už opäť pevná.

Možno... skutočný príbeh

5.časť

V noci sa jej sníval hrôzostrašný sen. Stála uprostred rieky a z vysokých brehov sa na ňu valili obrovské kamene. Zrazu s hrôzou zistila, že jeden balvan tlačí kŕdeľ malých uvrieskaných opíc a za druhým sa vyškierali biele mátohy. Ich tváre jej boli povedomé.
Zobudila sa spotená a vystrašená. Rýchlo sa osprchovala. Musí byť vo forme.
Dnes sa totiž stretne s rodičmi previnilcov. Pozvánky už boli rozposlané.

,, Dobré ráno, pán riaditeľ! Prepáčte, môžem na chvíľku?“
,, Ale samozrejme, nech sa páči!“ vzhliadol od monitora počítača direktor.
,, Je mi ľúto, ale musím vám oznámiť závažný priestupok voči školskému poriadku, ktorý sa stal v mojej, teda 7. B triede.“
A spustila... Všetko mala dôkladne pripravené. Mená vinníkov, výsledky vyšetrovania v triede, svedecké výpovede ostatných žiakov, výchovné opatrenia, ktoré majú zamedziť zopakovaniu podobnej situácie. Navrhuje: pre iniciátora akcie s prihliadnutím na predchádzajúce časté priestupky zníženú známku zo správania na stupeň 3, pre ďalších zúčastnených na stupeň 2. Jedinému dievčaťu vzhľadom na doterajšie bezproblémové správanie navrhuje udeliť pokarhanie riaditeľom školy. Okrem toho sa obrátila na Pedagogicko–psychologickú poradňu so žiadosťou o prednášku o škodlivosti alkoholu. Rodičia previnilcov sú pozvaní na dnes.

Pán riaditeľ bol spokojný. Pochválil ju. Kiež by každý člen pedagogického zboru pracoval tak precízne.
Vyšla na chodbu a na chvíľku sa musela oprieť o stenu. Bolo jej nanič. Rovnako ako žalúdok sa chvelo aj jej svedomie. Pár krát sa zhlboka nadýchla . Vyšlo to. Preto sa tak dôkladne pripravila, aby ho ohúrila. Síce vždy všetko robila s pedantnou dôkladnosťou, ale tento krát to bolo premyslené. Urobila to účelovo. Musela ho učičíkať. Všetko prešetrila, zariadila, navrhla opatrenia. Pán riaditeľ nemal otázky. Žiadne pochybnosti o vine a treste.
Ostrý zvuk školského zvončeka vnímala prvý krát ako vyslobodenie. Škemravý hlas svedomia na chvíľu zmĺkol. Pocítila úľavu.
Svetlana pozvala rodičov zámerne na tento deň. V stredu učila totiž iba tri hodiny a mala čas premyslieť si stratégiu pohovoru.

,,Človek mieni a Pán Boh mení“, pomyslela si, keď jej Filip prišiel oznámiť, že jeho rodičia kvôli pracovným povinnostiam prídu až zajtra. Zmenu ohlásil aj Daniel. Otec je na služobnej ceste a mama môže prísť až o pol piatej.
,, No hurá! Dúfam, že sa dnes dostanem domov!“ preblesklo jej hlavou.
S pani Mikolášovou, Danielovou matkou, už mala svoje skúsenosti.
Jej večné sťažnosti, upodozrievania, neschopnosť objektívne posúdiť synovo správanie narúšali ich vzájomnú komunikáciu až do takej miery, že Svetlana považovala čas strávený rozhovorom s ňou za stratený. Mala pocit, že každá hovorí o niečom úplne inom. Nechápala jej absolútne liberálny spôsob výchovy. Vedela si predstaviť, že vysvetlenie pani Mikolášovej prečo chodí jej syn neskoro do školy, by mohlo byť skvelým príkladom nesprávnej výchovy
v hociktorej pedagogickej príručke.
,,Viete, pani učiteľka,“ obhajovala vtedy svojho syna, ,, on má akosi posunutý čas. Chodí neskoro spať. Nevie sa odtrhnúť od počítača alebo televízora. Vždy tam nájde niečo, čo ho zaujíma. A potom sa mu ráno nechce vstávať. Potreboval by si dlhšie pospať.“
,, No to si viem predstaviť a hlavne, keď vy odídete do práce...“, vyšla jej
v ústrety Svetlana.
,,Ale čoby, veď ja chodím až na ôsmu. Idem ho aj trikrát zobudiť, ale čo mám robiť , vari ho mám za nohy ťahať z postele ?! A potom samozrejme nestíha.“

,,Môj syn je silná osobnosť a individualita. Musíme ho rešpektovať!“

Výrok pani Mikolášovej poznala Svetlana naspamäť. Niekedy mala nutkanie potajomky si urobiť čiarku zakaždým, keď zaznel.
Svetlana si nedokázala predstaviť reakciu tejto nemožnej kverulantky na oznámenie, že jej syn bude mať dvojku zo správania. S predstavou, kam všade budú smerovať sťažnosti, sa radšej odmietala zaoberať. Počítala však so všetkým.

Možno... skutočný príbeh

4.časť

Svetlana zatvorila posledný diktátový zošit. Odložila pero, vstala, povystierala si chrbát a prešla do kuchyne. Počkala, kým zovrie voda v kanvici, s rozkošou vdýchla vôňu ovocného čaju a so šálkou v ruke sa vrátila do obývačky. Svetlo malej nočnej lampy vytváralo v izbe príjemnú upokojujúcu atmosféru. Pohodlne sa usadila, zavrela oči a na okamih ju celkom nezmyselne premohla dobiedzavá predstava... Aké krásne by bolo, keby... keby...
Ach, nie! Už dávno si zakázala stavať vzdušné zámky. Prudko vstala, zo stola zobrala zošit a pero a opäť vyhľadala pohodlie fotelky.

Tak, je čas na rekapituláciu ... niečo ako dal a má dať, alebo jednoducho splnené a potrebné splniť.

Pousmiala sa pri spomienke na uplynulý deň. Ako ľahko to všetko prebehlo,
nad očakávanie ľahko a bez problémov... Moment prekvapenia bol ochromujúci. Počkala si na nich hneď ráno v triede. Prichádzajúce decká okamžite vycítili,že čosi visí vo vzduchu. Jeden za druhým sa súkali do triedy a keď ju zbadali, bez slova zamierili rovno k svojim laviciam. Zámerne nič nehovorila. Stála pred tabuľou a čakala. Občas pozrela na hodinky. Priam cítila, ako sa v prítomných žiakoch roztáča kolotoč otázok. Vedela, že s každou sekundou v nich rastie strach a pocit viny. Vedela, že v tej chvíli nebolo v triede človiečika, ktorý by sa neobával, že to on, že to kvôli nemu...Trochu si vydýchli, keď vošla Barbora a ona jej nedovolila sadnúť, ale hneď ju vystavila na pranier. Skoro naraz prišli ,,alkoholoví králi“ . Najprv Lukáš, za ním Dano s Filipom. Až potom poslala ktorúsi žiačku do kabinetu s odkazom , že Dominik môže prísť. Pani Chrenková nesklamala, doviedla syna podľa dohody a počkala s ním v kabinete.

Vinníci sa od prekvapenia ani nezmohli na odpor. Dano síce čosi bľabotal, že on nevedel....napil sa iba raz a keď zistil, že je to víno , tak viac už ani kvapku... Trieda nemilosrdne zmietla jeho tvrdenie zo stola. Všetci svorne kričali: Ukrižuj!

Dala si záležať na dôkladnom prešetrení celého prípadu. Šla do detailov, nešťastníkov nemilosrdne tlačila k múru až kým ich neprinútila vyvrátiť dušu naruby. Boli vystrašení, videli, že tento krát im to len tak neprejde.

