Možno... skutočný príbeh

I. časť

,, Konečne!“ vydýchla Svetlana , keď vošla po poslednom zvonení do zborovne. Ráznym pohybom sa zbavila triednej knihy a pomaly kráčala celkom dozadu, kde v rohu pod oknom mala svoj stôl. S úľavou si sadla. Zhodila topánky a nohy si vyložila na najbližšiu prázdnu stoličku. Rukami si vzadu podoprela hlavu, slastne sa natiahla a zavrela oči, čím dala ostatným jasne najavo, že nechce byť nikým a ničím vyrušovaná.

,, Dočerta, to bol zase deň! Šesť hodín a k tomu ešte dozor. Nekonečný kolotoč, trieda, chodba, trieda...
Hoci celkove rada učila, ani po toľkých rokoch si nevedela zvyknúť na neúprosný školský zvonec, ktorému bolo jedno, že potrebuje ešte minútku na dopitie kávy, či odbehnutie na WC alebo jednoducho na dobitie energie na nasledujúcu hodinu. Mala pocit, že čas rozdelený na šesť krát 45 minút letí neuveriteľne rýchlo a život jej ubieha pred očami ako vlak, do ktorého nikdy nestihne nastúpiť. Nenávidela, keď spolu s prvým zvukom zvonenia sa vo dverách zborovne objavil direktor a klopkajúc ukazovákom po hodinkách odporným hlasom vyspevoval:

,, Kolegynky, už ste mali držať kľučku na dverách triedy, neviem o tom , žeby bola hodina skrátená na 44 či 43 minút, ale môžem vás poučiť o krátení osobného príplatku!“

Hlupák! V takých chvíľach mala vždy chuť šplechnúť mu do tváre pravdu o jeho pracovnej morálke, pripomenúť nespočetné prípady, keď žiaci 10-15 minút po zvonení bežali do riaditeľne, aby mu sprisahanecky pošepkali: Pán riaditeľ, teraz máte mať v našej triede hodinu...

Svetlana akoby z diaľky zaregistrovala klopanie na dvere zborovne, no zotrvala vo svojom rozjímaní.

,, Svetlanka, to je pre teba“, doľahol ku nej Betkin hlas , ktorá mala stôl hneď pri dverách a tým jej na večné veky prischla úloha vrátnika. ,, Povedz, že som mŕtva!“, zahundrala Svetlana , no už sa dvíhala zo stoličky a zamierila k dverám.

,, Pani učiteľka, ja by som vám chcela niečo povedať,“ zašepkala Simona, ,,ale nie tu, nechcem , aby ma niekto videl.“

,,Tak o čo ide ,“ prehodila Svetlana keď usádzala dievčinu do kresla v kancelárii výchovnej poradkyne. Celá situácia ju pobavila. Dobre poznala svoju žiačku. Simonka nepremeškala žiadnu príležitosť zdokonaľovať svoj vlastný obraz žalovaním na spolužiakov. Neodradilo ju ani to, že v priamej konfrontácii s deťmi v triede bola neraz usvedčená z očierňovania alebo prinajmenšom zveličovania údajných priestupkov, začo si vyslúžila nelichotivú prezývku ,,špiceľ“.

,, Pani učiteľka, naši chalani mali dnes v triede alkohol. Doniesol ho Dominik“... a Simona rýchlo a zadúšavo vyrozprávala celú alkoholovú story .

Svetlana si vedela živo predstaviť čo sa dialo v triede. Dve fľaše vína ukryté v skrini premenili zasvätených, lebo nie každému sa dostalo tej cti byť do veci zainteresovaný, na malý tábor sprisahancov, u ktorých odvaha, pocit výnimočnosti a hrejivého úspechu, že sa im zas podarilo prejsť učiteľom cez rozum, rástli priamo úmerne s množstvom cez prestávky vypitého opojného moku.

,,Ach, Simona, Simona! Dočerta s tebou, dočerta s tvojím sliedením a žalovaním! Čo otravuješ, čo nedáš pokoj! Je už po vyučovaní a zrejme si nikto nič nevšimol.
A čo sa neprevalí, netreba riešiť!“ celkom iracionálne preblesklo Svetlane hlavou. No hneď tie myšlienky zahnala a s predstieraným pokojom vyprevadila dievčinu z kancelárie.

,, Dobre, Simonka, zajtra to vyšetrím! Len škoda, že si mi to nepovedala hneď, ešte cez vyučovanie, mali by sme k dispozícii aj dôkaz. Zajtra to už bude horšie.“

Svetlana sa nevrátila do zborovne. Prešla po dlhej chodbe a bočnými dverami sa dostala na školský dvor. Potrebovala sa upokojiť, utriediť myšlienky a všetko si dôkladne premyslieť.

Vedela, čo ju čaká.

Po Vianociach...

Zapovedala som sa, že nebudem písať o týchto , ale ani o žiadnych iných Vianociach, vyhnem sa hodnoteniu, nebudem chváliť, ani haniť. Uložím si ich do fascikla spomienok a len čas ukáže, či zapadnú prachom , alebo sa priradia k trblietkam, ktoré zažiaria zakaždým, keď sa mi zažiada vianočného ticha.
Cítim však potrebu poupratovať si v duši, lebo kvôli veľkým vianočným prípravám som to nestihla. Áno, presne to je ono. Upratujeme, nakupujeme, zháňame recepty, varíme, počítame darčeky, aby sme nakoniec prišli na to, že aj keď je to veľmi dôležitá súčasť Vianoc, čaro sviatočných chvíľ je ukryté v niečom úplne inom.

Prehrabávam sa v spomienkach a do okna duše si poukladám tie najvzácnejšie trblietky. Tie, ktoré s ubiehajúcimi rokmi žiaria stále jasnejšie a teplejšie, tie, ku ktorým sa vraciam, keď ma premáha prázdnota cválajúcich dní a zdá sa mi, že v mojom svete je akosi priveľa sivej farby.

Nie je ich veľa, ale podľa nich viem, čo sú Vianoce. Tie naozajstné.

Najvzácnejšia a najjasnejšia je trblietka z detstva. Hrejivé a útulné prítmie v izbe, rozsvietený stromček a na stenách a strope stovky rôznofarebných a tajomných svetielok lákajúcich dušu dieťaťa do nádherného sveta zázrakov. Detská modlitbička pri stromčeku. A na stole na tanieri voňavé pomaranče, každý zabalený v jemnučkom ružovom papieri. A z prítmia vynárajúce sa otcove ruky s kúskami ovocia. Pre malé dievčatko slávnosť ticha, bezpečia, krásy a vianočného tajomna.

Potichu nechávam rozžiariť ďalšie svetielko. Bolo to, keď sa príroda rozhodla neposvätiť vianočný čas čistou belobou snehového závoja. Na štedrovečerných bohoslužbách šepkali detské pery aj prosbu o sniežik. Po skončení sa brána kostola otvorila do bielej krajiny zázrakov. Nikdy nezabudnem na tichý hustý sneh, rozsvietený kostol, organ, ktorý ticho hral posledné tóny piesne Tichá noc... a vonku vyprevádzajúci hlas kostolných zvonov a šepot ľudí, ďakujúcich Bohu za tú belostnú vianočnú krásu.

Radostne a zvláštne dojímavo v hustej tme minulosti svieti spomienka na darček zo všetkých najkrajší. Vianočné dieťa, dievčatko, ktoré práve na Vianoce začalo snívať svoj farebný sen.

A v ostatných trblietkach žiaria očká mojich detí a v nich sa opakujúca magická krása Vianoc môjho detstva.

A ešte jedna...tá je uložená hlboko v mojom srdci, krásna ako úsmev večného dieťaťa, boľavá ako nekonečné ticho odpovedajúce na otázku: prečo ?