Svetlanu striaslo. Nepríjemný pocit, ktorý jej od rána ležal kdesi na dne žalúdka, zosilnel. Dočerta, čo to stvára! Chvíľami sa jej žiadalo zasmiať sa nad absurdnosťou celej situácie a všetko hodiť za hlavu. Veď sú to ešte decká! Chalani sa potrebovali v triede vytiahnuť, ukázať, akej frajeriny sú schopní.
A ona vyvádza akoby... presne ako to spieva Hammel: ... fajčil na záchode, bude z neho vrah a zlodej! Najradšej by nezbedníkom dala pár na zadok a poriadne im vyhubovala. Keby to aspoň nebolo tak krátko pred klasifikačnou poradou!
Tiež si vedeli vybrať vhodný čas!

Nepríjemný tlak na žalúdku sa zmenil na tupú bolesť. Pocit bezmocnosti ju ťažil ako obrovský balvan. Nemôže pre tie decká nič urobiť. Akýkoľvek pokus
o ospravedlnenie je v zborovni dopredu odsúdený na neúspech. Chápala to ...
v situácii, keď sa disciplína zo dňa na deň rapídne zhoršuje , keď sa niektorí kolegovia pomaly boja ísť do triedy... A potom, už sa to roznieslo ...keby sa im to prepieklo, mohol by vzniknúť nepríjemný precedens do budúcnosti. Bolo by naivné si myslieť, že sa situácia v niektorej triede nezopakuje.

Zrazu ju úplne nezmyselne ovládol hnev. Hnevala sa na chalanov, na Simonu, na celú triedu, na staré štruktúry, ktoré ešte stále sedia v zborovni a nepohne nimi ani pár volov, na rodičov, ktorí si nedokážu vychovať svoje ratolesti, a hlavne na seba... na svoju neschopnosť vytiahnuť na svetlo sveta skutočnú pravdu .
Veď tie decká len využili situáciu... to ona zlyhala, mala predsa dozor! A potom kolega, večne zahalený v alkoholovom opare. Dovolil žiakom robiť si z jeho hodín oddychovky. A ďalší vyučujúci. V ten deň mala jej trieda šesť hodín!

Majú vôbec právo súdiť a trestať deti? Neplatí ešte stále to biblické: kto si bez viny, hoď prvý kameňom!? Zrazu sa rozosmiala. Áno, to sa jej podarilo! Kameň už predsa hodila! Je definitívne rozhodnuté . Vinníci sú jasní!

Možno... skutočný príbeh

3. časť

,, Pani Chrenková, mohli by ste sa, prosím vás, ešte dnes zastaviť v škole? Viete, niečo sa stalo a bude najlepšie...
Nie, nie, nebojte sa, Dominik je v poriadku... žiaden úraz, len...
Ďakujem, pani Chrenková, samozrejme, že počkám...!“

Svetlana odložila mobil a pohodlne sa usadila v kresle.
,, Chvalabohu, že Veronika dnes nie je v škole“, pomyslela si s úľavou. Mohla tak beztrestne okupovať kanceláriu určenú pre výchovnú poradkyňu. Nechcelo sa jej ísť do zborovne a vôbec nemala chuť niekomu vysvetľovať, čo sa v jej triede zomlelo. To bude pre niektoré kolegyne voda na mlyn!

Hoci pôsobila na škole už tretí rok, stále cítila , že do kolektívu nezapadla. Nech robila čokoľvek, hradba, ktorá ju delila od ostatného osadenstva zborovne, bola rovnako pevná ako v deň, keď nastúpila. Svoj podiel na tom mala aj Marta. Na školu prišli naraz. Svetlana ako učiteľka, Marta nastúpila do funkcie zástupkyne riaditeľa. Hneď prvý deň ju zatiahla do kancelárie a dôverne jej zašepkala: ,, Slečna Záhumenská, taká som rada, že ste sa sem dostali. Viete, váš bývalý riaditeľ je môj veľmi dobrý kamarát. Hovoril na vás len samé chvály. Nevie sa zmieriť s tým, že ste sa takto rozhodli. Bojí sa, že nenájde za vás adekvátnu náhradu. A... musím vás upozorniť ... dajte si pozor na tento kolektív ...dostala som avízo... sú to strigy, viete, samé staré štruktúry ... odučiť a bežať domov, žiadne projekty, krúžky, mimoškolská činnosť... to sa bude musieť zmeniť, ale potrebujeme zanietených ľudí, takých, ako ste vy!“ Marta využila každú príležitosť, aby ju pred kolegyňami pochválila. Neuvedomila si, že jej tým robí medvediu službu.
Podhadzovala im ju ako korisť hladnej svorke, nedbajúc, že podpisuje pre ňu ortieľ osamelosti a akéhosi vydedenca kolektívu.

Svetlana sa usmiala pri myšlienke na svoje predsavzatie vyhnúť sa škole
v mieste svojho bydliska. Celých trinásť rokov bola verná svojej zásade. Keď však prišiel za ňou primátor spolu s delegáciou rodičov, nedokázala zrazu povedať nie. Vedela, že zohnať angličtinára je úloha nad ľudské sily. Neodolala prosbám a sľubom...

Prúd spomienok prerušilo klopanie na dvere.
,, Dobrý deň, pani učiteľka! Tak už sme tu. Viete, Dominika sa mi podarilo zachytiť doma a tak som ho stiahla so sebou. Nebudeme to naťahovať, najlepšie sú informácie z prvej ruky ,“ a už strkala vinníka do kancelárie.

Zlatá pani Chrenková! Bože, koľko hodín už spolu presedeli! Rozmýšľali, špekulovali, hľadali spôsoby ako Dominika učlovečiť. Všetko márne. Chalan ich privádzal do bezmocnej zúrivosti. V pretvárke bol majster nad majstrov! Vždy sa nechali odzbrojiť výrazom neviniatka a kajúcnym priznaním viny, obmäkčiť srdcervúcimi sľubmi, aby o dva-tri dni museli znova a znova skonštatovať, že zase naleteli... Svetlana sa už ani nevedela naňho hnevať, ale tento krát to predsa len prestrelil.

,, No tak syp!“ bez okolkov zavelila . Vlastne už vedela všetko. Informačný servis v podaní Simonky fungoval stopercentne. Nie je nad to mať dobrého špicľa v triede! znechutene si pomyslela.

,, Čóó...ja nič neviem... čo zase máte...!“ skúšal Dominik.

,, No, vraj si dnes oslavoval. A už od rána...“
,, To kto vám čo zase narozprával?... ja naozaj neviem...“
,, Pozri, Dominik, neskúšaj to na mňa! Všetko viem, doniesol si do školy dve fľaše vína... a cez prestávky ste popíjali... ty, Filip, Lukáš, Dano a ... Barbora. Je tak?“ riskla Svetlana.

Zvesená hlava a ustráchaný krátky pohľad spod obočia smerom k matke boli dôkazom, že riskantný ťah sa podaril.
,, Domino, ja ťa... to čo si zase vymyslel?!“ zaútočila pani Chrenková, no nebadaný pokyn triednej učiteľky ju zastavil.

,, Tak ako to bolo... ale pravdu!“

Potvrdilo sa, že Simona si nič nevymyslela, ba dokonca ani nič nepridala. Skôr naopak. Nemohla vedieť, že hviezdna päťka si už deň dopredu naplánovala školské orgie a úloha zásobovača sa ušla , ako ináč ,autorovi nápadu, Dominikovi. Ochotného sponzora našli v Miške, jeho o rok staršej kamarátke.
,, No, už len to mi chýbalo!“ zaúpela v duchu Svetlana, keď si uvedomila, že nešťastnica je dcérou predsedu školskej rady. A ten je háklivý na obvinenia svojich detí ako čert na svätenú vodu!

Dominik vysypal všetko. Potvrdil vinníkov, prekvapenú triednu učiteľku poučil o tom, čo všetko sa dá cez prestávky a niekedy aj cez hodiny stihnúť.
,, Ozaj, Domino, a čo ste to vlastne oslavovali?“ nedalo Svetlane.
,, No, moje narodeniny.“
,,Dodo, veď tie máš až o dva týždne!“, žasla pani Chrenková.
,,Ale Lukáš má ísť na liečenie... tak povedal, že...“

Tak, to by sme mali! vzdychla si Svetlana, keď vyprevadila návštevníkov. Dúfala, že sa pani Chrenkovej podarí zamedziť kontakt svojho syna s ostatnými ,,alkoholikmi“. A ona hneď ráno udrie na nič netušiace obete. Moment prekvapenia môže zohrať rozhodujúcu úlohu.

Ach, len keby... len ešte... Zostala stáť uprostred miestnosti a tvár si ukryla do dlaní. Dočerta, prečo sa to stalo práve jej! Bude musieť ísť za riaditeľom. Alkohol, drogy, krádeže – to sú najzávažnejšie priestupky na základnej škole. Živo si vedela predstaviť jeho reakciu : Ako je to možné, čo robil dozor!!

Zhlboka si vzdychla. Bože, čo robil dozor!!... Nevie, za ten svet nevie! Môže si aj hlavu roztrieskať o múr, aj tak nedokáže pochopiť, ako jej to mohlo uniknúť! Bola v tej triede každú prestávku ! Nič si nevšimla.

Možno... skutočný príbeh

2. časť

Svetlana bola kantorkou telom i dušou. Svoju prácu milovala a celých 16 rokov, ktoré strávila za katedrou, sa snažila priblížiť obrazu ideálneho učiteľa, ktorý si v predstavách nosila od štúdií na pedagogickej fakulte. V pamäti jej zostala spomienka na všetkými študentami zbožňovaného docenta Horského a jeho oduševnené slová:,, Učiteľ, ktorého sa žiaci boja, pretože na dosiahnutie svojho cieľa používa zastrašovanie či hrozbu trestu zlou známkou, je slabý učiteľ. Síce môže žiakov donútiť k učeniu, ale nikdy sa mu nepodarí vzbudiť u nich skutočný záujem o daný predmet, skôr naopak. Dôležité je viesť vyučovanie tak, aby žiaci sami nadobudli potrebu osvojiť si im predkladané učivo a aktívne sa podieľali na rozvíjaní svojich vedomostí. Vzťah učiteľ- žiak musí byť rovnocenný, partnerský a vzájomne prospešný.“

Nebolo to ľahké. Problémom nebola jej útla postavička či anjelský hlások, ktorý zo začiatku nemal ani najmenšiu šancu preniknúť k určeným ušiam. To sa časom naučila zvládať. Najťažší boj musela zviesť sama so sebou. So svojou naivitou.
S predstavou, že stačí prísť do triedy, zamávať vysokoškolským diplomom a decká budú k nej vzhliadať s úctou a bázňou ako ona kedysi k svojej triednej učiteľke. Tie potvorky okamžite odhalili jej omyl a bez zaváhania zaútočili. Nemilosrdne a kruto sa na ňu vrhli ako pirane na bezmocnú korisť. Dobiedzali, hrýzli, bodali, robili si posmešky... Nevzdala sa. Hádzať flintu do žita nebol jej štýl. Musela však začať od seba. Uvedomila si, že nie decká, ale ona sa musí zmeniť. Začala tvrdo na sebe pracovať. Študovala metodiky, chodila starším kolegom na hospitácie, absolvovala nesmierne množstvo seminárov, školení, kurzov, prelúskala desiatky kníh a publikácií a výsledok sa dostavil. Nepatrila síce k učiteľkám, ktoré decká doslova zbožňujú a pri každej príležitosti to dávajú dostatočne najavo. Ale hrialo ju vedomie, že žiaci jej veria a angličtina by sa určite objavila na popredných priečkach ankety Môj najobľúbenejší predmet. Stačilo, keď na hodine cítila súzvuk s dušami detí a pripadala si ako dirigent, ktorý pohybom magickej paličky bezpečne ovláda každý nástroj komplikovaného hudobného telesa.

Svetlana začínala svoju učiteľskú kariéru na škole v neďalekej dedine. Príslovie ,, doma nikto nie je prorokom“ jej v prípade kantorskej profesie pripadalo zvlášť priliehavé a dostatočne varujúce. Žila v malom mestečku kde sa navzájom všetci poznajú. Na učiteľskú dráhu chcela nastúpiť s čistým štítom. Bez zaväzujúcich príbuzenských, susedských či priateľských vzťahov, ktoré by mohli vážne ohroziť jej predsavzatie byť spravodlivá, nestranná a objektívna.

Okrem toho si nevedela predstaviť, akoby mohla fungovať na škole, na ktorej ako dieťa osem rokov drala školské lavice . Nemohla si pomôcť, ale vždy, keď sa stretla so svojou bývalou triednou učiteľkou, mala pocit, že jej pozerá na ruky, či nemá za nechtami špinu. Obávala sa, že pre kolegyne, ktoré ju vtedy učili, zostane žiačkou, ktorej povinnosťou je ctiť si a poslúchať svoje pani učiteľky.

A nadovšetko si vážila svoje súkromie. Ešte aj teraz má príchuť blenu spomienka na jedno letné popoludnie strávené na mestskom kúpalisku. Vybrala sa tam s Ivanou, o štyri roky staršou kamarátkou, ktorá sa po skončení pedagogickej fakulty už 2 roky pokúšala obhajovať farby kantorského stavu v nekonečnom zápase so žiackym osadenstvom miestnej základnej školy. Svetlane sa zdalo, že ich deka sa stala najdôležitejším miestom v areáli kúpaliska. Ako magnet priťahovala oči všetkých deciek od 7 do 15 rokov. Ani nevie prečo, ale cítila sa čudne nepríjemne, keď niektoré dieťa pobehujúce pomedzi deky, zostalo zrazu zarazene stáť a potom sa rozbehlo k mame, aby jej tajomne pošuškalo :,, Mami, tam je naša učiteľka!“

Otravovalo ju, keď niektorí výrastkovia, neforemne kostnatí a odporne uziapaní si dovolili na Ivanu pokrikovať: ,, Pani učiteľka, chýba nám jeden do partie, pridajte sa k nám!“ Svetlana nechápala Ivanin pokoj. Upodozrievala ju, že pozornosť pubertiakov jej dokonca lichotí. Zazlievala jej, že sa bez okolkov pridala k skupinke hrajúcej sa s loptou uprostred kúpaliska.

Celých trinásť rokov bola presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia dať prednosť škole mimo bydliska. Tešila ju predstava slobody, anonymity a nezávislosti. Strážila si svoje súkromie, budovala hradby okolo seba, stále viac sa uzatvárala do svojho vnútra a malého bytu. Zavalená nekonečnými prípravami, haldami písomiek a testov ani nepostrehla, že mesto ju už dávno vytesnilo zo svojho života a priestor okolo nej je čoraz tichší a prázdnejší.

Možno... skutočný príbeh

I. časť

,, Konečne!“ vydýchla Svetlana , keď vošla po poslednom zvonení do zborovne. Ráznym pohybom sa zbavila triednej knihy a pomaly kráčala celkom dozadu, kde v rohu pod oknom mala svoj stôl. S úľavou si sadla. Zhodila topánky a nohy si vyložila na najbližšiu prázdnu stoličku. Rukami si vzadu podoprela hlavu, slastne sa natiahla a zavrela oči, čím dala ostatným jasne najavo, že nechce byť nikým a ničím vyrušovaná.