Toto sú moje Vianoce Vianoc.

Ak sa vám niekedy zdá, že napriek bohato prestretému stolu a množstvu darčekov pod stromčekom nenapĺňa vašu dušu sviatočný pokoj, nájdite si chvíľu a otvorte bránu do sveta spomienok. Určite tam nájdete svoje večné svetielka. Stojí to zato!

Vianočný pozdrav

Včerajší deň v škole sa niesol v očakávaní posledného zvonenia, ktoré ukončí vyučovanie a zároveň ohlási začiatok vianočných prázdnin.

Na chodbách bolo tichšie ako inokedy. Vianočné melódie znejúce cez prestávky zo školského rozhlasu zasiahli aj tých najotrlejších viťúzov, vniesli do tried pokoj a sviatočnú atmosféru.

Starší žiaci si dokonca zatiahli žalúzie a v príjemnom pološere spriadali plány na prichádzajúce dni voľna.

Druhú hodinu som mala u tretiačikov. Už na chodbe som videla, že sa deje čosi nezvyčajné. Z dverí vykúkali dve malé hlávky , ktoré keď ma zbadali s výkrikom ,, už ide!“ zmizli rýchlo v útrobách triedy. Prvé minúty hodiny však prebehli ako inokedy, zaužívaný rituál – pozdrav Guten Tag!, dátum v nemčine a kontrola pomôcok taktiež po nemecky vniesol do triedy pokoj a navodil pracovnú atmosféru. No len čo sme skončili, vyleteli v druhej lavici nad hlavy detí dva plagátiky s veľkými nápismi: Úlohy zakázané!!! Úchvatný obrázok! Dvaja malí špunti bojujúci za svoje práva! V očkách im žiarilo odhodlanie a odvaha. Zasmiala som sa:
,, Vydržte do konca hodiny, potom sa dohodneme! "

Hodina bola netradičná, deti vyrábali vianočné pozdravy s nemeckým textom. Samozrejme, že sa rozprúdila aj debata o vianočných darčekoch. Jurko, jeden z bojovníkov za práva prázdninujúcich žiakov, nahlas zauvažoval: ,, Pani učiteľka, ja neviem ako to je. Mama hovorí, že darčeky nosí Ježiško. Ale hneď po večeri odíde z kuchyne a keď sa vráti, povie, že Ježiško už prišiel. A tak si myslím, že darčeky tam dáva ona. Aspoň podľa mňa je to ona.“

Všetečnica Dominika okamžite zasiahla:
,, A veď to už všetci vedia, že darčeky nenosí Ježiško! Kupujú ich rodičia, veď ako by mohol Ježiško pochodiť po všetkých domoch! To by mu trvalo celý rok!“

Mudrlant Martin to zaklincoval: ,, Pani učiteľka, ja neverím, žeby niekto, kto zomrel pred tisíc rokmi, mohol ako duch tu kdesi po meste chodiť. To môže byť iba v rozprávkach .“

Jožko v prvej lavici však oponoval: ,, A ja si myslím, že je to Ježiško. U nás je obývačka od obeda až do večere zamknutá, nikto tam nesmie ísť. Mohli by sme Ježiška vyrušiť a nedal by nám nič. A keď ide dedko po večeri pozrieť, už sú darčeky pod stromčekom!“

Po takomto ,,dôkaze“ sa už nikto neodváži protirečiť. Trieda stíchla. Deťúrence si iste predstavovali toho svojho Ježiška. Je predsa jedno či sa podobá na maminu alebo na dedka, dôležité je , že na ne nezabudne.

Tesne pred koncom hodiny plagátiky opäť zasvietili nad hlávkami detí. Tento krát bola výzva umocnená dvoma riadkami výkričníkov. Nedalo sa neuposlúchnuť!
Krajší začiatok vianočných prázdnin som si ani nemohla predstaviť.

Prajem Vám krásne a požehnané vianočné sviatky!

Nech v tajomnom svetle sviatočného večera objavíme v duši dary najvzácnejšie – schopnosť snívať a veriť, že sa sny plnia, vieru v dobro, úprimnosť, odvahu, umenie nezištne milovať a prijímať lásku, schopnosť pozrieť sa občas na svet očami dieťaťa... !

Radosť z hry

Naša škola žije v týchto dňoch v znamení tridsiatky. Magické číslo, ktoré by zatvorilo bránu školy a predĺžilo vianočné prázdniny prinajmenšom o 4 dni. Zaútočila totiž na nás chrípka a ak počet chorých stúpne na 30%, môže byť vyhlásené chrípkové voľno. A tak každý deň, hneď na prvej hodine, počítame chýbajúcich a percentá. Medzi jednotlivými triedami sa rozpútala akási súťaž : Kto skôr a viac. Suverénne vedie 6.A, kde z celkového počtu 34 žiakov chýba 22 a zostávajúci právom vyčítajú spolužiakom z ostatných tried, že sa málo snažia.

Chrípka preriedila aj rady vyučujúcich. Ku podivu medzi prvými padol telocvikár a tak som v piatok dostala možnosť suplovať hodinu telesnej výchovy chlapcov z mojej triedy. Uvítala som to, aspoň budem môcť zažiť mojich chalanov v celkom inej situácii, než je bežná hodina v učebni.

Samozrejme, že som si netrúfla na cvičenia na náradí, dohodli sme sa na futbale.

Hneď na začiatku hodiny prišiel za mnou Dominik: ,, Pani učiteľka, nemusíte sa o nič starať, ja všetko zariadim!“ Aj keď pôsobil presvedčivo, predsa som len mala obavy, veď Dominik je pre väčšinu vyučujúcich tak trochu ,, persona non grata“ triedy. Ak sa vyskytne nejaký problém, buď je jeho autorom alebo prinajmenšom patrí k hlavným aktérom. V presvedčení, že každý človek má právo dostať šancu, som napokon súhlasila. Veď keby niečo, zakročím.

Dominik zavelil : Nástup! a od tej chvíle som sa dostala do pozície diváka milo prekvapeného vývojom predstavenia. Všetci chalani, aj tí najväčší rebelanti, bez reptania plnili pokyny samozvaného ,,kapitána.“ Nikto neostal sedieť na lavičke.

Najprv hlásenie, potom rozcvička.

Problémy som očakávala pri vytváraní družstiev, bolo ich 17 a tak som bola zvedavá, čo s tým urobia. Dominik to vyriešil bez zaváhania – 2 družstvá po 6 hráčov vrátane brankárov ostali na hracej ploche, ostatní šli na lavičku. ,,Som zvedavá , či sa vôbec dostanú k lopte!“ pomyslela som si podozrievavo, keďže k nehrajúcim patrili ,,sivé myšky“ triedy.

Hra začala a v telocvični sa po chvíľke rozhostilo zvláštne ticho. Ticho spriaznených duší. Ticho, v ktorom všetko funguje len na nepatrný pohyb alebo mrknutie oka. Chlapské ticho, v ktorom každý presne vie čo má robiť . To ticho si pomaly ale zreteľne formovalo svoje meno: radosť z hry.

Chlapci hrali s oduševnením a plným nasadením. Ukričaní a nemotorní puberťáci sa premenili na futbalových tanečníkov. Vystretý chrbát a zvláštne držanie ramien trochu od tela s dlaňami ohnutými v zápästí mierne nahor dodávali ich pohybom nezvyčajnú eleganciu. Nohy tancovali, krepčili, predvádzali s loptou stále nové krokové variácie. Chvíľami sa s ňou hrali ako mačka s myšou, aby ju vzápätí prudko vystrelili určeným smerom. Podaktorí predviedli aj odvážnejšie figúry – letiacu loptu zachytili nohou, zlomok sekundy ju podržali pod teniskou a potom jemným a dôverným pohladením po povrchu posunuli o kúsok dozadu a takto pripravenú silným úderom poslali k ďalšiemu hráčovi. K slovu sa dostali aj elegantné hlavičky.
Pobadala som, že na ledva postrehnuteľný pokyn ,,kapitána“ sa postupne všetci hráči vystriedali v bránkach a aj na lavičke. Hra nemala presné pravidlá, nikto ,,nepískal“, napriek tomu všetko fungovalo stopercentne a bez zádrhelu. Radosť z hry vládla v telocvični celých 45 minút.