,, Dočerta, to bol zase deň! Šesť hodín a k tomu ešte dozor. Nekonečný kolotoč, trieda, chodba, trieda...
Hoci celkove rada učila, ani po toľkých rokoch si nevedela zvyknúť na neúprosný školský zvonec, ktorému bolo jedno, že potrebuje ešte minútku na dopitie kávy, či odbehnutie na WC alebo jednoducho na dobitie energie na nasledujúcu hodinu. Mala pocit, že čas rozdelený na šesť krát 45 minút letí neuveriteľne rýchlo a život jej ubieha pred očami ako vlak, do ktorého nikdy nestihne nastúpiť. Nenávidela, keď spolu s prvým zvukom zvonenia sa vo dverách zborovne objavil direktor a klopkajúc ukazovákom po hodinkách odporným hlasom vyspevoval:

,, Kolegynky, už ste mali držať kľučku na dverách triedy, neviem o tom , žeby bola hodina skrátená na 44 či 43 minút, ale môžem vás poučiť o krátení osobného príplatku!“

Hlupák! V takých chvíľach mala vždy chuť šplechnúť mu do tváre pravdu o jeho pracovnej morálke, pripomenúť nespočetné prípady, keď žiaci 10-15 minút po zvonení bežali do riaditeľne, aby mu sprisahanecky pošepkali: Pán riaditeľ, teraz máte mať v našej triede hodinu...

Svetlana akoby z diaľky zaregistrovala klopanie na dvere zborovne, no zotrvala vo svojom rozjímaní.

,, Svetlanka, to je pre teba“, doľahol ku nej Betkin hlas , ktorá mala stôl hneď pri dverách a tým jej na večné veky prischla úloha vrátnika. ,, Povedz, že som mŕtva!“, zahundrala Svetlana , no už sa dvíhala zo stoličky a zamierila k dverám.

,, Pani učiteľka, ja by som vám chcela niečo povedať,“ zašepkala Simona, ,,ale nie tu, nechcem , aby ma niekto videl.“

,,Tak o čo ide ,“ prehodila Svetlana keď usádzala dievčinu do kresla v kancelárii výchovnej poradkyne. Celá situácia ju pobavila. Dobre poznala svoju žiačku. Simonka nepremeškala žiadnu príležitosť zdokonaľovať svoj vlastný obraz žalovaním na spolužiakov. Neodradilo ju ani to, že v priamej konfrontácii s deťmi v triede bola neraz usvedčená z očierňovania alebo prinajmenšom zveličovania údajných priestupkov, začo si vyslúžila nelichotivú prezývku ,,špiceľ“.

,, Pani učiteľka, naši chalani mali dnes v triede alkohol. Doniesol ho Dominik“... a Simona rýchlo a zadúšavo vyrozprávala celú alkoholovú story .

Svetlana si vedela živo predstaviť čo sa dialo v triede. Dve fľaše vína ukryté v skrini premenili zasvätených, lebo nie každému sa dostalo tej cti byť do veci zainteresovaný, na malý tábor sprisahancov, u ktorých odvaha, pocit výnimočnosti a hrejivého úspechu, že sa im zas podarilo prejsť učiteľom cez rozum, rástli priamo úmerne s množstvom cez prestávky vypitého opojného moku.

,,Ach, Simona, Simona! Dočerta s tebou, dočerta s tvojím sliedením a žalovaním! Čo otravuješ, čo nedáš pokoj! Je už po vyučovaní a zrejme si nikto nič nevšimol.
A čo sa neprevalí, netreba riešiť!“ celkom iracionálne preblesklo Svetlane hlavou. No hneď tie myšlienky zahnala a s predstieraným pokojom vyprevadila dievčinu z kancelárie.

,, Dobre, Simonka, zajtra to vyšetrím! Len škoda, že si mi to nepovedala hneď, ešte cez vyučovanie, mali by sme k dispozícii aj dôkaz. Zajtra to už bude horšie.“

Svetlana sa nevrátila do zborovne. Prešla po dlhej chodbe a bočnými dverami sa dostala na školský dvor. Potrebovala sa upokojiť, utriediť myšlienky a všetko si dôkladne premyslieť.

Vedela, čo ju čaká.

Po Vianociach...

Zapovedala som sa, že nebudem písať o týchto , ale ani o žiadnych iných Vianociach, vyhnem sa hodnoteniu, nebudem chváliť, ani haniť. Uložím si ich do fascikla spomienok a len čas ukáže, či zapadnú prachom , alebo sa priradia k trblietkam, ktoré zažiaria zakaždým, keď sa mi zažiada vianočného ticha.
Cítim však potrebu poupratovať si v duši, lebo kvôli veľkým vianočným prípravám som to nestihla. Áno, presne to je ono. Upratujeme, nakupujeme, zháňame recepty, varíme, počítame darčeky, aby sme nakoniec prišli na to, že aj keď je to veľmi dôležitá súčasť Vianoc, čaro sviatočných chvíľ je ukryté v niečom úplne inom.

Prehrabávam sa v spomienkach a do okna duše si poukladám tie najvzácnejšie trblietky. Tie, ktoré s ubiehajúcimi rokmi žiaria stále jasnejšie a teplejšie, tie, ku ktorým sa vraciam, keď ma premáha prázdnota cválajúcich dní a zdá sa mi, že v mojom svete je akosi priveľa sivej farby.

Nie je ich veľa, ale podľa nich viem, čo sú Vianoce. Tie naozajstné.

Najvzácnejšia a najjasnejšia je trblietka z detstva. Hrejivé a útulné prítmie v izbe, rozsvietený stromček a na stenách a strope stovky rôznofarebných a tajomných svetielok lákajúcich dušu dieťaťa do nádherného sveta zázrakov. Detská modlitbička pri stromčeku. A na stole na tanieri voňavé pomaranče, každý zabalený v jemnučkom ružovom papieri. A z prítmia vynárajúce sa otcove ruky s kúskami ovocia. Pre malé dievčatko slávnosť ticha, bezpečia, krásy a vianočného tajomna.

Potichu nechávam rozžiariť ďalšie svetielko. Bolo to, keď sa príroda rozhodla neposvätiť vianočný čas čistou belobou snehového závoja. Na štedrovečerných bohoslužbách šepkali detské pery aj prosbu o sniežik. Po skončení sa brána kostola otvorila do bielej krajiny zázrakov. Nikdy nezabudnem na tichý hustý sneh, rozsvietený kostol, organ, ktorý ticho hral posledné tóny piesne Tichá noc... a vonku vyprevádzajúci hlas kostolných zvonov a šepot ľudí, ďakujúcich Bohu za tú belostnú vianočnú krásu.

Radostne a zvláštne dojímavo v hustej tme minulosti svieti spomienka na darček zo všetkých najkrajší. Vianočné dieťa, dievčatko, ktoré práve na Vianoce začalo snívať svoj farebný sen.

A v ostatných trblietkach žiaria očká mojich detí a v nich sa opakujúca magická krása Vianoc môjho detstva.

A ešte jedna...tá je uložená hlboko v mojom srdci, krásna ako úsmev večného dieťaťa, boľavá ako nekonečné ticho odpovedajúce na otázku: prečo ?

Toto sú moje Vianoce Vianoc.

Ak sa vám niekedy zdá, že napriek bohato prestretému stolu a množstvu darčekov pod stromčekom nenapĺňa vašu dušu sviatočný pokoj, nájdite si chvíľu a otvorte bránu do sveta spomienok. Určite tam nájdete svoje večné svetielka. Stojí to zato!

Vianočný pozdrav

Včerajší deň v škole sa niesol v očakávaní posledného zvonenia, ktoré ukončí vyučovanie a zároveň ohlási začiatok vianočných prázdnin.