Pristihla som sa, že sa usmievam.

Dnes však celý deň rozmýšľam ako to nadšenie a radosť z práve vykonávanej činnosti preniesť aj do triedy na bežnú vyučovaciu hodinu. Bojím sa však, že na konci môjho snaženia nebude úsmev na tvári.

Neskorá jesenná

Zas blúdi parkom poštár čas
Vietor mu kradne listy z klobúka
Do biela svieti clivé ticho v nás
Dážď zmýva farby z dúhy oblúka

Slnko sa studom chveje v sivej sieti
Keď starý strom svoj striptíz tancuje
Z listov sa sype na zem ortieľ smrti
Jablko cinká smutné requiem

Virtuóz vietor organ naladil
Modlitbu spieva so sýkorkami
Za plameň čo by v srdciach zapálil
Nádej pre dievčatko so zápalkami

Kára plná bolesti

,, Ach, títo mladí“, pomyslela si Zuzana zlostne, ráznym pohybom zatvorila Slovenku a prudko ju hodila na nočný stolík. ,, Akí sú len múdri, vo všetkom sa vyznajú, život je pre nich hračka! Že vraj každý je strojca svojho osudu, vraj všetko sa dá, len treba chcieť! Nič nevedia o živote, celkom nič !“

Stará žena si zložila okuliare, krehkými rukami poznačenými starobou si odhrnula vlasy z tváre, pomrvila sa v kresle a keď si našla vyhovujúcu polohu, zopäla ruky ako pri modlitbe a oprela si hlavu o operadlo. V nemocničnej izbe bolo celkom ticho. Obe pacientky, ktoré tu s ňou ležali, sa motali kdesi po vonku. Božena iste sedí pri televízore , veď o takomto čase beží telenovela a za Margitkou prišla dcéra. Nechcelo sa im sedieť v izbe a vybrali sa do parku na lavičku.

Zuzana sa ešte chvíľku nechala unášať hnevom, no potom sa upokojila a spomienky ju začali unášať ďaleko od prítomnosti...

Veď aj ona chcela, aj ona verila, že jej život je len v jej rukách, že všetko bude tak, ako si vysnívala. Ale zakaždým nejakým zvláštnym spôsobom niečo silnejšie ako ona zasiahlo do toku udalostí a zvrátilo všetko v jej neprospech.

Začalo sa to dávno, keď ešte ani nebola na svete. V jedno neskoré májové popoludnie v tisícdeväťstoosemnástom, keď sa dedinou šinul nezvyčajný sprievod. Na voze ťahanom koňmi sedela štvorica zbiedených zarastených mužov. Ľudia vybiehali z domov, zdravili prichádzajúcich, mnohí pribehli až k vozu a snažili sa sediacim mužom podať ruku. Ženy si, utekajúc popri voze, zásterami utierali zaslzené oči a zvedavé deti sprevádzali povoz hore celou dedinou až na námestie. Vojnoví hrdinovia sa vracali z frontu. Zlomení, poznačení na tele aj na duši. Najviac jej otec. Vrátil sa ako invalid, bez nohy. Medzi vítajúcimi dedinčanmi márne hľadal svoju mladú ženu. Nemala síl pozrieť sa pravde do očí, nechcela mať nič spoločné s tým cudzím nešťastným mrzákom. Časom sa všetko utriaslo, rany sa zahojili, srdce zatvrdlo. Na dedine nebolo dovolené nariekať a smútiť. Na prvom mieste stálo gazdovstvo a tvrdá robota.

,, Zuzanka, ukáž mi tie tvoje rúčky. Aké sú jemnučké, fajnové, panské!“ často jej obdivoval ruky pán učiteľ Benko. ,, To nie sú ruky súce na gazdovstvo, si šikovná, múdra, len sa uč, bude z teba pani!“, vravieval. Slová pána učiteľa si zobrala k srdcu. ,,Pani“ bola pre ňu slečinka Orphanidesovie, ktorá k nim chodila skúšať šaty, pretože mama popri gazdovstve stíhala aj krajčírske remeslo. Niekedy ju poslala so šatami do vily a to bol pre ňu sviatok. Vo vile bolo krásne. Čistučko, zvláštne žiarivo a ligotavo. A tie knihy! S bázňou a úctou obdivovala rady kníh v nádherných kožených obaloch zdobených zlatými písmenami.

Toto chcem! zaumienila si.

Hoci ju otec neustále nútil pomáhať na gazdovstve, stíhala aj učenie. Pán učiteľ Benko nakoniec zlomil aj otcov odpor a ten súhlasil, aby pokračovala v štúdiu na gymnáziu. A tak sa každý pondelok, ešte za tmy, viezla na voze s ďalšími tromi primánmi do neďalekého mestečka, aby celý týždeň nasávala múdrosť od profesorov slávneho gymnázia.

Nebolo jej však súdené ísť touto cestou.

Zase to prekliate gazdovstvo! Otec, invalid, hoci nevládal, nechcel sa vzdať ani kúska zeme. Hrdlačil, lopotil sa, vo svojej zaslepenosti nechcel vidieť, že sa dá aj ináč žiť a nemilosrdne ničil aj tak veľmi krehké vzťahy v rodine.

Podvolila sa. Nie kvôli otcovi, bolo jej ľúto chorľavejúcej mamy.

Zuzana sa trochu pohniezdila v kresle.

,, Nemala si ustúpiť!“ ozval sa akýsi vnútorný hlas.
,, Tu si urobila chybu, mala si držať osud pevne v rukách, bojovať a nepoddať sa!“

Ale ako mohla?! Všetci boli proti nej! Otec despoticky trval na svojom, mama už nevládala odporovať. A nikoho iného nemala.

Keď do jej života vstúpil Peter, začala veriť, že šťastena sa postavila na jej stranu.

Peter bol veľký, mocný, najväčší silák v dedine. Páčili sa jej jeho ruky, veľké ako dva taniere. Strácala sa v jeho objatí, roztápala nehou a láskou. Bol iný ako ostatní chlapci v dedine. Sčítaný, múdry, s ním objavovala všetky zázraky sveta, o ktorých doteraz ani netušila. Spolu spriadali sny o novom živote. O inakšom, o akom na dedine nič nevedia.

Dominantné miesto v ich novom domove mala knižnica. Knihy od výmyslu sveta boli predmetom obdivu každého návštevníka. A pre nich oázou, nádejou, únikom z dedinskej malosti a zaťatej nehybnosti.

Keď sa im narodil syn, ďakovala Bohu, že sa aj jej dostalo Jeho milosti.

A zasa úder. Ten najtvrdší, na najcitlivejšie miesto. Chlapčeka trápili neutíchajúce horúčky. Nič nepomáhalo. Doktori sa striedali, liečili ako vedeli. Medicína však na chorobu nestačila. Konečný ortieľ bol tragický. Infekčný zápal mozgových blán s trvalými následkami.

Rozhodli sa, že sa nevzdajú, budú bojovať a pokúsia sa vyhrať nad nepriazňou osudu. Vyhľadali lekárov v Bratislave, ba našli si kontakty až v Prahe. Márne. Psychický vývoj chlapčeka bol vážne narušený.

Zuzana si ťažko, bolestne vzdychla. Ešte aj teraz sú niektoré spomienky rovnako bolestivé ako vtedy, hoci je to už tak dávno. Nikdy nezabudne na stretnutie s tetkou Hanou, ktorá bývala na druhom konci dediny. Tá chvíľu pozorovala hrajúce sa dieťa a potom nemilosrdne poznamenala:,, Zuzka, a veď to tvoje chlapča je sprosté, však?“

Ako veľmi to bolelo, trýznivá bolesť ju ničila, uberala síl. Tá veta ju celý život bodala ako dýka a nedala jej spávať.

,,Ach, tí mladí! S kým mala vtedy bojovať, ako mala vziať osud do svojich rúk!“

A čím sa previnila, za čo si zaslúžila trest, keď aj druhého syna poznačila choroba na celý život. Veď sa nevzdávala, pred jeho narodením mala pocit, že opraty osudu držia pevne v rukách, verila, že svoj prídel žiaľu si už vybrala, bola presvedčená, že spolu s mužom dôjdu do vysnívaného cieľa.

Kára bolesti sa naplnila, prigniavila ich a na dlhý čas im nedala dýchať.
Len dcéry jej vniesli do života svetlo. A neskoršie vnúčatá.

Celý život bojovala. Napriek tomu ju často premôže pocit, že kdesi sa stal osudný omyl a niekto zamenil jej život za iný. Veď ona mala byť ,, pani“, mala mať krásny veľký dom s knižnicou až do neba. Kto jej to ukradol?

,, Pani Zuzka, nezľaknite sa ... prišiel som za vami ako sme sa včera dohodli“, chytil ju za ruku jej ošetrujúci lekár.

,, Mám si podpísať rozsudok smrti, však?“ pokúsila sa napriek vážnosti situácie trochu zažartovať.

,, Nehovorte tak, nebojte sa, všetko dobre dopadne. Veď amputáciou sa život nekončí. Práve naopak, zbavíme vás bolestí a vy ešte môžete prežiť pár pekných rôčkov. Ešte si prečítate veľa krásnych kníh a od sestričiek som počul ako nádherne vyšívate. To všetko na vás čaká. Len sa nevzdávajte! Myslite na vnúčatá, deti, potrebujú vás!“ ticho sa jej prihováral lekár.

Na okamih jej prebehol mysľou jej otec a synovia. Ešte ráno bola presvedčená, že už nevládze, že už nechce nič, len v pokoji dokráčať za bránu večnosti. Celé roky, od vtedy ako sa u nej objavila cukrovka, sa obávala amputácie. Podvedome cítila, že ju neminie. A nechcela už bojovať. Možno sa tým osud zavŕši a prekliatie rodiny skončí. Tak veľmi si to želala.

,,Pani Zuzka, tak čo mi poviete?“ zopakoval otázku lekár.

Čosi sa v nej zlomilo. Sama nevedela, či to bol len praobyčajný pud sebazáchovy, či tváre vnúčat, čo sa jej v zlomku sekundy mihli pred očami alebo ten dom... ten nádherný dom...

Zabojuje, nevzdá sa, raz ten prekliaty osud musí poraziť!

,, Dobre, pán doktor, som pripravená!“, povedala odhodlane.

Osud sa naplnil. Na siedmy deň po operácii jej duša prešla nebeskou bránou a ona konečne vstúpila do vysnívaného domu. S naozajstnou knižnicou, až do neba.

Z mozaiky dňa

Pamätám si ho ako mladého začínajúceho lekára. Naša škola patrila do jeho obvodu, navyše sme mali priamo v areáli na tú dobu celkom slušne vybavenú zubnú ambulanciu a tak som mala možnosť hneď od začiatku sledovať jeho profesionálnu kariéru. Mladý, šikovný, perspektívny.

Občas som ho vídavala v meste s manželkou a dvomi dcérkami. Obaja vysokí, štíhli. On s čiernymi mierne kučeravými vlasmi, ona blondínka s vlasmi skoro po pás. Bolo vidno, že láska im vo vzťahu nechýba.

Po novembri 89 si ako jeden z prvých lekárov v meste otvoril vo svojom rodinnom dome súkromnú ambulanciu. Nadštandardne vybavenú, s veľkou mäkkou sedačkou v predsieni. Na tú dobu niečo nevídané. Kombinácia dobrého mena, ktoré si získal v prvých rokoch svojej praxe a dokonale vybavená ordinácia urobili svoje. O klientelu nemal núdzu.

Potom sa začali o ňom šíriť reči. O jeho zvláštnom správaní, nespoľahlivosti, nečakaných reakciách pri rozhovore s pacientmi. Klebetilo sa aj o zhoršených vzťahoch v rodine, ba dokonca až o rozchode. Jedni to pripisovali alkoholu, iní videli príčinu v drogách, ďalším sa zdalo, že mu sláva stúpla do hlavy a od dobroty už nevie čo so sebou.

Pravda však bola kdesi úplne inde. Príčinou všetkých zmien bola choroba mozgu. Neviem podrobnosti, ale ide o postupné odumieranie mozgových buniek s následným progresívnym rozvojom demencie.

Choroba si vybrala svoju daň. Po čase nebol schopný vykonávať svoju prácu, nasledoval rozvod a odchod k rodičom, ktorí bývajú v susednej dedine.

Z času na čas sa objaví v meste, vždy v úbohejšom stave.

Aj dnes som ho videla. Takmer som ho nespoznala. Vychudnutý, zarastený, vlasy mu ako drôty trčali na všetky strany. Na bledej tvári neprítomný úsmev. Nervózne pobehoval po chodníku. Pohyboval sa zvláštne, skackavo, akoby mal v nohách strunky, ktoré mu bránia ovládať pohyby. Mala som dojem, že niečo hľadá.

Keď som vyšla z drogérie, uvidela som ho na druhej strane námestia pri potravinách. Chvíľu nazeral do výkladu, potom odbehol k susednému zelovocu a ešte trochu ďalej ku galantérke a znova zamieril k potravinám.

Vtom z dverí samoobsluhy vyšla mladá žena. Zbadala ho, na zlomok sekundy zastala a potom sa rýchlo rozbehla k zaparkovanému autu. Spoznala som v nej jeho dcéru. On zvláštne poskočil , zdvihol ruky akoby ju chcel zastaviť a rozbehol sa za ňou. Neskoro. Auto prudko vyštartovalo a vykľučkovalo z námestia.

Smutný obrázok.

Nedovolím si posudzovať a už vôbec nie odsudzovať správanie mladej ženy. Neviem akým spôsobom choroba poznačila vzťahy v rodine.

Ale predsa – je pozdrav či úsmev tak veľa?!

Domov sú ruky...

Včera som počula v rozhlase rozhovor so známym slovenským hercom. Okrem iného padla už obligátna otázka: ,, Kde je váš domov? Kde sa cítite byť naozaj doma? "

,, Tam, kde je moja rodina, kde mám priateľov a ľudí, ktorých mám rád a oni majú radi mňa,“znela odpoveď.

A tak ma napadlo...

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...- toľkokrát počuté, že už sa ani nezamýšľame nad tým, čo tie slová znamenajú.

Domov, domov, domov...na tú istú otázku vždy iná odpoveď.

Len deti majú v tom úplne jasno. Domov je predsa mama, čerstvý chlebík na stole, plyšový macko v postieľke, čarovné svetlo sviečok na vianočnom stromčeku, vôňa pomarančov zabalených v jemnučkom papieri, pohoda nedeľného obeda, keď pri stole nikto nechýba. A ešte otcove ruky. Ruky, na ktorých smieš plakať.

Aspoň ja som to tak cítila. Ešte aj vtedy, keď som sa po svadbe odsťahovala do mestečka , ktoré bolo vzdialené 180 km od mojej rodnej dediny.

Zdalo sa mi, že si nikdy nezvyknem.