Na chodbách bolo tichšie ako inokedy. Vianočné melódie znejúce cez prestávky zo školského rozhlasu zasiahli aj tých najotrlejších viťúzov, vniesli do tried pokoj a sviatočnú atmosféru.

Starší žiaci si dokonca zatiahli žalúzie a v príjemnom pološere spriadali plány na prichádzajúce dni voľna.

Druhú hodinu som mala u tretiačikov. Už na chodbe som videla, že sa deje čosi nezvyčajné. Z dverí vykúkali dve malé hlávky , ktoré keď ma zbadali s výkrikom ,, už ide!“ zmizli rýchlo v útrobách triedy. Prvé minúty hodiny však prebehli ako inokedy, zaužívaný rituál – pozdrav Guten Tag!, dátum v nemčine a kontrola pomôcok taktiež po nemecky vniesol do triedy pokoj a navodil pracovnú atmosféru. No len čo sme skončili, vyleteli v druhej lavici nad hlavy detí dva plagátiky s veľkými nápismi: Úlohy zakázané!!! Úchvatný obrázok! Dvaja malí špunti bojujúci za svoje práva! V očkách im žiarilo odhodlanie a odvaha. Zasmiala som sa:
,, Vydržte do konca hodiny, potom sa dohodneme! "

Hodina bola netradičná, deti vyrábali vianočné pozdravy s nemeckým textom. Samozrejme, že sa rozprúdila aj debata o vianočných darčekoch. Jurko, jeden z bojovníkov za práva prázdninujúcich žiakov, nahlas zauvažoval: ,, Pani učiteľka, ja neviem ako to je. Mama hovorí, že darčeky nosí Ježiško. Ale hneď po večeri odíde z kuchyne a keď sa vráti, povie, že Ježiško už prišiel. A tak si myslím, že darčeky tam dáva ona. Aspoň podľa mňa je to ona.“

Všetečnica Dominika okamžite zasiahla:
,, A veď to už všetci vedia, že darčeky nenosí Ježiško! Kupujú ich rodičia, veď ako by mohol Ježiško pochodiť po všetkých domoch! To by mu trvalo celý rok!“

Mudrlant Martin to zaklincoval: ,, Pani učiteľka, ja neverím, žeby niekto, kto zomrel pred tisíc rokmi, mohol ako duch tu kdesi po meste chodiť. To môže byť iba v rozprávkach .“

Jožko v prvej lavici však oponoval: ,, A ja si myslím, že je to Ježiško. U nás je obývačka od obeda až do večere zamknutá, nikto tam nesmie ísť. Mohli by sme Ježiška vyrušiť a nedal by nám nič. A keď ide dedko po večeri pozrieť, už sú darčeky pod stromčekom!“

Po takomto ,,dôkaze“ sa už nikto neodváži protirečiť. Trieda stíchla. Deťúrence si iste predstavovali toho svojho Ježiška. Je predsa jedno či sa podobá na maminu alebo na dedka, dôležité je , že na ne nezabudne.

Tesne pred koncom hodiny plagátiky opäť zasvietili nad hlávkami detí. Tento krát bola výzva umocnená dvoma riadkami výkričníkov. Nedalo sa neuposlúchnuť!
Krajší začiatok vianočných prázdnin som si ani nemohla predstaviť.

Prajem Vám krásne a požehnané vianočné sviatky!

Nech v tajomnom svetle sviatočného večera objavíme v duši dary najvzácnejšie – schopnosť snívať a veriť, že sa sny plnia, vieru v dobro, úprimnosť, odvahu, umenie nezištne milovať a prijímať lásku, schopnosť pozrieť sa občas na svet očami dieťaťa... !

Radosť z hry

Naša škola žije v týchto dňoch v znamení tridsiatky. Magické číslo, ktoré by zatvorilo bránu školy a predĺžilo vianočné prázdniny prinajmenšom o 4 dni. Zaútočila totiž na nás chrípka a ak počet chorých stúpne na 30%, môže byť vyhlásené chrípkové voľno. A tak každý deň, hneď na prvej hodine, počítame chýbajúcich a percentá. Medzi jednotlivými triedami sa rozpútala akási súťaž : Kto skôr a viac. Suverénne vedie 6.A, kde z celkového počtu 34 žiakov chýba 22 a zostávajúci právom vyčítajú spolužiakom z ostatných tried, že sa málo snažia.

Chrípka preriedila aj rady vyučujúcich. Ku podivu medzi prvými padol telocvikár a tak som v piatok dostala možnosť suplovať hodinu telesnej výchovy chlapcov z mojej triedy. Uvítala som to, aspoň budem môcť zažiť mojich chalanov v celkom inej situácii, než je bežná hodina v učebni.

Samozrejme, že som si netrúfla na cvičenia na náradí, dohodli sme sa na futbale.

Hneď na začiatku hodiny prišiel za mnou Dominik: ,, Pani učiteľka, nemusíte sa o nič starať, ja všetko zariadim!“ Aj keď pôsobil presvedčivo, predsa som len mala obavy, veď Dominik je pre väčšinu vyučujúcich tak trochu ,, persona non grata“ triedy. Ak sa vyskytne nejaký problém, buď je jeho autorom alebo prinajmenšom patrí k hlavným aktérom. V presvedčení, že každý človek má právo dostať šancu, som napokon súhlasila. Veď keby niečo, zakročím.

Dominik zavelil : Nástup! a od tej chvíle som sa dostala do pozície diváka milo prekvapeného vývojom predstavenia. Všetci chalani, aj tí najväčší rebelanti, bez reptania plnili pokyny samozvaného ,,kapitána.“ Nikto neostal sedieť na lavičke.

Najprv hlásenie, potom rozcvička.

Problémy som očakávala pri vytváraní družstiev, bolo ich 17 a tak som bola zvedavá, čo s tým urobia. Dominik to vyriešil bez zaváhania – 2 družstvá po 6 hráčov vrátane brankárov ostali na hracej ploche, ostatní šli na lavičku. ,,Som zvedavá , či sa vôbec dostanú k lopte!“ pomyslela som si podozrievavo, keďže k nehrajúcim patrili ,,sivé myšky“ triedy.

Hra začala a v telocvični sa po chvíľke rozhostilo zvláštne ticho. Ticho spriaznených duší. Ticho, v ktorom všetko funguje len na nepatrný pohyb alebo mrknutie oka. Chlapské ticho, v ktorom každý presne vie čo má robiť . To ticho si pomaly ale zreteľne formovalo svoje meno: radosť z hry.

Chlapci hrali s oduševnením a plným nasadením. Ukričaní a nemotorní puberťáci sa premenili na futbalových tanečníkov. Vystretý chrbát a zvláštne držanie ramien trochu od tela s dlaňami ohnutými v zápästí mierne nahor dodávali ich pohybom nezvyčajnú eleganciu. Nohy tancovali, krepčili, predvádzali s loptou stále nové krokové variácie. Chvíľami sa s ňou hrali ako mačka s myšou, aby ju vzápätí prudko vystrelili určeným smerom. Podaktorí predviedli aj odvážnejšie figúry – letiacu loptu zachytili nohou, zlomok sekundy ju podržali pod teniskou a potom jemným a dôverným pohladením po povrchu posunuli o kúsok dozadu a takto pripravenú silným úderom poslali k ďalšiemu hráčovi. K slovu sa dostali aj elegantné hlavičky.
Pobadala som, že na ledva postrehnuteľný pokyn ,,kapitána“ sa postupne všetci hráči vystriedali v bránkach a aj na lavičke. Hra nemala presné pravidlá, nikto ,,nepískal“, napriek tomu všetko fungovalo stopercentne a bez zádrhelu. Radosť z hry vládla v telocvični celých 45 minút.