Chýbala mi majestátnosť tmavomodrých hôr, ktoré obklopovali náš kraj. Kriváň, na ktorý bol nádherný výhľad z každého kúta našej dediny. Štíhla veža kostola, jemne sfarbená do ružova v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Zamatové kopce za dedinou, volajúce už po stý krát prebehnúť sa po ich oblých chrbtoch. A ľudia. Všetky tie tetušky a ujkovia, o ktorých si myslíte, že patria do rodiny, lebo vás nikdy nenechajú bez milého slova či pozdravu a sú zrazu pri vás, hoci ste ich nevolali, keď sa kopú zemiaky či treba rýchlo pohrabať seno , lebo čierňava na oblohe nad Tatrami sa blíži závratnou rýchlosťou. Chýbala mi atmosféra dediny, kde čas akosi ináč plynie, keď aj cesta do obchodu trvá oveľa dlhšie ako v meste, pretože je nemysliteľné niekoho len tak obísť a neprehodiť s ním čo len pár viet.

Mala som všetko, milujúceho muža, deti, priateľov. Ale ,, ísť domov“ pre mňa znamenalo ísť tam, na Liptov.

Hovorí sa, že po čom veľmi túžite sa nakoniec splní. Vrátila som sa domov, hoci len na čas a za okolností, o ktorých by som bola radšej, keby sa nikdy nestali. Otcov zdravotný stav vyžadoval celodennú starostlivosť. Bolo to veľmi smutné a ťažké obdobie. Štrnásť mesiacov, počas ktorých sa mi dni scvrkli na večerných pätnásť – dvadsať minút , keď som aspoň cez telefón mohla byť doma s mužom a s deťmi. Bolo pre mňa až prekvapujúce ako veľmi mi chýbali.

A konečne mi to došlo. Oni sú mojím domovom. Môj muž a deti a všetko, čo sme si spoločnými silami vytvorili.
Keď som sa viac ako po roku vracala ku nim, s istotou som vedela, že je to návrat domov.

Už teda nehľadám, viem kam a ku komu patrím.

Keď si však chcem potešiť dušu, vyberiem sa do kraja pod Tatrami. Len tam môžem prežívať clivú tesknotu za strateným obdobím detstva, to jemnučké trblietanie v duši pripomínajúce malé dievčatko, čo práve objavilo na lúke žlté hlávky gombálií.

Možno mi bude dopriate raz sa tam po ne vrátiť.

Chyba v programe

Vyučovacia hodina bežala ako inokedy, keď po predchádzajúcom zaklopaní nakukla do triedy kolegyňa, triedna ôsmakov, s ktorými som mala práve hodinu.

,, Prepáčte, že vyrušujem, mohla by si mi, prosím ťa, dať na chvíľku Romana? Potrebujem s ním niečo preriešiť“

,,Ach, Pane Bože, zasa čosi vyviedol,“ preblesklo mi hlavou, keď som cez pootvorené dvere zazrela na chodbe vychovávateľa z detského domova. V poslednom období je stále častejšie naším hosťom.

Asi po pätnástich minútach sa Roman vrátil. Nervózne tresol dverami a náhlivo mieril k svojej lavici. ,, Mám aj cigarety, ale tie im nedám! Nech si nemyslia, že so mnou vyje...!“ zlostne, s náznakom hystérie v hlase zahundral do ticha v triede. Kým som stihla zareagovať, hlučne odsotil stoličku, sadol si a vytiahol z lavice desiatu.

Ovládla som sa a pokojne som povedala: ,, Roman, za chvíľu hodina skončí, potom sa naješ, tých pár minút vydržíš,“ a aby som zabránila jeho pokusom rozložiť si chlieb na lavici, dodala som: ,, Zatiaľ si odlož desiatu na okno, teraz budeme písať, zamastil by si si zošit.“

,, Doboha!“ zaznelo spolu s hrmotom stoličky, keď vstal, aby splnil môj príkaz. Len čo si sadol , siahol znovu do tašky a hodil na lavicu napolitánky zabalené v akomsi lesklom obale.

Zvýšila som hlas, ale nekričala som . Vedela som, že tým by sa situácia iba zhoršila.

,, Roman, trvám na tom, čo som povedala! O pár minút bude prestávka. Odlož to a začni už pracovať!“

Roman síce poslúchol a balíček zmizol v taške, no vzápätí sa rozvalil na lavici a hystericky vykríkol: ,, A kedy sa mám najesť, som hladný , dnes som ešte nežral!“

Nereagovala som a pokojne som pokračovala v práci. Nemohol byť hladný, veď v domove mávajú spoločné raňajky. Pre ostatných žiakov neboli takéto situácie ničím výnimočným a už si ich ani nevšímali. Vždy sa však našli dvaja-traja, ktorým sa v očiach zapálili ohníčky a škodoradostne sa uškŕňali. Ej, ako by sa radi pridali!

Takéto, ba ešte oveľa vyhrotenejšie situácie sú žiaľ, v poslednom období na našej škole celkom bežné. Atmosféra v škole sa zmenila. Zosurovela. Chodbou nezriedka lietajú hrubé výrazy, vzdor, zlosť, drzosť a hnev sa udomácnili vo všetkých kútoch. Stáva sa, že najvulgárnejšie slová sú adresované priamo pedagógom. Ich bezmocnosť bije do očí.

A kde je príčina? Opäť sa potvrdzuje to známe biblické: častokrát dobrý úmysel je cesta do pekla... Posúďte sami. Našu školu navštevujú aj deti z detského domova. Samozrejme, proti tomu absolútne nič nemám, veď nakoniec to bez väčších problémov funguje už roky .

V minulom školskom roku však bola v detskom domove zriadená diagnostická skupina pre deti s výchovnými problémami. Stručne povedané, sem sa dostávajú na prevýchovu deti, ktoré mali vážne problémy so správaním , alebo dokonca sa už dopustili trestných činov. Dostávajú tu šancu polepšiť sa – ak ju využijú, vrátia sa domov, v opačnom prípade postupujú do ústavov určených na prevýchovu, známych,, polepšovní“. Úmysel je to krásny, vysoko humánny, keby... Tým, že sa dostanú do detského domova, stávajú sa automaticky žiakmi našej školy. A to je ten paradox. Kým pre svoju násilnícku povahu, či neschopnosť prispôsobiť sa normám bežného života museli byť izolované a stiahnuté z pôvodného prostredia, zrazu nikomu nevadí, že sú vo väčšom počte sústredené na jednu školu. Máme smolu, že na našu. Bez odbornej pomoci a bez poradenstva. Do tried, kde máme po 30- 32 žiakov, a kde je problémov vyše hlavy, nám prichádzajú ďalší, najproblémovejší.

Pani riaditeľka detského domova žne uznania za záslužnú prácu.

Samozrejme, že sa búrime a protestujeme. Naším hlavným argumentom je, že tieto deti potrebujú odbornú pomoc a individuálny prístup, čo v našich preplnených triedach nie sme schopní im poskytnúť. Práca s nimi nám odčerpáva veľa síl a želaný výsledok je v nedohľadne. Trpia aj ostatní žiaci. Atmosféra na hodinách je mnohokrát napätá, deti sú v strese , o zhoršení výchovno-vyučovacích výsledkoch ani nehovorím.

Kde sa stala chyba?

V pondelok sa ľady predsa len pohli. Keďže s Romanom boli problémy aj v detskom domove, pani riaditeľka uznala , že je potrebné urobiť príslušné opatrenia a Roman už nie je žiakom našej školy. Bol preložený do príslušného výchovného ústavu.

Je to však Pyrrhovo víťazstvo.