Pristihla som sa, že sa usmievam.

Dnes však celý deň rozmýšľam ako to nadšenie a radosť z práve vykonávanej činnosti preniesť aj do triedy na bežnú vyučovaciu hodinu. Bojím sa však, že na konci môjho snaženia nebude úsmev na tvári.

Neskorá jesenná

Zas blúdi parkom poštár čas
Vietor mu kradne listy z klobúka
Do biela svieti clivé ticho v nás
Dážď zmýva farby z dúhy oblúka

Slnko sa studom chveje v sivej sieti
Keď starý strom svoj striptíz tancuje
Z listov sa sype na zem ortieľ smrti
Jablko cinká smutné requiem

Virtuóz vietor organ naladil
Modlitbu spieva so sýkorkami
Za plameň čo by v srdciach zapálil
Nádej pre dievčatko so zápalkami

Kára plná bolesti

,, Ach, títo mladí“, pomyslela si Zuzana zlostne, ráznym pohybom zatvorila Slovenku a prudko ju hodila na nočný stolík. ,, Akí sú len múdri, vo všetkom sa vyznajú, život je pre nich hračka! Že vraj každý je strojca svojho osudu, vraj všetko sa dá, len treba chcieť! Nič nevedia o živote, celkom nič !“

Stará žena si zložila okuliare, krehkými rukami poznačenými starobou si odhrnula vlasy z tváre, pomrvila sa v kresle a keď si našla vyhovujúcu polohu, zopäla ruky ako pri modlitbe a oprela si hlavu o operadlo. V nemocničnej izbe bolo celkom ticho. Obe pacientky, ktoré tu s ňou ležali, sa motali kdesi po vonku. Božena iste sedí pri televízore , veď o takomto čase beží telenovela a za Margitkou prišla dcéra. Nechcelo sa im sedieť v izbe a vybrali sa do parku na lavičku.

Zuzana sa ešte chvíľku nechala unášať hnevom, no potom sa upokojila a spomienky ju začali unášať ďaleko od prítomnosti...

Veď aj ona chcela, aj ona verila, že jej život je len v jej rukách, že všetko bude tak, ako si vysnívala. Ale zakaždým nejakým zvláštnym spôsobom niečo silnejšie ako ona zasiahlo do toku udalostí a zvrátilo všetko v jej neprospech.

Začalo sa to dávno, keď ešte ani nebola na svete. V jedno neskoré májové popoludnie v tisícdeväťstoosemnástom, keď sa dedinou šinul nezvyčajný sprievod. Na voze ťahanom koňmi sedela štvorica zbiedených zarastených mužov. Ľudia vybiehali z domov, zdravili prichádzajúcich, mnohí pribehli až k vozu a snažili sa sediacim mužom podať ruku. Ženy si, utekajúc popri voze, zásterami utierali zaslzené oči a zvedavé deti sprevádzali povoz hore celou dedinou až na námestie. Vojnoví hrdinovia sa vracali z frontu. Zlomení, poznačení na tele aj na duši. Najviac jej otec. Vrátil sa ako invalid, bez nohy. Medzi vítajúcimi dedinčanmi márne hľadal svoju mladú ženu. Nemala síl pozrieť sa pravde do očí, nechcela mať nič spoločné s tým cudzím nešťastným mrzákom. Časom sa všetko utriaslo, rany sa zahojili, srdce zatvrdlo. Na dedine nebolo dovolené nariekať a smútiť. Na prvom mieste stálo gazdovstvo a tvrdá robota.

,, Zuzanka, ukáž mi tie tvoje rúčky. Aké sú jemnučké, fajnové, panské!“ často jej obdivoval ruky pán učiteľ Benko. ,, To nie sú ruky súce na gazdovstvo, si šikovná, múdra, len sa uč, bude z teba pani!“, vravieval. Slová pána učiteľa si zobrala k srdcu. ,,Pani“ bola pre ňu slečinka Orphanidesovie, ktorá k nim chodila skúšať šaty, pretože mama popri gazdovstve stíhala aj krajčírske remeslo. Niekedy ju poslala so šatami do vily a to bol pre ňu sviatok. Vo vile bolo krásne. Čistučko, zvláštne žiarivo a ligotavo. A tie knihy! S bázňou a úctou obdivovala rady kníh v nádherných kožených obaloch zdobených zlatými písmenami.

Toto chcem! zaumienila si.

Hoci ju otec neustále nútil pomáhať na gazdovstve, stíhala aj učenie. Pán učiteľ Benko nakoniec zlomil aj otcov odpor a ten súhlasil, aby pokračovala v štúdiu na gymnáziu. A tak sa každý pondelok, ešte za tmy, viezla na voze s ďalšími tromi primánmi do neďalekého mestečka, aby celý týždeň nasávala múdrosť od profesorov slávneho gymnázia.

Nebolo jej však súdené ísť touto cestou.

Zase to prekliate gazdovstvo! Otec, invalid, hoci nevládal, nechcel sa vzdať ani kúska zeme. Hrdlačil, lopotil sa, vo svojej zaslepenosti nechcel vidieť, že sa dá aj ináč žiť a nemilosrdne ničil aj tak veľmi krehké vzťahy v rodine.

Podvolila sa. Nie kvôli otcovi, bolo jej ľúto chorľavejúcej mamy.

Zuzana sa trochu pohniezdila v kresle.

,, Nemala si ustúpiť!“ ozval sa akýsi vnútorný hlas.
,, Tu si urobila chybu, mala si držať osud pevne v rukách, bojovať a nepoddať sa!“

Ale ako mohla?! Všetci boli proti nej! Otec despoticky trval na svojom, mama už nevládala odporovať. A nikoho iného nemala.

Keď do jej života vstúpil Peter, začala veriť, že šťastena sa postavila na jej stranu.

Peter bol veľký, mocný, najväčší silák v dedine. Páčili sa jej jeho ruky, veľké ako dva taniere. Strácala sa v jeho objatí, roztápala nehou a láskou. Bol iný ako ostatní chlapci v dedine. Sčítaný, múdry, s ním objavovala všetky zázraky sveta, o ktorých doteraz ani netušila. Spolu spriadali sny o novom živote. O inakšom, o akom na dedine nič nevedia.

Dominantné miesto v ich novom domove mala knižnica. Knihy od výmyslu sveta boli predmetom obdivu každého návštevníka. A pre nich oázou, nádejou, únikom z dedinskej malosti a zaťatej nehybnosti.

Keď sa im narodil syn, ďakovala Bohu, že sa aj jej dostalo Jeho milosti.

A zasa úder. Ten najtvrdší, na najcitlivejšie miesto. Chlapčeka trápili neutíchajúce horúčky. Nič nepomáhalo. Doktori sa striedali, liečili ako vedeli. Medicína však na chorobu nestačila. Konečný ortieľ bol tragický. Infekčný zápal mozgových blán s trvalými následkami.

Rozhodli sa, že sa nevzdajú, budú bojovať a pokúsia sa vyhrať nad nepriazňou osudu. Vyhľadali lekárov v Bratislave, ba našli si kontakty až v Prahe. Márne. Psychický vývoj chlapčeka bol vážne narušený.

Zuzana si ťažko, bolestne vzdychla. Ešte aj teraz sú niektoré spomienky rovnako bolestivé ako vtedy, hoci je to už tak dávno. Nikdy nezabudne na stretnutie s tetkou Hanou, ktorá bývala na druhom konci dediny. Tá chvíľu pozorovala hrajúce sa dieťa a potom nemilosrdne poznamenala:,, Zuzka, a veď to tvoje chlapča je sprosté, však?“

Ako veľmi to bolelo, trýznivá bolesť ju ničila, uberala síl. Tá veta ju celý život bodala ako dýka a nedala jej spávať.

,,Ach, tí mladí! S kým mala vtedy bojovať, ako mala vziať osud do svojich rúk!“

A čím sa previnila, za čo si zaslúžila trest, keď aj druhého syna poznačila choroba na celý život. Veď sa nevzdávala, pred jeho narodením mala pocit, že opraty osudu držia pevne v rukách, verila, že svoj prídel žiaľu si už vybrala, bola presvedčená, že spolu s mužom dôjdu do vysnívaného cieľa.

Kára bolesti sa naplnila, prigniavila ich a na dlhý čas im nedala dýchať.
Len dcéry jej vniesli do života svetlo. A neskoršie vnúčatá.

Celý život bojovala. Napriek tomu ju často premôže pocit, že kdesi sa stal osudný omyl a niekto zamenil jej život za iný. Veď ona mala byť ,, pani“, mala mať krásny veľký dom s knižnicou až do neba. Kto jej to ukradol?

,, Pani Zuzka, nezľaknite sa ... prišiel som za vami ako sme sa včera dohodli“, chytil ju za ruku jej ošetrujúci lekár.

,, Mám si podpísať rozsudok smrti, však?“ pokúsila sa napriek vážnosti situácie trochu zažartovať.

,, Nehovorte tak, nebojte sa, všetko dobre dopadne. Veď amputáciou sa život nekončí. Práve naopak, zbavíme vás bolestí a vy ešte môžete prežiť pár pekných rôčkov. Ešte si prečítate veľa krásnych kníh a od sestričiek som počul ako nádherne vyšívate. To všetko na vás čaká. Len sa nevzdávajte! Myslite na vnúčatá, deti, potrebujú vás!“ ticho sa jej prihováral lekár.

Na okamih jej prebehol mysľou jej otec a synovia. Ešte ráno bola presvedčená, že už nevládze, že už nechce nič, len v pokoji dokráčať za bránu večnosti. Celé roky, od vtedy ako sa u nej objavila cukrovka, sa obávala amputácie. Podvedome cítila, že ju neminie. A nechcela už bojovať. Možno sa tým osud zavŕši a prekliatie rodiny skončí. Tak veľmi si to želala.

,,Pani Zuzka, tak čo mi poviete?“ zopakoval otázku lekár.

Čosi sa v nej zlomilo. Sama nevedela, či to bol len praobyčajný pud sebazáchovy, či tváre vnúčat, čo sa jej v zlomku sekundy mihli pred očami alebo ten dom... ten nádherný dom...

Zabojuje, nevzdá sa, raz ten prekliaty osud musí poraziť!

,, Dobre, pán doktor, som pripravená!“, povedala odhodlane.

Osud sa naplnil. Na siedmy deň po operácii jej duša prešla nebeskou bránou a ona konečne vstúpila do vysnívaného domu. S naozajstnou knižnicou, až do neba.

Z mozaiky dňa

Pamätám si ho ako mladého začínajúceho lekára. Naša škola patrila do jeho obvodu, navyše sme mali priamo v areáli na tú dobu celkom slušne vybavenú zubnú ambulanciu a tak som mala možnosť hneď od začiatku sledovať jeho profesionálnu kariéru. Mladý, šikovný, perspektívny.

Občas som ho vídavala v meste s manželkou a dvomi dcérkami. Obaja vysokí, štíhli. On s čiernymi mierne kučeravými vlasmi, ona blondínka s vlasmi skoro po pás. Bolo vidno, že láska im vo vzťahu nechýba.

Po novembri 89 si ako jeden z prvých lekárov v meste otvoril vo svojom rodinnom dome súkromnú ambulanciu. Nadštandardne vybavenú, s veľkou mäkkou sedačkou v predsieni. Na tú dobu niečo nevídané. Kombinácia dobrého mena, ktoré si získal v prvých rokoch svojej praxe a dokonale vybavená ordinácia urobili svoje. O klientelu nemal núdzu.

Potom sa začali o ňom šíriť reči. O jeho zvláštnom správaní, nespoľahlivosti, nečakaných reakciách pri rozhovore s pacientmi. Klebetilo sa aj o zhoršených vzťahoch v rodine, ba dokonca až o rozchode. Jedni to pripisovali alkoholu, iní videli príčinu v drogách, ďalším sa zdalo, že mu sláva stúpla do hlavy a od dobroty už nevie čo so sebou.

Pravda však bola kdesi úplne inde. Príčinou všetkých zmien bola choroba mozgu. Neviem podrobnosti, ale ide o postupné odumieranie mozgových buniek s následným progresívnym rozvojom demencie.

Choroba si vybrala svoju daň. Po čase nebol schopný vykonávať svoju prácu, nasledoval rozvod a odchod k rodičom, ktorí bývajú v susednej dedine.

Z času na čas sa objaví v meste, vždy v úbohejšom stave.

Aj dnes som ho videla. Takmer som ho nespoznala. Vychudnutý, zarastený, vlasy mu ako drôty trčali na všetky strany. Na bledej tvári neprítomný úsmev. Nervózne pobehoval po chodníku. Pohyboval sa zvláštne, skackavo, akoby mal v nohách strunky, ktoré mu bránia ovládať pohyby. Mala som dojem, že niečo hľadá.

Keď som vyšla z drogérie, uvidela som ho na druhej strane námestia pri potravinách. Chvíľu nazeral do výkladu, potom odbehol k susednému zelovocu a ešte trochu ďalej ku galantérke a znova zamieril k potravinám.

Vtom z dverí samoobsluhy vyšla mladá žena. Zbadala ho, na zlomok sekundy zastala a potom sa rýchlo rozbehla k zaparkovanému autu. Spoznala som v nej jeho dcéru. On zvláštne poskočil , zdvihol ruky akoby ju chcel zastaviť a rozbehol sa za ňou. Neskoro. Auto prudko vyštartovalo a vykľučkovalo z námestia.

Smutný obrázok.

Nedovolím si posudzovať a už vôbec nie odsudzovať správanie mladej ženy. Neviem akým spôsobom choroba poznačila vzťahy v rodine.

Ale predsa – je pozdrav či úsmev tak veľa?!

Domov sú ruky...

Včera som počula v rozhlase rozhovor so známym slovenským hercom. Okrem iného padla už obligátna otázka: ,, Kde je váš domov? Kde sa cítite byť naozaj doma? "

,, Tam, kde je moja rodina, kde mám priateľov a ľudí, ktorých mám rád a oni majú radi mňa,“znela odpoveď.

A tak ma napadlo...

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...- toľkokrát počuté, že už sa ani nezamýšľame nad tým, čo tie slová znamenajú.

Domov, domov, domov...na tú istú otázku vždy iná odpoveď.

Len deti majú v tom úplne jasno. Domov je predsa mama, čerstvý chlebík na stole, plyšový macko v postieľke, čarovné svetlo sviečok na vianočnom stromčeku, vôňa pomarančov zabalených v jemnučkom papieri, pohoda nedeľného obeda, keď pri stole nikto nechýba. A ešte otcove ruky. Ruky, na ktorých smieš plakať.

Aspoň ja som to tak cítila. Ešte aj vtedy, keď som sa po svadbe odsťahovala do mestečka , ktoré bolo vzdialené 180 km od mojej rodnej dediny.

Zdalo sa mi, že si nikdy nezvyknem.