Prišli pre neho do školy a jednoducho ho posadili do auta. Bol to smutný pohľad. Sedel tam ako ranené vtáča a plakal. Bezmocný, vydaný na milosť dvom cudzím mužom. A mňa okrem súcitu pochytil obrovský hnev na tých, ktorí kdesi na začiatku jeho života mali byť jeho oporou a zlyhali. To oni mali sedieť v aute, aby ich odviezlo na miesto, kde trestajú nezodpovedných rodičov.

Spomienka na leto

...keď horoskop neklame...

Obyčajne nevenujem horoskopom v dennej tlači veľkú pozornosť, keďže viem, že väčšinou sú písané na kolene. Čítam ich len pre zábavu a aby som si opäť, už po x-tý krát potvrdila, že to, čo sa v nich píše, je totálna blbosť.

Tak to bolo aj v jednu prázdninovú sobotu. Pobavili sme sa na horoskope môjho muža:

Dobrú náladu,ale aj dôvod na premýšľanie vám prinesie návšteva, ktorá vás vykoľají z bežného života. Témy, o ktorých budete hovoriť, vám umožnia získať iný pohľad na každodenný kolobeh života.

A keďže sme nemali ohlásenú žiadnu návštevu, môj muž len čosi zažartoval o príchode Mesiáša...

Deň prebiehal tak, ako len horúčavy dovoľovali – lenivo, pomaly – a hlavne v tieni a pri vychladenom pohári...

Pred večerom zazvonil telefón. Potešila som sa – bol to starý dobrý priateľ S. ,
s ktorým sme sa však už dávno nevideli. Kedysi som s ním a jeho manželkou D. učila na jednej škole , zblížili sme sa, ale potom sa naše cesty na viac rokov rozišli. Len nedávno našiel S. vďaka stretnutiu s mojím synom opäť cestu k nám. Vymenili sme si maily a nasledovalo pozvanie na stretnutie – že keď bude čas...

S. však nelenil a ozval sa ... či by nám nevadilo, keby prišiel. Jasné, že nevadilo, budeme sa tešiť!

S. sa vôbec nezmenil, ako keby sa ho ubiehajúce roky vôbec netýkali. Len všeličo v našom živote sa zmenilo. Deti vyrástli, dospeli, osamostatnili sa, už je aj vnúčatko na ceste / bohužiaľ nie u nás/. Stále bolo o čom hovoriť, ba muži zabŕdli aj do politiky, neobišli ani aktuálny zákon o cyklistoch v lese.

A prišlo aj na ňu – na Anežku. Nedalo mi, aby som sa neopýtala. Čosi som už
o nej počula.

A S. začal rozprávať. O Anežke, dievčatku, ktoré si zobrali do pestúnskej starostlivosti. Jej životný príbeh je veľmi bolestivý, mama jej umrela, keď bola Anežka ešte celkom malá.
U otca, agresívneho alkoholika, oporu nenašla. Navyše u dievčatka bola diagnostikovaná mentálna retardácia. V novej rodine našla stratené detstvo, láskavé slovo a pokoj, ktorý tak veľmi potrebovala.

Tento krát mal horoskop pravdu. S. mi nasadil poriadneho chrobáka do hlavy!

Hovorí sa, že typickou vlastnosťou Slovákov je závisť. Nuž teda – priznávam, že závidím!

Závidím našim priateľom, že našli v sebe odvahu urobiť to, o čom sme my
/ ja s mojím mužom/ síce ochotní uvažovať v teoretickej rovine, ale...

Keby sa ma niekto opýtal, či by som si vedela predstaviť vychovávať cudzie dieťa, odpoviem bez zaváhania kladne. Kdesi v hĺbke duše počujem hlas /snáď svedomie?/, ktorý pripomína, že preto je človek človekom, že dokáže pomáhať tým, čo pomoc potrebujú... a deťom zvlášť! Celé roky som sa s myšlienkou adopcie či pestúnskej starostlivosti pohrávala, ba pár krát sme sa o tom s mojím mužom aj rozprávali. Ale...len rozprávali! A úprimne priznávam, ku konečnému kroku by sme sa nikdy neodhodlali!

A tak často premýšľam, v čom to je... v čom je rozdiel medzi nami a našimi priateľmi. Čo musí mať v sebe človek, aby prekonal bariéru obáv, strachu a neistoty? V čom to je, že som v myšlienkach ochotná dôjsť až k pomyselným dverám... ale nikdy ich neotvoriť?

Som predsa citlivá, tolerantná, nechýba mi schopnosť empatie, nie som lenivá či pohodlná, viem byť obetavá, súcitím s ľuďmi, ktorí sú chorí či majú iné problémy a som ochotná im pomôcť, som vnútorne presvedčená, že adopcia či pestúnska starostlivosť je vysoko humánny a správny čin, a predsa...

Ja dokonca presne viem definovať to, čoho sa bojím a môžem vymenovať tisíc dôvodov, prečo by som sa k definitívnemu kladnému rozhodnutiu neodhodlala.

Ale v tom je ten problém!

Aj naši priatelia tie dôvody poznajú, aj stovky ďalších adoptívnych rodičov a pestúnov, ktorí popri vlastných deťoch dokázali vychovať aj ,, cudzie".

Oni sa však s nimi dokázali popasovať!

Čo mi teda chýba?!

Čo vám chýba?

Projekt

Napriek tomu, že roky strávené za katedrou už nespočítam ani na prstoch oboch rúk / musela by som byť šesťruká/, učenie ma stále baví. Moja práca sa nestala pre mňa rutinnou záležitosťou, aj keby som už po toľkých rokoch mala na to snáď aj právo. Zobrať knihu pod pazuchu a ísť do triedy – to nie je môj štýl. Stále niečo vymýšľam, hľadám spôsoby ako tie detiská zaujať a ako ich presvedčiť, že to nie ja ich nútim, ale oni sami- dobrovoľne sa chcú tie nepodarené nemecké slovíčka naučiť. Nič ma neodradilo. Nevadí mi ani toľkokrát zvyšovaný ale napriek tomu stále nízky plat , ani to, že materiál na každú mnou vyrobenú pomôcku si musím kúpiť z vlastných prostriedkov / určite som už za tie roky prišla o celkom slušnú dovolenku vo dvojici/, ba ani to, že kolegyni, pre ktorú jedinou pomôckou je kniha či obligátna tabuľa a krieda, pribudne každý mesiac na účet rovnaká suma ako mne.

Nielen moja túžba zaujímavo učiť, ale aj doba ma núti neustále pátrať po nových metódach a spôsoboch výučby. Už nestačí kazetový prehrávač , meotar, diaprojektor či video. V kurze sú prinajmenšom počítače, dataprojektory a interaktívne tabule. Tu už však moja obetavosť končí. Kde na to všetko vziať, keď škola nemá pomaly ani na kriedu a handru !

A tak naši najvyšší chlebodarcovia vymysleli projekty. Aké jednoduché – vypracuješ projekt a splní sa ti sen! A tak som si povedala- prečo nie? V jednom mojom sne som si vysnívala modernú jazykovú učebňu – nový nábytok, PC, slúchadlovú súpravu, modernú tabuľu, DVD a všeličo iné. Presne takú, akú som videla na prospektoch jednej firmy. Vybrala som sa za riaditeľom školy. Bol nadšený. Nie však kvôli mojej učebni . V poslednom období totiž musel príliš často odpovedať zriaďovateľovi a Rade školy na nepríjemné otázky a hľadať vážne dôvody, pre ktoré škola nepodala ešte žiaden projekt. Bolo mu jedno aký projekt to bude, len nech už konečne nejaký je! Zo začiatku som sa aj snažila niektoré body s ním prekonzultovať, veď nakoniec bez jeho podpisu žiaden projekt neobstojí a keď už podpisuje, tak by mal predsa vedieť čo! Bolo až dojemné ako mi dôveroval! So všetkým súhlasil, všetko bolo dobré! Keď som ho jeden piatok požiadala, aby si prečítal zatiaľ pracovnú verziu už skoro hotového projektu a on mi cez plece prehodil ,, ak budem mať čas „ , vzdala som to. Projekt som dokončila sama. Bol úspešný, zaujal poslancov mestského zastupiteľstva a v rozpočte mesta sa našlo
350 000 Sk na jeho realizáciu.

Od septembra mám teda nádhernú jazykovú učebňu. Zatiaľ v nej učím / a veľmi rada/ iba ja. Moje kolegyne jazykárky nie sú vraj ,, technické „ typy. Už sme s deťmi prekonali počiatočné problémy, naučili sme sa používať všetku modernú techniku, ktorá je v triede zabudovaná. A myslím, že sa tam deckám páči.

Dnes mi jedna kolegyňa len tak mimochodom povedala:,, Tak zajtra idete oslavovať. To je pekné od firmy, že si takto uctí svojich zákazníkov.“

Nechápala som.

,,Ty nič nevieš? Veď firma, ktorá dodala zariadenie jazykovej učebne, pozvala všetkých , čo sa podieľali na projekte, na slávnostný obed. Ide vedenie školy , no a myslela som, že samozrejme aj ty!“

Nepozvali ma. A keby si pán riaditeľ predsa len zajtra spomenul, nepôjdem. Nemôžem. Zajtra idem predsa k zubárovi.

Modlitba

Venované mame a ...

Ja videla som smutné oči matky
keď k tebe, Bože, nemo pozerá,
okamih šťastia doprial si jej krátky,
špirála života tebou je zborená.

Pre život pod srdcom snívala obrázky,
korálky šťastia na niť navliekala,
do knihy života iba stránky lásky
od teba, Bože, pokorne žiadala.

Jej sny a nádeje na kríž si premenil,
myšlienkam krídla čiernou stuhou zviazal
a dušu dieťaťa navždy si uväznil
do očí muža, čo čisté sníčky spriadal.

Ach, Bože, keď svetlo v duši matky
na cestu svieti v sladkej nádeji,
prosím ťa, chráň ho, nech žiari bez prestávky
a sudičky šťastia nájdu cestu na dlani.

Návšteva

Prišla úplne nečakane, nepozvaná, nechcená. Neohlásila sa, len zrazu jemne zaklopala a potom udrela. Nie z celej sily. Nebol to jej povestný jediný a definitívny úder. Ale dostatočne silný na to, aby zaúčinkoval a narobil škody. A hlavne vystrašil. Až do ochromenia, až do stavu, keď padáte na kolená a ste schopný čokoľvek sľúbiť, len aby sa uspokojila s tým, čo momentálne získala. A dostala dosť! Má nás v hrsti. Za omrvinky jej milosti sme schopní podpísať aj zmluvu s diablom. Alebo s ňou.

Problém je, že je absolútne nevyspytateľná. Nikdy neviete odhaliť jej zámery. Má tisíce tvárí a podôb. Vie byť rýchla a presná, môže prísť bez jediného upozornenia. Inokedy sa vkráda potichučky a pomaly. Sú prípady, keď je dokonca vítaná a prináša milosrdné vyslobodenie.

Isté je však, že raz určite príde.

Nám sa zatiaľ len pripomenula. Poslala výstrahu.

Priznávam, že sme na ňu pozabudli. Odmietali sme sa ňou zaoberať, obraz jej tváre sme prekrývali mnohorakými farbami života. Zrejme usúdila, že je čas zasiahnuť.

Už ju nesmieme ignorovať. Vtrhla do nášho života a prinútila nás rešpektovať ju.

Poslúchneme.

Verím, že bude k nám milosrdná a brána do jej ríše konečného nekonečna ostane pre nás ešte dlho zatvorená.

Zlyhanie!?

,,Tenhle spůsob léta zdá se mi poněkud nešťastný“ – známu / a veľmi rozkošnú / Vančurovu vetu sa mi žiada parafrázovať na ,,Tento spôsob začiatku školského roka zdá sa mi trochu nešťastný...“ Myslela som si, že po toľkých rokoch praxe ma v škole nemôže už nič zaskočiť a predsa...

V rámci šetrenia finančných prostriedkov sa v našom mestečku ruší jedna základná škola a jej žiaci sa s nástupom nového školského roku stávajú žiakmi našej školy. Do každého ročníka nám tak pribudne po jednej triede. Problém je ale v tom, že kým v našich triedach je po 30 až 35 žiakov, prichádzajúce triedy sú čo do počtu detí oveľa menšie. Aby sa počet žiakov v triedach vyrovnal, nariadilo vedenie školy presunúť niekoľko detí do novej triedy.

A tak som dostala za úlohu vybrať 5 chlapcov / dievčat je v triede málo/ a jednoducho ich poslať do novej triedy.

A to je problém! A veľký! Jednoducho – nech si akokoľvek lámem hlavu, nedokážem určiť tých nešťastníkov, ktorí by mali triedu opustiť. Áno, nešťastníkov – sú to ôsmaci, od piateho ročníka sú spolu, všeličo už preskákali, ale spájajú ich aj fajn veci. Prejsť do nového kolektívu je aj pre hrdinsky sa tváriacich frajerov veľká psychická záťaž. Ale to by sa, myslím, po mesiaci – dvoch poddalo / alebo aj nie/.

Mňa však viac trápi niečo iné – snažím sa predstaviť si ten pocit, keď vám niekto povie:ty pôjdeš preč!
Byť vyhostený, vyradený či jednoducho poslaný preč! Nepríjemné, zraňujúce...! Zdá sa mi, že aj to najracionálnejšie vysvetlenie ten pocit nevymaže. Viem si predstaviť otázky nahlodávajúce pokoj duše: prečo práve ja? ... iste ma nemá rada! ... prečo ja, veď sú aj horší v triede!... nikdy som nič zlé neurobil!...nechce ma v triede!...asi som celkom nemožný, keď ma vybrala!...vedel som, že to budem ja, nikto ma nechce!...

Niektoré kolegyne sa mi smiali:,, Čo vyrábaš problém, však teraz máš jedinečnú šancu zbaviť sa tých najhorších! Pošli Dominika a máš kopu vecí vyriešených!“

No áno, Dominik – hviezda školy – ten mi ničí nervy už druhý rok. A zdá sa, že puberta s ním mláti jedna radosť! Tento rok to bude ešte horšie. Ale nie je to zlý chlapec. Napriek tomu, že mu minulý školský rok svietila na vysvedčení trojka zo správania a z fyziky päťka, prišiel posledný deň školského roku za mnou s veľkou bonbonierou: ,,Pani učiteľka, ďakujem vám za všetko, čo ste pre mňa urobili!“ hundral si popod nos.

,, No, neviem, či si to môžem zobrať, keď sa mi nepodarilo z teba nič vykresať“, namietala som.

,, Pani učiteľka, to nie je vaša vina...keď ja som taký pako!“

Opravné skúšky z fyziky v pohode urobil / nie je hlúpy, len lajdák/ a posledný prázdninový týždeň o dušu pomáhal pri sťahovaní školského nábytku.

A potom – akýsi pocit kolegiality by mi nedovolil hodiť ho na krk učiteľke, ktorá ho vôbec nepozná.