Chýbala mi majestátnosť tmavomodrých hôr, ktoré obklopovali náš kraj. Kriváň, na ktorý bol nádherný výhľad z každého kúta našej dediny. Štíhla veža kostola, jemne sfarbená do ružova v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Zamatové kopce za dedinou, volajúce už po stý krát prebehnúť sa po ich oblých chrbtoch. A ľudia. Všetky tie tetušky a ujkovia, o ktorých si myslíte, že patria do rodiny, lebo vás nikdy nenechajú bez milého slova či pozdravu a sú zrazu pri vás, hoci ste ich nevolali, keď sa kopú zemiaky či treba rýchlo pohrabať seno , lebo čierňava na oblohe nad Tatrami sa blíži závratnou rýchlosťou. Chýbala mi atmosféra dediny, kde čas akosi ináč plynie, keď aj cesta do obchodu trvá oveľa dlhšie ako v meste, pretože je nemysliteľné niekoho len tak obísť a neprehodiť s ním čo len pár viet.

Mala som všetko, milujúceho muža, deti, priateľov. Ale ,, ísť domov“ pre mňa znamenalo ísť tam, na Liptov.

Hovorí sa, že po čom veľmi túžite sa nakoniec splní. Vrátila som sa domov, hoci len na čas a za okolností, o ktorých by som bola radšej, keby sa nikdy nestali. Otcov zdravotný stav vyžadoval celodennú starostlivosť. Bolo to veľmi smutné a ťažké obdobie. Štrnásť mesiacov, počas ktorých sa mi dni scvrkli na večerných pätnásť – dvadsať minút , keď som aspoň cez telefón mohla byť doma s mužom a s deťmi. Bolo pre mňa až prekvapujúce ako veľmi mi chýbali.

A konečne mi to došlo. Oni sú mojím domovom. Môj muž a deti a všetko, čo sme si spoločnými silami vytvorili.
Keď som sa viac ako po roku vracala ku nim, s istotou som vedela, že je to návrat domov.

Už teda nehľadám, viem kam a ku komu patrím.

Keď si však chcem potešiť dušu, vyberiem sa do kraja pod Tatrami. Len tam môžem prežívať clivú tesknotu za strateným obdobím detstva, to jemnučké trblietanie v duši pripomínajúce malé dievčatko, čo práve objavilo na lúke žlté hlávky gombálií.

Možno mi bude dopriate raz sa tam po ne vrátiť.

Chyba v programe

Vyučovacia hodina bežala ako inokedy, keď po predchádzajúcom zaklopaní nakukla do triedy kolegyňa, triedna ôsmakov, s ktorými som mala práve hodinu.

,, Prepáčte, že vyrušujem, mohla by si mi, prosím ťa, dať na chvíľku Romana? Potrebujem s ním niečo preriešiť“

,,Ach, Pane Bože, zasa čosi vyviedol,“ preblesklo mi hlavou, keď som cez pootvorené dvere zazrela na chodbe vychovávateľa z detského domova. V poslednom období je stále častejšie naším hosťom.

Asi po pätnástich minútach sa Roman vrátil. Nervózne tresol dverami a náhlivo mieril k svojej lavici. ,, Mám aj cigarety, ale tie im nedám! Nech si nemyslia, že so mnou vyje...!“ zlostne, s náznakom hystérie v hlase zahundral do ticha v triede. Kým som stihla zareagovať, hlučne odsotil stoličku, sadol si a vytiahol z lavice desiatu.

Ovládla som sa a pokojne som povedala: ,, Roman, za chvíľu hodina skončí, potom sa naješ, tých pár minút vydržíš,“ a aby som zabránila jeho pokusom rozložiť si chlieb na lavici, dodala som: ,, Zatiaľ si odlož desiatu na okno, teraz budeme písať, zamastil by si si zošit.“

,, Doboha!“ zaznelo spolu s hrmotom stoličky, keď vstal, aby splnil môj príkaz. Len čo si sadol , siahol znovu do tašky a hodil na lavicu napolitánky zabalené v akomsi lesklom obale.

Zvýšila som hlas, ale nekričala som . Vedela som, že tým by sa situácia iba zhoršila.

,, Roman, trvám na tom, čo som povedala! O pár minút bude prestávka. Odlož to a začni už pracovať!“

Roman síce poslúchol a balíček zmizol v taške, no vzápätí sa rozvalil na lavici a hystericky vykríkol: ,, A kedy sa mám najesť, som hladný , dnes som ešte nežral!“

Nereagovala som a pokojne som pokračovala v práci. Nemohol byť hladný, veď v domove mávajú spoločné raňajky. Pre ostatných žiakov neboli takéto situácie ničím výnimočným a už si ich ani nevšímali. Vždy sa však našli dvaja-traja, ktorým sa v očiach zapálili ohníčky a škodoradostne sa uškŕňali. Ej, ako by sa radi pridali!

Takéto, ba ešte oveľa vyhrotenejšie situácie sú žiaľ, v poslednom období na našej škole celkom bežné. Atmosféra v škole sa zmenila. Zosurovela. Chodbou nezriedka lietajú hrubé výrazy, vzdor, zlosť, drzosť a hnev sa udomácnili vo všetkých kútoch. Stáva sa, že najvulgárnejšie slová sú adresované priamo pedagógom. Ich bezmocnosť bije do očí.

A kde je príčina? Opäť sa potvrdzuje to známe biblické: častokrát dobrý úmysel je cesta do pekla... Posúďte sami. Našu školu navštevujú aj deti z detského domova. Samozrejme, proti tomu absolútne nič nemám, veď nakoniec to bez väčších problémov funguje už roky .

V minulom školskom roku však bola v detskom domove zriadená diagnostická skupina pre deti s výchovnými problémami. Stručne povedané, sem sa dostávajú na prevýchovu deti, ktoré mali vážne problémy so správaním , alebo dokonca sa už dopustili trestných činov. Dostávajú tu šancu polepšiť sa – ak ju využijú, vrátia sa domov, v opačnom prípade postupujú do ústavov určených na prevýchovu, známych,, polepšovní“. Úmysel je to krásny, vysoko humánny, keby... Tým, že sa dostanú do detského domova, stávajú sa automaticky žiakmi našej školy. A to je ten paradox. Kým pre svoju násilnícku povahu, či neschopnosť prispôsobiť sa normám bežného života museli byť izolované a stiahnuté z pôvodného prostredia, zrazu nikomu nevadí, že sú vo väčšom počte sústredené na jednu školu. Máme smolu, že na našu. Bez odbornej pomoci a bez poradenstva. Do tried, kde máme po 30- 32 žiakov, a kde je problémov vyše hlavy, nám prichádzajú ďalší, najproblémovejší.

Pani riaditeľka detského domova žne uznania za záslužnú prácu.

Samozrejme, že sa búrime a protestujeme. Naším hlavným argumentom je, že tieto deti potrebujú odbornú pomoc a individuálny prístup, čo v našich preplnených triedach nie sme schopní im poskytnúť. Práca s nimi nám odčerpáva veľa síl a želaný výsledok je v nedohľadne. Trpia aj ostatní žiaci. Atmosféra na hodinách je mnohokrát napätá, deti sú v strese , o zhoršení výchovno-vyučovacích výsledkoch ani nehovorím.

Kde sa stala chyba?

V pondelok sa ľady predsa len pohli. Keďže s Romanom boli problémy aj v detskom domove, pani riaditeľka uznala , že je potrebné urobiť príslušné opatrenia a Roman už nie je žiakom našej školy. Bol preložený do príslušného výchovného ústavu.

Je to však Pyrrhovo víťazstvo.

Prišli pre neho do školy a jednoducho ho posadili do auta. Bol to smutný pohľad. Sedel tam ako ranené vtáča a plakal. Bezmocný, vydaný na milosť dvom cudzím mužom. A mňa okrem súcitu pochytil obrovský hnev na tých, ktorí kdesi na začiatku jeho života mali byť jeho oporou a zlyhali. To oni mali sedieť v aute, aby ich odviezlo na miesto, kde trestajú nezodpovedných rodičov.