Niekto v zborovni mi poradil: ,, Daj tam dochádzajúcich, aj tak sem chodia len od piatej triedy.“ Nemôžem s tým súhlasiť. Sú to super chalani, vášniví futbalisti, nerozluční kamaráti. Radko – blonďáčik s modrými očami, najmenší v triede, povedali by ste, že je štvrták. Ale guráže má za troch, svoj názor si vie obhájiť ako nikto iný v triede. Alebo Filip – vždy mi je ho ľúto, keď pri nie veľmi vydarenej odpovedi sa mu tlačia slzy do očí a on by najradšej zutekal z triedy – veď siedmak – a plače!!! Ani Dávid neprichádza do úvahy. Tichučký chlapec, citlivý, dobrý žiak. Viem ako minulý rok ťažko znášal celkom banálny problém – mama čakala piate dieťa. Nepredstaviteľná hanba! Keď to niekto spomenul, bol by najradšej zaliezol do myšacej diery! Trvalo by dlho, kým by si našiel v novom kolektíve svoje miesto. A či by ho vôbec našiel!
Silvo by mi tiež veľmi chýbal. Vždy, keď ma ráno vidí ísť do školy, čaká na mňa na chodníku a cestou si stihneme všeličo porozprávať a v duchu sa smejem, ako sa snaží zo mňa vytiahnuť, či budem skúšať alebo budeme písať písomku a či to bude ťažké...

Mám ich v triede devätnásť, každý je osobitý, originálny, každý iným spôsobom dopĺňa skladačku, ktorej výsledkom je trieda ... ako sa hovorí ... aj do koča, aj do voza.

Možno vás napadlo, že najjednoduchšie riešenie by bolo ponechať preradenie na samotných žiakov. Nech sa sami rozhodnú. Túto možnosť však vedenie školy zavrhlo v snahe zamedziť vytvoreniu problémového zoskupenia žiakov. V novej triede je totiž niekoľko poriadnych lapajov a to staré známe – vrana k vrane sadá - by sa nám mohlo po čase veľmi vypomstiť.

.........

Dnes sme sa teda stretli. Keďže školské tamtamy fungujú na sto percent ,

otázky o preradení nemali konca – kraja...a každý ma ubezpečoval, že on v žiadnom prípade nie!

Nezvládla som to. Alibisticky som odsunula riešenie problému na zajtra. Úplne nezmyselne som v nich vzbudila nádej, že sa možno nájde aj iné riešenie.
Porušila som nariadenie vedenia školy a chalanom som odporučila, aby si to nechali prejsť hlavou a kto by dobrovoľne chcel...

Ale najviac sa bojím, že mi zajtra päť chlapcov oznámi, že sa rozhodli prejsť do novej triedy.

A ja si budem musieť spytovať svedomie a hľadať odpoveď na otázku: prečo?

Ach, ten život!

Vždy, keď sa blížili prázdniny a ja som sa na ne tešila hádam viac ako samotní žiaci, môj muž nezabudol škodoradostne poznamenať:

,, Pamätaj, že si vždy o rok staršia! „

Vôbec mi to nevadilo. Mňa sa predsa niečo také ako starnutie netýka. Odmietala som ho akceptovať aj vtedy, keď mi moje zrkadlo začalo veľmi opatrne a po malých dávkach pripomínať, že čas predsa len beží a na svojej púti zanecháva na všetkom, čo mu príde do cesty, nezmazateľné stopy. Zrazu som už nestihla vytrhávať šedivé vlasy a pocit, že akosi zle vyzerám, bol stále intenzívnejší. Keď nepomáhal ani dostatočný spánok či celkom oddychový víkend, musela som kapitulovať a uznať: ,, Je to tu a treba s tým niečo robiť!“

Siahla som po časopisoch, ktoré poskytujú zaručene účinné rady. Len ako sa vyznať v nespočetnom množstve krémov, pleťových masiek a omladzujúcich kúr, keď všetky garantujú 100 percentné omladenie pleti!

Našťastie / či na nešťastie/ som v akejsi televíznej relácii zachytila rozhovor s nestarnúcou pani doktorkou z Ústavu lekárskej kozmetiky. S meravou tvárou, nehybnými očami a neprirodzene plnými perami nápadne pripomínala tváre niektorých večne mladých hollywoodskych / ale už aj slovenských/ filmových hviezd. Múdro radila: „ Kedysi platilo, že žena po štyridsiatke si musí vybrať – tvár alebo zadok. Ak chce mať peknú tvár, musí sa zmieriť s väčšou sedacou časťou. Ak dá prednosť štíhlej postave, daň bude prepadnutá, staro vyzerajúca tvár.“ Stŕpla som – som teda beznádejný prípad.
,, Dnes to už však neplatí,“ pokračovala s botulotoxínovým neúsmevom.

,,Je potrebné udržiavať si postavu a tvár zveriť odborníkom v našom ústave. Lekárska kozmetika dokáže robiť zázraky!“ radila pani doktorka v úprimnej snahe pomôcť slovenským ženám.

No fajn, tak toto beriem. Nebude to ťažké. S postavou som nikdy nemala problém a tak čas, ktorý budem potrebovať na našetrenie tých pár tisícok na vylepšenie tváre / ceny sú dostupné pre väčšinu slovenských žien – mienila odborníčka/ , budem venovať zdokonaľovaniu telesných tvarov.

Siahla som po kolieskových korčuliach. / Vďaka Ti, Pustovníčka!/

Ach, tá voľnosť, ten úžasný pocit, ako keby mi narástli krídla!

Nuž, dolietala som. Na chirurgiu so zlomeným zápästím na pravej ruke. Ale vyplatilo sa. Sympatický ošetrovateľ, ktorý asistoval mladému lekárovi, nechcel veriť svojim ušiam, keď som diktovala dátum narodenia a na moje veľké potešenie vykrikoval: ,, To nie je možné, to ste sa pomýlili! Vyzeráte najmenej o desať rokov mladšia!“ Takže, milé dámy, korčule odporúčam!!!

Na chirurgii som sa celkom udomácnila, pretože ruka štrajkovala a vyskytli sa nejaké komplikácie. Získala som niekoľkých známych , spoznala celú škálu diagnóz a keď sa v čakárni objavila mladá žena so sadrou na pravom zápästí, s účasťou som sa prihovorila: ,,Korčule, však?“ Vždy som uhádla.

Nezabudla som však ani na tvár. Potom, čo mi počas jednej návštevy kozmetického salónu nejaká nielen po kráse túžiaca zákazníčka ukradla peňaženku s celkom slušným obsahom, vzdala som sa možnosti zveriť svoju tvár do odbornej starostlivosti kozmetičky. A nakoniec, veď aj načo, budúcnosť predsa patrí lekárskej kozmetike! Len musím ešte vydržať a keď budem bohatá...

Zatiaľ som si nakúpila omladzujúce masky, ktoré stačí raz týždenne aplikovať na vyčistenú pleť.

Výsledok – nové, na vlastnej koži overené zákony do Murphyho zbierky:

1. Hneď potom, ako si na tvár aplikujete pleťovú masku, určite niekto zazvoní pri vašich dverách.

2. Čím odpudzujúcejšie vyzeráte, tým dôležitejší je pre vás váš hosť.

Napriek všetkému sa nevzdávam a bojujem ďalej. Korčule striedam s badmintonom, občas pridám aj brušáky a aplikáciu masky som presunula do neskorších nočných hodín. Len tých koruniek akosi nepribúda, takže Ústav lekárskej kozmetiky pravdepodobne príde o potencionálnu zákazníčku a nebude mať možnosť presvedčiť svet, že zázraky sa naozaj dejú.

A aby som predsa len neprepadla depresiám z márne vedeného boja, utešujem sa tým starým známym: Človek je taký starý / či mladý/ ako sa cíti. S tým teda problém nemám, to ja by som sa ešte cítila...!

Nič však nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Horeuvedená myšlienka by problém starnutia celkom elegantne vyriešila, keby som nebola počula rozhovor s hercom Ivanom Krivosudským, ktorý na otázku, ako vníma starnutie, povedal: ,, Viete, čo je na starobe najhoršie? Že mozog by ešte chcel, len telo už nevládze.“

Ach, ten život! Vždy je to inak, ako človek chce!